Osobnosti Slovenska - Jún
Jún 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v máji, ktorí už nie sú medzi nami
Jozef Budský * 11.6.1911
Český herec, ktorý napokon zakotvil v Bratislave sa narodil v Prahe v robotníckej rodine. Jeho výchove sa venovali prevažne starí rodičia (po úmrtí jeho otca) v Mnichoviciach. Práve tu prišiel prvý raz do kontaktu s tzv. zájazdovými divadlami.
Študoval pražskú obchodnú školu a popri štúdiu hral v ochotníckych divadlách. V roku 1928 nastúpil po skúškach do spevohry na Vinohradoch. Ako činoherec (1930) pôsobil do roku 1932 v divadelnej spoločnosti Josefa Burdu a od roku 1935 v českej činohre Slovenského národného divadla. Keď SND prešlo zmenami, Budský ostal. Musel sa naučiť slovenčinu a ovládal ju skutočne bravúrne, nielen že nebolo poznať, že nie je Slovák, ale jej nuansy vedel používať aj spôsobom, ktorý vedel obísť cenzorské zásahy totality.
Ako režisér začal pôsobiť už po vojne v roku 1945, zároveň sa stal šéfom činohry do roku 1953. Učil aj na Divadelnej fakulte VŠMU. Vychoval režisérov Pavla Haspru, Ľubomíra Vajdičku a Miloša Pietora. Stal sa zaslúžilým umelcom (1960) a o šesť rokov neskôr národným umelcom (1966).
Zomrel 31.1.1989 v Bratislave. S odvolaním sa na dielo Teatrum mundi Jozefa Budského od Jozefa Maťašíka citujem: „A keď mu už lekári nevedeli pomôcť, bol rovnako radikálny – pred dlhým utrpením volil radšej rýchly odchod zo života. Postavil sa uháňajúcemu vlaku v januári roku, ktorý priniesol zásadný politický a spoločenský obrat…“ Pochovaný je na cintoríne Bratislava Vrakuňa (Ružinov).
Český herec, ktorý napokon zakotvil v Bratislave sa narodil v Prahe v robotníckej rodine. Jeho výchove sa venovali prevažne starí rodičia (po úmrtí jeho otca) v Mnichoviciach. Práve tu prišiel prvý raz do kontaktu s tzv. zájazdovými divadlami.
Študoval pražskú obchodnú školu a popri štúdiu hral v ochotníckych divadlách. V roku 1928 nastúpil po skúškach do spevohry na Vinohradoch. Ako činoherec (1930) pôsobil do roku 1932 v divadelnej spoločnosti Josefa Burdu a od roku 1935 v českej činohre Slovenského národného divadla. Keď SND prešlo zmenami, Budský ostal. Musel sa naučiť slovenčinu a ovládal ju skutočne bravúrne, nielen že nebolo poznať, že nie je Slovák, ale jej nuansy vedel používať aj spôsobom, ktorý vedel obísť cenzorské zásahy totality.
Ako režisér začal pôsobiť už po vojne v roku 1945, zároveň sa stal šéfom činohry do roku 1953. Učil aj na Divadelnej fakulte VŠMU. Vychoval režisérov Pavla Haspru, Ľubomíra Vajdičku a Miloša Pietora. Stal sa zaslúžilým umelcom (1960) a o šesť rokov neskôr národným umelcom (1966).
Zomrel 31.1.1989 v Bratislave. S odvolaním sa na dielo Teatrum mundi Jozefa Budského od Jozefa Maťašíka citujem: „A keď mu už lekári nevedeli pomôcť, bol rovnako radikálny – pred dlhým utrpením volil radšej rýchly odchod zo života. Postavil sa uháňajúcemu vlaku v januári roku, ktorý priniesol zásadný politický a spoločenský obrat…“ Pochovaný je na cintoríne Bratislava Vrakuňa (Ružinov).
Jaroslav Filip * 22.6.1949
„Človek hromadného výskytu“ Jaro Filip sa narodil v Hontianskych Moravciach v učiteľskej rodine. Od siedmych rokov sa učil hrať na klavíri. Starší si pamätajú, že v časoch totality bola možnosť počúvať bigbít prakticky nulová okrem počúvania zahraničných staníc, ktorým svojim hudobným obsahom dominovalo Rádio Luxembourg. Bola to aj Jarova studnica inšpirácie, ktorej sa venoval denne aj niekoľko hodín.
Svoje vzdelanie podriadil hudbe, študoval na konzervatóriu v Bratislave, kde ho však zlákal výstredný spôsob života bohémov a tak štúdium dokončil v Žiline. Napokon absolvoval aj VŠMU dramaturgiu a scenáristiku (1976), čo neskôr zúročil pri tvorbe vlastných relácií a programov, ktorých bolo neúrekom hlavne po prevrate od roku 1989. Vráťme do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde sa udiali tie najpodstatnejšie zlomy v jeho živote. Išlo o spoluprácu s kapelou Beatmen Deža Ursínyho, prácu v Slovenskej televízii ako asistent kamery, prácu v Slovkoncerte, spoluprácu s kapelou Petra Lipu Blues Five a účasť na Pražskom beatovom festivale. Začal spolupracovať s Lasicom a Satinským.
Nadšenie pre hudbu, komediantsky naturel a zanietenosť pre moderné technológie boli hnacím motorom jeho tvorby. Tomu podriaďoval aj svoj životný štýl, povedzme si úprimne, značne narúšajúci životosprávu. Na druhej strane ostalo po ňom toľko diel a umeleckých záznamov, že by to vydalo na tri aktívne prežité životy človeka.
S manželkou Evou mali tri deti, Jara, Lea a Evu. Jaroslav mal tiež nemanželský vzťah s herečkou Annou Šiškovou. Rozvod z toho síce nebol, ale nemanželské dieťa áno. Dcéra Dorota má dnes meno po svojom adoptívnom otcovi Jurajovi Nvotovi. Paradoxom je, že aj keď o svojom biologickom otcovi Jarovi vedela dosť dlho, skontaktovala ho až rok pred jeho smrťou. Zistili, že spolu majú veľa spoločného a ich vzťah bol veľmi úprimný. Prerušila ho až Jarova smrť, ktorá prišla nečakane v 51 roku jeho života. Ráno sa podľa svojho zvyku pripojil na internet a komunikoval s inými účastníkmi, potom sa odmlčal. Asi o pol jedenástej ho našiel syn, ktorý privolal záchranárov. Jaro však zomrel na masívny srdcový infarkt. Okrem jeho rodiny smrť otca silno zasiahla aj nemanželskú dcéru Dorotu.
„Človek hromadného výskytu“ Jaro Filip (ako ho nazval hudobník Marian Varga), zomrel 11.7.2000 a pochovaný je v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
„Človek hromadného výskytu“ Jaro Filip sa narodil v Hontianskych Moravciach v učiteľskej rodine. Od siedmych rokov sa učil hrať na klavíri. Starší si pamätajú, že v časoch totality bola možnosť počúvať bigbít prakticky nulová okrem počúvania zahraničných staníc, ktorým svojim hudobným obsahom dominovalo Rádio Luxembourg. Bola to aj Jarova studnica inšpirácie, ktorej sa venoval denne aj niekoľko hodín.
Svoje vzdelanie podriadil hudbe, študoval na konzervatóriu v Bratislave, kde ho však zlákal výstredný spôsob života bohémov a tak štúdium dokončil v Žiline. Napokon absolvoval aj VŠMU dramaturgiu a scenáristiku (1976), čo neskôr zúročil pri tvorbe vlastných relácií a programov, ktorých bolo neúrekom hlavne po prevrate od roku 1989. Vráťme do šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, kde sa udiali tie najpodstatnejšie zlomy v jeho živote. Išlo o spoluprácu s kapelou Beatmen Deža Ursínyho, prácu v Slovenskej televízii ako asistent kamery, prácu v Slovkoncerte, spoluprácu s kapelou Petra Lipu Blues Five a účasť na Pražskom beatovom festivale. Začal spolupracovať s Lasicom a Satinským.
Nadšenie pre hudbu, komediantsky naturel a zanietenosť pre moderné technológie boli hnacím motorom jeho tvorby. Tomu podriaďoval aj svoj životný štýl, povedzme si úprimne, značne narúšajúci životosprávu. Na druhej strane ostalo po ňom toľko diel a umeleckých záznamov, že by to vydalo na tri aktívne prežité životy človeka.
S manželkou Evou mali tri deti, Jara, Lea a Evu. Jaroslav mal tiež nemanželský vzťah s herečkou Annou Šiškovou. Rozvod z toho síce nebol, ale nemanželské dieťa áno. Dcéra Dorota má dnes meno po svojom adoptívnom otcovi Jurajovi Nvotovi. Paradoxom je, že aj keď o svojom biologickom otcovi Jarovi vedela dosť dlho, skontaktovala ho až rok pred jeho smrťou. Zistili, že spolu majú veľa spoločného a ich vzťah bol veľmi úprimný. Prerušila ho až Jarova smrť, ktorá prišla nečakane v 51 roku jeho života. Ráno sa podľa svojho zvyku pripojil na internet a komunikoval s inými účastníkmi, potom sa odmlčal. Asi o pol jedenástej ho našiel syn, ktorý privolal záchranárov. Jaro však zomrel na masívny srdcový infarkt. Okrem jeho rodiny smrť otca silno zasiahla aj nemanželskú dcéru Dorotu.
„Človek hromadného výskytu“ Jaro Filip (ako ho nazval hudobník Marian Varga), zomrel 11.7.2000 a pochovaný je v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Ján Francisci * 1.6.1822
Bratislavčania denne míňajú ulicu Francisciho v centre bez toho aby vedeli o akú osobnosť ide. Ján Samuel Francisci-Rimavský patril medzi štúrovcov. So Štúrom a Daxnerom sa zoznámil na štúdiách v Bratislave. Neskôr vyštudoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Od roku 1860 bol dva roky šéfredaktorom (aj vydavateľom) Pešťbudínskych vedomostí. Popri Karolovi Kuzmánym bol svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví na Slovensku. Neskôr sa stal aj predsedom dočasného (prípravného) výboru Matice slovenskej, po jej založení jej doživotným čestným podpredsedom.
Francisci ako autor poézie a prózy začal používať štúrovskú slovenčinu. Okrem svojich vlastných diel sa tiež venoval prekladateľstvu a zberu rozprávok a povestí (ešte pred Pavlom Dobšinským). Ján Samuel Francisci-Rimavský zomiera vo veku 82 rokov 7.3.1905 a je pochovaný na cintoríne v Martine.
Bratislavčania denne míňajú ulicu Francisciho v centre bez toho aby vedeli o akú osobnosť ide. Ján Samuel Francisci-Rimavský patril medzi štúrovcov. So Štúrom a Daxnerom sa zoznámil na štúdiách v Bratislave. Neskôr vyštudoval právo na evanjelickom kolégiu v Prešove.
Od roku 1860 bol dva roky šéfredaktorom (aj vydavateľom) Pešťbudínskych vedomostí. Popri Karolovi Kuzmánym bol svetským predstaviteľom slovenských evanjelických cirkví na Slovensku. Neskôr sa stal aj predsedom dočasného (prípravného) výboru Matice slovenskej, po jej založení jej doživotným čestným podpredsedom.
Francisci ako autor poézie a prózy začal používať štúrovskú slovenčinu. Okrem svojich vlastných diel sa tiež venoval prekladateľstvu a zberu rozprávok a povestí (ešte pred Pavlom Dobšinským). Ján Samuel Francisci-Rimavský zomiera vo veku 82 rokov 7.3.1905 a je pochovaný na cintoríne v Martine.
Zdroj: Ján Francisci-Rimavský. (2023, máj 30). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 15:54, február 25, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_Francisci-Rimavsk%C3%BD&oldid=7587493
Ignác Gessay * 17.6.1874
Narodil sa na Orave v meste Tvrdošín v rodine roľníka. Rodičia správne usúdili, že cesta k lepšej budúcnosti potomkov vedie cez vzdelanie. Ignác študoval na gymnáziu v Trstenej, Učiteľskom ústave v Spišskom podhradí a napokon ukončil svoje vzdelanie v maďarskom meste Eger, v hlavnom meste Hevešskej župy severného Maďarska.
Vrátil sa na Slovensko, pracoval ako učiteľ. Pre jeho názory ho považovali za pansláva. (Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz „štvaví panslávi“ používali v Uhorsku na označenie národovcov (prevažne evanjelikov) snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom [§ 127. uhorského trestného zákona]).
Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o jeho odchode do USA bol zákaz prispievať do slovenských novín. Pôsobil v Clevelande ako redaktor časopisu pre slovenských študentov „Mládež“, pracoval v Združení slovenských novinárov, podieľal sa na založení Slovenskej ligy v Amerike, zúčastnil sa prípravy Clevelandskej dohody a bol signatárom Pittsburskej dohody z ktorej vyplynula inklinácia k slovenskému autonomizmu. V rokoch 1919-20 bol členom čsl. delegácie na mierovej konferencii v Paríži.
Zomrel vo veku 54 rokov 12.8.1928 a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa na Orave v meste Tvrdošín v rodine roľníka. Rodičia správne usúdili, že cesta k lepšej budúcnosti potomkov vedie cez vzdelanie. Ignác študoval na gymnáziu v Trstenej, Učiteľskom ústave v Spišskom podhradí a napokon ukončil svoje vzdelanie v maďarskom meste Eger, v hlavnom meste Hevešskej župy severného Maďarska.
Vrátil sa na Slovensko, pracoval ako učiteľ. Pre jeho názory ho považovali za pansláva. (Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz „štvaví panslávi“ používali v Uhorsku na označenie národovcov (prevažne evanjelikov) snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom [§ 127. uhorského trestného zákona]).
Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o jeho odchode do USA bol zákaz prispievať do slovenských novín. Pôsobil v Clevelande ako redaktor časopisu pre slovenských študentov „Mládež“, pracoval v Združení slovenských novinárov, podieľal sa na založení Slovenskej ligy v Amerike, zúčastnil sa prípravy Clevelandskej dohody a bol signatárom Pittsburskej dohody z ktorej vyplynula inklinácia k slovenskému autonomizmu. V rokoch 1919-20 bol členom čsl. delegácie na mierovej konferencii v Paríži.
Zomrel vo veku 54 rokov 12.8.1928 a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
František Hečko * 10.6.1905
Narodil sa v Suchej nad Parnou vo vinohradníckej oblasti. Starý otec bol pomerne veľký roľník, no jeho syn si zobral za manželku chudobnú sirotu Rozáliu Branišovú a spory s otcom-dedom sa vyostrili a syn Ján odišiel z domu. Z manželstva vzišlo šesť potomkov, medzi nimi aj František.
Štvorročnú ľudovú školu absolvoval v maďarskom jazyku, ďalšiu Meštiansku školu v Bratislave už v jazyku slovenskom. Odborné vzdelanie s maturitou získal na Vinársko-ovocinárskej škole v Modre.
Počas svojho života sa venoval najmä práci v Matici slovenskej. Osud ho postupne zavial do miest a dedín západného a stredného Slovenska. Žil vo Vozokanoch, Radošine, v Jure pri Bratislave, v Dolnej Lehote, Bratislave samotnej a v Martine. Bol autorom básní a románov, publikoval v časopisoch. Používal pseudonymy Rastislav Zvončiansky, Elena Rubačová, Marek Habdža a Štefan Čulek.
Hečko zomrel v Martine vo veku 54 rokov 1.3.1960. Pochovaný je na cintoríne v Martine.
Narodil sa v Suchej nad Parnou vo vinohradníckej oblasti. Starý otec bol pomerne veľký roľník, no jeho syn si zobral za manželku chudobnú sirotu Rozáliu Branišovú a spory s otcom-dedom sa vyostrili a syn Ján odišiel z domu. Z manželstva vzišlo šesť potomkov, medzi nimi aj František.
Štvorročnú ľudovú školu absolvoval v maďarskom jazyku, ďalšiu Meštiansku školu v Bratislave už v jazyku slovenskom. Odborné vzdelanie s maturitou získal na Vinársko-ovocinárskej škole v Modre.
Počas svojho života sa venoval najmä práci v Matici slovenskej. Osud ho postupne zavial do miest a dedín západného a stredného Slovenska. Žil vo Vozokanoch, Radošine, v Jure pri Bratislave, v Dolnej Lehote, Bratislave samotnej a v Martine. Bol autorom básní a románov, publikoval v časopisoch. Používal pseudonymy Rastislav Zvončiansky, Elena Rubačová, Marek Habdža a Štefan Čulek.
Hečko zomrel v Martine vo veku 54 rokov 1.3.1960. Pochovaný je na cintoríne v Martine.
Viera Husáková * 14.6.1923
Narodila sa v rodine vyššej strednej triedy. Dostalo sa jej dobrého vzdelania. Brala súkromné hodiny francúzštiny nezanedbala ani krasopis, ktorý patril k vzdelaniu žien z dobrej spoločnosti v medzivojnovom období. Právo ju veľmi nenadchlo, preto sa venovala žurnalistike. Jej prvý manžel bol Jozef Miller s ktorým aktívne prešla aj obdobie SNP. Zo vzťahu vzišli deti Vladimír a Alexandra. Bola členkou strany a všetko vyzeralo v poriadku. Začiatkom päťdesiatych rokov upadol jej manžel v nemilosť súdruhov, musel sa vzdať právnickej praxe aj Viera v zamestnaní klesla nižšie.
Na oslavách SNP sa stretla s Gustávom Husákom, práve čerstvo rozvedeným. Vraj sa do neho okamžite zaľúbila. Aj Husák vzťah opätoval, bola pre neho ideálnou manželkou. Po čase, hádam aj po zásahu Leonida Brežneva, ktorému tiež táto inteligentná, vzdelaná, kultivovaná žena učarila, sa rozhodli vstúpiť do manželstva. Najskôr sa však Viera musela rozviesť. Všetko potrebné sa zorganizovalo včas a tak keď bol Husák ako predný komunistický súdruh pozvaný do Indie na návštevu Indirou Gándhiovou, letela s ním už ako právoplatná manželka.
Ich manželstvo bolo zvláštne naplňujúce obidve strany. Viera si zachovala svoju identitu, prácu i súkromie, manžela navštevovala zväčša len cez víkendy, prípadne pri príležitostiach, kde figurovala ako prvá dáma. Husák v nej mal oporu nielen názorovú, bola jeho bútľavou vŕbou, ktorej sa zveroval aj s tými najtajnejšími snami či udalosťami.
Tak to bolo až do toho osudného dňa, kedy vrtuľník, prevážajúci ju do Bratislavy havaroval a Viera Husáková zahynula. Zomrela 20.10.1977 pri bratislavskom letisku kam sa stroj v zlom počasí zrútil. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP. (Jej manžel Dr. Gustáv Husák má svoj hrob v bratislavskej Dúbravke – poznámka redakcie).
Narodila sa v rodine vyššej strednej triedy. Dostalo sa jej dobrého vzdelania. Brala súkromné hodiny francúzštiny nezanedbala ani krasopis, ktorý patril k vzdelaniu žien z dobrej spoločnosti v medzivojnovom období. Právo ju veľmi nenadchlo, preto sa venovala žurnalistike. Jej prvý manžel bol Jozef Miller s ktorým aktívne prešla aj obdobie SNP. Zo vzťahu vzišli deti Vladimír a Alexandra. Bola členkou strany a všetko vyzeralo v poriadku. Začiatkom päťdesiatych rokov upadol jej manžel v nemilosť súdruhov, musel sa vzdať právnickej praxe aj Viera v zamestnaní klesla nižšie.
Na oslavách SNP sa stretla s Gustávom Husákom, práve čerstvo rozvedeným. Vraj sa do neho okamžite zaľúbila. Aj Husák vzťah opätoval, bola pre neho ideálnou manželkou. Po čase, hádam aj po zásahu Leonida Brežneva, ktorému tiež táto inteligentná, vzdelaná, kultivovaná žena učarila, sa rozhodli vstúpiť do manželstva. Najskôr sa však Viera musela rozviesť. Všetko potrebné sa zorganizovalo včas a tak keď bol Husák ako predný komunistický súdruh pozvaný do Indie na návštevu Indirou Gándhiovou, letela s ním už ako právoplatná manželka.
Ich manželstvo bolo zvláštne naplňujúce obidve strany. Viera si zachovala svoju identitu, prácu i súkromie, manžela navštevovala zväčša len cez víkendy, prípadne pri príležitostiach, kde figurovala ako prvá dáma. Husák v nej mal oporu nielen názorovú, bola jeho bútľavou vŕbou, ktorej sa zveroval aj s tými najtajnejšími snami či udalosťami.
Tak to bolo až do toho osudného dňa, kedy vrtuľník, prevážajúci ju do Bratislavy havaroval a Viera Husáková zahynula. Zomrela 20.10.1977 pri bratislavskom letisku kam sa stroj v zlom počasí zrútil. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP. (Jej manžel Dr. Gustáv Husák má svoj hrob v bratislavskej Dúbravke – poznámka redakcie).
Jana Kocianová * 8.6.1946
Narodila sa v Šaštíne na Záhorí. Po štúdiách končiacich maturitou sa na podnet rodičov vybrala študovať do Bratislavy na UK, Farmaceutickú a Pedagogickú fakultu. Vždy však inklinovala k hudobnému žánru.
Učaroval jej hlavne Gospel, vzormi boli Aretha Franklin, Ella Fitzgerald alebo Louis Armstrong. Len pre zaujímavosť, jej najväčší hit „Zahoď starosti“ je podľa nej pôvodne tiež černošský spirituál.
Svoju kariéru odštartovala v televíznej súťaži „Zlatá kamera“ so skladbou Summertime. Neušla pozornosti aj najväčšej stálici Karla Gotta s ktorým vystupovala od roku 1973. V čase normalizácie mala humoristická dvojica Lasica – Satinský zákaz vystupovania. Vďaka Jane Kociánovej sa podarilo presadiť spoločné vystúpenia, ktorých bolo napokon až 200 do roka. Vo svojej kariére nevynechala hosťovanie v ZSSR, Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku alebo na severe vo Švédsku.
Na koniec svojej kariéry sa vrátila k starej láske gospelu a začiatkom roka 2016 vystúpila v pražskej Lucerne so skupinou The Gospel Family.
Získala tri Zlaté a jednu Striebornú Bratislavskú lýru. Vo vyššom veku ochorela na rakovinu a svoju chorobu úzkostlivo tajila. Napokon jej podľahla v 72 rokoch 23.9.2018. Odpočíva na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Šaštíne na Záhorí. Po štúdiách končiacich maturitou sa na podnet rodičov vybrala študovať do Bratislavy na UK, Farmaceutickú a Pedagogickú fakultu. Vždy však inklinovala k hudobnému žánru.
Učaroval jej hlavne Gospel, vzormi boli Aretha Franklin, Ella Fitzgerald alebo Louis Armstrong. Len pre zaujímavosť, jej najväčší hit „Zahoď starosti“ je podľa nej pôvodne tiež černošský spirituál.
Svoju kariéru odštartovala v televíznej súťaži „Zlatá kamera“ so skladbou Summertime. Neušla pozornosti aj najväčšej stálici Karla Gotta s ktorým vystupovala od roku 1973. V čase normalizácie mala humoristická dvojica Lasica – Satinský zákaz vystupovania. Vďaka Jane Kociánovej sa podarilo presadiť spoločné vystúpenia, ktorých bolo napokon až 200 do roka. Vo svojej kariére nevynechala hosťovanie v ZSSR, Nemecku, Holandsku, Švajčiarsku alebo na severe vo Švédsku.
Na koniec svojej kariéry sa vrátila k starej láske gospelu a začiatkom roka 2016 vystúpila v pražskej Lucerne so skupinou The Gospel Family.
Získala tri Zlaté a jednu Striebornú Bratislavskú lýru. Vo vyššom veku ochorela na rakovinu a svoju chorobu úzkostlivo tajila. Napokon jej podľahla v 72 rokoch 23.9.2018. Odpočíva na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Marián Kochanský * 4.6.1955
Narodil sa v Partizánskom. Neskorší skladateľ, spevák hral od detstva na akordeóne. Po absolvovaní vzdelania s maturitnou skúškou sa prihlásil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po škole pracoval ako ekonóm v národnom podniku Zdroj (sieť samoobslúh na Slovensku ekvivalent českého národního podniku Pramen). Neskôr bol vedúcim Domova dôchodcov.
V roku 1982 založil skupinu Lojzo, ktorá sa vymykala z bežného rámca hudobných skupín na Slovensku svojim recesisticky ladenými skladbami. Už samotný zašifrovaný názov tomu napovedal. LOJZO = Ľudový Orchester Jednotnej Zábavy Obyvateľstva. V roku založenia mala 6 členov Marián Kochanský (spev, akordeón), Jozef Ciller (spev, husle), Jozef Štalmašek (spev, gitara), Ján Brzáč (gitara), Tibor Čech (spev, kontrabas), Tomáš Fabor (konferencier, ozembuch).
K neodmysliteľnému imidžu patrili tepláky, baretky, Marián mal na svojom akordeóne telefónne slúchadlo. Okrem rôznych ľudových festivalov vystupovali aj spontánne na verejnosti, najznámejšia pravidelná účasť bola na Trhovisku Miletičova, kde znel hit „Na hrášok na kaleráb“. Dnes na trhovisku nájdeme spomienkovú tabuľu.
Kochanský podľahol rakovine vo veku 50 rokov. Zomrel 25.4.2006 a je pochovaný na cintoríne v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Narodil sa v Partizánskom. Neskorší skladateľ, spevák hral od detstva na akordeóne. Po absolvovaní vzdelania s maturitnou skúškou sa prihlásil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po škole pracoval ako ekonóm v národnom podniku Zdroj (sieť samoobslúh na Slovensku ekvivalent českého národního podniku Pramen). Neskôr bol vedúcim Domova dôchodcov.
V roku 1982 založil skupinu Lojzo, ktorá sa vymykala z bežného rámca hudobných skupín na Slovensku svojim recesisticky ladenými skladbami. Už samotný zašifrovaný názov tomu napovedal. LOJZO = Ľudový Orchester Jednotnej Zábavy Obyvateľstva. V roku založenia mala 6 členov Marián Kochanský (spev, akordeón), Jozef Ciller (spev, husle), Jozef Štalmašek (spev, gitara), Ján Brzáč (gitara), Tibor Čech (spev, kontrabas), Tomáš Fabor (konferencier, ozembuch).
K neodmysliteľnému imidžu patrili tepláky, baretky, Marián mal na svojom akordeóne telefónne slúchadlo. Okrem rôznych ľudových festivalov vystupovali aj spontánne na verejnosti, najznámejšia pravidelná účasť bola na Trhovisku Miletičova, kde znel hit „Na hrášok na kaleráb“. Dnes na trhovisku nájdeme spomienkovú tabuľu.
Kochanský podľahol rakovine vo veku 50 rokov. Zomrel 25.4.2006 a je pochovaný na cintoríne v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Jozef Lettrich * 17.6.1905
Narodil sa v Diviackych Hájoch pri Turčianskych Tepliciach v evanjelickej rodine. Maturitu získal na gymnáziu v Turčianskom Sv. Martine. Právnickú fakultu UK v Bratislave absolvoval v rokoch 1925-1929. V nasledujúcom medzivojnovom období sa dal na politickú dráhu, bol členom Agrárnej strany, signatárom Vianočnej dohody a prispel k založeniu Demokratickej strany (ďalej len DS), ktorá po vojne získala vo voľbách až 62% hlasov.
DS bola tŕňom v oku komunistickej menšine, čo sa prejavilo neskôr, keď sa Komunistická strana drala k moci. Lettrich ako politik apeloval na Edvarda Beneša aby v procese s prezidentom slovenského štátu dr. J. Tisom udelil v jeho prípade milosť. Tesne pred februárom 1948 obvinili komunisti DS z prípravy protištátneho sprisahania. Za jeho prejavy v politickej funkcii boli na neho podané trestné oznámenia ŠtB. Preto v marci 1948 prekročil hranice cez rieku Moravu, o mesiac sa mu podarilo dostať do Londýna a odtiaľ do USA, Washingtonu.
Ako významná osobnosť demokratického exilu v USA sa zúčastnil založenia Rady slobodného Československa 11.2.1949 a do roku 1954 bol jej podpredsedom. Počas nasledujúcich 20 rokov v exile bol neustále činný, mal pred očami záujmy slovenského národa a osud celého Československa. Prednášal na univerzitách, publikoval, sledoval dianie v bývalej vlasti a zasadzoval sa za realizáciu ľudských práv a slobôd. V máji roku 1969 kedy zomrel , ešte vystúpil so svojou prednáškou o pomeroch v Československu po okupácii v Štrasburgu.
JUDr. Jozef Lettrich zomrel vo svojich 64 rokoch, 29.11.1969 v New Yorku. Jeho urnu previezli na Slovensko 14.9.1990 a uložili na Národnom cintoríne v Matrine.
Narodil sa v Diviackych Hájoch pri Turčianskych Tepliciach v evanjelickej rodine. Maturitu získal na gymnáziu v Turčianskom Sv. Martine. Právnickú fakultu UK v Bratislave absolvoval v rokoch 1925-1929. V nasledujúcom medzivojnovom období sa dal na politickú dráhu, bol členom Agrárnej strany, signatárom Vianočnej dohody a prispel k založeniu Demokratickej strany (ďalej len DS), ktorá po vojne získala vo voľbách až 62% hlasov.
DS bola tŕňom v oku komunistickej menšine, čo sa prejavilo neskôr, keď sa Komunistická strana drala k moci. Lettrich ako politik apeloval na Edvarda Beneša aby v procese s prezidentom slovenského štátu dr. J. Tisom udelil v jeho prípade milosť. Tesne pred februárom 1948 obvinili komunisti DS z prípravy protištátneho sprisahania. Za jeho prejavy v politickej funkcii boli na neho podané trestné oznámenia ŠtB. Preto v marci 1948 prekročil hranice cez rieku Moravu, o mesiac sa mu podarilo dostať do Londýna a odtiaľ do USA, Washingtonu.
Ako významná osobnosť demokratického exilu v USA sa zúčastnil založenia Rady slobodného Československa 11.2.1949 a do roku 1954 bol jej podpredsedom. Počas nasledujúcich 20 rokov v exile bol neustále činný, mal pred očami záujmy slovenského národa a osud celého Československa. Prednášal na univerzitách, publikoval, sledoval dianie v bývalej vlasti a zasadzoval sa za realizáciu ľudských práv a slobôd. V máji roku 1969 kedy zomrel , ešte vystúpil so svojou prednáškou o pomeroch v Československu po okupácii v Štrasburgu.
JUDr. Jozef Lettrich zomrel vo svojich 64 rokoch, 29.11.1969 v New Yorku. Jeho urnu previezli na Slovensko 14.9.1990 a uložili na Národnom cintoríne v Matrine.
Magda Paveleková * 7.6.1931
Narodila sa v Leviciach ako Magda Lörinczová, študovala na gymnáziu Andreja Vrábla a na evanjelickom gymnáziu v meste Kőszeg (slovensky Kysak) vo Vašskej župe v Maďarsku. Bratislavské konzervatórium ukončila v roku 1956. Prešla do hlavného mesta kraja Nitry, kde bola pri zrode Krajského divadla (dnešné Divadlo Andreja Bagara), ktoré sa stalo jej domovským teátrom na celých 17 rokov.
Z Nitry sa nechala zlákať do Bratislavy, kde vystupovala v Tatra kabarete a na Novej scéne. Popri divadle sa ako humoristka venovala hlavne zábavným reláciám, televíznym seriálovým programom (Bonzáčik, Inkognito, Vtipnejší vyhráva). V dabingu jej hlas neodmysliteľne patrí k seriálu Miazgovci. Divákov oslovovala aj v televíznych inscenáciách, sedeli jej komediálne postavy ako uliate. Počas svojej kariéry získala titul Zaslúžilá umelkyňa, Kvet Talia, Cenu za herecký výkon. Sieň slávy OTO.
V súkromnom živote to nemala (Majda - pani Majda ako ju oslovovali dôvernejšie) ľahké. Otec jej zomrel keď mala 11 rokov, pochovala Starú mamu, potom svoju mamu. Pochovala aj rodičov svojho muža, prežila svoju dcéru Ninu (Soňa Vančová † 34 rokov, foto hrobového miesta len v prílohe), po ktorej jej ostali dvaja vnúčikovia. Z tejto rany sa nemohla spamätať a od tej doby sa nezúčastnila už žiadneho pohrebu, aj keď sa na jeden dostala, uvedomila si, že to už nezvládne. Vyjadrila sa, že pôjde už len na svoj vlastný. Ten prišiel v roku 2015.
Zomrela v Dunajskej Lužnej kde bývala 20.7. 2015. Jej hrob (urnové miesto) sa nachádza v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Narodila sa v Leviciach ako Magda Lörinczová, študovala na gymnáziu Andreja Vrábla a na evanjelickom gymnáziu v meste Kőszeg (slovensky Kysak) vo Vašskej župe v Maďarsku. Bratislavské konzervatórium ukončila v roku 1956. Prešla do hlavného mesta kraja Nitry, kde bola pri zrode Krajského divadla (dnešné Divadlo Andreja Bagara), ktoré sa stalo jej domovským teátrom na celých 17 rokov.
Z Nitry sa nechala zlákať do Bratislavy, kde vystupovala v Tatra kabarete a na Novej scéne. Popri divadle sa ako humoristka venovala hlavne zábavným reláciám, televíznym seriálovým programom (Bonzáčik, Inkognito, Vtipnejší vyhráva). V dabingu jej hlas neodmysliteľne patrí k seriálu Miazgovci. Divákov oslovovala aj v televíznych inscenáciách, sedeli jej komediálne postavy ako uliate. Počas svojej kariéry získala titul Zaslúžilá umelkyňa, Kvet Talia, Cenu za herecký výkon. Sieň slávy OTO.
V súkromnom živote to nemala (Majda - pani Majda ako ju oslovovali dôvernejšie) ľahké. Otec jej zomrel keď mala 11 rokov, pochovala Starú mamu, potom svoju mamu. Pochovala aj rodičov svojho muža, prežila svoju dcéru Ninu (Soňa Vančová † 34 rokov, foto hrobového miesta len v prílohe), po ktorej jej ostali dvaja vnúčikovia. Z tejto rany sa nemohla spamätať a od tej doby sa nezúčastnila už žiadneho pohrebu, aj keď sa na jeden dostala, uvedomila si, že to už nezvládne. Vyjadrila sa, že pôjde už len na svoj vlastný. Ten prišiel v roku 2015.
Zomrela v Dunajskej Lužnej kde bývala 20.7. 2015. Jej hrob (urnové miesto) sa nachádza v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Karol Vlach * 10.6.1926
Narodil sa v Bratislave. Po ukončení štúdií spieval ako neprofesionál. Jeho tenor však mal osobitý charakter, bolo len otázkou času, kedy ho uplatní v plnej miere. Najskôr pracoval ako úradník a od roku 1955 prešiel ako sólista na Novú scénu. Debutoval vo Franz Lehárovej Giuditte ako postava Pierrina.
V roku 1960 odišiel na štúdium do bulharskej Sofie, po návrate absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Bratislave u profesorky Móryovej. Do roku 1978 bol prvým operetným tenorom divadla Novej scény v Bratislave, rokoch 1977 až 1982 bol aj jej riaditeľom. Titul zaslúžilý umelec dostal v roku 1976.
Pod jeho vedením absolvoval umelecký súbor NS zájazd po krajinách Beneluxu a SRN. On sám viackrát vystupoval v zahraničí, Dánsko, Holandsko, Maďarsko, Nemecko a ZSSR.
Zomrel v Bratislave 30.8.1982 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP.
Narodil sa v Bratislave. Po ukončení štúdií spieval ako neprofesionál. Jeho tenor však mal osobitý charakter, bolo len otázkou času, kedy ho uplatní v plnej miere. Najskôr pracoval ako úradník a od roku 1955 prešiel ako sólista na Novú scénu. Debutoval vo Franz Lehárovej Giuditte ako postava Pierrina.
V roku 1960 odišiel na štúdium do bulharskej Sofie, po návrate absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Bratislave u profesorky Móryovej. Do roku 1978 bol prvým operetným tenorom divadla Novej scény v Bratislave, rokoch 1977 až 1982 bol aj jej riaditeľom. Titul zaslúžilý umelec dostal v roku 1976.
Pod jeho vedením absolvoval umelecký súbor NS zájazd po krajinách Beneluxu a SRN. On sám viackrát vystupoval v zahraničí, Dánsko, Holandsko, Maďarsko, Nemecko a ZSSR.
Zomrel v Bratislave 30.8.1982 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 06. 2023, Aktualizované 25.2.2024
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 06. 2023, Aktualizované 25.2.2024
Podľa mien v článku
Jozef Budský * 11.6.1911 - † 31.1.1989
Jaroslav Filip * 22.6.1949 - † 11.7.2000
Ján Francisci * 1.6.1822 - † 7.3.1905
Ignác Gessay * 17.6.1874 - † 12.8.1928
František Hečko * 10.6.1905 - † 1.3.1960
Viera Husáková * 14.6.1923 - † 20.10.1997
Jana Kocianová * 8.6.1946 - † 23.9.2018
Marián Kochanský * 4.6.1955 - † 28.4.2006
Jozef Lettrich * 17.6.1905 - † 29.11.1969
Magda Paveleková * 7.6.1931 - † 20.7.2015
Karol Vlach * 10.6.1926 - † 30.8.1982
Späť na tému Výročia
