Osobnosti Slovenska - Október
Október 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v októbri, ktorí už nie sú medzi nami
Bagar Andrej *29.10.1900
Narodil sa v Trenčianskych Tepliciach. Vo svojich štrnástich rokoch sa začal učiť za čalúnnika a súčasne ho zaujalo dekoratérstvo. Po škole, kým sa v roku 1921 zúčastnil konkurzu Slovenského národného divadla pracoval ako robotník, hotelový sluha a kurič.
Po úspešnom konkurze sa stal prvým z piatich slovenských profesionálnych hercov. Po čase však tento súbor zanikol a Bagar odišiel v roku 1922 študovať herectvo do Prahy.
V roku 1927 bol už platným hercom a režisérom SND v Bratislave, svoju všestrannosť uplatnil nielen v činohre, ale aj v opere a balete.
Využil aj možnosť účinkovať pred kamerou, hral vo viacerých filmoch, medzi najznámejšie patrí „Varúj...!“, „Zemianska česť“ alebo „Jánošík“.
Už v mladosti sa stal členom KSČ, pôsobil ako poslanec a člen ÚV KSČ. Bol držiteľom siedmych najvyšších ocenení socialistickej doby. Po jeho smrti po ňom pomenovali Divadlo v Nitre a viacero ulíc napr. v Bratislave, Nitre, Martine, Banskej Bystrici.
Zomrel vo svojich 65 rokoch dňa 31.7.1966 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Narodil sa v Trenčianskych Tepliciach. Vo svojich štrnástich rokoch sa začal učiť za čalúnnika a súčasne ho zaujalo dekoratérstvo. Po škole, kým sa v roku 1921 zúčastnil konkurzu Slovenského národného divadla pracoval ako robotník, hotelový sluha a kurič.
Po úspešnom konkurze sa stal prvým z piatich slovenských profesionálnych hercov. Po čase však tento súbor zanikol a Bagar odišiel v roku 1922 študovať herectvo do Prahy.
V roku 1927 bol už platným hercom a režisérom SND v Bratislave, svoju všestrannosť uplatnil nielen v činohre, ale aj v opere a balete.
Využil aj možnosť účinkovať pred kamerou, hral vo viacerých filmoch, medzi najznámejšie patrí „Varúj...!“, „Zemianska česť“ alebo „Jánošík“.
Už v mladosti sa stal členom KSČ, pôsobil ako poslanec a člen ÚV KSČ. Bol držiteľom siedmych najvyšších ocenení socialistickej doby. Po jeho smrti po ňom pomenovali Divadlo v Nitre a viacero ulíc napr. v Bratislave, Nitre, Martine, Banskej Bystrici.
Zomrel vo svojich 65 rokoch dňa 31.7.1966 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Dančiak Stano *26.10.1942
Narodil sa v Bratislave, otec Štefan bol kriminalista. Na základnej, vtedy ľudovej škole účinkoval v Detskej dramatickej rozhlasovej skupine. Nemal ďaleko ani k športu, hral futbal za Slovan Bratislava aj v klube Dynamo spoje, v zime sa postavil do hokejovej bránky. Bol aj vicemajstrom Slovenska v behu na tisíc metrov za dorastencov.
Vyučil sa ako zubný laborant, ale to nebola jeho cesta. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení a po ukončení účinkoval jednu sezónu v SND. Bol zakladateľom Divadla Na korze. Po jeho zatvorení prešiel na Novú scénu. Tu hral dvadsať rokov. Po revolúcii sa stal členom činohry SND.
Stano mal silnú cukrovku kvôli ktorej začal strácať zrak. Absolvoval osem operácií no napokon aj tak oslepol. S chorobou bojoval ako sa dalo, pravidelne cvičil, aby mu neochabovalo svalstvo.
Najviac mu chýbala práca herca. Jeho životná dráha ho zviditeľnila nielen ako herca charakterových postáv, ale aj vrodený cit pre humor z neho urobili zabávača par excellance. Pamätáme si ho najmä z dabingu, kde prepožičal svoj hlas Alfovi z planéty Melmak, ktorý mu bol blízky ako hovoril práve vďaka jeho schopnosti používať úžasné výhovorky. Ani inšpektor Derrick by nebol bez jeho hlasu dokonalý. Napokon nemôžeme vynechať jeho spoluprácu s Mariánom Zednikovičom v postave sluhu Jamesa.
Na divadelné dosky sa naposledy postavil v predstavení „Aj kone sa strieľajú.“
Zomiera vo svojich 75 rokoch na zápal pľúc v nemocnici, ktorá pamätá časy spred sto rokov, žiaľ aj takmer tak starým vybavením. Písal sa 4. august 2018. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska. Medzi nimi skromný hrob skromného človeka, ktorý aj keď slávny, obdivovaný a uznávaný ostal vždy obyčajným človekom.
Narodil sa v Bratislave, otec Štefan bol kriminalista. Na základnej, vtedy ľudovej škole účinkoval v Detskej dramatickej rozhlasovej skupine. Nemal ďaleko ani k športu, hral futbal za Slovan Bratislava aj v klube Dynamo spoje, v zime sa postavil do hokejovej bránky. Bol aj vicemajstrom Slovenska v behu na tisíc metrov za dorastencov.
Vyučil sa ako zubný laborant, ale to nebola jeho cesta. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení a po ukončení účinkoval jednu sezónu v SND. Bol zakladateľom Divadla Na korze. Po jeho zatvorení prešiel na Novú scénu. Tu hral dvadsať rokov. Po revolúcii sa stal členom činohry SND.
Stano mal silnú cukrovku kvôli ktorej začal strácať zrak. Absolvoval osem operácií no napokon aj tak oslepol. S chorobou bojoval ako sa dalo, pravidelne cvičil, aby mu neochabovalo svalstvo.
Najviac mu chýbala práca herca. Jeho životná dráha ho zviditeľnila nielen ako herca charakterových postáv, ale aj vrodený cit pre humor z neho urobili zabávača par excellance. Pamätáme si ho najmä z dabingu, kde prepožičal svoj hlas Alfovi z planéty Melmak, ktorý mu bol blízky ako hovoril práve vďaka jeho schopnosti používať úžasné výhovorky. Ani inšpektor Derrick by nebol bez jeho hlasu dokonalý. Napokon nemôžeme vynechať jeho spoluprácu s Mariánom Zednikovičom v postave sluhu Jamesa.
Na divadelné dosky sa naposledy postavil v predstavení „Aj kone sa strieľajú.“
Zomiera vo svojich 75 rokoch na zápal pľúc v nemocnici, ktorá pamätá časy spred sto rokov, žiaľ aj takmer tak starým vybavením. Písal sa 4. august 2018. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska. Medzi nimi skromný hrob skromného človeka, ktorý aj keď slávny, obdivovaný a uznávaný ostal vždy obyčajným človekom.
Dohnány Jozef *8.10.1873
Narodil sa v Kremnici. Podľa Slovenského biografického slovníka sa o ňom píše ako o technikovi, botanikovi a hudobnom skladateľovi. Pravdou ostáva, že jeho skladateľská činnosť nie je všeobecne známa.
Zmaturoval na gymnáziu v Kremnici a potom študoval techniku vo Viedni. Už ako inžinier pôsobil v Linzi, Innsbrucku a vo Viedni.
Na Slovensku zastával funkciu prednostu Riaditeľstva ČSD v Bratislave. Neskôr pôsobil ako predseda Spolku slovenských železničných inžinierov.
Po roku 1892 pôsobil v spolkoch Tatran a Národ ako huslista a klavirista, vedúci študentskej kapely. V novom storočí bol od roku 1919 členom kuratória Hudobného a dramatického spolku, viedol Hudobnú školu i akadémiu v Bratislave.
Jeho vášeň pre botaniku vyústila ku zostaveniu herbára s viac ako 5000 druhmi i novoobjavených rastlín a zároveň sú v ňom aj také ktoré už vyhynuli.
Napísal aj knihu o svojich predstavách v oblasti železníc pod názvom „Aké bude Slovensko o sto rokov“. Publikácia je z roku 1920 a je označovaná ako utópia.
Zomrel vo svojich 74 rokoch krátko po Vianociach 27.12.1947 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Pri Kozej bráne.
Narodil sa v Kremnici. Podľa Slovenského biografického slovníka sa o ňom píše ako o technikovi, botanikovi a hudobnom skladateľovi. Pravdou ostáva, že jeho skladateľská činnosť nie je všeobecne známa.
Zmaturoval na gymnáziu v Kremnici a potom študoval techniku vo Viedni. Už ako inžinier pôsobil v Linzi, Innsbrucku a vo Viedni.
Na Slovensku zastával funkciu prednostu Riaditeľstva ČSD v Bratislave. Neskôr pôsobil ako predseda Spolku slovenských železničných inžinierov.
Po roku 1892 pôsobil v spolkoch Tatran a Národ ako huslista a klavirista, vedúci študentskej kapely. V novom storočí bol od roku 1919 členom kuratória Hudobného a dramatického spolku, viedol Hudobnú školu i akadémiu v Bratislave.
Jeho vášeň pre botaniku vyústila ku zostaveniu herbára s viac ako 5000 druhmi i novoobjavených rastlín a zároveň sú v ňom aj také ktoré už vyhynuli.
Napísal aj knihu o svojich predstavách v oblasti železníc pod názvom „Aké bude Slovensko o sto rokov“. Publikácia je z roku 1920 a je označovaná ako utópia.
Zomrel vo svojich 74 rokoch krátko po Vianociach 27.12.1947 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Pri Kozej bráne.
Figuli Margita *2.10.1909
Narodila sa vo Vyšnom Kubíne. Do povedomia sa zapísala ako spisovateľka a prekladateľka, jej srdcovou záležitosťou bola tvorba pre deti a mládež.
Gymnázium začala navštevovať v Dolnom Kubíne no zmaturovala v Banskej Bystrici. Zamestnala sa ako anglická korešpondentka v Tatra Banke Bratislava.
Po tom ako napísala protivojnovú novelu Olovený vták, ktorá sa týkala prepadnutia Poľska Nemeckom, ju z banky prepustili. Keďže prakticky už od roku 1930 publikovala svoju tvorbu v časopisoch Slovenské pohľady, Živena a pod. ostala na voľnej nohe a venovala sa literárnej činnosti.
Diela Tri gaštanové kone a Babylon boli aj spracované do filmovej podoby a tiež preložené do viacerých jazykov. V roku 1954 sa stala členkou prvého výboru Literárneho fondu spolu s Horovom, Zúbekom a Mrázom. Získala aj ocenenia Zaslúžilá umelkyňa a Národná umelkyňa.
Zaujímali ju hodnoty a vnútorný svet človeka, čo dokladá aj jej nápis na spoločnom hrobe s manželom Jozefom Šusterom: „My, muž a žena jedno sme, sme obaja rovnakými prameňmi života, ktoré sa zbiehajú a tvoria studňu udržovania sveta.“
Zomrela vo svojich 85 rokoch. Smrť zaklopala na jej telesnú schránku 27.3.1995. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Narodila sa vo Vyšnom Kubíne. Do povedomia sa zapísala ako spisovateľka a prekladateľka, jej srdcovou záležitosťou bola tvorba pre deti a mládež.
Gymnázium začala navštevovať v Dolnom Kubíne no zmaturovala v Banskej Bystrici. Zamestnala sa ako anglická korešpondentka v Tatra Banke Bratislava.
Po tom ako napísala protivojnovú novelu Olovený vták, ktorá sa týkala prepadnutia Poľska Nemeckom, ju z banky prepustili. Keďže prakticky už od roku 1930 publikovala svoju tvorbu v časopisoch Slovenské pohľady, Živena a pod. ostala na voľnej nohe a venovala sa literárnej činnosti.
Diela Tri gaštanové kone a Babylon boli aj spracované do filmovej podoby a tiež preložené do viacerých jazykov. V roku 1954 sa stala členkou prvého výboru Literárneho fondu spolu s Horovom, Zúbekom a Mrázom. Získala aj ocenenia Zaslúžilá umelkyňa a Národná umelkyňa.
Zaujímali ju hodnoty a vnútorný svet človeka, čo dokladá aj jej nápis na spoločnom hrobe s manželom Jozefom Šusterom: „My, muž a žena jedno sme, sme obaja rovnakými prameňmi života, ktoré sa zbiehajú a tvoria studňu udržovania sveta.“
Zomrela vo svojich 85 rokoch. Smrť zaklopala na jej telesnú schránku 27.3.1995. Pochovaná je na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Hložník Vincent *27.10.1919
Narodil sa vo Svederníku blízko Žiliny. Detstvo prežil v okolí rieky Váh. Bol najstarším z piatich detí, ktoré sa narodili Imrichovi a Márii Hložníkovcom.
O dva roky neskôr sa im narodil aj syn Ferdinand (mladší brat Vincenta), ktorý bol slovenským akademickým maliarom a žil v Bratislave. Sem napokon zavítal aj Vincent.
Po štúdiách na Slovensku a v Prahe kedy sa stihol oženiť so svojou spolužiačkou Vierou Horákovou sa usadil v Bratislave.
Absolvoval aj študijné pobyty v Taliansku, ZSSR, Holandsku, Maďarsku, Francúzsku, Mexiku, Nemecku a v Poľsku.
Bol a dodnes je významným predstaviteľom expresionizmu. Maliar, grafik, ilustrátor, sochár a pedagóg sa po vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 postavil proti ich konaniu. Následne bol perzekvovaný režimom „socialistickej“ spoločnosti.
Musel odísť z pedagogických funkcií a ako nezamestnaný ostal na voľnej nohe. Prijal aj ponuku vymaľovať kostol v Dolnom Hričove. Doplnený vitrážami dostal kostol prívlastok slovenská Sixtínska kaplnka.
Zomrel vo veku 78 rokov 10.10.1997 v Bratislave. Miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa vo Svederníku blízko Žiliny. Detstvo prežil v okolí rieky Váh. Bol najstarším z piatich detí, ktoré sa narodili Imrichovi a Márii Hložníkovcom.
O dva roky neskôr sa im narodil aj syn Ferdinand (mladší brat Vincenta), ktorý bol slovenským akademickým maliarom a žil v Bratislave. Sem napokon zavítal aj Vincent.
Po štúdiách na Slovensku a v Prahe kedy sa stihol oženiť so svojou spolužiačkou Vierou Horákovou sa usadil v Bratislave.
