Osobnosti Slovenska - Január
Január 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v januári, ktorí už nie sú medzi nami
Alexy Janko *25.1.1894
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v rodine sedlára. Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. O prvé výtvarné pokusy sa Alexy pokúšal ešte ako študent gymnázia v Lučenci. Pre problémy s očami s maľovaním načas prestal. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom, i praktikantom v lekárni v Prievidzi u židovského lekárnika Fridricha Straussa (Borského). Po skončení prvej svetovej vojny začal J. Alexy v roku 1919 študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Loukoty. V roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy.
Popri výtvarnej činnosti sa snažil využiť aj svojho literárneho nadania. S Gejzom Vámošom založil literárno-umelecký časopis „Svojeť“. Vďaka pomoci Štefana Krčméryho vydal už v roku 1924 svoju prvú knihu prózy Jarmilka, celkovo publikoval na dvadsať svojich diel z tejto oblasti.
Popri písaní sa venoval maliarstvu. Portréty, historické postavy a udalosti, slovenská príroda, mestské zákutia boli jeho obľúbenými témami. Okrem nich bol autorom návrhov okenných vitráží, dekoratívnych gobelínov pre verejné a reprezentačné priestory.
Zomrel vo veku 76 rokov dňa 22.9.1970 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši v rodine sedlára. Vzdelanie získal v Liptovskom Mikuláši a na gymnáziu v Lučenci. O prvé výtvarné pokusy sa Alexy pokúšal ešte ako študent gymnázia v Lučenci. Pre problémy s očami s maľovaním načas prestal. Po maturite v roku 1912 vystriedal viaceré zamestnania. Bol kominárskym učňom, i praktikantom v lekárni v Prievidzi u židovského lekárnika Fridricha Straussa (Borského). Po skončení prvej svetovej vojny začal J. Alexy v roku 1919 študovať na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Loukoty. V roku 1920 absolvoval polročný študijný pobyt v Paríži. Po ukončení štúdia pracoval ako profesor kreslenia na gymnáziu v Bratislave a od roku 1927 sa venoval iba umeleckej činnosti. V roku 1930 sa usadil v Martine, neskôr v Piešťanoch a v roku 1937 sa vrátil do Bratislavy.
Popri výtvarnej činnosti sa snažil využiť aj svojho literárneho nadania. S Gejzom Vámošom založil literárno-umelecký časopis „Svojeť“. Vďaka pomoci Štefana Krčméryho vydal už v roku 1924 svoju prvú knihu prózy Jarmilka, celkovo publikoval na dvadsať svojich diel z tejto oblasti.
Popri písaní sa venoval maliarstvu. Portréty, historické postavy a udalosti, slovenská príroda, mestské zákutia boli jeho obľúbenými témami. Okrem nich bol autorom návrhov okenných vitráží, dekoratívnych gobelínov pre verejné a reprezentačné priestory.
Zomrel vo veku 76 rokov dňa 22.9.1970 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Bindas Eduard *3.1.1926
Narodil sa v Strážskom pri Humennom. V roku 1947 začal študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už v tých rokoch (47 – 49) bol členom štúdia Národného divadla, neskôr do roku 1950 členom Dedinského divadla. Následne bol päť sezón do roku 1955 členom činohry Štátneho divadla v Košiciach. Hosťoval tiež v divadle Petra Jilemnického v Žiline a Armádnom divadle v Martine. Od roku 1957 až do odchodu na dôchodok pôsobil ako člen činohry Novej scény v Bratislave.
Počas svojej profesnej kariéry stvárnil množstvo divadelných a filmových rolí. Bol predurčený zosobňovať hlavne komediálnu stránku svojich postáv, majstrovsky a nenapodobiteľne. Na druhej strane treba dodať, že nebol vyslovene zaškatuľkovaný ako predstaviteľ komických rolí, ale stvárnil aj dramatické a charakterovo významné postavy, spomeňme filmy Kapitán Dabač, Majster Kat, Jánošík, Červené víno.
Jeho charakteristický hlas prepožičal aj stovkám dabingových postáv a to jak vo filmoch, tak v seriáloch.
V súkromnom živote sa mu až tak nedarilo napriek tomu, že rodinu mal nadovšetko rád. Dvakrát sa rozviedol a po odchode na dôchodok sa dostal do finančných ťažkostí. Zašlo to až tak ďaleko, že ostal bývať v garáži, kde napokon aj zomrel. Rodina jeho smrť utajila a tak fakt, že už nie je na tomto svete sa jeho kolegovia a priatelia dozvedeli až dva týždne po jeho pohrebe.
Musíme smutne konštatovať, že zabudnutý geniálny herec, ktorý rozdával úsmev a zapĺňal hľadiská zomrel celkom sám v Bratislave, vo svojich 86 rokoch dňa 28.10.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Narodil sa v Strážskom pri Humennom. V roku 1947 začal študoval herectvo na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Už v tých rokoch (47 – 49) bol členom štúdia Národného divadla, neskôr do roku 1950 členom Dedinského divadla. Následne bol päť sezón do roku 1955 členom činohry Štátneho divadla v Košiciach. Hosťoval tiež v divadle Petra Jilemnického v Žiline a Armádnom divadle v Martine. Od roku 1957 až do odchodu na dôchodok pôsobil ako člen činohry Novej scény v Bratislave.
Počas svojej profesnej kariéry stvárnil množstvo divadelných a filmových rolí. Bol predurčený zosobňovať hlavne komediálnu stránku svojich postáv, majstrovsky a nenapodobiteľne. Na druhej strane treba dodať, že nebol vyslovene zaškatuľkovaný ako predstaviteľ komických rolí, ale stvárnil aj dramatické a charakterovo významné postavy, spomeňme filmy Kapitán Dabač, Majster Kat, Jánošík, Červené víno.
Jeho charakteristický hlas prepožičal aj stovkám dabingových postáv a to jak vo filmoch, tak v seriáloch.
V súkromnom živote sa mu až tak nedarilo napriek tomu, že rodinu mal nadovšetko rád. Dvakrát sa rozviedol a po odchode na dôchodok sa dostal do finančných ťažkostí. Zašlo to až tak ďaleko, že ostal bývať v garáži, kde napokon aj zomrel. Rodina jeho smrť utajila a tak fakt, že už nie je na tomto svete sa jeho kolegovia a priatelia dozvedeli až dva týždne po jeho pohrebe.
Musíme smutne konštatovať, že zabudnutý geniálny herec, ktorý rozdával úsmev a zapĺňal hľadiská zomrel celkom sám v Bratislave, vo svojich 86 rokoch dňa 28.10.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Ducký Ján *30.1.1944
Narodil sa v Lehote pod Vtáčnikom pri Prievidzi. Strednú priemyslovku so zameraním na energetiku ukončil v Handlovej. V roku 1967 ukončil štúdium odboru ekonomika a riadenie priemyselných podnikov na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zamestnal sa ako referent v Keramoprojekte Trenčín, o rok neskôr prešiel do n. p. Merina Trenčín. Neskôr sa stal obchodným riaditeľom Slovakotexu v Trenčíne. Odtiaľ zamieril na Ministerstvo priemyslu a už v roku 1985 sa stal námestníkom ministra.
Jeho politická kariéra, ktorá ho vystrelila až na dosiahnuteľný vrchol začala po nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa hneď stáva ministrom priemyslu. V roku 1993 je menovaný ministrom hospodárstva vo vláde Vladimíra Mečiara. V roku 1966 ho ako ministra vystriedal Karol Česnek. Od 1. apríla 1997 do 5. novembra 1998 bol Ducký generálnym riaditeľom Slovenského plynárenského priemyslu (SPP).
Nebudeme sa zaoberať teoretizovaním, ale faktami. Ako riaditeľ SPP podpísal zmenky, ktoré mali byť protihodnotou za služby pre SPP, ktoré sa nikdy nezrealizovali. Dôkazom, že zmenky boli fiktívne potvrdzuje fakt, že SPP prehrala spor s českou Union bankou (v hodnote 400 miliónov Sk), ktorej riaditeľ R. Zubík napokon priznal, že obchody so zmenkami boli fiktívne a banka o tejto skutočnosti vedela. Ďalším faktom v živote Jána Duckého je fakt, že bol zavraždený tromi výstrelmi vo vchode bytového domu v ktorom býval. Objasniť celý prípad sa do dnešných dní nepodarilo.
Ján Ducký zomrel v Bratislave vo svojich 54 rokoch dňa 11.01.1999. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Narodil sa v Lehote pod Vtáčnikom pri Prievidzi. Strednú priemyslovku so zameraním na energetiku ukončil v Handlovej. V roku 1967 ukončil štúdium odboru ekonomika a riadenie priemyselných podnikov na Vysokej škole ekonomickej v Bratislave. Zamestnal sa ako referent v Keramoprojekte Trenčín, o rok neskôr prešiel do n. p. Merina Trenčín. Neskôr sa stal obchodným riaditeľom Slovakotexu v Trenčíne. Odtiaľ zamieril na Ministerstvo priemyslu a už v roku 1985 sa stal námestníkom ministra.
Jeho politická kariéra, ktorá ho vystrelila až na dosiahnuteľný vrchol začala po nežnej revolúcii v roku 1989, kedy sa hneď stáva ministrom priemyslu. V roku 1993 je menovaný ministrom hospodárstva vo vláde Vladimíra Mečiara. V roku 1966 ho ako ministra vystriedal Karol Česnek. Od 1. apríla 1997 do 5. novembra 1998 bol Ducký generálnym riaditeľom Slovenského plynárenského priemyslu (SPP).
Nebudeme sa zaoberať teoretizovaním, ale faktami. Ako riaditeľ SPP podpísal zmenky, ktoré mali byť protihodnotou za služby pre SPP, ktoré sa nikdy nezrealizovali. Dôkazom, že zmenky boli fiktívne potvrdzuje fakt, že SPP prehrala spor s českou Union bankou (v hodnote 400 miliónov Sk), ktorej riaditeľ R. Zubík napokon priznal, že obchody so zmenkami boli fiktívne a banka o tejto skutočnosti vedela. Ďalším faktom v živote Jána Duckého je fakt, že bol zavraždený tromi výstrelmi vo vchode bytového domu v ktorom býval. Objasniť celý prípad sa do dnešných dní nepodarilo.
Ján Ducký zomrel v Bratislave vo svojich 54 rokoch dňa 11.01.1999. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie.
Horák Jozef *30.1.1907
Narodil sa v Banskej Štiavnici-Štefultove v rodine baníka Jána Horáka a jeho manželky Kataríny ako jedno z ich štyroch detí. Jeho otec zomrel v roku 1914 v 1. svetovej vojne a o rodinu sa starala len matka, ktorá zomrela v roku 1923.
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, neskôr v učiteľskom ústave. Povolania učiteľa sa ujal v Teplej, v rokoch 1946 – 1948 pôsobil ako ľudovýchovný referent v Matici slovenskej v Martine, kde bol aj redaktorom detského časopisu Slniečko a redigoval edície Most a Kvety. Po odchode z Matice slovenskej (1953) pôsobil ako riaditeľ na škole v Svätom Antone, neskôr v Podsitnianskej (Štefultove) a v rokoch 1964 – 1967 v Banskej Štiavnici.
Pri svojej tvorbe používal pseudonymy Ivan Mráz, Ján Adam, Ján Adamov, Jožo H. Tepliansky. Do povedomia verejnosti sa uviedol v roku 1927 básňou „Ecce“ v regionálnom periodiku „Hlasy spod Sitna“. Napísal viac ako štyri desiatky diel najmä z oblasti prózy pre dospelých a pre deti a mládež. Okrem nich písal aj scenáre pre rozhlas, divadlo a film. Najznámejšie sfilmované dielo poznáme pod názvom „Sebechlebskí hudci“ (rok po autorovej smrti 1975).
V roku 1954 dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda za román „Šachty“ (1953).
Zomrel v Prešove vo veku 67 rokov. Písal sa 11. jún 1974. Pochovaný je vo svojom rodisku na cintoríne Frauenberg v Banskej Štiavnici.
Narodil sa v Banskej Štiavnici-Štefultove v rodine baníka Jána Horáka a jeho manželky Kataríny ako jedno z ich štyroch detí. Jeho otec zomrel v roku 1914 v 1. svetovej vojne a o rodinu sa starala len matka, ktorá zomrela v roku 1923.
Študoval na gymnáziu v Banskej Štiavnici, neskôr v učiteľskom ústave. Povolania učiteľa sa ujal v Teplej, v rokoch 1946 – 1948 pôsobil ako ľudovýchovný referent v Matici slovenskej v Martine, kde bol aj redaktorom detského časopisu Slniečko a redigoval edície Most a Kvety. Po odchode z Matice slovenskej (1953) pôsobil ako riaditeľ na škole v Svätom Antone, neskôr v Podsitnianskej (Štefultove) a v rokoch 1964 – 1967 v Banskej Štiavnici.
Pri svojej tvorbe používal pseudonymy Ivan Mráz, Ján Adam, Ján Adamov, Jožo H. Tepliansky. Do povedomia verejnosti sa uviedol v roku 1927 básňou „Ecce“ v regionálnom periodiku „Hlasy spod Sitna“. Napísal viac ako štyri desiatky diel najmä z oblasti prózy pre dospelých a pre deti a mládež. Okrem nich písal aj scenáre pre rozhlas, divadlo a film. Najznámejšie sfilmované dielo poznáme pod názvom „Sebechlebskí hudci“ (rok po autorovej smrti 1975).
V roku 1954 dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda za román „Šachty“ (1953).
Zomrel v Prešove vo veku 67 rokov. Písal sa 11. jún 1974. Pochovaný je vo svojom rodisku na cintoríne Frauenberg v Banskej Štiavnici.
Hryc Hugo *14.1.1986
Bol synom známeho slovenského herca Andreja Hryca (*30.11.1949—†31.1.2021) Pred štúdiom na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov navštevoval Spojenú školu na Tilgnerovej v Bratislave. Moskva mu prirástla k srdcu a rád sa tam vo svojom čase vracal.
Jeho vášňou bolo šoférovanie. Miloval adrenalín, ktorý prinášala vysoká rýchlosť, predbiehanie a prepletanie sa na preplnených bratislavských cestách. Najviac si ale užíval jazdu na cestách plných serpentín ako napríklad poskytuje horský priechod Pezinská Baba. Iný level zažíval v noci pri jazde po takmer prázdnych cestách. Spolu s nerozlučným kamarátom Jakubom sa považovali za najlepších šoférov. Extrovert Hugo a introvert Jakub mali ostať až do smrti nerozlučnými kamarátmi. Stalo sa.
Smrť ich dostihla v červenej Honde Accord o tretej hodine ráno na Hodonínskej ceste (výpadovka z Bratislavy) v Lamači tri dni pred Vianocami. Podľa svedkov boli v tú noc ešte v meste a pri Prezidentskom paláci sedel za volantom Jakub. O pár desiatok minút havarovali. Vo vysokej rýchlosti vyleteli z cesty a auto sa roztrhlo o stĺp. Prednú časť s motorom odhodilo do blízkej záhrady vyše dvadsať metrov. Obaja pasažieri ostali v zdevastovanej kabíne, kto šoféroval sa nedalo určiť. Hugo zomrel okamžite, Jakub Karas o tri hodiny neskôr v nemocnici na Kramároch.
Hugo Hryc opustil tento svet vo svojich 22 rokoch 21.12.2008 a jeho popol uložili na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v rodinnom hrobe. Nachádza sa vpravo pri cestičke od Domu smútku smerom hore do cintorína.
Bol synom známeho slovenského herca Andreja Hryca (*30.11.1949—†31.1.2021) Pred štúdiom na Moskovskom štátnom inštitúte medzinárodných vzťahov navštevoval Spojenú školu na Tilgnerovej v Bratislave. Moskva mu prirástla k srdcu a rád sa tam vo svojom čase vracal.
Jeho vášňou bolo šoférovanie. Miloval adrenalín, ktorý prinášala vysoká rýchlosť, predbiehanie a prepletanie sa na preplnených bratislavských cestách. Najviac si ale užíval jazdu na cestách plných serpentín ako napríklad poskytuje horský priechod Pezinská Baba. Iný level zažíval v noci pri jazde po takmer prázdnych cestách. Spolu s nerozlučným kamarátom Jakubom sa považovali za najlepších šoférov. Extrovert Hugo a introvert Jakub mali ostať až do smrti nerozlučnými kamarátmi. Stalo sa.
Smrť ich dostihla v červenej Honde Accord o tretej hodine ráno na Hodonínskej ceste (výpadovka z Bratislavy) v Lamači tri dni pred Vianocami. Podľa svedkov boli v tú noc ešte v meste a pri Prezidentskom paláci sedel za volantom Jakub. O pár desiatok minút havarovali. Vo vysokej rýchlosti vyleteli z cesty a auto sa roztrhlo o stĺp. Prednú časť s motorom odhodilo do blízkej záhrady vyše dvadsať metrov. Obaja pasažieri ostali v zdevastovanej kabíne, kto šoféroval sa nedalo určiť. Hugo zomrel okamžite, Jakub Karas o tri hodiny neskôr v nemocnici na Kramároch.
Hugo Hryc opustil tento svet vo svojich 22 rokoch 21.12.2008 a jeho popol uložili na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v rodinnom hrobe. Nachádza sa vpravo pri cestičke od Domu smútku smerom hore do cintorína.
Husák Gustáv *10.1.1913
Narodil sa v bratislavskej Dúbravke ešte za Rakúsko-Uhorska. Keď mal pätnásť mesiacov, jeho matka zomrela na tuberkulózu. O pár mesiacov neskôr musel otec narukovať na front, a tak sa o jedenapolročného chlapca i dve staršie sestry Katarínu a Štefániu museli postarať príbuzní. Husák tak štyri roky vyrastal bez otca u jeho matky v Dúbravke. Po ukončení gymnázia na Grösslingovej ulici začal štúdium na Právnickej fakulte UK. V roku 1938 získal titul doktor práv a začal prax u svojho priateľa Vladimíra Clementisa, ktorého dal popraviť Klement Gottwald (3.12.1952). V tom čase bol zatknutý a obvinený aj Husák, ktorého napokon odsúdili na doživotie, ale vďaka amnestii z roku 1960 bol prepustený a plne rehabilitovaný (1963).
Z politiky sa nestiahol, naopak stal sa jedným z hlavných predstaviteľov reformačného prúdu v KSČ. Až do vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol verný stúpenec Alexandra Dubčeka. Na moskovských rokovaniach Husák „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. Spolu s Biľakom sa stal symbolom takzvanej politiky normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a návratu k represívnemu komunistickému systému.
V roku 1969 sa dostal na čelo KSČ, ako jej prvý tajomník, potom až do roku 1987 ako jej generálny tajomník. 29. mája 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolili aj za prezidenta Československa, čím nahradil Ludvíka Svobodu.
O Husákovi sa toho popísalo veľmi veľa. Jedni ho velebili, druhí zatracovali. Pravdou ostáva, že bol presvedčeným komunistou a dokázal sa prispôsobovať politickej aj životnej situácii, ktorá práve nastala. Bol rodinne založený, ale nemal na manželky šťastie. Jeho prvá žena Magda Lokvencová sa počas Husákovho väznenia stretávala s hercom Ctiborom Filčíkom. Manželstvo Husák ukončil rozvodom. Magda zomrela v januári 1966 a on to napriek rozvodu niesol ťažko. Druhá manželka Viera Husáková bola na verejnosti veľmi obľúbená, nezakladala si na svojom postavení prvej dámy, ale ostala pracovať na pôvodnom mieste. Husákovi ju závideli aj predstavitelia iných socialistických štátov. Po jej nešťastnej smrti pri havárii vrtuľníka (1977) sa Husák uzavrel do seba a stal sa z neho iný človek.
Keď abdikoval (1989), predniesol prejav, v ktorom ani len nenaznačil, že by on, alebo režim v niečom pochybili. „Oznamujem vám, že som sa rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky“, stroho napísal a pridal len podpis. Od vtedy sa na pražskom Hrade neukázal.
Pomaly chradol, pokiaľ bol doma, starala sa o neho rodina. Následne ho hospitalizovali na Kramároch, kde vo svojich 78 rokoch dňa 18.11.1991 zomrel. Nemal štátny pohreb, ale obyčajný súkromný v bratislavskom krematóriu. Na pohreb sa dostavil vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský, vtedajší predseda NR František Mikloško, objavili sa tam aj bývalí komunistickí pohlavári, za všetkých spomeňme Miloša Jakeša. Husákove ostatky uložili na cintoríne v Bratislave Dúbravke.
Narodil sa v bratislavskej Dúbravke ešte za Rakúsko-Uhorska. Keď mal pätnásť mesiacov, jeho matka zomrela na tuberkulózu. O pár mesiacov neskôr musel otec narukovať na front, a tak sa o jedenapolročného chlapca i dve staršie sestry Katarínu a Štefániu museli postarať príbuzní. Husák tak štyri roky vyrastal bez otca u jeho matky v Dúbravke. Po ukončení gymnázia na Grösslingovej ulici začal štúdium na Právnickej fakulte UK. V roku 1938 získal titul doktor práv a začal prax u svojho priateľa Vladimíra Clementisa, ktorého dal popraviť Klement Gottwald (3.12.1952). V tom čase bol zatknutý a obvinený aj Husák, ktorého napokon odsúdili na doživotie, ale vďaka amnestii z roku 1960 bol prepustený a plne rehabilitovaný (1963).
Z politiky sa nestiahol, naopak stal sa jedným z hlavných predstaviteľov reformačného prúdu v KSČ. Až do vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 bol verný stúpenec Alexandra Dubčeka. Na moskovských rokovaniach Husák „zmenil kurz“ a stal sa Brežnevovým spojencom. Spolu s Biľakom sa stal symbolom takzvanej politiky normalizácie, ktorá znamenala zastavenie demokratizačných procesov Pražskej jari a návratu k represívnemu komunistickému systému.
V roku 1969 sa dostal na čelo KSČ, ako jej prvý tajomník, potom až do roku 1987 ako jej generálny tajomník. 29. mája 1975 ho poslanci Federálneho zhromaždenia jednohlasne zvolili aj za prezidenta Československa, čím nahradil Ludvíka Svobodu.
O Husákovi sa toho popísalo veľmi veľa. Jedni ho velebili, druhí zatracovali. Pravdou ostáva, že bol presvedčeným komunistou a dokázal sa prispôsobovať politickej aj životnej situácii, ktorá práve nastala. Bol rodinne založený, ale nemal na manželky šťastie. Jeho prvá žena Magda Lokvencová sa počas Husákovho väznenia stretávala s hercom Ctiborom Filčíkom. Manželstvo Husák ukončil rozvodom. Magda zomrela v januári 1966 a on to napriek rozvodu niesol ťažko. Druhá manželka Viera Husáková bola na verejnosti veľmi obľúbená, nezakladala si na svojom postavení prvej dámy, ale ostala pracovať na pôvodnom mieste. Husákovi ju závideli aj predstavitelia iných socialistických štátov. Po jej nešťastnej smrti pri havárii vrtuľníka (1977) sa Husák uzavrel do seba a stal sa z neho iný človek.
Keď abdikoval (1989), predniesol prejav, v ktorom ani len nenaznačil, že by on, alebo režim v niečom pochybili. „Oznamujem vám, že som sa rozhodol odstúpiť z funkcie prezidenta Československej socialistickej republiky“, stroho napísal a pridal len podpis. Od vtedy sa na pražskom Hrade neukázal.
Pomaly chradol, pokiaľ bol doma, starala sa o neho rodina. Následne ho hospitalizovali na Kramároch, kde vo svojich 78 rokoch dňa 18.11.1991 zomrel. Nemal štátny pohreb, ale obyčajný súkromný v bratislavskom krematóriu. Na pohreb sa dostavil vtedajší slovenský premiér Ján Čarnogurský, vtedajší predseda NR František Mikloško, objavili sa tam aj bývalí komunistickí pohlavári, za všetkých spomeňme Miloša Jakeša. Husákove ostatky uložili na cintoríne v Bratislave Dúbravke.
Jeszenák János *22.1.1800
Narodil sa v Bratislave na Ventúrskej ulici v rodine baróna Jána III. Pavla Hermana Jesenáka de Királyfia, ktorá sa vtedy nachádzala v Uhorsku. Po štúdiách v Bratislave sa vybral na cesty po Európe, Taliansko, Francúzsko, Londýn. Jeszenák IV. si za manželku zobral o desať rokov mladšiu grófku Alojziu Forgách s ktorou mal päť detí.
János bol aj hlavným inšpektorom luteránskej diakonie v Nitre. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Pôsobil ako opozičný poslanec, ktorého zmýšľanie podstatnou mierou formoval István Széchenyi s ktorým si dopisoval. Podporoval aj jeho návrh na vybudovanie mosta medzi Budou a Pešťou či Národného múzea. Bol vymenovaný aj za nitrianskeho župana.
Bol účastníkom uhorského odboja, po viacerých prehrách sa stiahol do pevnosti Komárom (dnešné Komárno, pevnosť je na ľavej strane toku rieky Dunaj). V júli 1849 sa pripojil k armáde Artúra Görgey na výpravu do rumunského Aradu. 13. augusta 1849 Görgey podpísal kapituláciu a János bol zajatý a odovzdaný spolu s inými politikmi Rakúšanom. Za účasť na Uhorskom odboji ho odsúdili na smrť a rozsudok aj vykonali.
János Jeszenák IV zomrel ako 49 ročný 10.10.1849 v Pešti (Uhorsko). Jeho pozostatky previezli do Bratislavy a 2.12 1867 uložili do hrobky Jeszenákovcov (projektant Ignác Feigler), na cintoríne Pri Kozej bráne, ktorý patrí evanjelickej cirkvi.
Narodil sa v Bratislave na Ventúrskej ulici v rodine baróna Jána III. Pavla Hermana Jesenáka de Királyfia, ktorá sa vtedy nachádzala v Uhorsku. Po štúdiách v Bratislave sa vybral na cesty po Európe, Taliansko, Francúzsko, Londýn. Jeszenák IV. si za manželku zobral o desať rokov mladšiu grófku Alojziu Forgách s ktorou mal päť detí.
János bol aj hlavným inšpektorom luteránskej diakonie v Nitre. Túto funkciu zastával až do svojej smrti. Pôsobil ako opozičný poslanec, ktorého zmýšľanie podstatnou mierou formoval István Széchenyi s ktorým si dopisoval. Podporoval aj jeho návrh na vybudovanie mosta medzi Budou a Pešťou či Národného múzea. Bol vymenovaný aj za nitrianskeho župana.
Bol účastníkom uhorského odboja, po viacerých prehrách sa stiahol do pevnosti Komárom (dnešné Komárno, pevnosť je na ľavej strane toku rieky Dunaj). V júli 1849 sa pripojil k armáde Artúra Görgey na výpravu do rumunského Aradu. 13. augusta 1849 Görgey podpísal kapituláciu a János bol zajatý a odovzdaný spolu s inými politikmi Rakúšanom. Za účasť na Uhorskom odboji ho odsúdili na smrť a rozsudok aj vykonali.
János Jeszenák IV zomrel ako 49 ročný 10.10.1849 v Pešti (Uhorsko). Jeho pozostatky previezli do Bratislavy a 2.12 1867 uložili do hrobky Jeszenákovcov (projektant Ignác Feigler), na cintoríne Pri Kozej bráne, ktorý patrí evanjelickej cirkvi.
Koyš Pavel *8.1.1932
Slovenský básnik. Narodil sa v Ladcoch. Pochádzal z robotníckej rodiny a vzdelanie získaval v Ladcoch a v Prahe, kde vyštudoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a v roku 1966 získal titul doktor sociálno-politických vied. Pracoval v cementárni v Ladcoch, bol politickým funkcionárom komunistickej strany, v rokoch 1960 – 1962 pracoval ako šéfredaktor v časopise Mladá tvorba, od roku 1962 bol šéfredaktorom vydavateľstva Smena.
V rokoch 1966 – 1968 bol tlačovým tajomníkom úradu Slovenskej národnej rady, v rokoch 1968 – 1969 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1969 – 1971 riaditeľom Slovenského filmu. Od roku 1971 bol námestníkom ministra a v rokoch 1988 – 1989 ministrom kultúry Slovenskej socialistickej republiky.
Debutoval v roku 1959 zbierkou politicky angažovaných básní „Hviezdy na zemi“. Vo svojich básňach vyjadroval svoj postoj občana-komunistu, no takmer v rovnakej miere sa venoval i ľúbostnej poézii. Venuje sa niekoľkým opakujúcim sa témam, ako sú láska, mládež, ľudské šťastie, politické premeny spoločnosti, vzťah k svetu, ľuďom, životu a morálke. V rodných Ladcoch sa pravidelne konali súťaže v prednese ľúbostnej poézie pod názvom „Koyšove Ladce“.
Zomrel vo veku 61 rokov v Bratislave dňa 22.7.1993 a pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P..
Zdroj: Pavel Koyš. (2023, marec 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavel_Koy%C5%A1&oldid=7545771
Slovenský básnik. Narodil sa v Ladcoch. Pochádzal z robotníckej rodiny a vzdelanie získaval v Ladcoch a v Prahe, kde vyštudoval Vysokú školu politickú ÚV KSČ a v roku 1966 získal titul doktor sociálno-politických vied. Pracoval v cementárni v Ladcoch, bol politickým funkcionárom komunistickej strany, v rokoch 1960 – 1962 pracoval ako šéfredaktor v časopise Mladá tvorba, od roku 1962 bol šéfredaktorom vydavateľstva Smena.
V rokoch 1966 – 1968 bol tlačovým tajomníkom úradu Slovenskej národnej rady, v rokoch 1968 – 1969 tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov a v rokoch 1969 – 1971 riaditeľom Slovenského filmu. Od roku 1971 bol námestníkom ministra a v rokoch 1988 – 1989 ministrom kultúry Slovenskej socialistickej republiky.
Debutoval v roku 1959 zbierkou politicky angažovaných básní „Hviezdy na zemi“. Vo svojich básňach vyjadroval svoj postoj občana-komunistu, no takmer v rovnakej miere sa venoval i ľúbostnej poézii. Venuje sa niekoľkým opakujúcim sa témam, ako sú láska, mládež, ľudské šťastie, politické premeny spoločnosti, vzťah k svetu, ľuďom, životu a morálke. V rodných Ladcoch sa pravidelne konali súťaže v prednese ľúbostnej poézie pod názvom „Koyšove Ladce“.
Zomrel vo veku 61 rokov v Bratislave dňa 22.7.1993 a pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P..
Zdroj: Pavel Koyš. (2023, marec 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pavel_Koy%C5%A1&oldid=7545771
Linzboth Ignaz *1.1.1849
Narodil sa v lodiarskej rodine. Pôvodne sa venovali pltníctvu na Dunaji, neskôr už spomenutému lodiarstvu. Ako píše Viera Obuchová vo svojej knihe mapujúcej Ondrejský cintorín, Linzbothovci, veľmi známa a vážená bratislavská rodina zabezpečovala aj lodné spojenie po Dunaji medzi Bratislavou a Linzom.
V druhej polovici 19. storočia bola na mieste niekdajších záhrad a nív vybudovaná domová zástavba v secesnom štýle. Dvojpodlažný dom na Grössling Gasse č. 14 patril rodine Linzboth. Jeho posledným majiteľom bol Ignác Linzboth, ministerský radca pre technické záležitosti, člen prešporského Katolíckeho charitatívneho spolku a podpredseda Spolku majiteľov domov a pozemkov. Ignác Linzboth sa významnou mierou podieľal aj na vybudovaní prístavu Fiume, dnešnej Rijeky v Chorvátsku.
Zomrel na tú dobu v úctyhodnom veku 84 rokov 1.1. 1933 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, neďaleko ulice na ktorej počas svojho života býval.
Zdroj: Ondrejský cintorín, Viera Obuchová, 2. vydanie 2017, vydavateľstvo Marenčin PT, spol. s r.o., Jelenia 6, 811 05 Bratislava, ISBN 978-80-8114-919-1
Narodil sa v lodiarskej rodine. Pôvodne sa venovali pltníctvu na Dunaji, neskôr už spomenutému lodiarstvu. Ako píše Viera Obuchová vo svojej knihe mapujúcej Ondrejský cintorín, Linzbothovci, veľmi známa a vážená bratislavská rodina zabezpečovala aj lodné spojenie po Dunaji medzi Bratislavou a Linzom.
V druhej polovici 19. storočia bola na mieste niekdajších záhrad a nív vybudovaná domová zástavba v secesnom štýle. Dvojpodlažný dom na Grössling Gasse č. 14 patril rodine Linzboth. Jeho posledným majiteľom bol Ignác Linzboth, ministerský radca pre technické záležitosti, člen prešporského Katolíckeho charitatívneho spolku a podpredseda Spolku majiteľov domov a pozemkov. Ignác Linzboth sa významnou mierou podieľal aj na vybudovaní prístavu Fiume, dnešnej Rijeky v Chorvátsku.
Zomrel na tú dobu v úctyhodnom veku 84 rokov 1.1. 1933 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, neďaleko ulice na ktorej počas svojho života býval.
Zdroj: Ondrejský cintorín, Viera Obuchová, 2. vydanie 2017, vydavateľstvo Marenčin PT, spol. s r.o., Jelenia 6, 811 05 Bratislava, ISBN 978-80-8114-919-1
Machata Karol *13.1.1928
Rodák z Malaciek, slovenský herec, člen Činohry SND. Detstvo prežil čiastočne v Malackách v blízkosti lesa a kúpaliska a v Bratislave, kde pracoval jeho otec. Ako dvanásťročný účinkoval v rozhlase a hral ochotnícke divadlo.
Študoval na obchodnej akadémii, potom však dal pred ekonómiou prednosť herectvu, ktoré absolvoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Najskôr začal v Armádnom divadle (Slovenské komorné divadlo) v Martine, (1952 – 1953). Do roku 1998 bol členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave
V roku 1979 bol ocenený titulom národný umelec. Prezident SR Rudolf Schuster mu 1. januára 2003 odovzdal štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti, divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby. Cenu za umenie od Tatrabanky obdržal v roku 2005. Nasledujúci rok 2006 si v Malackách prevzal ocenenie Zlaté Pálfiho srdce. V roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy.
Karol Machata zomrel vo veku 88 rokov v Modre. Zomiera po dlhej a ťažkej chorobe dňa 3. mája 2016. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Rodák z Malaciek, slovenský herec, člen Činohry SND. Detstvo prežil čiastočne v Malackách v blízkosti lesa a kúpaliska a v Bratislave, kde pracoval jeho otec. Ako dvanásťročný účinkoval v rozhlase a hral ochotnícke divadlo.
Študoval na obchodnej akadémii, potom však dal pred ekonómiou prednosť herectvu, ktoré absolvoval na Štátnom konzervatóriu v Bratislave. Najskôr začal v Armádnom divadle (Slovenské komorné divadlo) v Martine, (1952 – 1953). Do roku 1998 bol členom Činohry Slovenského národného divadla v Bratislave
V roku 1979 bol ocenený titulom národný umelec. Prezident SR Rudolf Schuster mu 1. januára 2003 odovzdal štátne vyznamenanie Pribinov kríž II. triedy za významné zásluhy v oblasti, divadelnej, filmovej a rozhlasovej tvorby. Cenu za umenie od Tatrabanky obdržal v roku 2005. Nasledujúci rok 2006 si v Malackách prevzal ocenenie Zlaté Pálfiho srdce. V roku 2008 získal cenu OTO a bol uvedený do Siene slávy.
Karol Machata zomrel vo veku 88 rokov v Modre. Zomiera po dlhej a ťažkej chorobe dňa 3. mája 2016. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Martinengo Nándor *1.1.1822
Ide o potomka starej šľachtickej rodiny z Talianska. V roku 1837 zložil skúšky šermiarskeho majstra v Pešti a mohol tento titul oficiálne užívať. Svoj titul majstra obhájil aj na vojenskej akadémii vo Wiener Neustadt pred šermiarskymi kapacitami.
V roku 1844 prichádza do Bratislavy a otvára tu šermiarsku školu v jednej zo sál reštaurácie Zöldfa. Okrem iných učil o šerme Istvána Széchenyiho, Miklósa Wesselényiho a Lajosa Battyhányiho. V roku 1847 bol jeho žiakom aj arcivojvoda József. V Bratislave zakladá prvý bratislavský uhorský šermiarsky spolok. Počas bratislavských snemov sa v jeho škole často stretávali osobnosti reformačnej éry. Formuje prvý dobrovoľný hasičský spolok v Bratislave a zakladá školu pre chudobné deti v Bratislave, kde môžu študovať zadarmo bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie. Jeho mnohostrannú filantropickú aktivitu ocenil aj cisár František Jozef. V roku 1891 oslavuje päťdesiatročné jubileum majstra šermu, pri ktorom mu vzdávajú úctu aj mnohí jeho žiaci.
Zomiera na výročie svojich narodenín 1.1.1895 presne vo veku 73 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku sa nachádza na Ondrejskom cintoríne.
Zdroj: https://emlekhelyek.csemadok.sk/emlekhelyek/martinengo-nandor-sirja/ http://www.magyarszablyasimonyi.hu/menu/amagyarszablyavivasrol/mesterekeletrajza/
Ide o potomka starej šľachtickej rodiny z Talianska. V roku 1837 zložil skúšky šermiarskeho majstra v Pešti a mohol tento titul oficiálne užívať. Svoj titul majstra obhájil aj na vojenskej akadémii vo Wiener Neustadt pred šermiarskymi kapacitami.
V roku 1844 prichádza do Bratislavy a otvára tu šermiarsku školu v jednej zo sál reštaurácie Zöldfa. Okrem iných učil o šerme Istvána Széchenyiho, Miklósa Wesselényiho a Lajosa Battyhányiho. V roku 1847 bol jeho žiakom aj arcivojvoda József. V Bratislave zakladá prvý bratislavský uhorský šermiarsky spolok. Počas bratislavských snemov sa v jeho škole často stretávali osobnosti reformačnej éry. Formuje prvý dobrovoľný hasičský spolok v Bratislave a zakladá školu pre chudobné deti v Bratislave, kde môžu študovať zadarmo bez ohľadu na národnosť a vierovyznanie. Jeho mnohostrannú filantropickú aktivitu ocenil aj cisár František Jozef. V roku 1891 oslavuje päťdesiatročné jubileum majstra šermu, pri ktorom mu vzdávajú úctu aj mnohí jeho žiaci.
Zomiera na výročie svojich narodenín 1.1.1895 presne vo veku 73 rokov. Miesto jeho posledného odpočinku sa nachádza na Ondrejskom cintoríne.
Zdroj: https://emlekhelyek.csemadok.sk/emlekhelyek/martinengo-nandor-sirja/ http://www.magyarszablyasimonyi.hu/menu/amagyarszablyavivasrol/mesterekeletrajza/
Nepela Ondrej *22.1.1951
Narodil sa v Bratislave po tom ako sa sem prisťahovali jeho rodičia, mama bola pôvodne krajčírka, otec sa živil ako šofér. Nijako ku športu neinklinovali, ale synovi nebránili venovať sa krasokorčuľovaniu v klube bratislavského Slovana. Tam si ho všimla trénerka z Viedne pani Hilda Múdra a sprevádzala ho ako osobný kouč až do roku 1973.
Z Ondreja vyrástol krasokorčuliarsky šampión svetového formátu. Od roku 1970 po rok 1973 vyhral prakticky všetky súťaže a majstrovstvá sveta, Európy i ZOH.
Kariéru ukončil už v roku 1973 ako 22 ročný. Počas svojej aktívnej športovej éry sa stal osemnásobným majstrom Československa, na vrcholových podujatiach získal 9 zlatých, 2 strieborné a 3 bronzové medaily.
Presťahoval sa do Mannheimu v Nemecku a ešte trinásť rokov sa venoval krasokorčuľovaniu. O jeho súkromí sa v Československu veľa nevedelo, režim nebol naklonený ku zverejňovaniu informácií, ktoré by mohli kaziť morálku socialistického človeka. Faktom ostáva jeho sexuálna orientácia na rovnaké pohlavie. Hovorilo sa, že naoko (a kvôli získaniu pobytu) sa síce v Nemecku oženil so svojou venezuelskou kolegyňou krasokorčuliarkou, no svoj milenecký vzťah s Tollerom Crastonom neprerušil.
Ondrej Nepela zomrel vo veku 38 rokov 2. februára 1989. Oficiálnou príčinou bola rakovina lymfatických uzlín, no vie sa, že zomrel na AIDS. Táto téma bola u nás doma tabu. Rodinný hrob kam preniesli jeho urnu s popolom z Nemecka nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Narodil sa v Bratislave po tom ako sa sem prisťahovali jeho rodičia, mama bola pôvodne krajčírka, otec sa živil ako šofér. Nijako ku športu neinklinovali, ale synovi nebránili venovať sa krasokorčuľovaniu v klube bratislavského Slovana. Tam si ho všimla trénerka z Viedne pani Hilda Múdra a sprevádzala ho ako osobný kouč až do roku 1973.
Z Ondreja vyrástol krasokorčuliarsky šampión svetového formátu. Od roku 1970 po rok 1973 vyhral prakticky všetky súťaže a majstrovstvá sveta, Európy i ZOH.
Kariéru ukončil už v roku 1973 ako 22 ročný. Počas svojej aktívnej športovej éry sa stal osemnásobným majstrom Československa, na vrcholových podujatiach získal 9 zlatých, 2 strieborné a 3 bronzové medaily.
Presťahoval sa do Mannheimu v Nemecku a ešte trinásť rokov sa venoval krasokorčuľovaniu. O jeho súkromí sa v Československu veľa nevedelo, režim nebol naklonený ku zverejňovaniu informácií, ktoré by mohli kaziť morálku socialistického človeka. Faktom ostáva jeho sexuálna orientácia na rovnaké pohlavie. Hovorilo sa, že naoko (a kvôli získaniu pobytu) sa síce v Nemecku oženil so svojou venezuelskou kolegyňou krasokorčuliarkou, no svoj milenecký vzťah s Tollerom Crastonom neprerušil.
Ondrej Nepela zomrel vo veku 38 rokov 2. februára 1989. Oficiálnou príčinou bola rakovina lymfatických uzlín, no vie sa, že zomrel na AIDS. Táto téma bola u nás doma tabu. Rodinný hrob kam preniesli jeho urnu s popolom z Nemecka nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Očenáš Andrej *8.1.1911
Hudobný skladateľ a pedagóg na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) sa narodil v obci Selce neďaleko Banskej Bystrice v rodine tesára. Od malička bol vedený k hudbe, hrával v skupine Selčianski trubači.
Absolvoval kompozíciu a dirigovanie na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Alexandra Moyzesa a klavír u Eugena Suchoňa (1937), kompozíciu na Majstrovskej škole konzervatória v Prahe v triede Vítězslava Nováka (1938).
Jeho cítenie, formované od detstva ľudovou hudobnosťou sa prejavilo aj v množstve úprav slovenských ľudových piesní z rodného stredného Slovenska ale aj iných regiónov. Prešiel severné Slovensko, Pohronie, južné Slovensko i Záhorie. Lásku k ľudovej piesni, zvykom a tradíciám sa prejavujú v mnohých jeho dielach. Orientoval sa na symfonickú, vokálno-symfonickú a komornú hudbu inšpirovanú najmä folklórnymi tradíciami rodného kraja. Jeho tvorba je bohatá počtom skladieb i žánrov. Pri príležitosti jeho 55 narodenín prijal z rúk prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka diplom Zaslúžilého umelca. Odovzdávania sa účastnili aj Ján Cikker a Eugen Suchoň (7.1.1966).
Vo veku 84 rokov zomiera Andrej Očenáš v Bratislave. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P..
Zdroj:https://www.selce.sk/obec-1/osobnosti-obce/andrej-ocenas/
Hudobný skladateľ a pedagóg na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) sa narodil v obci Selce neďaleko Banskej Bystrice v rodine tesára. Od malička bol vedený k hudbe, hrával v skupine Selčianski trubači.
Absolvoval kompozíciu a dirigovanie na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Alexandra Moyzesa a klavír u Eugena Suchoňa (1937), kompozíciu na Majstrovskej škole konzervatória v Prahe v triede Vítězslava Nováka (1938).
Jeho cítenie, formované od detstva ľudovou hudobnosťou sa prejavilo aj v množstve úprav slovenských ľudových piesní z rodného stredného Slovenska ale aj iných regiónov. Prešiel severné Slovensko, Pohronie, južné Slovensko i Záhorie. Lásku k ľudovej piesni, zvykom a tradíciám sa prejavujú v mnohých jeho dielach. Orientoval sa na symfonickú, vokálno-symfonickú a komornú hudbu inšpirovanú najmä folklórnymi tradíciami rodného kraja. Jeho tvorba je bohatá počtom skladieb i žánrov. Pri príležitosti jeho 55 narodenín prijal z rúk prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka diplom Zaslúžilého umelca. Odovzdávania sa účastnili aj Ján Cikker a Eugen Suchoň (7.1.1966).
Vo veku 84 rokov zomiera Andrej Očenáš v Bratislave. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P..
Zdroj:https://www.selce.sk/obec-1/osobnosti-obce/andrej-ocenas/
Pántik Július *15.1.1922
Narodil sa v Stredných Plachtinciach v učiteľskej rodine. Tam začal vystupovať aj v ochotníckom divadle. Gymnázium ukončil v Banskej Štiavnici. Rodičia z neho chceli mať právnika, nie komedianta. Odišiel preto študovať právo, no popri tom navštevoval ochotnícky krúžok Štefánik. Tam si ho všimli A. Bagar s J. Borodáčom a navrhli mu štúdium na Štátnom konzervatóriu. Napriek sklamaniu rodičov zanechal práva a prestúpil na herectvo. Už počas štúdií v roku 1942 dostal angažmán v SND.
Okrem domovskej scény, kde ostal celých päťdesiat rokov a kde stvárnil viac ako 150 postáv, pôsobil ako pedagóg na Štátnom konzervatóriu a ako docent na VŠMU.
Jeho charakteristický hlasový prejav si získal obľubu nielen divákov na divadelných scénach, ale aj vo filmoch a seriáloch. Nezabudnuteľná postava deda Jozefa v „Bambuľkiných dobrodružstvách“ oslovuje mladých divákov aj dnes. Pôvodne mal túto postavu hrať Jožko Kroner, ale režisér Juraj Lihosit si do nej presadil Jula Pántika. Práve vďaka hlasovému prejavu ho veľmi často obsadzovali do rozhlasových inscenácií. V roku 1966 ho ocenili titulom Zaslúžilý umelec neskôr v roku 1979 titulom Národný umelec. V Bratislave Dúbravke po ňom pomenovali aj ulicu (2012).
Veľkou prioritou veľkého herca bola rodina a manželka Jolanka, s ktorou strávili spoločných 46 rokov života. Bol tiež členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Po smrti manželky v roku 1992 sa začal zhoršovať aj jeho zdravotný stav.
Július Pántik odišiel fyzicky z tohto sveta vo svojich 80 rokoch, 25. augusta 2002. Jeho telesné ostatky uložili do rodinného hrobu na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa v Stredných Plachtinciach v učiteľskej rodine. Tam začal vystupovať aj v ochotníckom divadle. Gymnázium ukončil v Banskej Štiavnici. Rodičia z neho chceli mať právnika, nie komedianta. Odišiel preto študovať právo, no popri tom navštevoval ochotnícky krúžok Štefánik. Tam si ho všimli A. Bagar s J. Borodáčom a navrhli mu štúdium na Štátnom konzervatóriu. Napriek sklamaniu rodičov zanechal práva a prestúpil na herectvo. Už počas štúdií v roku 1942 dostal angažmán v SND.
Okrem domovskej scény, kde ostal celých päťdesiat rokov a kde stvárnil viac ako 150 postáv, pôsobil ako pedagóg na Štátnom konzervatóriu a ako docent na VŠMU.
Jeho charakteristický hlasový prejav si získal obľubu nielen divákov na divadelných scénach, ale aj vo filmoch a seriáloch. Nezabudnuteľná postava deda Jozefa v „Bambuľkiných dobrodružstvách“ oslovuje mladých divákov aj dnes. Pôvodne mal túto postavu hrať Jožko Kroner, ale režisér Juraj Lihosit si do nej presadil Jula Pántika. Práve vďaka hlasovému prejavu ho veľmi často obsadzovali do rozhlasových inscenácií. V roku 1966 ho ocenili titulom Zaslúžilý umelec neskôr v roku 1979 titulom Národný umelec. V Bratislave Dúbravke po ňom pomenovali aj ulicu (2012).
Veľkou prioritou veľkého herca bola rodina a manželka Jolanka, s ktorou strávili spoločných 46 rokov života. Bol tiež členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Po smrti manželky v roku 1992 sa začal zhoršovať aj jeho zdravotný stav.
Július Pántik odišiel fyzicky z tohto sveta vo svojich 80 rokoch, 25. augusta 2002. Jeho telesné ostatky uložili do rodinného hrobu na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Pašek Dušan ml. *18.1.1985
Narodil sa v Bratislave v rodine slávneho hokejistu, ktorý mu dal po sebe rovnaké meno Dušan. Jeho otec bol výborný útočník, reprezentoval na ľade Československo a dotiahol to až na prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja a šéfa klubu HC Slovan Bratislava. Keď v roku 1993 ukončil svoju aktívnu kariéru na ľade, venoval sa organizátorskej činnosti. O päť rokov neskôr sa zastrelil legálne držanou zbraňou v hoteli Slovan.
Syn sa vydal v jeho šľapajach. Aj keď slávu svojho otca nikdy nedosiahol získal tri slovenské tituly. Celkovo odohral v slovenskej extralige 657 zápasov s bilanciou 152 gólov a 168 asistencií. Na ľade sa objavil v roku 1999 a odišiel v roku 2016. Po skončení aktívnej hráčskej kariéry bol funkcionárom, naposledy bol generálnym riaditeľom a viceprezidentom klubu Bratislava Capitals. Práve tam sa udiala tragédia, ktorá spustila aj druhú Pašekovu. Počas zápasu v rakúskom Dornbirne 29. októbra 2021 skolaboval mladý útočník Boris Sádecký (24 rokov). Po prevoze do nemocnice 3. novembra 2021 zomrel.
Dušan Pašek mladší sa cítil osobne zodpovedný za jeho smrť, nakoľko pred časom s Borisom konzultoval jeho zdravotný stav a namiesto odborného vyšetrenia, ktoré by so sebou prinieslo aj pozastavenie hráčskej kariéry ho presvedčil, aby hral ďalej. Dva dni po smrti Sádeckého (*20.4.1997 - †3.11.2021) sa rozhodol Dušan Pašek mladší skoncovať so svojim životom. Jeho telo našla náhodná okoloidúca približne o ôsmej hodine ráno na jednom zo stromov vedľa bobovej dráhy na bratislavskej Kolibe. Vyšetrovatelia konštatovali smrť obesením a vylúčili cudzie zavinenie.
Dušan Pašek mladší zomrel vo veku 36 rokov 5. novembra 2021 a pochovaný je v hrobe, kde odpočíva aj jeho otec na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Bratislave v rodine slávneho hokejistu, ktorý mu dal po sebe rovnaké meno Dušan. Jeho otec bol výborný útočník, reprezentoval na ľade Československo a dotiahol to až na prezidenta Slovenského zväzu ľadového hokeja a šéfa klubu HC Slovan Bratislava. Keď v roku 1993 ukončil svoju aktívnu kariéru na ľade, venoval sa organizátorskej činnosti. O päť rokov neskôr sa zastrelil legálne držanou zbraňou v hoteli Slovan.
Syn sa vydal v jeho šľapajach. Aj keď slávu svojho otca nikdy nedosiahol získal tri slovenské tituly. Celkovo odohral v slovenskej extralige 657 zápasov s bilanciou 152 gólov a 168 asistencií. Na ľade sa objavil v roku 1999 a odišiel v roku 2016. Po skončení aktívnej hráčskej kariéry bol funkcionárom, naposledy bol generálnym riaditeľom a viceprezidentom klubu Bratislava Capitals. Práve tam sa udiala tragédia, ktorá spustila aj druhú Pašekovu. Počas zápasu v rakúskom Dornbirne 29. októbra 2021 skolaboval mladý útočník Boris Sádecký (24 rokov). Po prevoze do nemocnice 3. novembra 2021 zomrel.
Dušan Pašek mladší sa cítil osobne zodpovedný za jeho smrť, nakoľko pred časom s Borisom konzultoval jeho zdravotný stav a namiesto odborného vyšetrenia, ktoré by so sebou prinieslo aj pozastavenie hráčskej kariéry ho presvedčil, aby hral ďalej. Dva dni po smrti Sádeckého (*20.4.1997 - †3.11.2021) sa rozhodol Dušan Pašek mladší skoncovať so svojim životom. Jeho telo našla náhodná okoloidúca približne o ôsmej hodine ráno na jednom zo stromov vedľa bobovej dráhy na bratislavskej Kolibe. Vyšetrovatelia konštatovali smrť obesením a vylúčili cudzie zavinenie.
Dušan Pašek mladší zomrel vo veku 36 rokov 5. novembra 2021 a pochovaný je v hrobe, kde odpočíva aj jeho otec na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Plicka Vladimír *10.1.1890
Narodil sa vo Viedni. Jeho brat Karol Plicka bol filmový dokumentarista a organizátor filmového života. Študoval na učiteľskom ústave v Poličke, na Filozofickej fakulte českej Univerzity Karlovej v Prahe, a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, absolvoval viacero stáží v zahraničí (Ženeva, Graz, Nancy a i.). V rokoch 1908 - 12 bol učiteľom v Znojme a vo Výprachticiach, neskôr stredoškolským profesorom v Bratislave. V rokoch 1932-1938 bol redaktorom vlastivedného časopisu Devín. Pripravil príručku „Stručný prehľad literatúry slovenskej, českej a svetovej„ (1946).
Od konca 20. rokov sa trvale zaoberal historickými témami. Zbieral folklórny materiál aj v mestskom prostredí, najmä v bratislavskom podhradí a v prímestských častiach. Aktívne sa zúčastnil na rozpracovaní teoretických koncepcií rozvoja detskej literatúry, jej výchovných tendencií, významu dobrodružného žánru. Od roku 1950 žil na dôchodku.
V roku 1970 bola v bratislavskej Rači po ňom pomenovaná ulica na ktorej bol v roku 1990 odhalený pamätník Vladimíra Plicku, ktorého autorom je akademický sochár Ludwik Korkoš. Na 278 cm vysokom betónovom podstavci bola pripevnená bronzová busta v nadživotnej veľkosti, po jej odcudzení ju nahradili epoxidovou.
Vladimír Plicka zomiera vo svojich 75 rokoch a jeho pozostatky sú uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa vo Viedni. Jeho brat Karol Plicka bol filmový dokumentarista a organizátor filmového života. Študoval na učiteľskom ústave v Poličke, na Filozofickej fakulte českej Univerzity Karlovej v Prahe, a na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, absolvoval viacero stáží v zahraničí (Ženeva, Graz, Nancy a i.). V rokoch 1908 - 12 bol učiteľom v Znojme a vo Výprachticiach, neskôr stredoškolským profesorom v Bratislave. V rokoch 1932-1938 bol redaktorom vlastivedného časopisu Devín. Pripravil príručku „Stručný prehľad literatúry slovenskej, českej a svetovej„ (1946).
Od konca 20. rokov sa trvale zaoberal historickými témami. Zbieral folklórny materiál aj v mestskom prostredí, najmä v bratislavskom podhradí a v prímestských častiach. Aktívne sa zúčastnil na rozpracovaní teoretických koncepcií rozvoja detskej literatúry, jej výchovných tendencií, významu dobrodružného žánru. Od roku 1950 žil na dôchodku.
V roku 1970 bola v bratislavskej Rači po ňom pomenovaná ulica na ktorej bol v roku 1990 odhalený pamätník Vladimíra Plicku, ktorého autorom je akademický sochár Ludwik Korkoš. Na 278 cm vysokom betónovom podstavci bola pripevnená bronzová busta v nadživotnej veľkosti, po jej odcudzení ju nahradili epoxidovou.
Vladimír Plicka zomiera vo svojich 75 rokoch a jeho pozostatky sú uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Smik Otto *20.1.1922
Letecké eso z obdobia bojov o Britániu, príslušník Kráľovského letectva RAF sa narodil v gruzínskom Bordžomi, kde prežil prvých svojich 12 rokov. Na Slovensko sa s rodinou dostal v roku 1934. Najskôr žili v Hájnikoch v blízkosti Sliača, kde bývala švagriná Rudolfa Smika, následne sa presťahovali do Bratislavy, kde Otto doštudoval na Obchodnej škole. V marci 1940 prekročil ilegálne hranice s úmyslom zapojiť sa do protifašistického odboja. Podarilo sa mu dostať do anglického Liverpoolu. Už v júli toho istého roku ho prijali do RAF. Po výcviku ho pridelili k 312. čs. stíhacej peruti. Potom prešiel pod britské velenie v 131. stíhacej peruti, kde ho brali ako rovnocenného pilota napriek jeho veku.
V službách RAF vystriedal viacero umiestnení aj bojových pozícií. Lietal radšej pod britským velením, 22.5. 1942 ho povýšili do dôstojníckej hodnosti Pilot Office (poručík) a už 25. 11. 1942 do hodnosti Flying Officer (nadporučík). Neskôr ho premiestnili k 312. čs. stíhacej peruti, kde už ako „čerstvý“ Flight Lieutenant (kapitán) prevzal velenie „B“ letky. Až do augusta 1944 sa mu vyhýbali nešťastné náhody. Vtedy ho prvýkrát zostrelili nad Gilze Rijen v Holandsku. S poškodeným strojom sa mu podarilo núdzovo pristáť pri Prinsebeeku, po istých peripetiách sa po dvoch mesiacoch vrátil do Anglicka, kde ho spolubojovníci už považovali za mŕtveho. Vzápätí ho vymenovali veliteľom 127. stíhacej perute a povýšili ho do hodnosti Squadron Leader (major).
Na posledný bojový let odštartoval 28.11.1944. Zostrelila ho protiletecká obrana pri útoku na železničnú stanicu v holandskom Zwolle.
Nemci ho považovali za Angličana a pochovali ho na cintoríne De Kranenburg. Neskôr v roku 1965 boli jeho ostatky preložené na vojnový cintorín Adegem East v Belgicku. Smik mal na konte 263 operačných bojových letov v súhrnnom čase 371,49 operačných hodín. Pri týchto letoch zostrelil 10 nepriateľských lietadiel určite, 2 pravdepodobne a 3 stroje poškodil. Taktiež zničil 3 bezpilotné strely V-1. Okrem toho zničil ďalšie 2 lietadlá na zemi, 6 lokomotív, 3 vlaky, 22 transportných lodí a člnov, 2 obrnené vozidlá, 4 nákladné automobily. Do hodnosti generálmajora in memoriam ho povýšil prezident SR Michal Kováč dňa 19. 7. 1994.
Už 12.9. 1994 boli jeho ostatky prevezené z Belgicka na Slovensko a uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Letecké eso z obdobia bojov o Britániu, príslušník Kráľovského letectva RAF sa narodil v gruzínskom Bordžomi, kde prežil prvých svojich 12 rokov. Na Slovensko sa s rodinou dostal v roku 1934. Najskôr žili v Hájnikoch v blízkosti Sliača, kde bývala švagriná Rudolfa Smika, následne sa presťahovali do Bratislavy, kde Otto doštudoval na Obchodnej škole. V marci 1940 prekročil ilegálne hranice s úmyslom zapojiť sa do protifašistického odboja. Podarilo sa mu dostať do anglického Liverpoolu. Už v júli toho istého roku ho prijali do RAF. Po výcviku ho pridelili k 312. čs. stíhacej peruti. Potom prešiel pod britské velenie v 131. stíhacej peruti, kde ho brali ako rovnocenného pilota napriek jeho veku.
