Bojnická záhada

02.09.2012

Tajomstvo sarkofágu

 Väčšina z nás určite navštívila historickú a kultúrnu pamiatku akou je zámok v Bojniciach. Je to miesto, ktoré dokáže neustále fascinovať návštevníkov každej vekovej kategórie. Prispievajú k tomu okrem iného aj podujatia, ktoré svojou atraktivitou a jedinečnosťou lákajú nielen miestnych, ale aj zahraničných turistov.
 
Z takejto bohatej návštevnosti a obľúbenosti bojnického zámku by mal určite nesmiernu radosť aj jeho posledný šľachtický majiteľ gróf Ján František Pálfi. Ten má totiž najväčšiu zásluhu na jeho dnešnej podobe, a taktiež na možnosti sprístupnenia tohoto skvostu širokej verejnosti.
 
Stručná história Bojnického zámku 
Prvá písomná zmienka o hradisku v Bojniciach pochádza z roku 1113. Postupom času, ako hrad menil majiteľov, menil sa i charakter a štýl stavby súvisiaci s jednotlivými historickými epochami. Kým sa dostal do vlastníctva posledných majiteľov Pálfiovcov vystriedali sa tu aj rôzne iné známe šľachtické rody. Matúš Čák Trenčiansky, Giletovci, Leustachovci, Nofriovci, Ján Korvín (nemanželský syn kráľa Mateja Korvína), Štefan Zápoľský a napokon Alexej Turzo, ktorý sa zaslúžil o prestavbu pôvodného gotického hradu na renesančné sídlo.

Zamok_Bojnice_Erik_Klizan


V roku 1637 začína opäť nová kapitola tohto miesta. Po vymretí rodu Turzovcov, zámok pripadol do vlastníctva kráľa a ten ho práve v spomínanom roku daroval šľachtickému rodu Pálfiovcov. V polovici 17. storočia bol hrad prestavaný do barokového štýlu. Poslednú rozsiahlu prestavbu uskutočnil jeho posledný nobilitovaný majiteľ Ján František Pálfi. Pod jeho dohľadom získal zámok i dnešnú novogotickú podobu a teda takú, ako ho poznáme v súčasnosti.
 
pecat Gróf Ján František Pálfi to po smrti svojho otca nemal najľahšie. Ten svojmu potomkovi zanechal okrem panstiev aj značné dlhy. Mladému vlastníkovi sa však postupne podarilo majetok znova nadobudnúť a zveľadiť. Svojimi cestami po Európe a záujmom o umenie a architektúru sa mu podarilo zo zámku v Bojniciach vytvoriť skutočne neobyčajné sídlo, ktoré na Slovensku i v širokom okolí nemá obdoby. Pálfi sa nikdy neoženil a nemal žiadnych potomkov. Zrejme i preto sa mohol plne venovať svojim cestovateľským a zberateľským záľubám.
 
Ján František Pálfi zomrel roku 1908. V testamente, ktorý zanechal, sa jasne vyjadril o krokoch, ktoré majú jeho dedičia urobiť a ako naložiť s umeleckými zbierkami. "...Ukladám preto mojim nástupcom, aby tieto umelecké predmety, maľby, rytiny a zlatnícke diela sprístupnili za účelom muzeálnych prehliadok znalcom a záujemcom o výtvarné umenie."

Pálfiho telo bolo tri roky po smrti, roku 1911, uložené do honosného sarkofágu z červeného mramoru uprostred spoločnej hrobky na zámku v Bojniciach.
 
Niekoľko desaťročí po grófovej smrti spozorovali zamestnanci múzea podivnú vec. Zo sarkofágu začala vytekať neidentifikovateľná tekutina zvláštnej medovitej konzistencie. Najprv sa tomuto faktu zrejme neprikladal nejaký špecifický význam, keďže množstvo tekutiny bolo zanedbateľné. Ale v polovici 90. rokov minulého storočia sa táto „kauza“ dostala na svetlo sveta a zaangažovala nielen odbornú ale aj širokú verejnosť. Dohadov o zvláštnej tekutine bolo vtedy neúrekom. Zistila sa skutočne reálna príčina tohto faktu, alebo tento prípad ostáva naďalej opradený tajomstvom?

