Narodení v apríli

01.04.2023

Osobnosti Slovenska - Apríl

Apríl 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.

Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i pre generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín, kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína).

U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín akých je po Slovensku neúrekom. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách na miestach, kde vyrastali či prežili časť svojho života.

Radi by sme si v tejto stálej rubrike, krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
 

Narodení v apríli, ktorí už nie sú medzi nami

 
Adamovic
Jozef Adamovič (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Jozef Adamovič *23.4.1939
Slovenský divadelný a filmový herec, režisér a pedagóg, manžel herečky Božidary Turzonovovej sa narodil v Trnave. Ešte ako dieťa sa stal polosirotou, keď jeho mamu pred koncom vojny prešiel tank Červenej armády. Po vojne sa presťahoval s otcom do Hlohovca. Zmaturoval v roku 1956 a následne odišiel do Bratislavy. V roku 1960 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a stal sa členom Slovenského národného divadla. Bol obsadený do filmu „Valčík pre milión“ režiséra Josefa Macha z roku 1960.

Neskôr pri autonehode utrpel viaceré zranenia, ostala mu jedna noha kratšia a na tvári jazva. Možno práve kvôli nej ho obsadili do hlavnej úlohy 13-dielného koprodukčného seriálu „Vivat Beňovský“ kde stvárnil samotného grófa. Vyštudoval divadelnú a filmovú réžiu v Moskve na divadelnej škole GITIS a na filmovej škole GOSKINO. Od roku 1985 pôsobil aj ako režisér. Z činohry SND odišiel v roku 1990. Prekonal rakovinu vďaka svojskej diéte, kedy pil istý čas iba demineralizovanú vodu a neskôr kozie mlieko. Po vyzdravení sa rozhodol založiť koziu farmu v Ratkovej, no jeho firma skrachovala. Bol všestranným umelcom, na konte má viac ako 120 inscenácií, projektov, filmov, rolí a nevyhýbal sa ani dabingu, pôsobil v Československu, neskôr na Slovensku a v Českej republike.

Zomrel v Košiciach na zlyhanie srdca 2. augusta 2013 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
 
Zdroj: Jozef Adamovič. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:06, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Adamovi%C4%8D&oldid=7761603
 
Bohun
Emo Bohúň (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Emo Bohúň *13.4.1899
Slovenský spisovateľ, novinár, redaktor, bratislavský bohém sa narodil v Ružomberku, kde študoval na gymnáziu, pokračoval v maďarskom Mako a na obchodnej akadémii v Dolnom Kubíne, ktorú kvôli príchodu 1. svetovej vojny nedokončil. Neskôr pôsobil ako redaktor či úradník na viacero miestach Slovenska a v roku 1925 prišiel do Bratislavy. Stal sa redaktorom Ľudovej politiky, potom Ľudového chýrnika, Slovenského týždenníka, Roháča. Emo Bohúň sa po zásahu režimu komunistov (1950) živil redigovaním komunistického týždenníka Cieľ a závodného časopisu Stavebný úderník v Žiline za čo mu neskôr umiestnili pamätnú tabuľu na mieste bývalej redakcie, dnešného Úradu práce sociálnych vecí a rodiny na ulici J.M.Hurbana (1999). Do Bratislavy sa smel vrátiť v roku 1957 vďaka príhovoru Juraja Špitzera (šéfredaktor Kultúrneho života a tajomník Zväzu československých spisovateľov) a stal sa redaktorom Kultúrneho života.

Okrem redaktorskej činnosti sa venoval aj písaniu románov, spojených s postavou detektíva dr. Lesáka, aj románov s jánošíkovskou tematikou Jánošíkov poklad, Dedičstvo Jánošíkovho pokladu, úsmevných memoárových próz Zaprášené histórie (1948), Dejiny veselé i neveselé (1960), reportáží. Prekladal aj z maďarčiny napr. prózu Kálmana Mikszátha.

Zomrel 15. júla 1959 v Bratislave, pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie. Autorom náhrobného príslušenstva je akademický sochár Vojtech Baďura . Pozri fotoprílohu.
 
 
Duchon
Karol Duchoň (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Karol Duchoň *21.4.1950
Rodák z Galanty, spevák s nepochybným talentom, nezameniteľným zamatovým barytónom prezývaný Tom Jones alebo slovenský Gott. Spevácke gény zdedil po svojej mame, ktorá pochádzala z Báčskeho Petrovca. Už ako dieťa nebol ideálnym školákom, hádam preto, že jeho otec bol riaditeľom strojárenského učilišťa v Galante. Aby nemal protekciu poslal ho otec študovať strojnícku priemyslovku do Partizánskeho. Školu nedokončil.

Počkal si, až rodičia odídu na dovolenku do Juhoslávie a „zdúchol“ s orchestrom Jaroslava Mikulu vystupovať do zahraničia. Neskôr sa pridal ku Robovi Kazíkovi a jeho hviezda začala v roku 1968 stúpať. Ako o ňom píše Stanislav Šimo: „ Vďaka hudbe bol Karol Duchoň skúsený cestovateľ, precestoval celý socialistický tábor vrátane Kuby, ale aj Francúzsko alebo Švajčiarsko. Dokonca vystúpil aj v Somálsku. Prezývka slovenský Tom Jones vznikla na festivale Yamaha v Tokiu."

Duchoň žil bohémskym životom. Karty, alkohol a večierky. V roku 1973 sa oženil s Elenou Šurákovou, potom sa im narodila dcéra Danka. Neskôr sa rozviedli. Druhýkrát sa oženil s majsterkou zvuku Alenou Čermákovou.

Karol bol jeden z najväčších talentov slovenskej popmusic. Žiaľ jeho kariéra začala upadať, lebo si okolo seba nikdy nedokázal vytvoriť tým spolupracovníkov, skladateľov, manažérov, ktorí by jeho vystupovanie usmerňovali, preto novú vlnu slovenskej popmusic nezachytil. Namiesto toho sa čoraz viac utiekal k alkoholu a jeho pečeň, ktorá už utrpela v detstve žltačkou len nezvratne devastoval. Zakončime slovami Stanislava Šima: „Nedá sa povedať, že ho choroba prepadla nečakane, veď Duchoň bol v nemocniciach starý známy. Doktorov nepočúval, zrejme si nemyslel, že by mu pečeň mohla vypovedať službu v 35-tich rokoch. Keď si uvedomil svoj omyl, bolo už neskoro. Kamaráti a herci z divadla chodili darovať krv pre Karola už zbytočne."

Zomrel 5.11.1985 vo veku 35 rokov. Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa (ružinovský) v Bratislave. Jeho hrobové miesto je označené číslom 2 v sektore 2. Pozri fotoprílohu.
 
 
Dusík
Gejza Dusík (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Gejza Dusík *1.4.1907
Hudobný skladateľ a zakladateľ slovenskej operety sa narodil na západnom Slovensku v obci Zavar. Po maturite navštevoval Lekársku fakultu v Bratislave, kde vydržal štyri semestre a potom utiekol k hudbe. Vyštudoval kompozíciu na Neues Wiener Conservatoriu vo Viedni, u Eugena Zándora. Už ako študent komponoval a v roku 1935 vznikla jeho prvá opereta „Tisíc metrov lásky“. Je autorom a spolutvorcom viac ako 11 operiet, napr. „Modrá ruža (1939), Turecký tabak (1941), Tajomný prsteň (1944), Zlatá rybka (1954), Dvorná lóža (1965)“. Spolupracoval s textárom a libretistom Pavlom Braxatorisom, osobnosťami Bohušom Slezákom, Františkom Krištofom Veselým, Otom Kaušitzom alebo Celestínom Radványim.

Stal sa pracovníkom Slovenského autorského zväzu SOZA, neskôr jeho riaditeľom v rokoch 1949 – 1974. Napísal viac ako 250 tanečných piesní. Z nich sa skoro 30 stalo hitmi. Žiadaný bol aj na gramofónovom trhu. Predalo sa viac ako 1 milión jeho piesní.

Zomrel vo svojich 81 rokoch 6. mája 1988 a Prezident SR mu udelil v roku 2007 Rad Ľudovíta Štúra I. triedy - in memoriam. Pochovaný je v Bratislave na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
 
 
Feigler
Ignaz Feigler (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Ignaz Feigler *23.4.1791
Ignác Feigler starší sa narodil na Hradnom vŕšku v Bratislave 23.4.1791.Vyučil sa u prešporských kamenárov Andrea Benka a Antona Danka. Ako učni museli kamenári a murári ísť získavať skúsenosti do sveta (tzv. vandrovka v trvaní 2 roky). Feigler starší zostal v cudzine 5 rokov. V roku 1818 sa stal bratislavským mešťanostom.

Z jeho výnimočných prác: mestský špitál a s ním spojený Kostol sv. Ladislava, obytný nájomný dom tzv. Kernov pri Rybárskej bráne, dokončil aj budovu Konskej železnice, Staval aj Kaplnku sv. Kataríny na Michalskej ulici podobne ako Wimmerov dom (tamtiež). Z najväčších zákaziek ktoré staval bol Župný dom na Župnom námestí a Kaštieľ v Rusovciach.

Zomrel na týfus 12. februára v roku 1847. Pochovaný je v Bratislave na Ondrejskom cintoríne. Pozri fotoprílohu.
 
 
Kral
Janko Kráľ (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Janko Kráľ *24.4.1822
Janko Kráľ bol slovenský národný buditeľ, predstaviteľ romantizmu a jeden z najvýznamnejších a najradikálnejších básnikov štúrovskej generácie. Bol pochovaný na cintoríne v Zlatých Moravciach. V súčasnosti nie je možné pre nedostatočné označenie s určitosťou zistiť miesto, kde sa nachádzajú jeho telesné pozostatky. Po vysťahovaní Kráľovej rodiny zo Zlatých Moraviec, po desaťročia na hrob nik nechodil. Janko Kráľ má preto symbolický hrob na Národnom cintoríne v Martine.

Jeho sochy sú taktiež umiestnené v Liptovskom Mikuláši a v Sade Janka Kráľa v bratislavskej Petržalke. Janko Kráľ má aj pamätnú tabuľu na budove v Lučenci, kde v roku 1850 pôsobil, a taktiež na radnici v Šahách. Jeho busta je aj v Kulpíne v srbskej Vojvodine, nakoľko v lete v roku 1846 tu učil deti pravoslávneho biskupa Jovu a dcéry zemana Djordja Stratimiroviča. Meno Janka Kráľa sa nachádza aj na pamätnej doske bývalých študentov Evanjelického lýcea v Bratislave z roku 1842.

Zomrel 23. mája v roku 1876. Pochovaný je v Zlatých Moravciach (symbolický hrob v Martine). Pozri fotoprílohu.
 
 
Kralik
Štefan Králik (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
Štefan Králik *8.4.1909
Spisovateľ, dramatik, literatúra faktu. Narodil sa v mestskej časti Žilina Závodie vo vtedajšom Rakúsko – Uhorsku v rodine železničného úradníka. V roku 1927 ukončil Štátne reálne gymnázium v Nitre a roku 1933 úspešne absolvoval Lekársku fakultu UK v Bratislave. Ostal pracovať na Neurologicko – psychiatrickej Klinike Fakultnej nemocnice ako asistent až do roku 1935 a potom sa vybral na súkromnú dráhu praktického lekára, neskôr obvodného.

K dramatickej tvorbe sa dostal počas druhej svetovej vojny. Tá samozrejme odzrkadľovala jeho lekársku prax i humánne otázky spojené s prežitou vojnou.

Od roku 1945 žil v Bratislave na Strakovej ulici, kde mu v roku 1989 odhalili pamätnú tabuľu s bustou. V roku 1952 zo zdravotných dôvodov skončil s lekárskou praxou. Napísal 17 divadelných hier, bol autorom televíznych poviedok a memoárových próz. V roku 1970 uviedol historickú tragikomédiu „Vojenský kabát Juraja Jánošíka“ s voľným pokračovaním hrou „Rebel“ (1973). O rok neskôr sa stal nositeľom titulu „Národný umelec“.

Zomrel 30. januára 1983 a je pochovaný na cintoríne Urnový háj v bratislavskom Lamači vo VIP sektore. Pozri fotoprílohu.
 
 
Vesely
František Krištof Veselý (foto: Pavel Ondera) Viac foto v prílohe
František Krištof Veselý *12.4.1903
Maďarsko-slovensko-český spevák, herec a režisér sa narodil ešte za Rakúsko-Uhorska v meste Skalica. Jeho vlastný otec František odišiel za prácou do Ameriky a tam už aj ostal. Jeho mama sa vydala za továrnika z Budapešti a odišla za ním. Malý František Krištof (druhé meno mal po otčimovi) ostal v Skalici u rodiny Kotekovcov. V sedemnástich rokoch odchádza do Budapešti a študuje na Štátnej hereckej škole, po jej skončení ostal v Kráľovskom divadle. Bol predovšetkým maďarským hercom a spevákom a tento prízvuk ho sprevádzal počas celého jeho života, no nikdy to jeho poslucháčom nevadilo.

Sólistom operetného súboru Slovenského národného divadla bol František Krištof Veselý od roku 1931. Čakalo ho 15 rokov neuveriteľného vzostupu a popularity. Okrem Slovenska vystupoval aj v Prahe v Švandovom divadle, Novej operete a Varieté. Nevynechal ani Viedeň. Stal sa hercom a režisérom bratislavskej Novej scény a umeleckým šéfom Hudobnej komédie tejto scény.

V rozhlase nahral vyše 250 piesní, počas svojej 35-ročnej úspešnej kariéry stvárnil 81 divadelných a 13 filmových postáv, sám režíroval 54 divadelných inscenácií.

Za zmienku stojí jeho pieseň „Ja som optimista“, ktorú vydal Ultraphon rok 1937 ako foxtrot. Neskôr skladbu použil vo svojom programe Milan Lasica, ktorý pieseň naspieval s jemným humorom. Zaznela aj na poslednom Lasicovom vystúpení ako záverečná skladba. Po jej dospievaní v dvoch kľaňačkách sa majster Lasica zosunul na dosky štúdia L+S a zomrel.

17. decembra roku 1956 Františka Krištofa Veselého ocenili vecným darom pri príležitosti 10. výročia založenia Novej scény v Bratislave. V roku 1963 dostal titul Zaslúžilý umelec a v roku 1971 Zlatú Bratislavskú lýru za celoživotné dielo. V roku 2003 mu in memoriam udelili cenu Aurel za celoživotný prínos do kultúry.

Ako dôchodcu s príjmom 1200 Kčs ho pozvali priatelia na „vystúpenie“ do USA (aby mohol v pokoji dožiť svoju starobu). Komunistický režim mu však cestu nepovolil. Zomrel 13. marca 1977 a pochovaný je v Bratislave na Martinskom cintoríne. Pozri fotoprílohu.
 
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk

V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo

publikované na portáli SP net 04. 2023
 
Späť na tému Výročia
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku