Rozprávali sme sa s nestorom súdneho lekárstva.

04.05.2012

Potrebujeme mladších kolegov a zvýšiť kvalitu

Profesor MUDr. František Novomeský, PhD. je prednostom Ústavu súdneho lekárstva a medicínskych expertíz Jesseniovej lekárskej fakulty Univerzity Komenského a Univerzitnej nemocnice Martin v Martine. Je znalcom v oblasti patológie, hyperbarickej medicíny a súdneho lekárstva v oblasti toxikológia, alkohológia a sérohematológia. Vo voľnom čase sa potápa a fotografuje. Rozprávali sme sa s nestorom súdneho lekárstva a zároveň jediným profesorom v tomto odbore na Slovensku.


Pán profesor, ako hodnotíte činnosť súdneho lekárstva na Slovensku?
Nuž, treba otvorene povedať, že slovenské súdne lekárstvo ako samostatný medicínsko-vedný odbor celkovo potrebuje zvýšiť kvalitu. Je nutné vykonať hlbokú a úprimnú sebareflexiu a začať doháňať vyspelú Európsku úniu v tomto smere. Kompetentní by preto mali pristúpiť ku krokom, ktoré celkovo zvýšia úroveň odboru. Je potrebné preorganizovať pracoviská súdneho lekárstva tak, aby efektívne fungovali. Spolupráca nášho pracoviska s Úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou je veľmi dobrá, rozumieme si vzájomne a vieme sa počúvať.
 
Je na Slovensku dosť súdnych lekárov?
Súdnych lekárov je dosť čo do počtu, náš vekový priemer je však vo vyššej vekovej štruktúre a preto by bolo potrebné omladiť náš odbor. Taktiež si myslím, že je potrebné zvýšiť kvalitu súdnych lekárov. Nie je totiž dobrou vizitkou, keď poviem, že na Slovensku som v odbore súdne lekárstvo jediný profesor okrem dvoch docentov, čo nie je dostatočné. Pevne verím, že sa situácia zlepší po tom, čo sa mojím trom kolegom na našom pracovisku podarí úspešne ukončiť habilitačné konanie. Veľmi si to želám.
 
Aký je záujem skončených medikov o odbor súdne lekárstvo?
Taký, že keby som mal virtuálnu metlu, tak ňou z nášho pracoviska vyháňam záujemcov o prácu u mňa (smiech). Mnoho lekárov by u nás chcelo pracovať, bohužiaľ, pre všetkých záujemcov nemám miesta. Je síce pravda, že povolanie súdneho lekára nie je ekonomicky lukratívne, ale je to nesmierne zaujímavá práca, pri ktorej lekár odkrýva problémy.
 
Na Slovensku, ale aj v Európskej únii je celkovo klesajúci trend vykonaných pitiev...
Bohužiaľ, na Slovensku je nepomer vo vývoji medzi počtom úmrtí a počtom pitvaných osôb. Osobne nevidím dôvod pre to, aby sa pitval v nemocnici každý, kto zomrel na pokročilý zhubný nádor alebo iné kvalitne klinicky diagnostikované ochorenie. V súdnom lekárstve je však nevyhnutné nepodceňovať mnohé iné príčiny úmrtí, osobitne v teréne, kde o príčinách smrti nevieme nič alebo len veľmi málo.
 
Tvrdíte, že sa na Slovensku podceňujú samovraždy?
Áno. Mám vnútorný pocit, že viacerí ľudia nám miznú do zeme bez vykonanej pitvy, ktorí by pitvaní mali byť, teda zo sveta odchádzajú s otáznikmi, čo nie je akceptovateľné.  Dá sa, žiaľ, v teréne pri ohliadke zomrelého vytvoriť precedens, že samovražda sa jednoducho „nevidí“  a človek, ktorý ukončil život vlastnou rukou, sa jednoducho pochová. Na našom pracovisku sme sa dokonca stretli s takým prípadom, kedy bol zomrelý obhliadnutý lekárom, našťastie poslaný na pitvu, pri ktorej sme zistili, že došlo k násilnej smrti.  Chýbalo málo k tomu a páchateľ nemusel byť odhalený a potrestaný. Ide o zlepšenie kvality práce obhliadajúcich lekárov, ale toto je už úloha pre ÚDZS. Sme pripravení pomôcť.
 
Aké kroky je potrebné prijať, aby sa eliminoval vami naznačený problém?
patologia_pohrebnictvo10Na Slovensku je niekoľko tisíc obhliadajúcich lekárov, no dnes sa ukazuje, že ich činnosť nie je až taká kvalifikovaná, ako by bolo možné očakávať. ÚDZS by mal prehodnotiť počet obhliadajúcich lekárov, trvať na kvalifikovaných obhliadkach aj zodpovednosti – aj voči mŕtvemu. Ak obhliadajúci lekár napíše, že nevie príčinu smrti a napriek tomu akceptuje pohreb zomrelého bez pitvy, tak koná veľmi nekompetentne, prinajmenšom... MZ SR predsa musí vedieť, z akých dôvodov zomierajú obyvatelia nášho štátu, lebo inak sú všetky štatistiky nanič. Obhliadajúci lekár by mal na mieste kompetentne – a to zdôrazňujem - rozhodnúť, či je telo potrebné pitvať alebo nie, pretože my súdni lekári nemôžeme byť všade, pri každej obhliadke zomrelého kdekoľvek. Obhliadajúci lekári si musia uvedomiť, že konajú veľmi závažný právny akt, pretože keď podpisujú listy o prehliadke zomrelých, tak na základe tohto dokumentu zomrelý prestáva existovať ako subjekt práv a povinností. Túto úlohu nemožno zľahčovať!
 