Na otázky nám odpovedal Ing. Erik Kližan, archivár Slovenského národného múzea – Múzea Bojnice.
 
 
Kto a kedy spozoroval vytekanie tekutiny zo sarkofágu?        
Menovite sa to určite nevie, no v každom prípade to boli zamestnanci múzea. Sarkofág bol v dobrom stave a preto si nevyžadoval každodennú a podrobnú kontrolu. Nie je možné určiť, kedy sa na jeho povrchu objavili prvé kvapky presakujúcej tekutiny. Predpokladom však sú 70., no skôr 80. roky 20. storočia.
 
Akého pôvodu bola vytekajúca tekutina?
Tekutina bola vyslovene biologického charakteru, keďže šlo, podľa správy z rozboru, o mineralizované ostatky tela grófa Pálfiho.
 
Prečo došlo k takejto chemickej reakcii? Akým spôsobom bolo telo grófa Pálfyho mumifikované?
Gróf Pálfi nebol po smrti mumifikovaný, práve naopak. Po pitve bolo jeho telo napustené konzervačným roztokom na báze glycerínu, chlóru a zinku. Prítomnosť tohto roztoku potvrdil aj chemický rozbor vytekajúcej tekutiny v roku 1992, počas výskumu. K akej chemickej reakcii došlo, to netušíme. Dosť na to, že sarkofág bol nepriedušne uzatvorený a voda z rakvy sa nemala kam odparovať. Práve tá zapríčinila koróziu kovových častí truhly i nosníka, ktorý rakvu podopieral a ich deštrukciou sa tekutina dostala von.
 
Udialo sa niečo podobné aj na iných miestach na Slovensku, alebo inde vo svete?
Nemáme o tom informácie. Ba väčšinou práve naopak, telá niektorých mŕtvych sa zachovávajú v takmer neporušených stavoch z dôvodu vysušenia – straty vody. A v prípade grófa Pálfiho bola iniciátorom „senzácie“ práve stále – aj po desaťročiach od úmrtia – prítomná voda.
 
sarkofagOkolo tejto kauzy sú i rôzne "rozprávkovejšie" fantazijnejšie vysvetlenia. Mohli by ste nejaké spomenúť? Hovorí sa nejaká i návštevníkom pri prehliadkach?
Múzeum je seriózna vedecká inštitúcia a nemôžeme si dovoliť návštevníkom predkladať nejaké neoverené a vymyslené príhody. Nieto ešte počas prehliadok. A navyše, pamiatka a hold, ktorý vzdávame grófovi Jánovi Františkovi Pálfimu za to, že nám zanechal takýto architektonický skvost, by nám to nedovolil.

Ale zasa sú návštevníci, ktorí dokážu od lektorov „vydrankať“ nejakú tú „pikošku“. A tie väčšinou pochádzajú z pera novinárov, ktorí pozisťovali „zaručene správne“ informácie. Tá najfascinujúcejšia pojednáva o pomenovaní vytekajúcej tekutiny – slzami grófa Pálfiho. Gróf Pálfi sa vraj iba ťažko zmieroval s tým, že dedičia nenaplnili ustanovenia jeho testamentu a vzácne zariadenie v honbe po peniazoch a bohatstve rozpredali. Aj katastrofálny požiar zámku v roku 1950 ducha grófa veľmi trápil. Krádež vzácnych oltárnych obrazov zo 14. storočia v roku 1933 bola podobnou „Jóbovou udalosťou“. A tak v roku 1995, keď do bojnického zámku bol opäť inštalovaný po vrátení z Prahy tzv. Bojnický oltár, novinári si spojili udalosť s návratom oltára a ukončením výtoku zo sarkofágu a vznikla z toho spokojnosť grófa, že oltár je na svojom pôvodnom mieste, ako si to bol vo svojom testamente želal.
 
Ako vyzerá sarkofág v súčasnosti?
Keďže sarkofág nič nenarúša, vyzerá a aj je v dobrom technickom stave, zodpovedajúcom svojmu veku a poslaniu.

Rozhovor a fotografie poskytol Ing. Erik Kližan © Slovenské pohrebníctvo

 
Späť na tému Súčasnosť
 
 
Podporte náš článok
Pohrebné služby sa za posledných 10 rokov

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral