Osobnosti Slovenska - August
August 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v auguste, ktorí už nie sú medzi nami
Belohradský Štefan *30.8.1930
Narodil sa v obci Preseľany. V roku 1952 absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, v roku 1959 ukončil štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení.
Učarila mu konštruktívno geometrická tvorba, ktorá sa odklonila od vtedajšieho ponímania noriem socialistického realizmu. Tvoril objekty z plexiskla, kovu, hliníka, duralu a využíva ich optických vlastností. V spolupráci s Arsénom Pohribným, ktorý založil v roku 1967 Klub konkretistov v Prahe, zakladá pod tým istým názvom klub na Slovensku, v Bratislave. V čase svojej vrcholnej tvorby vystavuje diela v Turíne, Paríži, Teheráne,Osake.
V čase normalizácie prišlo k útlmu a ku stiahnutiu sa konkretistov z umeleckých programov, pre režim ich tvorba neprodukovala tak potrebnú ideu socialistickej budúcnosti.
Nespornou zaujímavosťou je aj fakt, že si našiel priestor pre tvorbu náhrobku Jozefa Gregora Tajovského, ktorý môžeme nájsť na cintoríne v Tajove.
Ing. Arch. Akad. Sochár Štefan Belohradský zomrel vo svojich 81 rokoch 19.4.2012 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa v obci Preseľany. V roku 1952 absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, v roku 1959 ukončil štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení.
Učarila mu konštruktívno geometrická tvorba, ktorá sa odklonila od vtedajšieho ponímania noriem socialistického realizmu. Tvoril objekty z plexiskla, kovu, hliníka, duralu a využíva ich optických vlastností. V spolupráci s Arsénom Pohribným, ktorý založil v roku 1967 Klub konkretistov v Prahe, zakladá pod tým istým názvom klub na Slovensku, v Bratislave. V čase svojej vrcholnej tvorby vystavuje diela v Turíne, Paríži, Teheráne,Osake.
V čase normalizácie prišlo k útlmu a ku stiahnutiu sa konkretistov z umeleckých programov, pre režim ich tvorba neprodukovala tak potrebnú ideu socialistickej budúcnosti.
Nespornou zaujímavosťou je aj fakt, že si našiel priestor pre tvorbu náhrobku Jozefa Gregora Tajovského, ktorý môžeme nájsť na cintoríne v Tajove.
Ing. Arch. Akad. Sochár Štefan Belohradský zomrel vo svojich 81 rokoch 19.4.2012 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Dubay Orest *15.8.1919
Narodil sa vo Veľkej Poľane. Profesné štúdium ukončil na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave. Následne pracoval ako asistent na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Zakrátko už pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení kde v roku 1968 stáva jej rektorom. Jeho tvorbu poznamenalo obdobie druhej svetovej vojny, ktoré sa významne prejavilo práve umelcovým zaradením medzi tvorcov slovenskej povojnovej grafiky.
Po roku 1959 vystavuje svoju tvorbu v Rostoku a Berlíne, Düsseldorfe, Budapešti, Lipsku, Moskve, Káhire a ďalších mestách. V roku 1977 dostal titul národného umelca.
Jeho diela nájdeme aj v Slovenskej národnej galérii a veľkú zbierku vo Vihorlatskom múzeu v Humennom.
Akademický maliar, profesor Orest Dubay zomiera vo svojich 86 rokoch 2.10.2005 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa vo Veľkej Poľane. Profesné štúdium ukončil na oddelení kreslenia a maľovania SVŠT v Bratislave. Následne pracoval ako asistent na Katedre výtvarnej výchovy Pedagogickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
Zakrátko už pôsobí ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení kde v roku 1968 stáva jej rektorom. Jeho tvorbu poznamenalo obdobie druhej svetovej vojny, ktoré sa významne prejavilo práve umelcovým zaradením medzi tvorcov slovenskej povojnovej grafiky.
Po roku 1959 vystavuje svoju tvorbu v Rostoku a Berlíne, Düsseldorfe, Budapešti, Lipsku, Moskve, Káhire a ďalších mestách. V roku 1977 dostal titul národného umelca.
Jeho diela nájdeme aj v Slovenskej národnej galérii a veľkú zbierku vo Vihorlatskom múzeu v Humennom.
Akademický maliar, profesor Orest Dubay zomiera vo svojich 86 rokoch 2.10.2005 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Dzurila Vladimír *2.8.1942
Narodil sa v Bratislave, vyrastal v časti Nová Doba, ktorá prakticky zahŕňala aj športoviská, najmä však Zimný štadión. Futbal sa hrával všade a na každej ulici, jeho však priťahoval hokej. Začal pomerne neskoro, vo svojich trinástich rokoch. Išiel sa prihlásiť do Slovana, ale tam ho odmietli, začal preto chodiť do Spartaku Kovosmalt Petržalka. Už onedlho si ho všimli v Slovane a kúpili ho z Petržalky za 20 hokejok a 20 pukov.
V Slovane nemal na ružiach ustlané, neustále súperil s tímovou jednotkou Marcelom Sakáčom. Aj preto prestúpil do Brna.
V najvyššej súťaži odchytal za 19 sezón 571 duelov. Československo začal reprezentovať v roku 1963 a odohral 139 zápasov.
Počas svojej kariéry bol trojnásobným olympijským medailistom, trojnásobným majstrom sveta, štvornásobný majster Európy, finalista Kanadského pohára, člen Siení slávy IIHL a českého i slovenského hokeja.
Bol trénerom Brna, Slovanu Bratislava a EG Düsseldorf . Práve v poslednom svojom pôsobisku zomrel vo veku 52 rokov 27.7.1995. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa v Bratislave, vyrastal v časti Nová Doba, ktorá prakticky zahŕňala aj športoviská, najmä však Zimný štadión. Futbal sa hrával všade a na každej ulici, jeho však priťahoval hokej. Začal pomerne neskoro, vo svojich trinástich rokoch. Išiel sa prihlásiť do Slovana, ale tam ho odmietli, začal preto chodiť do Spartaku Kovosmalt Petržalka. Už onedlho si ho všimli v Slovane a kúpili ho z Petržalky za 20 hokejok a 20 pukov.
V Slovane nemal na ružiach ustlané, neustále súperil s tímovou jednotkou Marcelom Sakáčom. Aj preto prestúpil do Brna.
V najvyššej súťaži odchytal za 19 sezón 571 duelov. Československo začal reprezentovať v roku 1963 a odohral 139 zápasov.
Počas svojej kariéry bol trojnásobným olympijským medailistom, trojnásobným majstrom sveta, štvornásobný majster Európy, finalista Kanadského pohára, člen Siení slávy IIHL a českého i slovenského hokeja.
Bol trénerom Brna, Slovanu Bratislava a EG Düsseldorf . Práve v poslednom svojom pôsobisku zomrel vo veku 52 rokov 27.7.1995. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Hanáková Oľga *14.8.1926
Narodila sa v Bánovciach nad Bebravou. Kariéru umelkyne, opernej speváčky, mezzosopranistky, predurčila už rodina do ktorej sa narodila.
Jej otec, akademický maliar Bohumil Hanák pochádzal z Moravy a neskôr vo Viedni vyštudoval akadémiu výtvarných umení. Po škole sa presťahoval do rodiska svojej manželky Otílii Šimanovej v Bánovciach nad Bebravou. Z manželstva vzišli potomkovia, ktorí ostali umeniu verní. Oľga Hanáková i jej brat Bohuš boli sólistami opery SND, Ján Hanák zakotvil v košickom divadle ako scénograf a Jozefína Šestáková vo Vojenskom umeleckom súbore.
Oľga vyštudovala spev na konzervatóriu u Arnolda Flögla a Anny Korínskej v Bratislave. Už v roku 1947, po štúdiách, si ju vybral šéf opery SND Milan Zuna do súboru.
Kariéra Oľgy Hanákovej bola veľmi úspešná, k jej všestrannosti prispela aj schopnosť používať na javisku okrem spevu aj herecký prejav. Počas jej pôsobenia sa predstavila v Nemecku, Belgicku či Taliansku.
Oľga Hanáková zomrela vo svojich nedožitých 64 rokoch 29.5.1990. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodila sa v Bánovciach nad Bebravou. Kariéru umelkyne, opernej speváčky, mezzosopranistky, predurčila už rodina do ktorej sa narodila.
Jej otec, akademický maliar Bohumil Hanák pochádzal z Moravy a neskôr vo Viedni vyštudoval akadémiu výtvarných umení. Po škole sa presťahoval do rodiska svojej manželky Otílii Šimanovej v Bánovciach nad Bebravou. Z manželstva vzišli potomkovia, ktorí ostali umeniu verní. Oľga Hanáková i jej brat Bohuš boli sólistami opery SND, Ján Hanák zakotvil v košickom divadle ako scénograf a Jozefína Šestáková vo Vojenskom umeleckom súbore.
Oľga vyštudovala spev na konzervatóriu u Arnolda Flögla a Anny Korínskej v Bratislave. Už v roku 1947, po štúdiách, si ju vybral šéf opery SND Milan Zuna do súboru.
Kariéra Oľgy Hanákovej bola veľmi úspešná, k jej všestrannosti prispela aj schopnosť používať na javisku okrem spevu aj herecký prejav. Počas jej pôsobenia sa predstavila v Nemecku, Belgicku či Taliansku.
Oľga Hanáková zomrela vo svojich nedožitých 64 rokoch 29.5.1990. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Holoubek Ladislav *13.8.1913
Ladislav sa narodil v Prahe do našich dejín sa zapísal ako hudobný skladateľ a dirigent. Od detstva žil na Slovensku v Trnave aj keď študoval v Bratislave na Hudobnej a dramatickej akadémii, odbor kompozícia u Alexandra Moyzesa a tiež v Prahe u Vítězslava Nováka profesora skladby.
1927 ukončil gymnázium v Trnave s maturitou
1927 - 1933 štúdium Hudobná a dramatická akadémia v Bratislave
1933 – 1952 Dirigent v SND Bratislava
1934 – 1936 Majstrovská škola pražského konzervatória, kompozícia
1952 – 1955 Dirigent Vojenského umeleckého súboru Bratislava
1955 1958 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
1958 – 1966 Dirigent SND Bratislava
1966 – 1976 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
Venoval sa aj básnickej tvorbe, dnes jeho diela nájdeme v Hudobnom múzeu SNM.
Zomrel vo veku 81 rokov dňa 4.9. 1994. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Ladislav sa narodil v Prahe do našich dejín sa zapísal ako hudobný skladateľ a dirigent. Od detstva žil na Slovensku v Trnave aj keď študoval v Bratislave na Hudobnej a dramatickej akadémii, odbor kompozícia u Alexandra Moyzesa a tiež v Prahe u Vítězslava Nováka profesora skladby.
1927 ukončil gymnázium v Trnave s maturitou
1927 - 1933 štúdium Hudobná a dramatická akadémia v Bratislave
1933 – 1952 Dirigent v SND Bratislava
1934 – 1936 Majstrovská škola pražského konzervatória, kompozícia
1952 – 1955 Dirigent Vojenského umeleckého súboru Bratislava
1955 1958 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
1958 – 1966 Dirigent SND Bratislava
1966 – 1976 Riaditeľ a dirigent Opery, Štátne divadlo Košice
Venoval sa aj básnickej tvorbe, dnes jeho diela nájdeme v Hudobnom múzeu SNM.
Zomrel vo veku 81 rokov dňa 4.9. 1994. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Kováč Michal *5.8.1930
Narodil sa v obci Ľubiša v okrese Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom, Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Na vysokej škole zostal pôsobiť ako asistent. Prednášal v bankovej škole na Kube, pracoval ako námestník Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1969, po okupácii Československa a potlačení Pražskej jari, ho odvolali z Londýna a v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili za radového bankového úradníka do ŠBČS, pobočky Bratislava - mesto.
Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ako kandidát Verejnosti proti násiliu vo Východoslovenskom kraji bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia do Snemovne ľudu na dvojročné obdobie a vymenovaný za ministra financií SR.
Michal Kováč bol 15. februára 1993 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovaný do úradu prezidenta SR. Funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR.
Ako bývalého prezidenta ho počas ťažkej choroby hospitalizovali v septembri 2016 v Nemocnici svätého Michala v Bratislave. O pár dní, 5. 10. 2016 zomrel na zlyhanie srdca. Bolo mu 86 rokov.
Ako prvému v novodobej histórii Slovenskej republiky mu bol vystrojený štátny pohreb s najvyššími vojenskými poctami aj za účasti zahraničných delegácií. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska. (Zdroj: www.prezident.sk /krátené/)
Narodil sa v obci Ľubiša v okrese Humenné. Vyštudoval Obchodnú akadémiu v Humennom, Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Na vysokej škole zostal pôsobiť ako asistent. Prednášal v bankovej škole na Kube, pracoval ako námestník Živnostenskej banky v Londýne. V roku 1969, po okupácii Československa a potlačení Pražskej jari, ho odvolali z Londýna a v roku 1970 vylúčili z KSČ a preložili za radového bankového úradníka do ŠBČS, pobočky Bratislava - mesto.
Po revolúcii v decembri 1989 sa stal ministrom financií Slovenskej republiky vo vláde národného porozumenia. V prvých slobodných voľbách v júni 1990 ako kandidát Verejnosti proti násiliu vo Východoslovenskom kraji bol zvolený za poslanca Federálneho zhromaždenia do Snemovne ľudu na dvojročné obdobie a vymenovaný za ministra financií SR.
Michal Kováč bol 15. februára 1993 zvolený za prezidenta Slovenskej republiky a 2. marca 1993 inaugurovaný do úradu prezidenta SR. Funkčné obdobie ukončil 2. marca 1998 odovzdaním právomocí vláde SR.
Ako bývalého prezidenta ho počas ťažkej choroby hospitalizovali v septembri 2016 v Nemocnici svätého Michala v Bratislave. O pár dní, 5. 10. 2016 zomrel na zlyhanie srdca. Bolo mu 86 rokov.
Ako prvému v novodobej histórii Slovenskej republiky mu bol vystrojený štátny pohreb s najvyššími vojenskými poctami aj za účasti zahraničných delegácií. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska. (Zdroj: www.prezident.sk /krátené/)
Lamár Ignác *11.8.1897
Niet hádam Bratislavčana, ktorému by sa meno Ignác Lamár nespájalo s menom Schöne Náci (Pekný Ignác). Ide o historickú osobnosť, ktorá dotvárala kolorit bratislavského Korza viac ako 40 rokov. Čím bol taký výnimočný a čím sa tak zapísal do histórie mesta? Ignác sa narodil v Petržalke a jeho detstvo nebolo vôbec závideniahodné. Matka rodinu opustila, otec sa dal na alkohol a deti vyrastali „nadivoko“. Niet pochýb o jeho neskoršej viere, kedy aj on sám musel uznať, že v každej jeho ťažkej životnej situácii mu Boh do cesty poslal človeka pomocou ktorého sa veci riešili, prípadne okolnosti zariadil tak(niekto by to nazval osudom), aby Ignác prešiel každou životnou skúškou.
Aj preto si mohol dovoliť rozdávať radosť, úsmev a dobrú náladu i pomoc, aj keď sám nemal okrem starého kufra nič ale bol ochotný sa podeliť aj s tým posledným, čo od ľudí získal darom.
Bratislavčania, praví Prešporáci (Ich bin ein Pressburger, -gerin)ho preto milovali. Korzoval po uliciach celé hodiny v staršom, ale stále elegantnom obleku s cylindrom a paličkou v ruke, ktoré ukrýval starý kufor a ktorý bol darom od grófky Nyáryovej po jej mužovi. Prebýval či prespával vraj niekde na Dunajskej ulici.
Počas korzovania centrom sas úsmevom a pozdvihnutím klobúka, úklonom zdravil slečnám so svojím trojjazyčným pozdravom: „Ručičky bozkávam, Küss die Hand, Kezet csókolom“.
Po tom čo ochorel na tuberkulózu, dostal sa do rúk láskavého personálu tuberkulóznej nemocnice v Lehniciach, ktorý patril pod ÚNZ Podunajské Biskupice. Aj tam ho sestričky mali vo veľkej obľube a keď vo veku 70 rokov zomrel (23.10.1967), pochovali ho ako bezdomovca na priľahlom cintoríne. O jednoduchý hrob sa starali, aj keď kríž bez mena bol zhotovený z lešenárskych trubiek.
V roku 2007 z iniciatívy Ing. Romana Delikáta sa Spoločnosť Ferdinanda Martinenga rozhodla previezť ostatky na dôstojné miesto v Hlavnom meste. 2. septembra bol pochovaný druhýkrát a to na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska. Schöne Náci si to iste zaslúžil a tak odpočíva neďaleko svojho pôsobiska takpovediac opäť medzi svojimi.
Niet hádam Bratislavčana, ktorému by sa meno Ignác Lamár nespájalo s menom Schöne Náci (Pekný Ignác). Ide o historickú osobnosť, ktorá dotvárala kolorit bratislavského Korza viac ako 40 rokov. Čím bol taký výnimočný a čím sa tak zapísal do histórie mesta? Ignác sa narodil v Petržalke a jeho detstvo nebolo vôbec závideniahodné. Matka rodinu opustila, otec sa dal na alkohol a deti vyrastali „nadivoko“. Niet pochýb o jeho neskoršej viere, kedy aj on sám musel uznať, že v každej jeho ťažkej životnej situácii mu Boh do cesty poslal človeka pomocou ktorého sa veci riešili, prípadne okolnosti zariadil tak(niekto by to nazval osudom), aby Ignác prešiel každou životnou skúškou.
Aj preto si mohol dovoliť rozdávať radosť, úsmev a dobrú náladu i pomoc, aj keď sám nemal okrem starého kufra nič ale bol ochotný sa podeliť aj s tým posledným, čo od ľudí získal darom.
Bratislavčania, praví Prešporáci (Ich bin ein Pressburger, -gerin)ho preto milovali. Korzoval po uliciach celé hodiny v staršom, ale stále elegantnom obleku s cylindrom a paličkou v ruke, ktoré ukrýval starý kufor a ktorý bol darom od grófky Nyáryovej po jej mužovi. Prebýval či prespával vraj niekde na Dunajskej ulici.
Počas korzovania centrom sas úsmevom a pozdvihnutím klobúka, úklonom zdravil slečnám so svojím trojjazyčným pozdravom: „Ručičky bozkávam, Küss die Hand, Kezet csókolom“.
Po tom čo ochorel na tuberkulózu, dostal sa do rúk láskavého personálu tuberkulóznej nemocnice v Lehniciach, ktorý patril pod ÚNZ Podunajské Biskupice. Aj tam ho sestričky mali vo veľkej obľube a keď vo veku 70 rokov zomrel (23.10.1967), pochovali ho ako bezdomovca na priľahlom cintoríne. O jednoduchý hrob sa starali, aj keď kríž bez mena bol zhotovený z lešenárskych trubiek.
V roku 2007 z iniciatívy Ing. Romana Delikáta sa Spoločnosť Ferdinanda Martinenga rozhodla previezť ostatky na dôstojné miesto v Hlavnom meste. 2. septembra bol pochovaný druhýkrát a to na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska. Schöne Náci si to iste zaslúžil a tak odpočíva neďaleko svojho pôsobiska takpovediac opäť medzi svojimi.
Landsfeld Heřman *12.8.1899
Narodil sa v čase Rakúsko-Uhorska na Moravě v Malenovicích. Bol amatérsky archeológ, zberateľ najmä habánskej keramiky, tvorca modranskej keramiky, džbánkár.
Už v detstve veľmi rád kreslil. V štrnástich rokoch ho oslovila akademická maliarkaMarie Vořechová Vojvodová, ktorá ho priviedla do dielní Slovenskej keramiky v Modre. Presadil sa svojim talentom a od roku 1923 v dielniach pôsobil ako majster. Vytvoril vzorník pre maliarov keramiky s 259 kresbami, ktoré zahŕňali druhovú, vzorovú a dekoratívnu rozmanitosť.
Sedem rokov sa venoval aj archeologickým prieskumom zvlášť na západnom Slovensku v oblasti, ktorú kedysi obývali Habáni. Veľké Leváre, Košolná, Sobotište, Častá, Chtelnica. V roku 1939 odišiel späť na Moravu a s manželkou Alžbetou Gajdovou založil v Strážnici keramickú dielňu.
Zomrel vo veku 85 rokov 18.10.1984 a pochovaný bol v kolíske modranskej keramiky na cintoríne v Modre.
Narodil sa v čase Rakúsko-Uhorska na Moravě v Malenovicích. Bol amatérsky archeológ, zberateľ najmä habánskej keramiky, tvorca modranskej keramiky, džbánkár.
Už v detstve veľmi rád kreslil. V štrnástich rokoch ho oslovila akademická maliarkaMarie Vořechová Vojvodová, ktorá ho priviedla do dielní Slovenskej keramiky v Modre. Presadil sa svojim talentom a od roku 1923 v dielniach pôsobil ako majster. Vytvoril vzorník pre maliarov keramiky s 259 kresbami, ktoré zahŕňali druhovú, vzorovú a dekoratívnu rozmanitosť.
Sedem rokov sa venoval aj archeologickým prieskumom zvlášť na západnom Slovensku v oblasti, ktorú kedysi obývali Habáni. Veľké Leváre, Košolná, Sobotište, Častá, Chtelnica. V roku 1939 odišiel späť na Moravu a s manželkou Alžbetou Gajdovou založil v Strážnici keramickú dielňu.
Zomrel vo veku 85 rokov 18.10.1984 a pochovaný bol v kolíske modranskej keramiky na cintoríne v Modre.
Mináč Vladimír *10.8.1922
Narodil sa v Klenovci v remeselníckej rodine. Školské roky prežil na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, neskôr študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, koncom roka ho chytili Nemci a poslali do koncentračného tábora v Mauthausene a Dachau. Vojnové útrapy prežil a ihneď sa aktívne zapojil do ideologickej práce. Najskôr ako redaktor armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), následne ako tajomník slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov aj ako redaktor denníka Kultúrny život.
Jeho politický ideový postoj vyvrcholil v čase normalizácie, kedy sa stal jednou z opôr režimu, zapojil sa aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. V roku 1989 odmietol „Nežnú revolúciu“ a označoval ju za prevrat. Napriek tomu bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ.
Známy redaktor konzervatívneho denníka Postoj Lukáš Krivošík zhodnotil život Mináča veľmi presne: “Špičkový intelektuál, ktorý svoj talent premrhal, aby núdzu priemernosti vydával za cnosť“. Vladimír Mináč, esejista, prozaik a filmový scenárista zomrel vo svojich 74 rokoch 25.10.1996 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v Klenovci v remeselníckej rodine. Školské roky prežil na gymnáziu v Rimavskej Sobote a v Tisovci, neskôr študoval slovenčinu a nemčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
Bojoval v Slovenskom národnom povstaní, koncom roka ho chytili Nemci a poslali do koncentračného tábora v Mauthausene a Dachau. Vojnové útrapy prežil a ihneď sa aktívne zapojil do ideologickej práce. Najskôr ako redaktor armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), následne ako tajomník slovenskej sekcie Zväzu československých spisovateľov aj ako redaktor denníka Kultúrny život.
Jeho politický ideový postoj vyvrcholil v čase normalizácie, kedy sa stal jednou z opôr režimu, zapojil sa aj do kampane proti Alexandrovi Solženicynovi. V roku 1989 odmietol „Nežnú revolúciu“ a označoval ju za prevrat. Napriek tomu bol v rokoch 1990 až 1992 poslancom Federálneho zhromaždenia za SDĽ.
Známy redaktor konzervatívneho denníka Postoj Lukáš Krivošík zhodnotil život Mináča veľmi presne: “Špičkový intelektuál, ktorý svoj talent premrhal, aby núdzu priemernosti vydával za cnosť“. Vladimír Mináč, esejista, prozaik a filmový scenárista zomrel vo svojich 74 rokoch 25.10.1996 a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Palugyay Jacob *8.8.1819
Narodil sa v Prešporku (Bratislave) v Grassalkovichovom paláci. Zaslúžil sa o slávu slovenského vína, ktoré dodával do celého sveta. Spomeňme Mexiko, USA, Belgicko, veľkoknieža Jozef, bol Uhorský dvorný dodávateľ, dodával víno do Srbska, Bukurešti, ruskej armáde, na španielsky kráľovský dvor.
V roku 1844 sa oženil s Annou Rauchovou, ktorá o tri roky neskôr zomrela. V roku 1849 sa oženil druhýkrát s Annou Strasserovou. Spolu s nimi splodil jedenásť potomkov.
V roku 1848 prevzal od J.Löwa staršieho hostinec Zelený strom (dnes Carlton) a na počiatku 50. rokov začal vo veľkom podnikať s vínom.
V roku 1863 začal s produkciou šampanského vína. Produkcia stúpla na 2000 fliaš denne. Jakub Palugyay stihol ešte počas svojho života dať postaviť Chateau Palugyay (palác) na Pražskej ulici, podľa návrhu architekta Ignáca Feiglera ml. Objekt mal v podzemí obrovské pivnice na uskladnenie i výrobu vína, ktoré boli potrubím prepojené s neďalekou železničnou stanicou. Budova dnes slúži ako jeden z objektov Ministerstva zahraničných vecí SR.
Vinár, podnikateľ a filantrop zomrel 22.5.1886. Arciknieža Fridrich poslal na jeho rakvu veniec so stuhou. Pochovaný je v hrobke rodiny Palugyay na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Narodil sa v Prešporku (Bratislave) v Grassalkovichovom paláci. Zaslúžil sa o slávu slovenského vína, ktoré dodával do celého sveta. Spomeňme Mexiko, USA, Belgicko, veľkoknieža Jozef, bol Uhorský dvorný dodávateľ, dodával víno do Srbska, Bukurešti, ruskej armáde, na španielsky kráľovský dvor.
V roku 1844 sa oženil s Annou Rauchovou, ktorá o tri roky neskôr zomrela. V roku 1849 sa oženil druhýkrát s Annou Strasserovou. Spolu s nimi splodil jedenásť potomkov.
V roku 1848 prevzal od J.Löwa staršieho hostinec Zelený strom (dnes Carlton) a na počiatku 50. rokov začal vo veľkom podnikať s vínom.
V roku 1863 začal s produkciou šampanského vína. Produkcia stúpla na 2000 fliaš denne. Jakub Palugyay stihol ešte počas svojho života dať postaviť Chateau Palugyay (palác) na Pražskej ulici, podľa návrhu architekta Ignáca Feiglera ml. Objekt mal v podzemí obrovské pivnice na uskladnenie i výrobu vína, ktoré boli potrubím prepojené s neďalekou železničnou stanicou. Budova dnes slúži ako jeden z objektov Ministerstva zahraničných vecí SR.
Vinár, podnikateľ a filantrop zomrel 22.5.1886. Arciknieža Fridrich poslal na jeho rakvu veniec so stuhou. Pochovaný je v hrobke rodiny Palugyay na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Satinský Július *20.8.1941
Narodil sa v Bratislave, kde prežil svoj celý život. Patriot, lokálpatriot, prešporák, Bratislavčan, rodák, tak mnohoslovne sa dá charakterizovať osobnosť Jula Satinského vo vzťahu k Bratislave. Dnes už takmer nevídané, voľakedy bežná vec.
Poznáme ho ako herca, humoristu, glosátora, spisovateľa, dramatika, publicistu a hlavne ako človeka. Hlásil sa na herectvo, no nevzali ho. Vyštudoval teda pedagogiku, no učiteľom nikdy nebol. Stále ho však lákal kumšt, vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení a odišiel pracovať do televízie ako dramaturg.
Ešte pred školou sa dal dokopy s Milanom Lasicom a vystupovali spolu ako komici v Tatra revue, neskôr v Divadle na korze. Na prelome 60 a 70 rokov dostali od štátnych orgánov stopku. Vystupovali teda v kabarete Večerní Brno. Neskôr sa aj vďaka Ivanovi Krajíčkovi a Kamilovi Peterajovi vrátili do Bratislavy a mohli účinkovať v komediálnych hudobných inscenáciách ako členovia operety Novej scény.
Julo bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena členka Baletu SND a tanečnica z Lúčnice Oľga Lajdová sa po dvadsiatich rokoch manželstva utopila pri kúpaní na Panenských ostrovoch (USA) a tam je aj pochovaná. S druhou, MUDr. Vierou Satinskou mal dcéru Luciu a syna Jána.
Koncom tisícročia Julo ochorel a svoju chorobu dlho tajil nielen pred kolegami, ale aj pred rodinou. Napokon rakovine hrubého čreva podľahol a vo svojich 61 rokoch umiera v kruhu najbližších. Písal sa 29. december 2002. Svoje miesto tak po smrti našiel v susedstve Dunajskej ulice kde žil, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Narodil sa v Bratislave, kde prežil svoj celý život. Patriot, lokálpatriot, prešporák, Bratislavčan, rodák, tak mnohoslovne sa dá charakterizovať osobnosť Jula Satinského vo vzťahu k Bratislave. Dnes už takmer nevídané, voľakedy bežná vec.
Poznáme ho ako herca, humoristu, glosátora, spisovateľa, dramatika, publicistu a hlavne ako človeka. Hlásil sa na herectvo, no nevzali ho. Vyštudoval teda pedagogiku, no učiteľom nikdy nebol. Stále ho však lákal kumšt, vyštudoval dramaturgiu na Vysokej škole múzických umení a odišiel pracovať do televízie ako dramaturg.
Ešte pred školou sa dal dokopy s Milanom Lasicom a vystupovali spolu ako komici v Tatra revue, neskôr v Divadle na korze. Na prelome 60 a 70 rokov dostali od štátnych orgánov stopku. Vystupovali teda v kabarete Večerní Brno. Neskôr sa aj vďaka Ivanovi Krajíčkovi a Kamilovi Peterajovi vrátili do Bratislavy a mohli účinkovať v komediálnych hudobných inscenáciách ako členovia operety Novej scény.
Julo bol dvakrát ženatý. Jeho prvá žena členka Baletu SND a tanečnica z Lúčnice Oľga Lajdová sa po dvadsiatich rokoch manželstva utopila pri kúpaní na Panenských ostrovoch (USA) a tam je aj pochovaná. S druhou, MUDr. Vierou Satinskou mal dcéru Luciu a syna Jána.
Koncom tisícročia Julo ochorel a svoju chorobu dlho tajil nielen pred kolegami, ale aj pred rodinou. Napokon rakovine hrubého čreva podľahol a vo svojich 61 rokoch umiera v kruhu najbližších. Písal sa 29. december 2002. Svoje miesto tak po smrti našiel v susedstve Dunajskej ulice kde žil, pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Špitzer Juraj *14.8.1919
Narodil sa v Krupine. Vychodil zvolenské gymnázium, ktoré skončil maturitou. Chcel sa stať doktorom, preto začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V tom čase prišlo ku zrade českého národa a v Mníchove podpísali tzv. Mníchovskú dohodu. Špitzer sa vracia na Slovensko, ktoré ako spojenec nacistického Nemecka sa vyrovnáva so židmi žijúcimi na jeho území rovnako. Pre svoj pôvod je od roku 1942 v zbernom koncentračnom tábore Nováky.
V roku 1944 sa zapája do SNP, stáva sa veliteľom židovskej partizánskej skupiny. Po vojne sa stáva podobne ako Vladimír Mináč redaktorom armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), neskôr tajomníkom Zväzu československých spisovateľov a redaktorom denníka Kultúrny život. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Ako sympatizant obrodného procesu a Pražskej jari bol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vylúčený zo Zväzu spisovateľov, prepustený zo zamestnania so zákazom publikovať.
Po roku 1989 uverejnil už skôr napísanú knihu „Nechcel som byť žid“, pôsobil však všade tam, kde bol témou holokaust, vystupoval aj na medzinárodnom poli.
Jeho manželkou bola divadelná herečka a pedagogička Dalma Špitzerová, ich dcérou publicistka Zuzana Szatmáry a vnukom Michael Szatmáry.
Zomiera vo veku 76 rokov dňa 11.10.1995 a je pochovaný na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa v Krupine. Vychodil zvolenské gymnázium, ktoré skončil maturitou. Chcel sa stať doktorom, preto začal študovať na Lekárskej fakulte Karlovej univerzity v Prahe. V tom čase prišlo ku zrade českého národa a v Mníchove podpísali tzv. Mníchovskú dohodu. Špitzer sa vracia na Slovensko, ktoré ako spojenec nacistického Nemecka sa vyrovnáva so židmi žijúcimi na jeho území rovnako. Pre svoj pôvod je od roku 1942 v zbernom koncentračnom tábore Nováky.
V roku 1944 sa zapája do SNP, stáva sa veliteľom židovskej partizánskej skupiny. Po vojne sa stáva podobne ako Vladimír Mináč redaktorom armádneho časopisu „Bojovník“ (Obrana lidu), neskôr tajomníkom Zväzu československých spisovateľov a redaktorom denníka Kultúrny život. Vyštudoval slovenčinu a francúzštinu na Filozofickej fakulte Slovenskej univerzity v Bratislave.
Ako sympatizant obrodného procesu a Pražskej jari bol po invázii vojsk Varšavskej zmluvy vylúčený zo Zväzu spisovateľov, prepustený zo zamestnania so zákazom publikovať.
Po roku 1989 uverejnil už skôr napísanú knihu „Nechcel som byť žid“, pôsobil však všade tam, kde bol témou holokaust, vystupoval aj na medzinárodnom poli.
Jeho manželkou bola divadelná herečka a pedagogička Dalma Špitzerová, ich dcérou publicistka Zuzana Szatmáry a vnukom Michael Szatmáry.
Zomiera vo veku 76 rokov dňa 11.10.1995 a je pochovaný na ortodoxnom židovskom cintoríne v Bratislave.
Šrobár Vavro *9.8.1867
Profesor MUDr. Vavro Šrobár mal veľmi bohatý a pestrý život. Narodil sa v 12 detnej rodine roľníka, nikomu by ani vo sne nenapadlo, že svoj život bude končiť ako minister vtedajšej vlády. Stručne zhodnoťme život politika, lekára so silným sociálnym cítením.
Svoj život začal v Rakúsko-Uhorsku v dedinke Lisková neďaleko Ružomberka. Problémy pri štúdiu mu robila neznalosť maďarského jazyka a jeho panslavizmus, za ktorý bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Za pomoci Ambro Pietora zmaturoval v Přerove a odtiaľ sa vybral študovať medicínu na Karlovu univerzitu v Prahe. Po jedenásť ročnom štúdiu sa vrátil do Ružomberka a založil si vlastnú prax.
Kandidoval za Ružomberok do uhorského snemu. Po ďalších životných zvratoch, nevynímajúc uväznenie, vyvrcholila jeho aktivita pri Mikulášskej rezolúcii 1. mája 1918, kde sa zasadzuje za sebaurčenie „uhorskej vetvy (česko) slovenského kmeňa“.
V medzivojnovom období bol ministrom Školstva a národnej osvety (do 1922). Počas vojny ho udalosti vtiahli do SNP, v období po 2. svetovej vojne ho vidíme vo funkcii ministra financií Gottwaldovej vlády, neskôr sa stal ministrom pre zjednocovanie zákonov, kde pôsobil až do svojej smrti.
Zomrel ako 83 ročný dňa 6.12.1950 niekoľko dní po operácii zhubného nádoru pažeráka. Pohreb prebehol so všetkými štátnymi poctami. Jeho hrob nájdeme na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Profesor MUDr. Vavro Šrobár mal veľmi bohatý a pestrý život. Narodil sa v 12 detnej rodine roľníka, nikomu by ani vo sne nenapadlo, že svoj život bude končiť ako minister vtedajšej vlády. Stručne zhodnoťme život politika, lekára so silným sociálnym cítením.
Svoj život začal v Rakúsko-Uhorsku v dedinke Lisková neďaleko Ružomberka. Problémy pri štúdiu mu robila neznalosť maďarského jazyka a jeho panslavizmus, za ktorý bol vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Za pomoci Ambro Pietora zmaturoval v Přerove a odtiaľ sa vybral študovať medicínu na Karlovu univerzitu v Prahe. Po jedenásť ročnom štúdiu sa vrátil do Ružomberka a založil si vlastnú prax.
Kandidoval za Ružomberok do uhorského snemu. Po ďalších životných zvratoch, nevynímajúc uväznenie, vyvrcholila jeho aktivita pri Mikulášskej rezolúcii 1. mája 1918, kde sa zasadzuje za sebaurčenie „uhorskej vetvy (česko) slovenského kmeňa“.
V medzivojnovom období bol ministrom Školstva a národnej osvety (do 1922). Počas vojny ho udalosti vtiahli do SNP, v období po 2. svetovej vojne ho vidíme vo funkcii ministra financií Gottwaldovej vlády, neskôr sa stal ministrom pre zjednocovanie zákonov, kde pôsobil až do svojej smrti.
Zomrel ako 83 ročný dňa 6.12.1950 niekoľko dní po operácii zhubného nádoru pažeráka. Pohreb prebehol so všetkými štátnymi poctami. Jeho hrob nájdeme na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, ktorý je miestom odpočinku významných osobností Slovenska.
Valko Ernest *10.8.1953
Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, o rok neskôr absolvoval rigoróznu skúšku a získal titul doktor práv.
Študoval hospodárske právo, absolvoval tiež postgraduálne štúdium z tohto oboru na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zaoberal sa aj ústavným právom.
Politicky sa angažoval v čase Nežnej revolúcie vo vzniknutej VPN (Verejnosť proti násiliu). Následne bol zvolený ako poslanec do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, od júna 1990 bol jej podpredsedom. V roku 1992 sa stáva členom Ústaného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Po vzniku Slovenskej republiky ako advokát zastupoval štát v tých najväčších kauzách. Ukončenie jeho života zavraždením je všeobecne verejne známe a stále diskutované verejnosťou i odborníkmi keďže k úplnému vyšetreniu ešte neprišlo.
Ernest Valko bol zastrelený vo svojom dome v Limbachu 8.11.2010. Bolo mu 57 rokov. Odpočíva v rodinnej hrobke na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb. Za všetkých môžeme spomenúť mená ako František Krištof Veselý, Gejza Dusík, Dominik Tatarka, Vojtech Tuka alebo nedávno zosnulý Vladimír Krčméry.
Narodil sa v Spišskej Novej Vsi. Vyštudoval právo na Právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, o rok neskôr absolvoval rigoróznu skúšku a získal titul doktor práv.
Študoval hospodárske právo, absolvoval tiež postgraduálne štúdium z tohto oboru na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zaoberal sa aj ústavným právom.
Politicky sa angažoval v čase Nežnej revolúcie vo vzniknutej VPN (Verejnosť proti násiliu). Následne bol zvolený ako poslanec do Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, od júna 1990 bol jej podpredsedom. V roku 1992 sa stáva členom Ústaného súdu Českej a Slovenskej federatívnej republiky.
Po vzniku Slovenskej republiky ako advokát zastupoval štát v tých najväčších kauzách. Ukončenie jeho života zavraždením je všeobecne verejne známe a stále diskutované verejnosťou i odborníkmi keďže k úplnému vyšetreniu ešte neprišlo.
Ernest Valko bol zastrelený vo svojom dome v Limbachu 8.11.2010. Bolo mu 57 rokov. Odpočíva v rodinnej hrobke na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb. Za všetkých môžeme spomenúť mená ako František Krištof Veselý, Gejza Dusík, Dominik Tatarka, Vojtech Tuka alebo nedávno zosnulý Vladimír Krčméry.
Zednikovič Marián *15.8.1951
Narodil sa v Bratislave, kumšt mali v rodine, dedo bol bábkar a mamka divadelnou ochotníčkou. Na základnej škole sa zapojil do divadelného krúžku pri PKO. Na VŠMU sa mu podarilo dostať až na druhý raz.
Prešiel do Trnavy do Divadla pre deti a mládež, dnešné Divadlo Jána Palárika. V roku 1980 sa vrátil do rodného mesta na Novú scénu. Ako o ňom povedal Martin Huba, išlo o herca, ktorá spájal tragično s úsmevnosťou.
Bol zakladajúcim členom Divadla Astorka Korzo 90. Jeho svetom boli predovšetkým divadelné dosky, no drvivú väčšinu divákov oslovil vo filmovej tvorbe (Utekajme už ide a ďalšie) v rozhlasovom sitkome Lorda Nortona a sluhu Jamesa, ktorého nahovoril geniálny Stano Dančiak, v dabingu (Včielka Maja) kde nahovoril trúda Vilka, a tiež v súťaži Pevnosť Boyard, kde stvárnil postavu otca Fourasa.
Bol dvakrát ženatý, z prvého manželstva s novinárkou Ľubou má dvoch chlapcov Lukáša a Tomáša, ktorí sa potatili a pracujú v televíznom prostredí. V druhom manželstve sa zrodil nápad založiť projekt Letné Shakespearovské Slávnosti, ktorý je úspešný do dnešných dní. Aj keď domovská scéna je pod otvoreným nebom bratislavského Hradu, každoročne hosťuje po Slovensku i susednom Česku.
Mariánovi diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. S chorobou statočne bojoval až do svojich 55 rokov. Dňa 5.5.2007 jej podľahol. Pochovaný je na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb aj z oblasti kultúry ako napríklad Eva Krížiková, Viktor Kubal, Karol Machata, Anton Mrvečka, Július Pántik, Jozef Adamovič.
Narodil sa v Bratislave, kumšt mali v rodine, dedo bol bábkar a mamka divadelnou ochotníčkou. Na základnej škole sa zapojil do divadelného krúžku pri PKO. Na VŠMU sa mu podarilo dostať až na druhý raz.
Prešiel do Trnavy do Divadla pre deti a mládež, dnešné Divadlo Jána Palárika. V roku 1980 sa vrátil do rodného mesta na Novú scénu. Ako o ňom povedal Martin Huba, išlo o herca, ktorá spájal tragično s úsmevnosťou.
Bol zakladajúcim členom Divadla Astorka Korzo 90. Jeho svetom boli predovšetkým divadelné dosky, no drvivú väčšinu divákov oslovil vo filmovej tvorbe (Utekajme už ide a ďalšie) v rozhlasovom sitkome Lorda Nortona a sluhu Jamesa, ktorého nahovoril geniálny Stano Dančiak, v dabingu (Včielka Maja) kde nahovoril trúda Vilka, a tiež v súťaži Pevnosť Boyard, kde stvárnil postavu otca Fourasa.
Bol dvakrát ženatý, z prvého manželstva s novinárkou Ľubou má dvoch chlapcov Lukáša a Tomáša, ktorí sa potatili a pracujú v televíznom prostredí. V druhom manželstve sa zrodil nápad založiť projekt Letné Shakespearovské Slávnosti, ktorý je úspešný do dnešných dní. Aj keď domovská scéna je pod otvoreným nebom bratislavského Hradu, každoročne hosťuje po Slovensku i susednom Česku.
Mariánovi diagnostikovali rakovinu lymfatických uzlín. S chorobou statočne bojoval až do svojich 55 rokov. Dňa 5.5.2007 jej podľahol. Pochovaný je na Martinskom cintoríne, na ktorom našlo svoje miesto odpočinku množstvo významných osôb aj z oblasti kultúry ako napríklad Eva Krížiková, Viktor Kubal, Karol Machata, Anton Mrvečka, Július Pántik, Jozef Adamovič.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2023
Rýchle hľadanie
Belohradský Štefan *30.8.1930 - †19.4.2012
Dubay Orest *15.8.1919 - †2.10.2005
Dzurila Vladimír *2.8.1942 - †27.6.1995
Hanáková Oľga *14.8.1926 - †29.5.1990
Holoubek Ladislav *13.8.1913 - †4.9.1994
Kováč Michal *5.8.1930 - †5.10.2016
Lamár Ignác *11.8.1897 - †23.10.1967
Landsfeld Heřman *12.8.1899 - †18.10.1984
Mináč Vladimír *10.8.1922 - †25.10.1996
Palugyay Jacob *8.8.1819 - †22.5.1886
Satinský Július *20.8.1941 - †1.1.2002
Špitzer Juraj *14.8.1919 - †11.10.1995
Šrobár Vavro *9.8.1867 - †6.12.1950
Valko Ernest *10.8.1953 - †8.11.2010
Zednikovič Marián *15.8.1951 - †5.5.2007
Späť na tému Výročia