Akú  máte víziu pre slovenské súdne lekárstvo  do budúcnosti?
Pre odbor súdne lekárstvo vidím dobrú perspektívu bez ohľadu na vývoj počtu pitiev. Náš odbor nie je možné zrušiť, pretože túto činnosť treba chápať z celospoločenského pohľadu ako nenahraditeľnú. Tak je tomu vo všetkých štátoch EÚ.
 
Ako hodnotíte prácu pohrebných služieb v súvislosti s prevozom zosnulých, respektíve, kde vidíte priestor pre skvalitnenie ich práce?
Väčšina pohrebných služieb, s ktorými naši pracovníci dochádzajú do kontaktu, pracuje na profesionálnej úrovni a dodržiava etiku svojho povolania. Ja by som však rád pripomenul pre všetkých, ktorí pracujú v pohrebníctve, že musia dodržiavať okrem iného aj diskrétnosť, pretože sa stávajú ohnivkom reťazca, v rámci ktorého je potrebné mlčať o svojej práci. Predovšetkým v prípade obetí trestných činov sa pracovníci pohrebných služieb nezriedka stávajú nositeľom čerstvých informácií o kauze, kde je nevyhnutne potrebné zachovávať mlčanlivosť najmä voči médiám. Upozorňujem, že tu hrozí aj konflikt so zákonom. Špeciálny prístup by mali pracovníci pohrebných služieb venovať aj prevozu telesných ostatkov či kostrových zvyškov. Človek predsa nie je akýsi kus už nefungujúcej „matérie“ a ľudské telo, resp. to čo z neho po rokoch zostalo, si zaslúži primeranú úctu aj v tomto 21. storočí, zasiahnutom totálnou sociálnou anestézou. To isté platí aj o pitevných sanitároch. Na našich martinských som hrdý.
 
Nechceli ste sa stať slávnym chirurgom, alebo kardiológom?
Kliniku som nikdy nerobil, od chlapčenských čias ma lákal mikroskop. Mojej profesionálnej orientácii smerom ku patológii a súdnemu lekárstvu neľutujem.
 
Čo vás osobne fascinuje na povolaní súdneho lekára?
Súdny lekár pozerá aj na druhú stranu mince s názvom ľudský život. Každý deň na pracovisku máme iný prípad: od násilných usmrtení cudzou rukou, cez dopravné nehody, samovraždy, nejasné úmrtia či intoxikácie. Vidieť a skúmať koniec človečenskej existencie v jeho najrôznejších podobách je neuveriteľné dobrodružstvo. Aj vedecké... Napokon, sme výučbovou bázou Jesseniovej lekárskej fakulty UK. Čo môže byť vznešenejšie, ako učiť a pripravovať do praxe budúce generácie lekárov, denne sa pohybovať na akademickej pôde?
 
Pamätáte si koľko pitiev ste spravili pri výkone povolania?
Dnes presné číslo neviem, ale bude to niekoľko tisíc. Ako patológ som do roku 1984 pitval veľmi intenzívne, prestal som počítať pri čísle 2000.
 
Práca súdneho znalca je náročná aj po psychickej stránke. Akým spôsobom relaxujete?
Ja si chodím dočerpať energiu a pozitívne emócie pod vodu, tam mi nezvoní telefón.. (smiech). Viete, že sa potápam už 52 rokov a mienim v tom pokračovať? Prečo, to viem iba ja, je to moje tajomstvo. Moji kolegovia športujú, jeden kolega má záľubu v historických uniformách. Na našom ústave sa snažíme držať príjemnú, kreatívnu intelektuálnu aj kultúrnu úroveň medziľudských vzťahov. Som vďačný, že ma pán Boh požehnal ľuďmi, s ktorými bezprostredne spolupracujem a je nám spolu dobre.

Existuje pre súdneho znalca nejaká pomoc od štátu vo forme psychologickej pomoci?
patologia_pohrebnictvo11Psychologická pomoc pre súdneho lekára nemôže existovať. Pokiaľ by súdne lekárstvo bolo viazané na psychologickú pomoc, tak v tom momente takéhoto človeka je potrebné od našej práce izolovať. Súdny lekár musí byť dostatočne mravný a vnútorne silný nato, aby svoju prácu vedel vykonávať a bez následkov ju ustáť. Pokiaľ ja by som robil svoju medicínsku kariéru tak, že musím navštevovať psychológa alebo spovedníka, tak to by bol vážny výstražný signál. Súdnolekárske povolanie musia robiť osobnosti, ktoré vedia uniesť bremeno tragickosti ľudskej existencie, musia dokázať sa s tým vysporiadať. Veď práve my, súdni lekári, nezriedkavo psychologicky pomáhame pozostalým, ktorí k nám chodia v stave hlbokého žiaľu a zdanlivo bezvýchodiskovej životnej situácie. Osobne nemám nijaký problém v takej chvíli vstúpiť do dialógu s nimi a aspoň trochu im odľahčiť bremeno, ktoré im život vytvoril. A tak konajú všetci moji kolegovia, vedia prečo, ubezpečujem vás o tom.
 
Poznáte časopis Slovenské pohrebníctvo?
Priznám sa, že som ho spoznal, až keď ste sa na mňa obrátili. Je však dobré, že ste mediálne obsadili aj tento priestor. Pracovníci pohrebných služieb sa tiež potrebujú vzdelávať.
 
Rozprával sa:
PhDr. Marcel Lincényi, PhD., Foto Pavel Ondera
© Slovenské pohrebníctvo

 
Späť na tému Súdne lekárstvo
Podporte náš článok
Pohrebné služby sa za posledných 10 rokov

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral