Osobnosti Slovenska - November
November 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v novembri, ktorí už nie sú medzi nami
Dibarbora František *19.11.1916
Narodil sa v Bratislave v rodine železničiara Filipa Dibarboru. Jeho predkovia pochádzali z talianskej rodiny podnikateľa Giacomo DiBarbara. František mal osem súrodencov. Voľný čas venoval futbalu a hokeju, konkrétne vo farbách Slovanu Bratislava. Otec ho prehovoril na umeleckú dráhu a tak v roku 1938 už absolvoval hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča. Na škole sa stal aj členom SND. Doma bol tiež v slovenskom rozhlase.
Naplno využil aj obdobie kedy sa presadzoval film a televízia. Z filmovej tvorby pripomeňme Uloupená hranice, Varúj!, V piatok 13, Dovolená s Andělem, Skalní v ofsajde. V televízii mu boli blízke televízne filmy napr. Sám vojak v poli, z inscenácií sú nezabudnuteľné Veselé panie z Winsdoru.
Jeho láska k motorizmu ho napokon stála život. Na privádzači k novootvorenému prístavnému mostu (DŽM - diaľnično-železničný most) vybudovali dnes už zrušený kruhový objazd. Tam sa vtedy sedemdesiatročný František Dibarbora zle zorientoval, nedal prednosť v jazde a s pohmoždeným hrudníkom ho záchranári previezli do nemocnice, kde po pár dňoch zomrel. Písal sa 4. september 1987.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Narodil sa v Bratislave v rodine železničiara Filipa Dibarboru. Jeho predkovia pochádzali z talianskej rodiny podnikateľa Giacomo DiBarbara. František mal osem súrodencov. Voľný čas venoval futbalu a hokeju, konkrétne vo farbách Slovanu Bratislava. Otec ho prehovoril na umeleckú dráhu a tak v roku 1938 už absolvoval hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča. Na škole sa stal aj členom SND. Doma bol tiež v slovenskom rozhlase.
Naplno využil aj obdobie kedy sa presadzoval film a televízia. Z filmovej tvorby pripomeňme Uloupená hranice, Varúj!, V piatok 13, Dovolená s Andělem, Skalní v ofsajde. V televízii mu boli blízke televízne filmy napr. Sám vojak v poli, z inscenácií sú nezabudnuteľné Veselé panie z Winsdoru.
Jeho láska k motorizmu ho napokon stála život. Na privádzači k novootvorenému prístavnému mostu (DŽM - diaľnično-železničný most) vybudovali dnes už zrušený kruhový objazd. Tam sa vtedy sedemdesiatročný František Dibarbora zle zorientoval, nedal prednosť v jazde a s pohmoždeným hrudníkom ho záchranári previezli do nemocnice, kde po pár dňoch zomrel. Písal sa 4. september 1987.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Dubček Alexander *27.11.1921
Narodil sa v obci Uhrovec neďaleko Bánoviec nad Bebravou, v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Jeho otec pracoval ako stolár niekoľko rokov v USA, po návrate bol jedným zo zakladateľov Komunistickej strany Československa.
Alexander sa učil za sústružníka a v roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej KSS. Počas SNP bol dvakrát ranený v boji, jeho brata v povstaní zastrelili.
V roku 1955 odišiel študovať politické vedy na Vysokú školu do Moskvy. Po návrate získal pozíciu prvého tajomníka ÚV KSS (Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska). V roku 1968 nahradil Antonína Novotného, s ktorým mal konflikty, vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Neskôr dostal titul RSDr. – doktor sociálno-politických vied po ukončení štúdia na Vysokej škole politickej ÚV KSČ.
Všetci si Dubčeka pamätajú ako lídra Pražskej jari, obrodného procesu, ktorý mal zmierniť podmanenosť a porobu pod rukou ZSSR. Udalosti roku 1968 však ukázali, že nielen prítomnosť vojsk (najmä sovietskych) , ktorí Dubčeka zatkli a i s inými odvliekli do Moskvy, ale aj prítomnosť krátkozrakých politikov bažiacich po starých časoch napokon viedli k vojenskej intervencii i za cenu obetí na ľudských životoch z radov civilného obyvateľstva.
Tým prakticky jeho roľa ako nádeje Pražskej jari skončila a Dubček sa ocitol v domácom exile pod ostriežím zrakom štátnej bezpečnosti až do roku 1989. Koncom roku po páde komunistického režimu bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Dodnes je jeho dopravná nehoda, ktorá sa stala 1.9.1992 predmetom špekulácií. Bol odporcom rozdelenia ČSFR na samostatné štáty čo by značne skomplikovalo plány budúcich privatizérov. Pravda, nič sa nikomu nepodarilo dokázať a tak dopravná nehoda bola pripísaná na vrub vodiča Jána Rezníka, ktorý išiel neprimeranou rýchlosťou v daždi a dostal šmyk. Dubčeka transportovali po havárii do Jihlavy, po pár desiatkach minút do Prahy do nemocnice na Na Homolce. Po dvoch operáciách dňa 7.11.1992 zomiera.
Zomrel vo svojich 70 rokoch a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v obci Uhrovec neďaleko Bánoviec nad Bebravou, v tom istom dome ako Ľudovít Štúr. Jeho otec pracoval ako stolár niekoľko rokov v USA, po návrate bol jedným zo zakladateľov Komunistickej strany Československa.
Alexander sa učil za sústružníka a v roku 1939 vstúpil do vtedy ilegálnej KSS. Počas SNP bol dvakrát ranený v boji, jeho brata v povstaní zastrelili.
V roku 1955 odišiel študovať politické vedy na Vysokú školu do Moskvy. Po návrate získal pozíciu prvého tajomníka ÚV KSS (Ústredného výboru komunistickej strany Slovenska). V roku 1968 nahradil Antonína Novotného, s ktorým mal konflikty, vo funkcii prvého tajomníka ÚV KSČ. Neskôr dostal titul RSDr. – doktor sociálno-politických vied po ukončení štúdia na Vysokej škole politickej ÚV KSČ.
Všetci si Dubčeka pamätajú ako lídra Pražskej jari, obrodného procesu, ktorý mal zmierniť podmanenosť a porobu pod rukou ZSSR. Udalosti roku 1968 však ukázali, že nielen prítomnosť vojsk (najmä sovietskych) , ktorí Dubčeka zatkli a i s inými odvliekli do Moskvy, ale aj prítomnosť krátkozrakých politikov bažiacich po starých časoch napokon viedli k vojenskej intervencii i za cenu obetí na ľudských životoch z radov civilného obyvateľstva.
Tým prakticky jeho roľa ako nádeje Pražskej jari skončila a Dubček sa ocitol v domácom exile pod ostriežím zrakom štátnej bezpečnosti až do roku 1989. Koncom roku po páde komunistického režimu bol zvolený za predsedu Federálneho zhromaždenia ČSFR.
Dodnes je jeho dopravná nehoda, ktorá sa stala 1.9.1992 predmetom špekulácií. Bol odporcom rozdelenia ČSFR na samostatné štáty čo by značne skomplikovalo plány budúcich privatizérov. Pravda, nič sa nikomu nepodarilo dokázať a tak dopravná nehoda bola pripísaná na vrub vodiča Jána Rezníka, ktorý išiel neprimeranou rýchlosťou v daždi a dostal šmyk. Dubčeka transportovali po havárii do Jihlavy, po pár desiatkach minút do Prahy do nemocnice na Na Homolce. Po dvoch operáciách dňa 7.11.1992 zomiera.
Zomrel vo svojich 70 rokoch a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Gregor Martin *14.11.1906
Narodil sa v Rakúsko-Uhorskej Trnave s pôvodným menom Martin Guttmann. Už ako napovedá jeho meno mal židovské korene. V roku 1923 ukončil priemyslovku a pracoval ako sústružník vo firme Coburg Trnava.
Umelecký smer ho však priťahoval oveľa viac a tak po otvorení Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave začal študovať herectvo. Bol členom SND až do roku 1940 kedy ho pre jeho židovský pôvod prepustili. Bol viackrát zatknutý a až po potlačení SNP odvezený do koncentračného tábora. Vystriedal Mauthausen, Osvienčim, Rydultov a Gusen. Po skončení vojny sa vrátil do Bratislavy.
Pracoval v SND v rokoch 1948-1952 zastával funkciu riaditeľa. Pracoval tiež ako režisér Československého rozhlasu v Bratislave. Verný ostal divadlu, ale účinkoval aj v spomínanom rozhlase, televízii, filme. Ako profesionálne rástol začal sa presadzovať v tragických, tragikomických postavách. Vďaka svojmu výrazu a pôvodu mu napokon pripadli role bezcharakterné alebo tragické spojené s dobou holokaustu, druhej svetovej vojny. Z historických postáv dokonale stvárnil francúzskeho premiéra Éduarda Daladiera vo filme Dni zrady.
Zomrel vo svojich 75 rokoch 29.06.1982 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Narodil sa v Rakúsko-Uhorskej Trnave s pôvodným menom Martin Guttmann. Už ako napovedá jeho meno mal židovské korene. V roku 1923 ukončil priemyslovku a pracoval ako sústružník vo firme Coburg Trnava.
Umelecký smer ho však priťahoval oveľa viac a tak po otvorení Hudobnej a dramatickej akadémie v Bratislave začal študovať herectvo. Bol členom SND až do roku 1940 kedy ho pre jeho židovský pôvod prepustili. Bol viackrát zatknutý a až po potlačení SNP odvezený do koncentračného tábora. Vystriedal Mauthausen, Osvienčim, Rydultov a Gusen. Po skončení vojny sa vrátil do Bratislavy.
Pracoval v SND v rokoch 1948-1952 zastával funkciu riaditeľa. Pracoval tiež ako režisér Československého rozhlasu v Bratislave. Verný ostal divadlu, ale účinkoval aj v spomínanom rozhlase, televízii, filme. Ako profesionálne rástol začal sa presadzovať v tragických, tragikomických postavách. Vďaka svojmu výrazu a pôvodu mu napokon pripadli role bezcharakterné alebo tragické spojené s dobou holokaustu, druhej svetovej vojny. Z historických postáv dokonale stvárnil francúzskeho premiéra Éduarda Daladiera vo filme Dni zrady.
Zomrel vo svojich 75 rokoch 29.06.1982 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Hryc Andrej *30.11.1949
Narodil sa v Bratislave. Herectvo absolvoval v roku 1971 a hrať začal v Štátnom divadle v Košiciach. Po siedmych rokoch sa rozhodol prejsť na slobodné podnikanie. V roku 1981 zakotvil ako člen súboru bratislavskej Novej scény (ktoré v rokoch 2002 až 2006 viedla ako riaditeľka jeho dcéra Wanda Hrycová).
Okrem divadelnej, filmovej a televíznej tvorby sa dal Andrej Hryc aj na politiku. Bol signatárom Anticharty. Po revolúcii sa stal členom VPN a stál pri zrode HZDS Vladimíra Mečiara, ako sa vyjadril neskôr, bol to veľký životný omyl. V roku 1993 začalo vysielať jeho Rádio Twist (až do roku 2006). V rokoch 1999 až 2002 bol poradcom ministra kultúry.
Neskôr prevzal od Petra Pčolinského stranu Náš kraj, ktorej bol jediným členom a ohlásil kandidatúru do Európskeho parlamentu so ziskom 8 460 hlasov. Pôsobil ako honorárny konzul Seychelskej republiky v Slovenskej republike.
Zomrel vo svojich 71 rokoch. Smrť prišla 31.1.2021, trpel akútnou leukémiou. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie neďaleko priestoru VIP, pri cestičke od Domu smútku smerom do cintorína.
Narodil sa v Bratislave. Herectvo absolvoval v roku 1971 a hrať začal v Štátnom divadle v Košiciach. Po siedmych rokoch sa rozhodol prejsť na slobodné podnikanie. V roku 1981 zakotvil ako člen súboru bratislavskej Novej scény (ktoré v rokoch 2002 až 2006 viedla ako riaditeľka jeho dcéra Wanda Hrycová).
Okrem divadelnej, filmovej a televíznej tvorby sa dal Andrej Hryc aj na politiku. Bol signatárom Anticharty. Po revolúcii sa stal členom VPN a stál pri zrode HZDS Vladimíra Mečiara, ako sa vyjadril neskôr, bol to veľký životný omyl. V roku 1993 začalo vysielať jeho Rádio Twist (až do roku 2006). V rokoch 1999 až 2002 bol poradcom ministra kultúry.
Neskôr prevzal od Petra Pčolinského stranu Náš kraj, ktorej bol jediným členom a ohlásil kandidatúru do Európskeho parlamentu so ziskom 8 460 hlasov. Pôsobil ako honorárny konzul Seychelskej republiky v Slovenskej republike.
Zomrel vo svojich 71 rokoch. Smrť prišla 31.1.2021, trpel akútnou leukémiou. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie neďaleko priestoru VIP, pri cestičke od Domu smútku smerom do cintorína.
Klimčák Mikuláš *16.11.1921
Slovenský maliar, ilustrátor, reštaurátor, filozof, monumentalista a ikonopisec sa narodil v Humennom. Vyštudoval drevársku školu, kde si ho všimol akademický maliar Jozef Chovan. Neskôr vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave a Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe. Od roku 1950 žil v Bratislave.
Jeho práce sa nachádzajú v slovenských i zahraničných galériách, samozrejme aj v súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy monumentálnych rozmerov tvoria výzdobu Bratislavského hradu, NR SR, Ústavného súdu, chrámov a kostolov ale aj nemocníc, základnej školy či rekreačného strediska.
Venoval sa aj ikonografii, výzdobe chrámov, jeho dielom je aj oltár či ikonostas, fresky, vitráže, dokonca podľa jeho návrhu zhotovili aj sarkofág biskupa Gojdiča v Prešove.
Nesmieme zabudnúť ani na filatelistickú tvorbu, jeho práca je medzi zberateľmi vysoko cenená, zvlášť známky s vianočným motívom.
Zomrel vo veku 94 rokov 2.3.2016. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska, blízko hlavného vchodu pri miestnom kostole Povýšenia svätého Kríža gréckokatolíckej cirkvi, ktorú Klimčák roky navštevoval.
Slovenský maliar, ilustrátor, reštaurátor, filozof, monumentalista a ikonopisec sa narodil v Humennom. Vyštudoval drevársku školu, kde si ho všimol akademický maliar Jozef Chovan. Neskôr vyštudoval Slovenskú vysokú školu technickú v Bratislave a Vysokú školu umeleckého priemyslu v Prahe. Od roku 1950 žil v Bratislave.
Jeho práce sa nachádzajú v slovenských i zahraničných galériách, samozrejme aj v súkromných zbierkach. Gobelíny a obrazy monumentálnych rozmerov tvoria výzdobu Bratislavského hradu, NR SR, Ústavného súdu, chrámov a kostolov ale aj nemocníc, základnej školy či rekreačného strediska.
Venoval sa aj ikonografii, výzdobe chrámov, jeho dielom je aj oltár či ikonostas, fresky, vitráže, dokonca podľa jeho návrhu zhotovili aj sarkofág biskupa Gojdiča v Prešove.
Nesmieme zabudnúť ani na filatelistickú tvorbu, jeho práca je medzi zberateľmi vysoko cenená, zvlášť známky s vianočným motívom.
Zomrel vo veku 94 rokov 2.3.2016. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska, blízko hlavného vchodu pri miestnom kostole Povýšenia svätého Kríža gréckokatolíckej cirkvi, ktorú Klimčák roky navštevoval.
Kmeť Andrej *19.11.1841
Slovenský archeológ, historik, botanik, etnograf, geológ, mineralóg, paleontológ a rímskokatolícky kňaz sa narodil v Bzenici v rodine kováča ako najmladší z ôsmych detí. Do prvej triedy nastúpil ako šesťročný v Žarnovickej Huti, pokračoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici u piaristov (rád, ktorého členovia sa venujú vzdelávaniu detí a mládeže, sú zakladateľmi škôl a svojich žiakov vedú k budovaniu osobného vzťahu k Bohu). Práve nimi bol nasmerovaný do malého seminára v Trnave, odtiaľ odišiel študovať do Ostrihomu. Na Slovensku začal pôsobiť ako rímskokatolícky kaplán v Senohrade.
Venoval sa aj folkloristike, vydal zbierku ľudových vianočných piesní, zapisoval ľudové povesti a rozprávky. Prezentoval výšivky a čipky z Hontu na viacerých výstavách.
Našiel viacero druhov nových rastlín, pomenovali po ňom cca 40 rastlín, ruží a húb. Zostavil herbár ktorý obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb a slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Jeho dielo je súčasťou zbierok Slovenského národného múzea.
Zomrel vo veku 66 rokov dňa 16.2.1908 v Turčianskom Svätom Martine. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Slovenský archeológ, historik, botanik, etnograf, geológ, mineralóg, paleontológ a rímskokatolícky kňaz sa narodil v Bzenici v rodine kováča ako najmladší z ôsmych detí. Do prvej triedy nastúpil ako šesťročný v Žarnovickej Huti, pokračoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici u piaristov (rád, ktorého členovia sa venujú vzdelávaniu detí a mládeže, sú zakladateľmi škôl a svojich žiakov vedú k budovaniu osobného vzťahu k Bohu). Práve nimi bol nasmerovaný do malého seminára v Trnave, odtiaľ odišiel študovať do Ostrihomu. Na Slovensku začal pôsobiť ako rímskokatolícky kaplán v Senohrade.
Venoval sa aj folkloristike, vydal zbierku ľudových vianočných piesní, zapisoval ľudové povesti a rozprávky. Prezentoval výšivky a čipky z Hontu na viacerých výstavách.
Našiel viacero druhov nových rastlín, pomenovali po ňom cca 40 rastlín, ruží a húb. Zostavil herbár ktorý obsahuje 72 tisíc položiek, z toho 39 tisíc vyšších rastlín (okolo 6 tisíc ruží) a 33 tisíc nižších rastlín (25 tisíc húb a slizoviek). Sústredil zbierku semien obsahujúcu 1733 vzoriek patriacich k 516 rodom. Jeho dielo je súčasťou zbierok Slovenského národného múzea.
Zomrel vo veku 66 rokov dňa 16.2.1908 v Turčianskom Svätom Martine. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Kostolányiová Eva *2.11.1942
Speváčka a tanečníčka s umeleckým menom Eva Kostolányi, rodená Vermešová sa narodila v Trnave. Mala dvanásť súrodencov (piati zomreli krátko po narodení) a po základnej škole pracovala v trnavskom mäsokombináte. V roku 1958 vstúpila ako tanečníčka do SĽUKu. Popri zamestnaní chodila na hodiny spevu. V roku 1965 sa vydala za tanečníka Jána Kostolányiho. Ich manželstvo vydržalo sedem rokov.
Od roku 1968 bola ako speváčka na voľnej nohe. Vystupovala s orchestrom Braňa Hronca, neskôr krátko so skupinou Modus. Založila vlastnú skupinu Hej, hráč na trombón Andrej Šebo sa stal nielen vedúcim skupiny, ale aj jej manželom.
Evina popularita rástla, viacero piesní vyšlo na tzv. singloch, mala aj svoju profilovú LP platňu. Okrem domácej scény, kde ju poslucháči a diváci mohli počuť a vidieť z rozhlasu a v televízii sa účastnila aj festivalov, spomeňme Bratislavskú lýru. Vystupovala tiež v SRN, Poľsku, Švédsku, Švajčiarsku, Bulharsku, Sovietskom zväze a na Kube.
Zomrela vo veku 32 rokov dňa 3.10.1975 na rakovinu prsníka. Jej miesto posledného odpočinku nájdeme na Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej v Trnave.
Speváčka a tanečníčka s umeleckým menom Eva Kostolányi, rodená Vermešová sa narodila v Trnave. Mala dvanásť súrodencov (piati zomreli krátko po narodení) a po základnej škole pracovala v trnavskom mäsokombináte. V roku 1958 vstúpila ako tanečníčka do SĽUKu. Popri zamestnaní chodila na hodiny spevu. V roku 1965 sa vydala za tanečníka Jána Kostolányiho. Ich manželstvo vydržalo sedem rokov.
Od roku 1968 bola ako speváčka na voľnej nohe. Vystupovala s orchestrom Braňa Hronca, neskôr krátko so skupinou Modus. Založila vlastnú skupinu Hej, hráč na trombón Andrej Šebo sa stal nielen vedúcim skupiny, ale aj jej manželom.
Evina popularita rástla, viacero piesní vyšlo na tzv. singloch, mala aj svoju profilovú LP platňu. Okrem domácej scény, kde ju poslucháči a diváci mohli počuť a vidieť z rozhlasu a v televízii sa účastnila aj festivalov, spomeňme Bratislavskú lýru. Vystupovala tiež v SRN, Poľsku, Švédsku, Švajčiarsku, Bulharsku, Sovietskom zväze a na Kube.
Zomrela vo veku 32 rokov dňa 3.10.1975 na rakovinu prsníka. Jej miesto posledného odpočinku nájdeme na Novom cintoríne na Ulici Terézie Vansovej v Trnave.
Kuzmány Karol *16.11.1806
Narodil sa za Rakúskeho cisárstva v Brezne. Bol významným slovenským spisovateľom, novinár, spoluzakladateľ Matice slovenskej, v rokoch 1863 až 1866 jej podpredsedom. Bol farárom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania patriaceho medzi protestantské cirkvi.
Na gymnáziách v Dobšinej a na Gemeri si osvojil latinčinu, gréčtinu a maďarčinu. V roku 1822 prišiel do Bratislavy na lýceum, neskôr odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny. Po návrate sa stáva profesorom kežmarského gymnázia do roku 1830, kedy sa vracia k duchovnej službe a ako evanjelický farár slúži vo Zvolene a Banskej Bystrici.
Kuzmányho literárna tvorba členená na prózu, poéziu i literárnu estetiku, ako aj na vydávanie literárneho časopisu, spadá do rokov jeho mladosti. Venoval sa tiež cirkevnému právu a prekladaniu svetovej literatúry.
Zomrel vo svojich 59 rokoch dňa 14.8.1866 v Štubnianskych Tepliciach. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Narodil sa za Rakúskeho cisárstva v Brezne. Bol významným slovenským spisovateľom, novinár, spoluzakladateľ Matice slovenskej, v rokoch 1863 až 1866 jej podpredsedom. Bol farárom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania patriaceho medzi protestantské cirkvi.
Na gymnáziách v Dobšinej a na Gemeri si osvojil latinčinu, gréčtinu a maďarčinu. V roku 1822 prišiel do Bratislavy na lýceum, neskôr odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny. Po návrate sa stáva profesorom kežmarského gymnázia do roku 1830, kedy sa vracia k duchovnej službe a ako evanjelický farár slúži vo Zvolene a Banskej Bystrici.
Kuzmányho literárna tvorba členená na prózu, poéziu i literárnu estetiku, ako aj na vydávanie literárneho časopisu, spadá do rokov jeho mladosti. Venoval sa tiež cirkevnému právu a prekladaniu svetovej literatúry.
Zomrel vo svojich 59 rokoch dňa 14.8.1866 v Štubnianskych Tepliciach. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Plank Karol *6.11.1927
Narodil sa v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril k žiakom významného profesora Štefana Lubyho. Jeho profesná kariéra stúpala nahor, v roku 1958 sa stal kandidátom vied s titulom CSc., od roku 1959 docentom.
Od roku 1964 sa stal dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, o dva roky bol vymenovaný za profesora. V roku 1969 sa stal prorektorom UK v Bratislave. Odmietol však zmeny, ktoré zavádzali súdruhovia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa i praktiky následnej normalizácie. Z toho dôvodu nesmel vykonávať žiadne akademické funkcie o ktoré následne prišiel.
Ako radový vysokoškolský pedagóg začal učiť na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Až po revolúcii sa v roku 1990 stal predsedom Najvyššieho súdu SR a túto funkciu vykonával následných šesť rokov do 1996.
Od začiatku po koniec kariéry sa zameriaval na občianske a rodinné právo, predovšetkým na otázky dedičského práva, manželského majetkového práva, družstevného práva, práva osobného užívania bytov, vlastníckeho práva, záväzkového práva. S touto tematikou napísal desiatky vedeckých prác a publikoval 5 odborných kníh.
Zomrel vo svojich 69 rokoch 17.5.1997 a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Prezident Ivan Gašparovič mu v roku 2006 udelil Pribinov kríž 1. triedy in memoriam.
Narodil sa v Bratislave. Po absolvovaní gymnázia študoval na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, patril k žiakom významného profesora Štefana Lubyho. Jeho profesná kariéra stúpala nahor, v roku 1958 sa stal kandidátom vied s titulom CSc., od roku 1959 docentom.
Od roku 1964 sa stal dekanom Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave, o dva roky bol vymenovaný za profesora. V roku 1969 sa stal prorektorom UK v Bratislave. Odmietol však zmeny, ktoré zavádzali súdruhovia po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy do Československa i praktiky následnej normalizácie. Z toho dôvodu nesmel vykonávať žiadne akademické funkcie o ktoré následne prišiel.
Ako radový vysokoškolský pedagóg začal učiť na Právnickej fakulte Univerzity Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Až po revolúcii sa v roku 1990 stal predsedom Najvyššieho súdu SR a túto funkciu vykonával následných šesť rokov do 1996.
Od začiatku po koniec kariéry sa zameriaval na občianske a rodinné právo, predovšetkým na otázky dedičského práva, manželského majetkového práva, družstevného práva, práva osobného užívania bytov, vlastníckeho práva, záväzkového práva. S touto tematikou napísal desiatky vedeckých prác a publikoval 5 odborných kníh.
Zomrel vo svojich 69 rokoch 17.5.1997 a jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Prezident Ivan Gašparovič mu v roku 2006 udelil Pribinov kríž 1. triedy in memoriam.
Plávka Andrej *18.11.1907
Narodil sa v rodine kožiara. Vzdelanie získaval v Liptovskej Sielnici, Liptovskom Mikuláši a neskôr na právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, no štúdium nedokončil.
V rokoch 1931 – 1945 bol úradníkom v organizácii kresťanskej mládeže YMCA, do roku 1946 bol námestníkom povereníka informácií, následne sa stal tajomníkom Národného frontu a zároveň do roku 1949 tiež pracoval v Úrade Zboru povereníkov. V rokoch 1949 – 1968 pracoval ako riaditeľ knižného vydavateľstva Tatran, pričom bol tiež v rokoch 1957 – 1963 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1958 – 1966 členom ÚV KSS. V rokoch 1963 – 1965 sa venoval výhradne literárnej činnosti a v rokoch 1969 – 1982 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov.
Vo svojej tvorbe sa inšpiroval najmä staršou generáciou slovenských autorov, ako boli Štúrovci, no najmä Pavlom Országhom Hviezdoslavom, ale zároveň sa venoval aj moderným umeleckým smerom, ako sú poetizmus a nadrealizmus. Jeho dielo je preložené do mnohých cudzích jazykov (ruština, ukrajinčina, maďarčina, nemčina, angličtina, francúzština, čeština).
(zdroj: sk. wikipedia.org)
Zomrel vo svojich 74 rokoch 11.7.1982 a jeho ostatky sú uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v rodine kožiara. Vzdelanie získaval v Liptovskej Sielnici, Liptovskom Mikuláši a neskôr na právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, no štúdium nedokončil.
V rokoch 1931 – 1945 bol úradníkom v organizácii kresťanskej mládeže YMCA, do roku 1946 bol námestníkom povereníka informácií, následne sa stal tajomníkom Národného frontu a zároveň do roku 1949 tiež pracoval v Úrade Zboru povereníkov. V rokoch 1949 – 1968 pracoval ako riaditeľ knižného vydavateľstva Tatran, pričom bol tiež v rokoch 1957 – 1963 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1958 – 1966 členom ÚV KSS. V rokoch 1963 – 1965 sa venoval výhradne literárnej činnosti a v rokoch 1969 – 1982 bol predsedom Zväzu slovenských spisovateľov.
Vo svojej tvorbe sa inšpiroval najmä staršou generáciou slovenských autorov, ako boli Štúrovci, no najmä Pavlom Országhom Hviezdoslavom, ale zároveň sa venoval aj moderným umeleckým smerom, ako sú poetizmus a nadrealizmus. Jeho dielo je preložené do mnohých cudzích jazykov (ruština, ukrajinčina, maďarčina, nemčina, angličtina, francúzština, čeština).
(zdroj: sk. wikipedia.org)
Zomrel vo svojich 74 rokoch 11.7.1982 a jeho ostatky sú uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Winter Ľudovít *1.11.1870
Budovateľ piešťanských kúpeľov sa narodil za Rakúsko – Uhorska v meste Šahy. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Po základnom vzdelaní sa vybral na Technickú univerzitu vo Viedni, tu však štúdium nedokončil. Späť na Slovensko ho zavolal jeho otec Alexander v roku 1890, ktorý mal v prenájme piešťanské kúpele od grófa Františka Erdődyho. Od toho momentu sa Ľudovít aktívne podieľal na ich vedení.
Po smrti jeho staršieho brata si zobral za ženu jeho manželku rodenú Schauerovú (s dvomi deťmi) a mal s ňou ešte tri deti. Následne pôvodne židovská rodina konvertovala na katolícku vieru v roku 1907, dva roky pred smrťou jeho otca Alexandra.
Po jeho skone prevzal celé vedenie piešťanských kúpeľov. Počas jeho pôsobenia boli postavené také významné budovy ako Robotnícky špitál, Kursalón – Kúpeľná dvorana (otvorená roku 1894), Kúpele Františka Jozefa (otvorené v roku 1898), Pro Patria (1916). Najväčšou jeho pýchou bol a dodnes zostáva Hotel Thermia Palace a kúpele Irma. Nasledovala stavba liečebného domu Cyril, výstavba komplexu Eden a Excelsior (dnešná Jalta), výstavba reštaurácie Červená veža a termálneho kúpaliska Eva.
Zaslúžil sa o zveľadenie mesta Piešťany, úpravu, vybudovanie a vyasfaltovanie ulíc, chodníkov, námestí i mostov cez Váh. Podiel má aj na výstavbe kanalizácie, vodovodu, regulácie toku rieky Váh a protipovodňových hrádzí.
Po znárodnení kúpeľov komunistami žil v ústraní a chudobe. Zomrel v Piešťanoch vo veku 98 rokov 15.9.1968. Pochovaný je na cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch.
Budovateľ piešťanských kúpeľov sa narodil za Rakúsko – Uhorska v meste Šahy. Pochádzal zo štyroch súrodencov. Po základnom vzdelaní sa vybral na Technickú univerzitu vo Viedni, tu však štúdium nedokončil. Späť na Slovensko ho zavolal jeho otec Alexander v roku 1890, ktorý mal v prenájme piešťanské kúpele od grófa Františka Erdődyho. Od toho momentu sa Ľudovít aktívne podieľal na ich vedení.
Po smrti jeho staršieho brata si zobral za ženu jeho manželku rodenú Schauerovú (s dvomi deťmi) a mal s ňou ešte tri deti. Následne pôvodne židovská rodina konvertovala na katolícku vieru v roku 1907, dva roky pred smrťou jeho otca Alexandra.
Po jeho skone prevzal celé vedenie piešťanských kúpeľov. Počas jeho pôsobenia boli postavené také významné budovy ako Robotnícky špitál, Kursalón – Kúpeľná dvorana (otvorená roku 1894), Kúpele Františka Jozefa (otvorené v roku 1898), Pro Patria (1916). Najväčšou jeho pýchou bol a dodnes zostáva Hotel Thermia Palace a kúpele Irma. Nasledovala stavba liečebného domu Cyril, výstavba komplexu Eden a Excelsior (dnešná Jalta), výstavba reštaurácie Červená veža a termálneho kúpaliska Eva.
Zaslúžil sa o zveľadenie mesta Piešťany, úpravu, vybudovanie a vyasfaltovanie ulíc, chodníkov, námestí i mostov cez Váh. Podiel má aj na výstavbe kanalizácie, vodovodu, regulácie toku rieky Váh a protipovodňových hrádzí.
Po znárodnení kúpeľov komunistami žil v ústraní a chudobe. Zomrel v Piešťanoch vo veku 98 rokov 15.9.1968. Pochovaný je na cintoríne na Bratislavskej ceste v Piešťanoch.
Zachar Karol *2.11.1852
Narodil sa v Banskej Štiavnici. Ako osemnásťročný založil vo svojom rodisku dielňu, v ktorej časom vyrábal približne 80 druhov hlinených fajok. Remeslu sa naučil u zvolenského fajkára Eduarda Takácsa a svoje znalosti dotiahol do dokonalosti. Fajky boli v tej dobe žiadaným artiklom, ktorý sa na Slovensku rozšíril najmä v 17. storočí (o cigarách a cigaretách vtedy ešte takmer nechyrovali, tie prišli na rad začiatkom 20. storočia).
Najkvalitnejšie fajky sa vyrábali práve z pálenej hliny z okolia mesta Banská Štiavnica, ktorá bola mimoriadne kvalitná o čom svedčí aj fakt, že fajky z tejto lokality od majstra Zachara mali prívlastok „štiavničky“.
Svoje meno si rýchlo získali najskôr na Slovensku, potom vo Viedni a následne sa exportovali na nemecký, taliansky, anglický, ruský, ale aj kanadský, mexický, egyptský či americký trh. Jeden zamestnanec vedel denne vyprodukovať až sedemdesiat fajok a za celú existenciu dielne sa odhaduje jej produkcia na viac ako 10 miliónov kusov.
Dielňa pretrvala až do roku 1959, teda fungovala takmer nepretržite 89 rokov, aj keď jej zakladateľ zomrel vo veku 73 rokov dňa 22.9.1925. Pochovaný je v rodnej Banskej Štiavnici na cintoríne Frauenberg.
Narodil sa v Banskej Štiavnici. Ako osemnásťročný založil vo svojom rodisku dielňu, v ktorej časom vyrábal približne 80 druhov hlinených fajok. Remeslu sa naučil u zvolenského fajkára Eduarda Takácsa a svoje znalosti dotiahol do dokonalosti. Fajky boli v tej dobe žiadaným artiklom, ktorý sa na Slovensku rozšíril najmä v 17. storočí (o cigarách a cigaretách vtedy ešte takmer nechyrovali, tie prišli na rad začiatkom 20. storočia).
Najkvalitnejšie fajky sa vyrábali práve z pálenej hliny z okolia mesta Banská Štiavnica, ktorá bola mimoriadne kvalitná o čom svedčí aj fakt, že fajky z tejto lokality od majstra Zachara mali prívlastok „štiavničky“.
Svoje meno si rýchlo získali najskôr na Slovensku, potom vo Viedni a následne sa exportovali na nemecký, taliansky, anglický, ruský, ale aj kanadský, mexický, egyptský či americký trh. Jeden zamestnanec vedel denne vyprodukovať až sedemdesiat fajok a za celú existenciu dielne sa odhaduje jej produkcia na viac ako 10 miliónov kusov.
Dielňa pretrvala až do roku 1959, teda fungovala takmer nepretržite 89 rokov, aj keď jej zakladateľ zomrel vo veku 73 rokov dňa 22.9.1925. Pochovaný je v rodnej Banskej Štiavnici na cintoríne Frauenberg.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 10. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 10. 2023
Rýchle hľadanie
Dibarbora František *19.11.1916 - †4.9.1987 Urnový háj Lamač, Bratislava
Dubček Alexander *27.11.1921 - †7.11.1992 Slávičie údolie, Bratislava
Gregor Martin *14.11.1906 - †29.6.1982 Urnový háj Lamač, Bratislava
Hryc Andrej *30.11.1949 - †31.1.2021 Slávičie údolie, Bratislava
Klimčák Mikuláš *16.11.1921 - †2.3.2016 Ondrejský cintorín, Bratislava
Kmeť Andrej *19.11.1841 - †16.2.1908 Národný cintorín, Martin
Kostolányiová Eva *2.11.1942 - †3.10.1975 cintorín na ulici Terézie Vansovej, Trnava
Kuzmány Karol *16.11.1806 - †14.8.1866 Národný cintorín, Martin
Plank Karol *6.11.1927 - †17.5.1997 Slávičie údolie, Bratislava
Plávka Andrej *18.11.1907 - †11.7.1982 Slávičie údolie, Bratislava
Winter Ľudovít *1.11.1870 - †15.9.1968 Na Bratislavskej ceste, Piešťany
Zachar Karol *2.11.1852 - †22.9.1925 Cintorín Frauenberg, Banská Štiavnica
Späť na tému Výročia
