Osobnosti Slovenska - September
September 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v septembri, ktorí už nie sú medzi nami
Bártfay Július *28.9.1988
Narodil sa v Nitre. V monografickom diele jeho syna Tibora sa však hovorí o pôvode otca Júliusa z Chynorian. Detstvo však prežil v Nitre pod Nitrianskym hradom. Do školy začal chodiť práve tu, dochádzku dokončil v Stoličnom Belehrade, kde presťahovali rodičia na dva roky.
Umeleckú dráhu začal už v školskom veku v stolárskej dielni umeleckého stolára. Po získaní výučného listu odišiel do Budapešti kde nadobudol ďalšie znalosti z oboru, ktorý ho napokon preslávil. Neskôr si našiel prácu vo Viedni, vyrábal umelecký štýlový nábytok.
Po 1. svetovej vojne (v ktorej bol ranený) sa vracia do Nitry. Otvára svoj prvý sochársky ateliér na ulici Janka Jesenského. Na svojich „študijných“ cestách mu učarovala Paríž a Rím. V roku 1936 vystavuje svoje diela v Prahe, v sieni Elán.
Po 2. svetovej vojne v rámci znárodňovania prišla na rad aj secesná vila pod Zoborom a ktorú hodlali komunisti zbúrať. Napokon je mesto Nitra ponúklo Bártfayovi a ten si v nej zriadil ateliér. Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov tu vznikli diela prevažne s témou práce baníkov, hutníkov a iných robotníckych povolaní.
Július Bártfay zomrel vo svojich 90 rokoch 25. augusta 1979 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj Bratislava - Krematórium.
Narodil sa v Nitre. V monografickom diele jeho syna Tibora sa však hovorí o pôvode otca Júliusa z Chynorian. Detstvo však prežil v Nitre pod Nitrianskym hradom. Do školy začal chodiť práve tu, dochádzku dokončil v Stoličnom Belehrade, kde presťahovali rodičia na dva roky.
Umeleckú dráhu začal už v školskom veku v stolárskej dielni umeleckého stolára. Po získaní výučného listu odišiel do Budapešti kde nadobudol ďalšie znalosti z oboru, ktorý ho napokon preslávil. Neskôr si našiel prácu vo Viedni, vyrábal umelecký štýlový nábytok.
Po 1. svetovej vojne (v ktorej bol ranený) sa vracia do Nitry. Otvára svoj prvý sochársky ateliér na ulici Janka Jesenského. Na svojich „študijných“ cestách mu učarovala Paríž a Rím. V roku 1936 vystavuje svoje diela v Prahe, v sieni Elán.
Po 2. svetovej vojne v rámci znárodňovania prišla na rad aj secesná vila pod Zoborom a ktorú hodlali komunisti zbúrať. Napokon je mesto Nitra ponúklo Bártfayovi a ten si v nej zriadil ateliér. Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov tu vznikli diela prevažne s témou práce baníkov, hutníkov a iných robotníckych povolaní.
Július Bártfay zomrel vo svojich 90 rokoch 25. augusta 1979 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj Bratislava - Krematórium.
Gerzso Marie *8.9.1820
Spomienku začneme netradične inou osobou, Andrejom Sládkovičom vďaka ktorému sa Mária Gerzso, rodená Pischlová stala nesmrteľnou v histórii Slovenska.
Sládkovič ako chudobný učiteľ musel dávať súkromné hodiny a tak sa dostal do rodiny v ktorej Mária žila. Ako to na Slovensku býva, mladý Sládkovič sa v roku 1839 zaľúbil do ešte mladšej Márie. Vzťah zašiel tak ďaleko, že si obaja už vymenili snubné obrúčky. Iný názor na tento vzťah mala jej mater Katarína (Catharine) Pischlová. Vybrala jej za ženícha Georga (György, Juraj) Gerzsa, bohatého pernikára a voskára.
Nešťastný Sládkovič napísal v priebehu tohto vzťahu napísal vraj najdlhšiu ľúbostnú báseň na svetze Marína. Ide o 286 10-veršových a 5 8-veršových strof. Spolu má 2900 veršov.
Marína (Marie Gerzso) je pochovaná na Evanjelickom cintoríne vo svojom rodisku, v Banskej Štiavnici. Zomrela vo veku 79 rokov dňa 22.5.1899.
Spomienku začneme netradične inou osobou, Andrejom Sládkovičom vďaka ktorému sa Mária Gerzso, rodená Pischlová stala nesmrteľnou v histórii Slovenska.
Sládkovič ako chudobný učiteľ musel dávať súkromné hodiny a tak sa dostal do rodiny v ktorej Mária žila. Ako to na Slovensku býva, mladý Sládkovič sa v roku 1839 zaľúbil do ešte mladšej Márie. Vzťah zašiel tak ďaleko, že si obaja už vymenili snubné obrúčky. Iný názor na tento vzťah mala jej mater Katarína (Catharine) Pischlová. Vybrala jej za ženícha Georga (György, Juraj) Gerzsa, bohatého pernikára a voskára.
Nešťastný Sládkovič napísal v priebehu tohto vzťahu napísal vraj najdlhšiu ľúbostnú báseň na svetze Marína. Ide o 286 10-veršových a 5 8-veršových strof. Spolu má 2900 veršov.
Marína (Marie Gerzso) je pochovaná na Evanjelickom cintoríne vo svojom rodisku, v Banskej Štiavnici. Zomrela vo veku 79 rokov dňa 22.5.1899.
Jetting Karl *13.9.1730
Narodil sa v Bratislave. Gymnázium nedokončil a našiel si prácu vo Viedni ako pisár v advokátskej kancelárii. Lákal ho však svet a cestovanie čo mu napokon vyšlo keď sa zoznámil s londýnskym bankárom.
Po prvej ceste cez Senegal Maroko a Cádiz dorazil do Londýna spolu aj so svojou dobrodružnou povesťou. Zakúsil na nej nielen stroskotanie, ale aj otroctvo. Zvesť o ňom sa doniesla anglickému kráľovi, ktorý ho napokon vymenoval konzulom v Marseille.
Druhá cesta viedla taktiež cez zajatie pirátmi, otroctvom, neskôr sa podieľal na lúpežnom prepadnutí maltskej lode, dostáva sa až na opustený ostrov kde strávil dlhý čas v osamení, preto sa mu hovorí aj prešporský (bratislavský) Robinson.
Po svojej záchrane z ostrova sa vracia nakrátko do Londýna a napokon sa vracia do Bratislavy kde 12.12.1970 zomiera a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Jeho hrob s plachetnicou na náhrobku nie je presne namieste kde sú jeho ostatky, hrob sa nepodarilo dohľadať ale po vydaní knihy o jeho dobrodružnom živote mestská rada v roku 1844 usúdila, že si zaslúži náhrobok a dala vybudovať pamiatku v tesnom blízkosti Kostola na cintoríne.
Narodil sa v Bratislave. Gymnázium nedokončil a našiel si prácu vo Viedni ako pisár v advokátskej kancelárii. Lákal ho však svet a cestovanie čo mu napokon vyšlo keď sa zoznámil s londýnskym bankárom.
Po prvej ceste cez Senegal Maroko a Cádiz dorazil do Londýna spolu aj so svojou dobrodružnou povesťou. Zakúsil na nej nielen stroskotanie, ale aj otroctvo. Zvesť o ňom sa doniesla anglickému kráľovi, ktorý ho napokon vymenoval konzulom v Marseille.
Druhá cesta viedla taktiež cez zajatie pirátmi, otroctvom, neskôr sa podieľal na lúpežnom prepadnutí maltskej lode, dostáva sa až na opustený ostrov kde strávil dlhý čas v osamení, preto sa mu hovorí aj prešporský (bratislavský) Robinson.
Po svojej záchrane z ostrova sa vracia nakrátko do Londýna a napokon sa vracia do Bratislavy kde 12.12.1970 zomiera a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne. Jeho hrob s plachetnicou na náhrobku nie je presne namieste kde sú jeho ostatky, hrob sa nepodarilo dohľadať ale po vydaní knihy o jeho dobrodružnom živote mestská rada v roku 1844 usúdila, že si zaslúži náhrobok a dala vybudovať pamiatku v tesnom blízkosti Kostola na cintoríne.
Nešpor Mirko *28.9.1924
Narodil sa v Skalici. Študoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, v roku 1944 sa zapojil do SNP.
Po ukončení prvého ročníka na vysokej škole absolvoval parx na stavbe priehrady, konkrétne v Ústi nad Oravou. Už tu sa prejavoval ako skvelý organizátor a podielaľ sa na zakladaní národných výborov na Orave.
Jeho politická aktivita ako zanieteného antifašistu vyústila v spolupráci so skupinou P. Lettricha a osobne sa účastnil aj bojov so zbraňou v ruke. Dva razy prešiel cez povstalecký front a vracal sa s inštrukciami pre ilegálne hnutie na Orave.
Pri bojoch v drsnom prostredí ochorel a na odporúčanie veliteľa sa vrátil do Skalice kde sa ukrýval. Mal sa presunúť do Bratislavy na bezpečné miesto, no príslušníci Hlinkovej gardy ho v decembri 1944 zatkli na stanici v Skalici.
Po transporte do Bratislavy na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy sa začali výsluchy. Ich razantnosť a brutalita bola natoľko veľká, že po pár dňoch Mirko vydýchne naposledy bez toho aby prezradil čo len jedno meno svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov. Píše sa 17.12.1944. Podľa oficiálnej správy spáchal samovraždu.
Pochovaný je na cintoríne je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa v Skalici. Študoval Stavebnú fakultu SVŠT v Bratislave, v roku 1944 sa zapojil do SNP.
Po ukončení prvého ročníka na vysokej škole absolvoval parx na stavbe priehrady, konkrétne v Ústi nad Oravou. Už tu sa prejavoval ako skvelý organizátor a podielaľ sa na zakladaní národných výborov na Orave.
Jeho politická aktivita ako zanieteného antifašistu vyústila v spolupráci so skupinou P. Lettricha a osobne sa účastnil aj bojov so zbraňou v ruke. Dva razy prešiel cez povstalecký front a vracal sa s inštrukciami pre ilegálne hnutie na Orave.
Pri bojoch v drsnom prostredí ochorel a na odporúčanie veliteľa sa vrátil do Skalice kde sa ukrýval. Mal sa presunúť do Bratislavy na bezpečné miesto, no príslušníci Hlinkovej gardy ho v decembri 1944 zatkli na stanici v Skalici.
Po transporte do Bratislavy na Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy sa začali výsluchy. Ich razantnosť a brutalita bola natoľko veľká, že po pár dňoch Mirko vydýchne naposledy bez toho aby prezradil čo len jedno meno svojich spolupracovníkov a spolubojovníkov. Píše sa 17.12.1944. Podľa oficiálnej správy spáchal samovraždu.
Pochovaný je na cintoríne je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Pašek Dušan *7.9.1960
Narodil sa v Bratislave. Jeho kariéra začala na verejnom klzisku kde si ho vybrali mládežnícki trenéri hľadajúci talenty do prípravky. Odtiaľ už stúpal len hore až po osudný deň svojej samovraždy.
Bol majstrom sveta, držiteľom striebra z ZOH v Sarajeve, majstrom ČSSR za Slovan Bratislava. Hral v NHL za Minnesotu North Stars v rokoch 1988 – 1989.
Okrem hráčskej kariéry mal všetky predpoklady na to aby vymenil hokejový dres za funkcionársku stoličku. Najskôr bol manažérom klubu belasých, neskôr jeho prezidentom. Angažoval sa v SZĽH kde cez manažéra, viceprezidenta sa v roku 1997 stal jej tretím prezidentom.
Zomrel vlastnou rukou vo veku 37 rokov dňa 14.3.1998. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v Bratislave. Jeho kariéra začala na verejnom klzisku kde si ho vybrali mládežnícki trenéri hľadajúci talenty do prípravky. Odtiaľ už stúpal len hore až po osudný deň svojej samovraždy.
Bol majstrom sveta, držiteľom striebra z ZOH v Sarajeve, majstrom ČSSR za Slovan Bratislava. Hral v NHL za Minnesotu North Stars v rokoch 1988 – 1989.
Okrem hráčskej kariéry mal všetky predpoklady na to aby vymenil hokejový dres za funkcionársku stoličku. Najskôr bol manažérom klubu belasých, neskôr jeho prezidentom. Angažoval sa v SZĽH kde cez manažéra, viceprezidenta sa v roku 1997 stal jej tretím prezidentom.
Zomrel vlastnou rukou vo veku 37 rokov dňa 14.3.1998. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Polák Karol *7.9.1934
Narodil sa v Bratislave, vyrastal vo Vysokej pri Morave. Od detstva bol spojený so športom. Ako dorastenec hral za ČH Bratislava ako brankár, neskôr šesť rokov druhú basketbalovú ligu.
Vyštudoval VŠMU a pracoval v Česko-slovenskej televízii ako športový komentátor vyše troch desaťročí. Bolo zvykom, že zápas či zápolenie napr. krasokorčuľovanie, komentovali dva komentári, ktorí sa podľa potreby striedali. Ku Karolovi Polákovi neodmysliteľne patril Vít Holubec občas nahradený Karlom Mikyskom.
Príležitostne moderoval aj rôzne spoločenské akcie a spolupracoval s niektorými televíznymi a rozhlasovými stanicami.
Zomrel po ťažkej chorobe vo veku 81 rokov dňa 17.1.2016. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave vo VIP priestore neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Bratislave, vyrastal vo Vysokej pri Morave. Od detstva bol spojený so športom. Ako dorastenec hral za ČH Bratislava ako brankár, neskôr šesť rokov druhú basketbalovú ligu.
Vyštudoval VŠMU a pracoval v Česko-slovenskej televízii ako športový komentátor vyše troch desaťročí. Bolo zvykom, že zápas či zápolenie napr. krasokorčuľovanie, komentovali dva komentári, ktorí sa podľa potreby striedali. Ku Karolovi Polákovi neodmysliteľne patril Vít Holubec občas nahradený Karlom Mikyskom.
Príležitostne moderoval aj rôzne spoločenské akcie a spolupracoval s niektorými televíznymi a rozhlasovými stanicami.
Zomrel po ťažkej chorobe vo veku 81 rokov dňa 17.1.2016. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave vo VIP priestore neďaleko hlavného vchodu.
Slovák Ladislav *10.9.1919
Narodil sa vo Veľkých Levároch na Záhorí v rodine stolára. Ešte ako malý spieval v cirkevnom zbore kde spoznával nielen chorály a cirkevnú hudbu, ale už tu odpozorovával tajomstvá dirigentských pohybov. Po absolvovaní konzervatória kde sa učil hre na organ prešiel na VŠMU, kde sa učil u Václava Talicha. Bol aj na ročnom študijnom pobyte ako asistent dirigenta Jevgenija Mravinského v Leningradskej filharmónii.
Jeho profesný život bol veľmi bohatý. Už v roku 1956 sa stal šéfom Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, v roku 1967 bol laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda, v roku 1977 získal titul Národný umelec.
Ako človek trpel dlhodobými konfliktami vo vlastnej rodine, jeho dve manželstvá sa nevydarili. Bol chorý na srdce, iba vďaka vlastnému sebazapieraniu a disciplíne si predĺžil aktívny život o 18 rokov. Pripravoval sa na smrť, zanechal list v ktorom žiadal byť pochovaný vo svojich milovaných Veľkých Levároch, no jeho želanie rodina neakceptovala, jeho vlastný prvorodený syn mu ani na pohreb neprišiel.
Zomrel vo svojich 79 rokoch dňa 22. júla 1999 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa vo Veľkých Levároch na Záhorí v rodine stolára. Ešte ako malý spieval v cirkevnom zbore kde spoznával nielen chorály a cirkevnú hudbu, ale už tu odpozorovával tajomstvá dirigentských pohybov. Po absolvovaní konzervatória kde sa učil hre na organ prešiel na VŠMU, kde sa učil u Václava Talicha. Bol aj na ročnom študijnom pobyte ako asistent dirigenta Jevgenija Mravinského v Leningradskej filharmónii.
Jeho profesný život bol veľmi bohatý. Už v roku 1956 sa stal šéfom Symfonického orchestra Československého rozhlasu v Bratislave, v roku 1967 bol laureátom Štátnej ceny Klementa Gottwalda, v roku 1977 získal titul Národný umelec.
Ako človek trpel dlhodobými konfliktami vo vlastnej rodine, jeho dve manželstvá sa nevydarili. Bol chorý na srdce, iba vďaka vlastnému sebazapieraniu a disciplíne si predĺžil aktívny život o 18 rokov. Pripravoval sa na smrť, zanechal list v ktorom žiadal byť pochovaný vo svojich milovaných Veľkých Levároch, no jeho želanie rodina neakceptovala, jeho vlastný prvorodený syn mu ani na pohreb neprišiel.
Zomrel vo svojich 79 rokoch dňa 22. júla 1999 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Sofer Chatam *25.9.1762
Narodil sa 25. septembra 1762 (podľa židovského kalendára 7. Tišri 5522 vo Frankfurte nad Mohanom). Meno Chatam je akronym odvodený zo slov Chiduše Tora Moše – Mošeho komentáre Tóry, ktorých bol uznávaným autorom. Hebrejské priezvisko Sofer, nemecky Schreiber znamená v preklade pisár. Pisár Tóry. Na post bratislavského rabína sa dostal zložitou cestou v roku 1806 a vo svojej funkcii zotrval 33 rokov, až do svojej smrti 3. októbra 1839 (t. j. 25. Tišri 5600). Prvé roky svojho pôsobenia venoval predovšetkým zveľaďovaniu ješivy, ktorá sa stala jednou z najznámejších a najslávnejších v strednej Európe. Stovky študentov prichádzali študovať do Bratislavy a ako rabíni šírili slávu ješivy po celom kontinente.
Dva roky pred smrťou napísal testament, kde okrem slov dojímavej zbožnosti a lásky k synom a dcéram deklaroval bratislavský rabínsky post ako dedičný. V roku 1839 po ťažkej chorobe zomrel 3. októbra. Rakvu zhotovili z dosák jeho prednáškovej katedry a bol pochovaný podľa židovských rituálnych predpisov v nasledujúci deň za účasti zástupu bývalých žiakov a celej bratislavskej náboženskej obce. Rozsiahly nekrológ uverejnili Pressburger Zeitung i mnohé iné noviny.
Pochovaný je na starom židovskom cintoríne na nábreží Dunaja. História cintorína siaha až do roku 1670 z ktorého je najstarší zachovaný náhrobok. Pozoruhodnú história tohto cintorína z ktorého ostalo len pár desiatom metrov štvorcový v podzemí nájdete v našom staršom článku.
Narodil sa 25. septembra 1762 (podľa židovského kalendára 7. Tišri 5522 vo Frankfurte nad Mohanom). Meno Chatam je akronym odvodený zo slov Chiduše Tora Moše – Mošeho komentáre Tóry, ktorých bol uznávaným autorom. Hebrejské priezvisko Sofer, nemecky Schreiber znamená v preklade pisár. Pisár Tóry. Na post bratislavského rabína sa dostal zložitou cestou v roku 1806 a vo svojej funkcii zotrval 33 rokov, až do svojej smrti 3. októbra 1839 (t. j. 25. Tišri 5600). Prvé roky svojho pôsobenia venoval predovšetkým zveľaďovaniu ješivy, ktorá sa stala jednou z najznámejších a najslávnejších v strednej Európe. Stovky študentov prichádzali študovať do Bratislavy a ako rabíni šírili slávu ješivy po celom kontinente.
Dva roky pred smrťou napísal testament, kde okrem slov dojímavej zbožnosti a lásky k synom a dcéram deklaroval bratislavský rabínsky post ako dedičný. V roku 1839 po ťažkej chorobe zomrel 3. októbra. Rakvu zhotovili z dosák jeho prednáškovej katedry a bol pochovaný podľa židovských rituálnych predpisov v nasledujúci deň za účasti zástupu bývalých žiakov a celej bratislavskej náboženskej obce. Rozsiahly nekrológ uverejnili Pressburger Zeitung i mnohé iné noviny.
Pochovaný je na starom židovskom cintoríne na nábreží Dunaja. História cintorína siaha až do roku 1670 z ktorého je najstarší zachovaný náhrobok. Pozoruhodnú história tohto cintorína z ktorého ostalo len pár desiatom metrov štvorcový v podzemí nájdete v našom staršom článku.
Šulek Jaroslav *8.9.1822
Narodil sa v Sobotišti. Študoval na Evanjelickom lýceu kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Prerušené štúdium na lýceu pokračuje štúdiom teológie v Halle. Šulek bol prastrýkom Milana Rastislava Štefánika a tiež evanjelickým kaplánom v Hlbokom.
Ešte pred Povstaním roku 1848 spolupracuje so Štúrom a Hurbanom na spôsobe národného obrodenia, vydávajú noviny, zložil knižnice a spolky miernosti, nedeľné školy a vysluhoval kňazské pobožnosti.
Podieľal sa na organizácii zhromaždenia v Brezovej pod Bradlom kde prišlo vyše troch tisíc ľudí, ktorí predniesli „Žiadosti slovenského národa“.
Následne je Šulek zatknutý a deportovaný spolu s D.J.Bôrikom do pevnosti v Komárne. Počas cesty sa Bôrikovi podarilo ujsť. Šulek v komárňanskej pevnosti zomiera na choleru vo svojich 26 rokoch. Píše sa 16.6.1849. Pochovaný je na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne, je po ňom pomenovaných viacero ulíc, komárňanské Gymnázium a jeho pamiatku si pravidelne pripomína Matica slovenská.
Narodil sa v Sobotišti. Študoval na Evanjelickom lýceu kde sa zoznámil s Ľudovítom Štúrom. Prerušené štúdium na lýceu pokračuje štúdiom teológie v Halle. Šulek bol prastrýkom Milana Rastislava Štefánika a tiež evanjelickým kaplánom v Hlbokom.
Ešte pred Povstaním roku 1848 spolupracuje so Štúrom a Hurbanom na spôsobe národného obrodenia, vydávajú noviny, zložil knižnice a spolky miernosti, nedeľné školy a vysluhoval kňazské pobožnosti.
Podieľal sa na organizácii zhromaždenia v Brezovej pod Bradlom kde prišlo vyše troch tisíc ľudí, ktorí predniesli „Žiadosti slovenského národa“.
Následne je Šulek zatknutý a deportovaný spolu s D.J.Bôrikom do pevnosti v Komárne. Počas cesty sa Bôrikovi podarilo ujsť. Šulek v komárňanskej pevnosti zomiera na choleru vo svojich 26 rokoch. Píše sa 16.6.1849. Pochovaný je na cintoríne reformovanej cirkvi v Komárne, je po ňom pomenovaných viacero ulíc, komárňanské Gymnázium a jeho pamiatku si pravidelne pripomína Matica slovenská.
Viest Rudolf *24.9.1890
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v Revúcej. Bol slovenský divízny generál, veliteľ povstaleckej armády na Slovensku počas SNP a jediný slovenský generál počas predvojnovej ČSR.
Do armády vstúpil vo svojich 21 rokoch a ročnú vojenskú službu odslúžil v Grazi. V prvej svetovej vojne padol do zajatia pri Krakove. Po vstupe do srbskej armády slúžil v Rumunsku kde bol v boji ranený. Zúčastnil sa na organizovaní česko-slovenských légií v Rusku. V medzivojnovom čase študoval na Vysokej vojenskej škole v Prahe. Už v roku 1933 dosiahol hodnosť brigádneho generála od roku 1938 divízneho generála.
V čase SNP sa stal veliteľom 1. československej armády na Slovensku a predsedom Rady na obranu Slovenska. 3. novembra bol Viest spolu s Golianom zajatý v Pohronskom Bukovci. Odtiaľ ho transportovali do Banskej Bystrice, po krátkom vyšetrovaní previezli do Bratislavy, Viedne a do Berlína. Predpokladá sa, že odtiaľ putoval do koncentračného tábora Flossenbürg kde informácie končia.
Hrob generála Viesta však nájdeme na cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave. Ide o miesto rodiny Viest, kde umiestnili náhrobník s jeho údajmi.
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v Revúcej. Bol slovenský divízny generál, veliteľ povstaleckej armády na Slovensku počas SNP a jediný slovenský generál počas predvojnovej ČSR.
Do armády vstúpil vo svojich 21 rokoch a ročnú vojenskú službu odslúžil v Grazi. V prvej svetovej vojne padol do zajatia pri Krakove. Po vstupe do srbskej armády slúžil v Rumunsku kde bol v boji ranený. Zúčastnil sa na organizovaní česko-slovenských légií v Rusku. V medzivojnovom čase študoval na Vysokej vojenskej škole v Prahe. Už v roku 1933 dosiahol hodnosť brigádneho generála od roku 1938 divízneho generála.
V čase SNP sa stal veliteľom 1. československej armády na Slovensku a predsedom Rady na obranu Slovenska. 3. novembra bol Viest spolu s Golianom zajatý v Pohronskom Bukovci. Odtiaľ ho transportovali do Banskej Bystrice, po krátkom vyšetrovaní previezli do Bratislavy, Viedne a do Berlína. Predpokladá sa, že odtiaľ putoval do koncentračného tábora Flossenbürg kde informácie končia.
Hrob generála Viesta však nájdeme na cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave. Ide o miesto rodiny Viest, kde umiestnili náhrobník s jeho údajmi.
Viršík Július *7.9.1964
Narodil sa v Nitre. Vyštudovaný absolvent žurnalistiky sa venoval najmä moderovaniu a práci v rozhlase. Dlhoročne pôsobil v Rock FM Rádiu.
Jeho organizačné a lídrovské schopnosti vyšli na povrch v roku 1997, keď viedol Rádio Koliba (neskôr sa premenovalo na Rádio Okey) ako programový riaditeľ a hudobný šéfredaktor. Vyskúšal si aj prácu porotcu a to v prvých dvoch ročníkoch súťaže Slovensko hľadá SuperStar.
Veľmi rád mal svoj kľud a pohodlie na chalupe v Malých Levároch na Záhorí. Utiahol sa tam aj čase pandémie Covid 19 a do Bratislavy len dochádzal na vysielanie svojej relácie Twentyfive v Rádiu Expres. Tak tomu bolo aj v máji 2021. V stredu mu prišlo nevoľno a usadol do kresla. Manželka sa mu snažila pomôcť, ale žiaľ bolo neskoro. Ako zistila nariadená zdravotná autopsia, príčinou skonu bolo vážne cievne postihnutie srdca, ktoré sa navonok dovtedy nijako neprejavovalo. Vyvrátili sa tak konšpiračné teórie o tom, že príčinou smrti bola vakcinácia AstraZenecou. Sám Julo Viršík bol propagátorom očkovania populácie na Slovensku a vo svete.
Zomrel vo svojich 56 rokoch dňa 26.5.2021. Miesto svojho posledného odpočinku našiel Julo Viršík na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktoré je pohrebiskom významných osobností Slovenska.
Narodil sa v Nitre. Vyštudovaný absolvent žurnalistiky sa venoval najmä moderovaniu a práci v rozhlase. Dlhoročne pôsobil v Rock FM Rádiu.
Jeho organizačné a lídrovské schopnosti vyšli na povrch v roku 1997, keď viedol Rádio Koliba (neskôr sa premenovalo na Rádio Okey) ako programový riaditeľ a hudobný šéfredaktor. Vyskúšal si aj prácu porotcu a to v prvých dvoch ročníkoch súťaže Slovensko hľadá SuperStar.
Veľmi rád mal svoj kľud a pohodlie na chalupe v Malých Levároch na Záhorí. Utiahol sa tam aj čase pandémie Covid 19 a do Bratislavy len dochádzal na vysielanie svojej relácie Twentyfive v Rádiu Expres. Tak tomu bolo aj v máji 2021. V stredu mu prišlo nevoľno a usadol do kresla. Manželka sa mu snažila pomôcť, ale žiaľ bolo neskoro. Ako zistila nariadená zdravotná autopsia, príčinou skonu bolo vážne cievne postihnutie srdca, ktoré sa navonok dovtedy nijako neprejavovalo. Vyvrátili sa tak konšpiračné teórie o tom, že príčinou smrti bola vakcinácia AstraZenecou. Sám Julo Viršík bol propagátorom očkovania populácie na Slovensku a vo svete.
Zomrel vo svojich 56 rokoch dňa 26.5.2021. Miesto svojho posledného odpočinku našiel Julo Viršík na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktoré je pohrebiskom významných osobností Slovenska.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 09. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 09. 2023
Rýchle hľadanie
Bártfay Július *28.9.1988 - †25.8.1979 Urnový háj Lamač
Gerzso Marie *8.9.1820 - †22.5.1899 Evanjelický cintorín
Jetting Karl *13.9.1730 - †12.12.1790 Ondrejský cintorín
Nešpor Mirko *28.9.1924 - †17.12.1944 Slávičie údolie
Pašek Dušan *7.9.1960 - †14.3.1998 Slávičie údolie
Polák Karol *7.9.1934 - †17.1.2016 Slávičie údolie
Slovák Ladislav *10.9.1919 - † 22.7.1999 Slávičie údolie
Sofer Chatam *25.9.1762 - †3.10.1839 Memoriál
Šulek Jaroslav *8.9.1822 - †17.6.1849 Mestský cintorín
Viest Rudolf *24.9.1890 - †1945 Pri Kozej bráne
Viršík Július *7.9.1964 - †26.5.2021 Ondrejský cintorín
Späť na tému Výročia