V službách RAF vystriedal viacero umiestnení aj bojových pozícií. Lietal radšej pod britským velením, 22.5. 1942 ho povýšili do dôstojníckej hodnosti Pilot Office (poručík) a už 25. 11. 1942 do hodnosti Flying Officer (nadporučík). Neskôr ho premiestnili k 312. čs. stíhacej peruti, kde už ako „čerstvý“ Flight Lieutenant (kapitán) prevzal velenie „B“ letky. Až do augusta 1944 sa mu vyhýbali nešťastné náhody. Vtedy ho prvýkrát zostrelili nad Gilze Rijen v Holandsku. S poškodeným strojom sa mu podarilo núdzovo pristáť pri Prinsebeeku, po istých peripetiách sa po dvoch mesiacoch vrátil do Anglicka, kde ho spolubojovníci už považovali za mŕtveho. Vzápätí ho vymenovali veliteľom 127. stíhacej perute a povýšili ho do hodnosti Squadron Leader (major).
Na posledný bojový let odštartoval 28.11.1944. Zostrelila ho protiletecká obrana pri útoku na železničnú stanicu v holandskom Zwolle.
Nemci ho považovali za Angličana a pochovali ho na cintoríne De Kranenburg. Neskôr v roku 1965 boli jeho ostatky preložené na vojnový cintorín Adegem East v Belgicku. Smik mal na konte 263 operačných bojových letov v súhrnnom čase 371,49 operačných hodín. Pri týchto letoch zostrelil 10 nepriateľských lietadiel určite, 2 pravdepodobne a 3 stroje poškodil. Taktiež zničil 3 bezpilotné strely V-1. Okrem toho zničil ďalšie 2 lietadlá na zemi, 6 lokomotív, 3 vlaky, 22 transportných lodí a člnov, 2 obrnené vozidlá, 4 nákladné automobily. Do hodnosti generálmajora in memoriam ho povýšil prezident SR Michal Kováč dňa 19. 7. 1994.
Už 12.9. 1994 boli jeho ostatky prevezené z Belgicka na Slovensko a uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Šmidke Karol *21.1.1897
Narodil sa vo Vítkoviciach, ktorá je dnes časťou Ostravy, banského mesta na severe Moravy. Obyvateľstvo tvorilo veľkú populáciu nemecky hovoriacich rodín. Od polovice 18. storočia sa volala táto časť Rakouské Slezko. V hlavnom centre Slezka v Opave žila len sedmina obyvateľstva českej národnosti. To vysvetľuje dôvod, prečo mal Karel Schmidke nemecký tvar mena. Po tom ako začal pôsobiť na Slovensku a bol z poverenia KSČ vyslaný do ZSSR (1939), mu začalo jeho vlastné meno prekážať, požiadal preto o jeho zmenu, ktorú vykonal Moravskosliezsky zemský národný výbor v Ostrave a schválilo ju Povereníctvo vnútra SNR v Bratislave, si začal hovoriť Karol Šmidke. Dušou bol Slovák, aj keď sa narodil inde. Hovoril čistou slovenčinou, ovládal češtinu, nemčinu, poľštinu, ruštinu, maďarčinu aj srbochorvátčinu.
V ZSSR absolvoval dvojročnú Vyššiu leninskú školu v Kušnarenkove. Následne bol vyslaný späť na Slovensko kde sa mu podarilo zorganizovať piate ústredné vedenie KSS, pretože doterajší funkcionári boli pozatýkaní. Do vedenia pribral aj Husáka a Novomestského. Napokon sa stal spolu s Vavro Šrobárom predsedom SNR. Jeho politická komunistická dráha stúpala nahor, stal sa predsedom 6. Zboru povereníkov (obdoba premiéra SR).
V roku 1950 sa musel stiahnuť s politického života a stal sa riaditeľom závodu Tesla Bratislava. Po tom ako boli obvinení a zatknutí Husák a Novomeský (1951), sa chystalo aj jeho zatknutie a odsúdenie v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. Husák dostal doživotie, Novomeský 10 rokov.
Smrť však predbehla intrigy štátnej bezpečnosti a Šmidke zomrel za nevyjasnených okolností vo veku 55 rokov 15. decembra 1952. Spopolnený bol v Brne (na Slovensku ešte krematórium v Lamači neexistovalo), trinásť rokov ležala urna v tamojšom kolumbáriu, neskôr ju preložili na tom istom cintoríne do hrobového miesta s náhrobkom. Po roku 1971 sa dostal na konečné miesto, kde sú ostatky uložené do dnešných dní. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu neďaleko rozptylovej lúky smerom k V.I.P. sektoru. V blízkosti sa nachádza aj náhrobný kameň Ladislava Novomeského a symbolický náhrobok Vladimíra Clementisa.
Narodil sa vo Vítkoviciach, ktorá je dnes časťou Ostravy, banského mesta na severe Moravy. Obyvateľstvo tvorilo veľkú populáciu nemecky hovoriacich rodín. Od polovice 18. storočia sa volala táto časť Rakouské Slezko. V hlavnom centre Slezka v Opave žila len sedmina obyvateľstva českej národnosti. To vysvetľuje dôvod, prečo mal Karel Schmidke nemecký tvar mena. Po tom ako začal pôsobiť na Slovensku a bol z poverenia KSČ vyslaný do ZSSR (1939), mu začalo jeho vlastné meno prekážať, požiadal preto o jeho zmenu, ktorú vykonal Moravskosliezsky zemský národný výbor v Ostrave a schválilo ju Povereníctvo vnútra SNR v Bratislave, si začal hovoriť Karol Šmidke. Dušou bol Slovák, aj keď sa narodil inde. Hovoril čistou slovenčinou, ovládal češtinu, nemčinu, poľštinu, ruštinu, maďarčinu aj srbochorvátčinu.
V ZSSR absolvoval dvojročnú Vyššiu leninskú školu v Kušnarenkove. Následne bol vyslaný späť na Slovensko kde sa mu podarilo zorganizovať piate ústredné vedenie KSS, pretože doterajší funkcionári boli pozatýkaní. Do vedenia pribral aj Husáka a Novomestského. Napokon sa stal spolu s Vavro Šrobárom predsedom SNR. Jeho politická komunistická dráha stúpala nahor, stal sa predsedom 6. Zboru povereníkov (obdoba premiéra SR).
V roku 1950 sa musel stiahnuť s politického života a stal sa riaditeľom závodu Tesla Bratislava. Po tom ako boli obvinení a zatknutí Husák a Novomeský (1951), sa chystalo aj jeho zatknutie a odsúdenie v inscenovanom procese s rozvratnou skupinou buržoáznych nacionalistov. Husák dostal doživotie, Novomeský 10 rokov.
Smrť však predbehla intrigy štátnej bezpečnosti a Šmidke zomrel za nevyjasnených okolností vo veku 55 rokov 15. decembra 1952. Spopolnený bol v Brne (na Slovensku ešte krematórium v Lamači neexistovalo), trinásť rokov ležala urna v tamojšom kolumbáriu, neskôr ju preložili na tom istom cintoríne do hrobového miesta s náhrobkom. Po roku 1971 sa dostal na konečné miesto, kde sú ostatky uložené do dnešných dní. Pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu neďaleko rozptylovej lúky smerom k V.I.P. sektoru. V blízkosti sa nachádza aj náhrobný kameň Ladislava Novomeského a symbolický náhrobok Vladimíra Clementisa.
V tomto mesiaci si môžeme pripomenúť aj osobnosti, o ktorých nám chýbajú informácie o mieste ich posledného odpočinku, prípadne o ich živote.
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 01. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 01. 2024
Rýchle hľadanie
Alexy Janko *25.1.1894 — † 22.9.1970 Slávičie údolie
Bindas Eduard *3.1.1926 — † 28.10.2012 Slávičie údolie
Ducký Ján *30.1.1944 — † 11.1.1999 Slávičie údolie
Horák Jozef *30.1.1907 — † 11.6.1974 Cintorín Frauenberg
Hryc Hugo *14.1.1986 — † 21.12.2008 Slávičie údolie
Husák Gustáv *10.1.1913 — † 18.11.1991 Dúbravka cintorín
Jeszenák János *22.1.1800 — † 10.10.1849 Pri Kozej bráne
Koyš Pavel *8.1.1932 — † 22.7.1993 Urnový háj Lamač
Linzboth Ignaz *1.1.1849 — † 1.1.1933 Ondrejský cintorín
Machata Karol *13.1.1928 — † 3.5.2016 Martinský cintorín
Martinengo Nándor *1.1.1822 — † 1.1.1895 Ondrejský cintorín
Nepela Ondrej *22.1.1951 — † 2.2.1989 Slávičie údolie
Očenáš Andrej *8.1.1911 — † 8.4.1995 Urnový háj Lamač
Pántik Július *15.1.1922 — † 25.8.2002 Martinský cintorín
Pašek Dušan ml. *18.1.1985 — † 5.11.2021 Slávičie údolie
Plicka Vladimír *10.1.1890 — † 26.6.1965 Slávičie údolie
Smik Otto *20.1.1922 — † 28.11.1944 Slávičie údolie
Šmidke Karol *21.1.1897 — † 15.12.1952 Urnový háj Lamač
Späť na tému Výročia