Absolvoval aj študijné pobyty v Taliansku, ZSSR, Holandsku, Maďarsku, Francúzsku, Mexiku, Nemecku a v Poľsku.
Bol a dodnes je významným predstaviteľom expresionizmu. Maliar, grafik, ilustrátor, sochár a pedagóg sa po vpádu vojsk Varšavskej zmluvy v roku 1968 postavil proti ich konaniu. Následne bol perzekvovaný režimom „socialistickej“ spoločnosti.
Musel odísť z pedagogických funkcií a ako nezamestnaný ostal na voľnej nohe. Prijal aj ponuku vymaľovať kostol v Dolnom Hričove. Doplnený vitrážami dostal kostol prívlastok slovenská Sixtínska kaplnka.
Zomrel vo veku 78 rokov 10.10.1997 v Bratislave. Miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Huba Mikuláš *19.10.1919
Rodák zo Spišskej Novej Vsi bol slovenským hercom, recitátorom, manželom opernej speváčky Márie Kišonovej – Hubovej.
Absolvoval Hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča v Bratislave v rokoch 1937-1940. Od roku 1938 bol 48 rokov členom činohry Slovenského národného divadla, prakticky až do svojej smrti.
Jeho podmanivý zamatový hlas ho preurčil k roliam výrazovo vykresleným, charakterným a zároveň realistickým v tej dobe. Okrem vystupovania na divadelných doskách si diváci pamätajú najmä ako recitátora „Nedeľných chvíľok poézie“ uvádzaných v nedeľu večer pred hlavným programom. Ako herec účinkoval v slovenskej a českej kinematografii v televíznych hrách a inscenáciách. Účinkoval aj v rozhlase.
Z jeho politickej angažovanosti treba spomenúť , že ako docent VŠMU (1962), bol aj kandidátom komunistickej strany (1968-1975) a po prijatí sa stal členom ÚV KSS.
Bol držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec a od roku 1973 aj Národný umelec.
Zomrel vo veku 66 rokov dňa 12.10.1986. Jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Rodák zo Spišskej Novej Vsi bol slovenským hercom, recitátorom, manželom opernej speváčky Márie Kišonovej – Hubovej.
Absolvoval Hudobnú a dramatickú akadémiu u Janka Borodáča v Bratislave v rokoch 1937-1940. Od roku 1938 bol 48 rokov členom činohry Slovenského národného divadla, prakticky až do svojej smrti.
Jeho podmanivý zamatový hlas ho preurčil k roliam výrazovo vykresleným, charakterným a zároveň realistickým v tej dobe. Okrem vystupovania na divadelných doskách si diváci pamätajú najmä ako recitátora „Nedeľných chvíľok poézie“ uvádzaných v nedeľu večer pred hlavným programom. Ako herec účinkoval v slovenskej a českej kinematografii v televíznych hrách a inscenáciách. Účinkoval aj v rozhlase.
Z jeho politickej angažovanosti treba spomenúť , že ako docent VŠMU (1962), bol aj kandidátom komunistickej strany (1968-1975) a po prijatí sa stal členom ÚV KSS.
Bol držiteľom ocenenia Zaslúžilý umelec a od roku 1973 aj Národný umelec.
Zomrel vo veku 66 rokov dňa 12.10.1986. Jeho ostatky boli uložené na cintoríne Slávičie údolie v priestore VIP, neďaleko hlavného vchodu.
Kohút Ján *24.10.1933
Narodil sa v malom Ríme ako sa hovorí mestu Trnava. Rodina žila v skromných pomeroch a malého Janka viedli k podieľaniu sa na chode domácnosti, výchovou ho viedli k pracovitosti a čestnosti.
Rozhodol sa pre prácu vo filme, pripomeňme si, že v tých časoch ešte televízia neexistovala. Obrátil sa teda na Slovenskú filmovú spoločnosť. Prakticky od toho času 1948 sa pohyboval v štúdiách, najmä však za kamerou. Celý svoj aktívny pracovný život tak prežil v Slovenskej televízii.
Začínal ako laborant, asistent a švenker (pohyb kamery). Od roku 1956 sa dostal na pozíciu filmový kameraman, spravodajský reportér. Neuspokojil sa s dosiahnutým úspechom, uvedomoval si, že toto odvetvie má pred sebou veľkú budúcnosť a on s ním ide od začiatku. Dopĺňal si vzdelanie v Akadémii múzických umení a na Fakulte filmového a televízneho obrazu. Aj preto pochodil s kamerou takmer celý svet. V Japonsku napríklad točil s Karlom Pechom 18 dielny seriál „Tajomstvo krajiny Nippon“.
Zomrel vo veku 68 rokov dňa 20.2.2001. Jeho miesto posledného odpočinku nájdeme na cintoríne Ružinov-Vrakuňa (Gagarinova ulica 29), v priestore VIP.
Narodil sa v malom Ríme ako sa hovorí mestu Trnava. Rodina žila v skromných pomeroch a malého Janka viedli k podieľaniu sa na chode domácnosti, výchovou ho viedli k pracovitosti a čestnosti.
Rozhodol sa pre prácu vo filme, pripomeňme si, že v tých časoch ešte televízia neexistovala. Obrátil sa teda na Slovenskú filmovú spoločnosť. Prakticky od toho času 1948 sa pohyboval v štúdiách, najmä však za kamerou. Celý svoj aktívny pracovný život tak prežil v Slovenskej televízii.
Začínal ako laborant, asistent a švenker (pohyb kamery). Od roku 1956 sa dostal na pozíciu filmový kameraman, spravodajský reportér. Neuspokojil sa s dosiahnutým úspechom, uvedomoval si, že toto odvetvie má pred sebou veľkú budúcnosť a on s ním ide od začiatku. Dopĺňal si vzdelanie v Akadémii múzických umení a na Fakulte filmového a televízneho obrazu. Aj preto pochodil s kamerou takmer celý svet. V Japonsku napríklad točil s Karlom Pechom 18 dielny seriál „Tajomstvo krajiny Nippon“.
Zomrel vo veku 68 rokov dňa 20.2.2001. Jeho miesto posledného odpočinku nájdeme na cintoríne Ružinov-Vrakuňa (Gagarinova ulica 29), v priestore VIP.
Kurtha Henrich *14.10.1958
Bol mladý a úspešný motocyklový pretekár Slovenska. V roku 1977 vstúpil do M SR triedy do 250 ccm a celkovo sa umiestnil na štvrtom mieste. Ďalšie dve sezóny bol vicemajstrom Slovenska a v roku 1980 získal titul slovenského šampióna.
V roku 1981 začal sezónu haváriou v Dolnom Hričove, no o mesiac neskôr zvíťazil v Poltári a o ďalší mesiac neskôr bol v Banskej Bystrici druhý za Balážom. V júli sa zúčastnil medzinárodných pretekov na východonemeckom Sachsenringu. Odtiaľ sa však už nevrátil. 11. júla zomrel v nemocnici na následky zranení, ktoré utrpel pri páde na pretekoch triedy do 250 ccm…
Začínal na motocykli po pretekárovi Srnovi, ktorý sa zabil pri pretekoch v Bratislave 1973. Kurthov otec motorku po Srnovi kúpil, sám na nej pár sezón jazdil a potom ju dal synovi. Priniesla mu úspech až po osudný pretek v Sachsenringu.
Zomrel vo svojich 23 rokoch dňa 11.7.1981, pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroj: 30 rokov od smrti Henricha Kurthu. KARNOK, Richard a Rudolf MLADÝ. Roadracing.sk [online]. 2010 - 2024, 31.7.2011 [cit. 2024-01-28]. Dostupné z: https://www.roadracing.sk/ostatne/30-rokov-od-smrti-henricha-kurthu-2/
Bol mladý a úspešný motocyklový pretekár Slovenska. V roku 1977 vstúpil do M SR triedy do 250 ccm a celkovo sa umiestnil na štvrtom mieste. Ďalšie dve sezóny bol vicemajstrom Slovenska a v roku 1980 získal titul slovenského šampióna.
V roku 1981 začal sezónu haváriou v Dolnom Hričove, no o mesiac neskôr zvíťazil v Poltári a o ďalší mesiac neskôr bol v Banskej Bystrici druhý za Balážom. V júli sa zúčastnil medzinárodných pretekov na východonemeckom Sachsenringu. Odtiaľ sa však už nevrátil. 11. júla zomrel v nemocnici na následky zranení, ktoré utrpel pri páde na pretekoch triedy do 250 ccm…
Začínal na motocykli po pretekárovi Srnovi, ktorý sa zabil pri pretekoch v Bratislave 1973. Kurthov otec motorku po Srnovi kúpil, sám na nej pár sezón jazdil a potom ju dal synovi. Priniesla mu úspech až po osudný pretek v Sachsenringu.
Zomrel vo svojich 23 rokoch dňa 11.7.1981, pochovaný je v rodinnom hrobe na cintoríne Slávičie údolie.
Zdroj: 30 rokov od smrti Henricha Kurthu. KARNOK, Richard a Rudolf MLADÝ. Roadracing.sk [online]. 2010 - 2024, 31.7.2011 [cit. 2024-01-28]. Dostupné z: https://www.roadracing.sk/ostatne/30-rokov-od-smrti-henricha-kurthu-2/
Labuda Marián *28.10.1944
Narodil sa v Hontianských Nemcoch v rodine krajčíra. Až v 21 roku odišiel študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zároveň už účinkoval v SND ako člen činohry do roku 1968. Spolu zakladal Divadlo na Korze kde bol členom do jeho zrušenia. Odtiaľ prešiel do činohry NS kde ostal až do roku 1990, potom sa vrátil do činohry SND.
Marián Labuda bol všestranným umelcom, blízky mu bol najmä humor. Od komických postáv sa prepracoval až k veľkým dramatickým roliam. Popri tom stíhal aj účinkovanie v rozhlasovom dabingu, točil filmy, seriály, vystupoval ako zabávač a humorista.
Zbytočné by bolo vymenovávať oficiálne ocenenia, ktoré sú dohľadatelné v každej biografii alebo spomienkových článkoch. Pozrieme sa na jeho hádam najznámejšiu roľu, na postavu šoféra Pávka z filmu Vesničko má středisková. Tento dnes už kultový film nemohol mať lepšie vyskladané obsadenie. Aj keď napríklad z českej strany zaznievali hlasy, že túto roľu by nemal hrať Labuda, pretože je Slovák a v reči to bude počuť, Zdeněk Svěrák upravil scenár, kde zaznelo, že Pávek je pôvodom zo Slovenska a do dediny sa priženil. Tiež im vadilo, že Labuda je známy ako bavič, figúrka z estrád a mal by byť urastený, zatiaľ čo Marián bol nízkej postavy a hovorilo sa o ňom, že keď nastupuje do Fiatu 600 potrebuje k odomknutiu hokerlík. Poznámka: Labuda skutočne šoféroval Pragu V3S, lebo na nej jazdil na vojne, takže až tak malý zas nemohol byť.
Labuda bol jeden z najznámejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov, milovany publikom tak na Slovensku ako aj v Čechách.
Zomrel vo svojich 73 rokoch 5.1.2018 doma v obci Borinka neďaleko Bratislavy. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.
Narodil sa v Hontianských Nemcoch v rodine krajčíra. Až v 21 roku odišiel študovať herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Zároveň už účinkoval v SND ako člen činohry do roku 1968. Spolu zakladal Divadlo na Korze kde bol členom do jeho zrušenia. Odtiaľ prešiel do činohry NS kde ostal až do roku 1990, potom sa vrátil do činohry SND.
Marián Labuda bol všestranným umelcom, blízky mu bol najmä humor. Od komických postáv sa prepracoval až k veľkým dramatickým roliam. Popri tom stíhal aj účinkovanie v rozhlasovom dabingu, točil filmy, seriály, vystupoval ako zabávač a humorista.
Zbytočné by bolo vymenovávať oficiálne ocenenia, ktoré sú dohľadatelné v každej biografii alebo spomienkových článkoch. Pozrieme sa na jeho hádam najznámejšiu roľu, na postavu šoféra Pávka z filmu Vesničko má středisková. Tento dnes už kultový film nemohol mať lepšie vyskladané obsadenie. Aj keď napríklad z českej strany zaznievali hlasy, že túto roľu by nemal hrať Labuda, pretože je Slovák a v reči to bude počuť, Zdeněk Svěrák upravil scenár, kde zaznelo, že Pávek je pôvodom zo Slovenska a do dediny sa priženil. Tiež im vadilo, že Labuda je známy ako bavič, figúrka z estrád a mal by byť urastený, zatiaľ čo Marián bol nízkej postavy a hovorilo sa o ňom, že keď nastupuje do Fiatu 600 potrebuje k odomknutiu hokerlík. Poznámka: Labuda skutočne šoféroval Pragu V3S, lebo na nej jazdil na vojne, takže až tak malý zas nemohol byť.
Labuda bol jeden z najznámejších slovenských divadelných, filmových a televíznych hercov, milovany publikom tak na Slovensku ako aj v Čechách.
Zomrel vo svojich 73 rokoch 5.1.2018 doma v obci Borinka neďaleko Bratislavy. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.
Ondrejov Ľudo *19.10.1901
Narodil sa v chorvátskom Slanje ešte za fungovania Rakúsko-Uhorska pod menom Ľudovít Mistrík. Rodičia sa vrátili na Slovensko hneď po narodení a Ľudo prežil svoje detstvo v Banskej Bystrici, časť Kostiviarska.
Vyštudoval a začal robiť prácu notára, manuálna robota sa mu však páčila viac a tak vyskúšal prácu šoféra. Od 22 rokov začal svoju tvorbu básnika a prozaika.
Po tom ako sa presťahoval do Bratislavy arizoval antikvariát Steiner na bratislavskom Korze (prevzal po židovskej rodine). Arizovalo sa na celom Slovensku, nebolo na tom nič zvláštne. Ondrejov ako si už Mistrík hovoril sa však postaral o to, aby celá židovská rodina Max, Jozef, Žigmund a Viliam Steiner boli deportovaní do koncentračného tábora, kde boli zavraždení.
12. júna 1942 adresoval úradom list tohto znenia: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho svätého Martina“.
Zomrel vo veku 60 rokov dňa 18.3.1962 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroj: Ľudo Ondrejov. (2023, december 5). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:10, január 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudo_Ondrejov&oldid=7753760
Narodil sa v chorvátskom Slanje ešte za fungovania Rakúsko-Uhorska pod menom Ľudovít Mistrík. Rodičia sa vrátili na Slovensko hneď po narodení a Ľudo prežil svoje detstvo v Banskej Bystrici, časť Kostiviarska.
Vyštudoval a začal robiť prácu notára, manuálna robota sa mu však páčila viac a tak vyskúšal prácu šoféra. Od 22 rokov začal svoju tvorbu básnika a prozaika.
Po tom ako sa presťahoval do Bratislavy arizoval antikvariát Steiner na bratislavskom Korze (prevzal po židovskej rodine). Arizovalo sa na celom Slovensku, nebolo na tom nič zvláštne. Ondrejov ako si už Mistrík hovoril sa však postaral o to, aby celá židovská rodina Max, Jozef, Žigmund a Viliam Steiner boli deportovaní do koncentračného tábora, kde boli zavraždení.
12. júna 1942 adresoval úradom list tohto znenia: „Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera, Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turčianskeho svätého Martina“.
Zomrel vo veku 60 rokov dňa 18.3.1962 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave.
Zdroj: Ľudo Ondrejov. (2023, december 5). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 17:10, január 28, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C4%BDudo_Ondrejov&oldid=7753760
Plicka Karel *14.10.1984
Narodil sa vo Viedni v rodine zámočníka a obchodníka Františka Plicku a Marii Horčičkovej – Plickovej ako tretí syn zo štyroch. Od skorého veku sa u neho prejavovalo umelecké nadanie, hral na husle, maľoval, spieval v súbore a odkedy získal fotoaparát aj fotografoval. To už ale bývali v Českej Třebovej. Študoval učiteľskú profesiu, svoje nadanie rozvíjal na pražskom a berlínskom konzervatóriu a bol aj členom kvarteta Komorného združenia vo Švédsku.
Vo fotografii sa venoval prevažne Slovensku, ktoré bolo v tom čase neindustriálnou krajinou, ktorú navštevovali umelci z celého sveta práve kvôli neporušenosti prírody, jednoduchému životu v prirodzených podmienkach podnebia a prírody. Stovky Plickových fotografií tvorí dnes časť archívu Matice slovenskej. Za zmienku stojí fakt, že práve Plicka inicioval vznik pražskej FAMU kde bol následne aj profesorom. Jeho najznámejším filmom je „Zem spieva“ z roku 1933.
O Plickovej všestrannosti hovorí jeho samotná tvorba týkajúca sa Čiech a Slovenska, ktorá v sebe zahŕňa hudobnú folkloristiku, fotografickú tvorbu, filmovú tvorbu, zberateľstvo a výtvarnú tvorbu. Bol režisérom, kameramanom, spisovateľom, etnológom, pedagógom. Za svoju činnosť obdržal rad ocenení a v roku 1968 aj titul Národný umelec.
Zomrel po svojich 92 rokoch 6.5.1987 v Prahe. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na jeho náhrobku je oválny kameň znázorňujúci šošovku fotoaparátu.
Narodil sa vo Viedni v rodine zámočníka a obchodníka Františka Plicku a Marii Horčičkovej – Plickovej ako tretí syn zo štyroch. Od skorého veku sa u neho prejavovalo umelecké nadanie, hral na husle, maľoval, spieval v súbore a odkedy získal fotoaparát aj fotografoval. To už ale bývali v Českej Třebovej. Študoval učiteľskú profesiu, svoje nadanie rozvíjal na pražskom a berlínskom konzervatóriu a bol aj členom kvarteta Komorného združenia vo Švédsku.
Vo fotografii sa venoval prevažne Slovensku, ktoré bolo v tom čase neindustriálnou krajinou, ktorú navštevovali umelci z celého sveta práve kvôli neporušenosti prírody, jednoduchému životu v prirodzených podmienkach podnebia a prírody. Stovky Plickových fotografií tvorí dnes časť archívu Matice slovenskej. Za zmienku stojí fakt, že práve Plicka inicioval vznik pražskej FAMU kde bol následne aj profesorom. Jeho najznámejším filmom je „Zem spieva“ z roku 1933.
O Plickovej všestrannosti hovorí jeho samotná tvorba týkajúca sa Čiech a Slovenska, ktorá v sebe zahŕňa hudobnú folkloristiku, fotografickú tvorbu, filmovú tvorbu, zberateľstvo a výtvarnú tvorbu. Bol režisérom, kameramanom, spisovateľom, etnológom, pedagógom. Za svoju činnosť obdržal rad ocenení a v roku 1968 aj titul Národný umelec.
Zomrel po svojich 92 rokoch 6.5.1987 v Prahe. Je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine. Na jeho náhrobku je oválny kameň znázorňujúci šošovku fotoaparátu.
Polakovič Dušan *1.10.1950
Narodil sa v Bratislave. Dráhu grafika, ilustrátora a karikaturistu začal Strednou školou umeleckého priemyslu v Bratislave na odbore grafika. Pokračoval vo Varšave na „Akademii sztuk pieknych“ a vzdelanie zakončil u Profesora Albína Brunovského v oddelení ilustrácie a knižnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení.
V jeho tvorbe sa okrem irónie, sarkazmu a humoru objavujú prvky ľudskej intimity v spojení s prírodou a živočíchmi. Často sa objavuje aj jeho rodné mesto Bratislava. Spolupracoval ako ilustrátor S Tomášom Janovicom a Ľubošom Feldekom. Svoj humor publikoval aj v časopisoch ale aj denníkoch. Je nositeľom titulu doctor humorris causa, ktorý mu udelili v Malostranskej besede v Prahe v roku 1985.
Zomrel po 55 roku života v Bratislave dňa 13.5.2016. Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa/Ružinov vo VIP časti neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Bratislave. Dráhu grafika, ilustrátora a karikaturistu začal Strednou školou umeleckého priemyslu v Bratislave na odbore grafika. Pokračoval vo Varšave na „Akademii sztuk pieknych“ a vzdelanie zakončil u Profesora Albína Brunovského v oddelení ilustrácie a knižnej tvorby na Vysokej škole výtvarných umení.
V jeho tvorbe sa okrem irónie, sarkazmu a humoru objavujú prvky ľudskej intimity v spojení s prírodou a živočíchmi. Často sa objavuje aj jeho rodné mesto Bratislava. Spolupracoval ako ilustrátor S Tomášom Janovicom a Ľubošom Feldekom. Svoj humor publikoval aj v časopisoch ale aj denníkoch. Je nositeľom titulu doctor humorris causa, ktorý mu udelili v Malostranskej besede v Prahe v roku 1985.
Zomrel po 55 roku života v Bratislave dňa 13.5.2016. Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa/Ružinov vo VIP časti neďaleko hlavného vchodu.
Púčik Albert *7.10.1921
Narodil sa v Dolných Motešiciach. Mal osem súrodencov. Jeho ambície smerovali k dosiahnutiu vzdelania lekára, v roku 1943/44 sa zapíše na lekársku fakultu absolvuje však len zimný semester. Vojnové a povojnové udalosti sa niesli v duchu konfliktov s vrchnosťou, čo mu znemožnilo v štúdiu pokračovať.
V novembri 1947 žije v Rakúsku, odkiaľ podniká cesty na Slovensko s cieľom prispieť k organizovaniu protikomunistického odboja. Do tohto boja sa pridali aj Anton Tunega a Eduard Tesár.
4. 1. 1949 zatkli Alberta Púčika, 7. 1. Antona Tunegu a 9. 1. Eduarda Tesára. Nasledovali tvrdé výsluchy, fyzické tresty a psychické týranie. Všetci traja boli hlboko veriaci a plne sa oddali do rúk Boha v duchu svojej viery.
Najskôr ich senát Štátneho súdu v Bratislave dňa 21. mája 1949 odsúdil na doživotie. Svoj trest si začali odpykávať v Leopoldovskej väznici. Komunistickí mocipáni však doživotie považovali za mierny trest a tak sa prokurátor Anton Raša odvolal a vec začal riešiť najvyšší súd, ktorý na nátlak pohlavárov zmenil rozsudok na trest smrti.
Poprava sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 20. februára 1951. Telá následne previezli na Martinský cintorín, kde ich uložili do troch hrobov vedľa seba.
Neskôr sa podarila rodinám exhumácia tiel a ich prevoz do rodných Motešíc. Na mieste ich prvého odpočinku však ostal vďaka konfederácii politických väzňov Slovenska hrob, kde sú uvedené ich mená.
Zdroj: Odhalenie pamätnej tabule. ONDERA, Pavel. SAPAKS. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2010 - 2024, 29.10.2021 [cit. 2024-01-28]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/odhalenie-pamatnej-tabule/
Narodil sa v Dolných Motešiciach. Mal osem súrodencov. Jeho ambície smerovali k dosiahnutiu vzdelania lekára, v roku 1943/44 sa zapíše na lekársku fakultu absolvuje však len zimný semester. Vojnové a povojnové udalosti sa niesli v duchu konfliktov s vrchnosťou, čo mu znemožnilo v štúdiu pokračovať.
V novembri 1947 žije v Rakúsku, odkiaľ podniká cesty na Slovensko s cieľom prispieť k organizovaniu protikomunistického odboja. Do tohto boja sa pridali aj Anton Tunega a Eduard Tesár.
4. 1. 1949 zatkli Alberta Púčika, 7. 1. Antona Tunegu a 9. 1. Eduarda Tesára. Nasledovali tvrdé výsluchy, fyzické tresty a psychické týranie. Všetci traja boli hlboko veriaci a plne sa oddali do rúk Boha v duchu svojej viery.
Najskôr ich senát Štátneho súdu v Bratislave dňa 21. mája 1949 odsúdil na doživotie. Svoj trest si začali odpykávať v Leopoldovskej väznici. Komunistickí mocipáni však doživotie považovali za mierny trest a tak sa prokurátor Anton Raša odvolal a vec začal riešiť najvyšší súd, ktorý na nátlak pohlavárov zmenil rozsudok na trest smrti.
Poprava sa uskutočnila v skorých ranných hodinách 20. februára 1951. Telá následne previezli na Martinský cintorín, kde ich uložili do troch hrobov vedľa seba.
Neskôr sa podarila rodinám exhumácia tiel a ich prevoz do rodných Motešíc. Na mieste ich prvého odpočinku však ostal vďaka konfederácii politických väzňov Slovenska hrob, kde sú uvedené ich mená.
Zdroj: Odhalenie pamätnej tabule. ONDERA, Pavel. SAPAKS. Slovenské pohrebníctvo [online]. 2010 - 2024, 29.10.2021 [cit. 2024-01-28]. Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/odhalenie-pamatnej-tabule/
Strnisková Viera *30.10.1929
Narodila sa v Hlohovci. Jej brat Vladimír (1938) je divadelným režisérom. Viera sa chcela pôvodne vydať inou cestou akú poznáme. Začala študovať Filozofickú a neskôr Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Napokon sa rozhodla pre herectvo a začala svoju kariéru na Novej Scéne v Bratislave. Až do roku 1962 vystriedala viacero divadelných scén Československa až napokon našla svoje pôsobisko v Slovenskom národnom divadle.
Už za pôsobenia na oblasti ju oslovil aj film. Väčšinou točila na Slovensku v českej kinematografii sa objavila len trikrát. Naopak v slovenskom rozhlase mala úloh nadostač.
Získala rad ocenení, spomeňme Zaslúžilá umelkyňa (1969), MTF Zlatá Praha (najlepší ženský herecký výkon 1969), Krištáľová ruža (1980), cena Karla Čapka (1996), Zlatá slučka (dabing 2001), Pribinov kríž II. triedy (2003) a Kvet Tálie (2004).
Zomrela vo svojich nedožitých 84 rokov v Bratislave a je pochovaná cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Narodila sa v Hlohovci. Jej brat Vladimír (1938) je divadelným režisérom. Viera sa chcela pôvodne vydať inou cestou akú poznáme. Začala študovať Filozofickú a neskôr Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Napokon sa rozhodla pre herectvo a začala svoju kariéru na Novej Scéne v Bratislave. Až do roku 1962 vystriedala viacero divadelných scén Československa až napokon našla svoje pôsobisko v Slovenskom národnom divadle.
Už za pôsobenia na oblasti ju oslovil aj film. Väčšinou točila na Slovensku v českej kinematografii sa objavila len trikrát. Naopak v slovenskom rozhlase mala úloh nadostač.
Získala rad ocenení, spomeňme Zaslúžilá umelkyňa (1969), MTF Zlatá Praha (najlepší ženský herecký výkon 1969), Krištáľová ruža (1980), cena Karla Čapka (1996), Zlatá slučka (dabing 2001), Pribinov kríž II. triedy (2003) a Kvet Tálie (2004).
Zomrela vo svojich nedožitých 84 rokov v Bratislave a je pochovaná cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Šuda Ján *3.10.1939
Narodil sa v Žiline v rodine riaditeľa cirkevnej základnej školy. Žili v tom čase v Dolnom Hričove. Na Strednú školu začal chodiť do Žiliny. K filmu ho vraj podľa neho samotného prilákali žilinské kiná Úsvit a Fatra.
Rozhodol sa preto ísť študovať do Prahy na FAMU, túto školu ani druhý pokus nedokončil. Až v roku 1989 vyštudoval filmovú a dokumentárnu tvorbu na VŠMU v Bratislave.
Šuda začínal v ČSTV ako redaktor, dramaturg a neskôr v roku 1980 prešiel do dabingu ako režisér Hlavnej redakcie programov zo zahraničia. Tri roky po revolúcii založil produkčnú spoločnosť Akcent štúdio (1992).
Slovenský dokumentarista, dabingový režisér, filmový kritik, scenárista a dramaturg Ján Šuda zomrel vo svojich 72 rokoch 6.7.2012 v Bratislave.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Narodil sa v Žiline v rodine riaditeľa cirkevnej základnej školy. Žili v tom čase v Dolnom Hričove. Na Strednú školu začal chodiť do Žiliny. K filmu ho vraj podľa neho samotného prilákali žilinské kiná Úsvit a Fatra.
Rozhodol sa preto ísť študovať do Prahy na FAMU, túto školu ani druhý pokus nedokončil. Až v roku 1989 vyštudoval filmovú a dokumentárnu tvorbu na VŠMU v Bratislave.
Šuda začínal v ČSTV ako redaktor, dramaturg a neskôr v roku 1980 prešiel do dabingu ako režisér Hlavnej redakcie programov zo zahraničia. Tri roky po revolúcii založil produkčnú spoločnosť Akcent štúdio (1992).
Slovenský dokumentarista, dabingový režisér, filmový kritik, scenárista a dramaturg Ján Šuda zomrel vo svojich 72 rokoch 6.7.2012 v Bratislave.
Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Tajovský Jozef Gregor *18.10.1874
Ako už napovedá jeho meno, narodil sa v Tajove (vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku). Ľudovú školu navštevoval v Tajove, meštiansku školu v Banskej Bystrici, učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, obchodnú akadémiu v Prahe.
Začínal ako učiteľ, neskôr pracovník Vidieckej ľudovej banky a Tatra banky. Poznáme ho však najmä jeho slovenskej národnej orientácii, ako publicistu prozaika, dramatika, básnika i politika. Ako vedúca osobnosť slovenského literárneho realizmu a zakladateľ slovenskej realistickej drámy odkrýval mravné hodnoty slovenského ľudu. Vedel zachytiť realitu pravdivo a kriticky aj so zmyslom pre humor.
Jeho postoje sa vyznačovali vzťahom k rodnému Slovensku no mal veľmi dobrý vzťah aj k českému národu a vždy bol zástancom spoločného česko-slovenského štátu.
Zomrel 20.5.1940 vo veku 65 rokov v Bratislave ale pochovaný je podľa svojho i želania manželky Hany Gregorovej v Tajove. Náhrobok v Tajove mu vytvoril v roku 1961 Ing. arch. Štefan Belohradský.
Ako už napovedá jeho meno, narodil sa v Tajove (vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku). Ľudovú školu navštevoval v Tajove, meštiansku školu v Banskej Bystrici, učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom, obchodnú akadémiu v Prahe.
Začínal ako učiteľ, neskôr pracovník Vidieckej ľudovej banky a Tatra banky. Poznáme ho však najmä jeho slovenskej národnej orientácii, ako publicistu prozaika, dramatika, básnika i politika. Ako vedúca osobnosť slovenského literárneho realizmu a zakladateľ slovenskej realistickej drámy odkrýval mravné hodnoty slovenského ľudu. Vedel zachytiť realitu pravdivo a kriticky aj so zmyslom pre humor.
Jeho postoje sa vyznačovali vzťahom k rodnému Slovensku no mal veľmi dobrý vzťah aj k českému národu a vždy bol zástancom spoločného česko-slovenského štátu.
Zomrel 20.5.1940 vo veku 65 rokov v Bratislave ale pochovaný je podľa svojho i želania manželky Hany Gregorovej v Tajove. Náhrobok v Tajove mu vytvoril v roku 1961 Ing. arch. Štefan Belohradský.
Ťapák Martin *13.10.1926
Narodil sa v obci Liesek, dnes okres Dolný Kubín. Všetci ho poznáme ako režiséra no jeho životnú púť sa prejavovala vo viacerých umeleckých dimenziách.
V roku 1947 ukončil štúdium na bratislavskom konzervatóriu. Na VŠMU umení začal chodiť hneď po jej vzniku a absolvoval ju v roku 1956. Už predtým (1945-1950) pôsobil v SND ako herec a asistent réžie, popritom sa venoval činnosti SĽUK-u ako choreograf a režisér. Po odchode zo SĽUK–u tri roky pôsobil ako režisér pražskej Laterny Magiky (1959 – 1962).
Napokon sa venoval réžii. Začal v televízii pri krátkych filmoch zväčša s ľudovou folklórnou tematikou, neskôr sa venoval filmovej tvorbe. Režíroval dnes už kultový film Pacho, hybský zbojník so skvelým hereckým obsadením. Podobne v trilógii Sváko Ragan trafil do čierneho. Okrem toho natočil viacero slávnych titulov Rysavá jalovica (1970), Nevesta hôľ (1971), Zajtra bude neskoro (1972), Putovanie do San Jaga (1973), Deň, ktorý neumrie (1974) Plavčík a Vratko (1981), Popolvár najväčší na svete (1982), Zrelá mladosť (1983), Návrat Jána Petru (1984), Skleníková Venuša (1985), Kohút nezaspieva (1986), Neďaleko do neba (1987), Montiho čardáš (1989).
V roku 1968 získal titul zaslúžilý umelec, v roku 1988 národný umelec. Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa za významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR mu bol udelený v roku 2002.
Zomrel vo svojich 88 rokoch 1.2.2015. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.
Narodil sa v obci Liesek, dnes okres Dolný Kubín. Všetci ho poznáme ako režiséra no jeho životnú púť sa prejavovala vo viacerých umeleckých dimenziách.
V roku 1947 ukončil štúdium na bratislavskom konzervatóriu. Na VŠMU umení začal chodiť hneď po jej vzniku a absolvoval ju v roku 1956. Už predtým (1945-1950) pôsobil v SND ako herec a asistent réžie, popritom sa venoval činnosti SĽUK-u ako choreograf a režisér. Po odchode zo SĽUK–u tri roky pôsobil ako režisér pražskej Laterny Magiky (1959 – 1962).
Napokon sa venoval réžii. Začal v televízii pri krátkych filmoch zväčša s ľudovou folklórnou tematikou, neskôr sa venoval filmovej tvorbe. Režíroval dnes už kultový film Pacho, hybský zbojník so skvelým hereckým obsadením. Podobne v trilógii Sváko Ragan trafil do čierneho. Okrem toho natočil viacero slávnych titulov Rysavá jalovica (1970), Nevesta hôľ (1971), Zajtra bude neskoro (1972), Putovanie do San Jaga (1973), Deň, ktorý neumrie (1974) Plavčík a Vratko (1981), Popolvár najväčší na svete (1982), Zrelá mladosť (1983), Návrat Jána Petru (1984), Skleníková Venuša (1985), Kohút nezaspieva (1986), Neďaleko do neba (1987), Montiho čardáš (1989).
V roku 1968 získal titul zaslúžilý umelec, v roku 1988 národný umelec. Kríž prezidenta Slovenskej republiky II. stupňa za významné zásluhy o kultúrny rozvoj SR mu bol udelený v roku 2002.
Zomrel vo svojich 88 rokoch 1.2.2015. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska.
Tiso Jozef *13.10.1887
Narodil sa v Bytči vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku v rodine mäsiara. Do ľudovej školy začal chodiť v mieste bydliska, neskôr ho rodičia dali študovať na chlapčenské gymnázium do Žiliny. Po štyroch rokoch prešiel na piaristické gymnázium do Nitry. Odtiaľ ho nitriansky biskup poslal na štúdium univerzity s názvom Pázmaneum pre perspektívnych adeptov na funkciu kňaza.
14.10.1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil do hodnosti kňaza. Popri práci kaplána nevykonával iba pastoračnú činnosť ale vyučoval aj slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.
Po vzniku ČSR sa dal na politickú dráhu. Ako vedúca osobnosť Slovenskej ľudovej strany (obdoba SNS), neskôr premenovanej na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu bojoval za autonómiu Slovenska. Od roku 1925 bol aj poslancom Národného zhromaždenia. Keď HSĽS vstúpila do vlády Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Po vzniku Slovenskej republiky bol Tiso 26.10.1939 zvolený za Prezidenta a tým aj vrchného veliteľa slovenskej armády.
Po skončení 2. svetovej vojny bol Tiso na úteku zatknutý a prevezený na Slovensko a postavený pred súd. Obžaloba mu kládla za vinu rozbitie Československej republiky, podpora nemeckého vojnového vedenia, marenie Slovenského národného povstania a zločiny proti ľudskosti. Rozsudok bol vynesený 15. 4. 1947. Jozef Tiso bol popravený o tri dni neskôr 18. 4. 1947.1
Na Martinskom cintoríne v Bratislave sa nachádza jeho hrob. O tom kde sa nachádzajú v skutočnosti jeho telesné ostatky sa vedú spory. Vraj bol hrob exhumovaný v časoch ŠTB a ostatky spálené v krematóriu. Naopak nájomca hrobu Stanislav Pánis dal hrob otvoriť a vraj sa v ňom našiel biely golierik, pátričky, okuliare s puzdrom a „nejaké“ kosti. Komu patria dodnes nepotvrdili.2, 3,
Narodil sa v Bytči vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku v rodine mäsiara. Do ľudovej školy začal chodiť v mieste bydliska, neskôr ho rodičia dali študovať na chlapčenské gymnázium do Žiliny. Po štyroch rokoch prešiel na piaristické gymnázium do Nitry. Odtiaľ ho nitriansky biskup poslal na štúdium univerzity s názvom Pázmaneum pre perspektívnych adeptov na funkciu kňaza.
14.10.1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil do hodnosti kňaza. Popri práci kaplána nevykonával iba pastoračnú činnosť ale vyučoval aj slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.
Po vzniku ČSR sa dal na politickú dráhu. Ako vedúca osobnosť Slovenskej ľudovej strany (obdoba SNS), neskôr premenovanej na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu bojoval za autonómiu Slovenska. Od roku 1925 bol aj poslancom Národného zhromaždenia. Keď HSĽS vstúpila do vlády Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Po vzniku Slovenskej republiky bol Tiso 26.10.1939 zvolený za Prezidenta a tým aj vrchného veliteľa slovenskej armády.
Po skončení 2. svetovej vojny bol Tiso na úteku zatknutý a prevezený na Slovensko a postavený pred súd. Obžaloba mu kládla za vinu rozbitie Československej republiky, podpora nemeckého vojnového vedenia, marenie Slovenského národného povstania a zločiny proti ľudskosti. Rozsudok bol vynesený 15. 4. 1947. Jozef Tiso bol popravený o tri dni neskôr 18. 4. 1947.1
Na Martinskom cintoríne v Bratislave sa nachádza jeho hrob. O tom kde sa nachádzajú v skutočnosti jeho telesné ostatky sa vedú spory. Vraj bol hrob exhumovaný v časoch ŠTB a ostatky spálené v krematóriu. Naopak nájomca hrobu Stanislav Pánis dal hrob otvoriť a vraj sa v ňom našiel biely golierik, pátričky, okuliare s puzdrom a „nejaké“ kosti. Komu patria dodnes nepotvrdili.2, 3,
Zdroj: 1) Jozef Tiso. (2024, marec 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:50, apríl 1, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Tiso&oldid=7815341
2) JC, PRAVDA. Hrob prezidenta Tisa nechal prekopať Pánis. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153476-hrob-prezidenta-tisa-nechal-prekopat-panis/
3) ČTK. Na hrob Jozefa Tisa osadili nový pomník. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153492-na-hrob-jozefa-tisa-osadili-novy-pomnik/
2) JC, PRAVDA. Hrob prezidenta Tisa nechal prekopať Pánis. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153476-hrob-prezidenta-tisa-nechal-prekopat-panis/
3) ČTK. Na hrob Jozefa Tisa osadili nový pomník. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153492-na-hrob-jozefa-tisa-osadili-novy-pomnik/
Záborský Viliam *9.10.1920
Narodil sa vo Vrábľoch pri Nitre. Počas štúdia na gymnáziu v Bratislave obsadil druhé miesto v celoštátnej súťaži recitátorov, ktorá sa konala v Prahe. Je prirodzené, že jeho študijná dráha pokračovala umeleckým smerom, absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a v tom istom čase Hudobnú a dramatickú akadémiu. Už počas štúdia bol členom činohry SND.
Hneď po ukončení štúdií začal aj učiť na bratislavskom konzervatóriu, po roku 1950 na Vysokej škole múzických umení. 1952-1953 bol vedúcim katedry herectva. Titul docenta získal 1963, titul profesora 1969.
Bol hercom charakterných postáv či už v divadle alebo vo filme, je dodnes pokladaný za klasika slovenského herectva a najmä recitácie, vynikal prácou so stvárnením slovenského jazyka. Prejavilo sa to najmä v rozhlase, kde poslucháč pracuje vo svojich predstavách len s verbálnym prejavom bez podpory vizuálneho kontaktu. Je aj autorom publikácie, skôr učebnice „Výslovnosť a prednes“.
Titul zaslúžilého umelca dostal v roku 1966 a titul národného umelca v roku 1973.
Zomrel vo svojich 61 rokoch 5.2.1982 v Prahe. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Narodil sa vo Vrábľoch pri Nitre. Počas štúdia na gymnáziu v Bratislave obsadil druhé miesto v celoštátnej súťaži recitátorov, ktorá sa konala v Prahe. Je prirodzené, že jeho študijná dráha pokračovala umeleckým smerom, absolvoval Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave a v tom istom čase Hudobnú a dramatickú akadémiu. Už počas štúdia bol členom činohry SND.
Hneď po ukončení štúdií začal aj učiť na bratislavskom konzervatóriu, po roku 1950 na Vysokej škole múzických umení. 1952-1953 bol vedúcim katedry herectva. Titul docenta získal 1963, titul profesora 1969.
Bol hercom charakterných postáv či už v divadle alebo vo filme, je dodnes pokladaný za klasika slovenského herectva a najmä recitácie, vynikal prácou so stvárnením slovenského jazyka. Prejavilo sa to najmä v rozhlase, kde poslucháč pracuje vo svojich predstavách len s verbálnym prejavom bez podpory vizuálneho kontaktu. Je aj autorom publikácie, skôr učebnice „Výslovnosť a prednes“.
Titul zaslúžilého umelca dostal v roku 1966 a titul národného umelca v roku 1973.
Zomrel vo svojich 61 rokoch 5.2.1982 v Prahe. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. pre VIP osobnosti.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 10. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 10. 2023
Rýchle hľadanie
Bagar Andrej *29.10.1900 - †31.7.1966 Urnový háj Lamač
Dančiak Stano *26.10.1942 - †4.8.2018 Ondrejský cintorín
Dohnány Jozef *8.10.1873 - †27.12.1947 Pri Kozej bráne
Figuli Margita *2.10.1909 - †27.3.1995 Slávičie údolie
Hložník Vincent *27.10.1919 - †10.12.1997 Slávičie údolie
Huba Mikuláš *19.10.1919 - †12.10.1986 Slávičie údolie
Kohút Ján *24.10.1933 - †20.2.2001 Ružinov/Vrakuňa
Kurtha Henrich *14.10.1958 - †11.7.1981 Slávičie údolie
Labuda Marián *28.10.1944 - †5.1.2018 Ondrejský cintorín
Ondrejov Ľudo *19.10.1901 - †18.3.1962 Slávičie údolie
Plicka Karel *14.10.1984 - †6.5.1987 Národný cintorín
Polakovič Dušan *1.10.1950 - †12.5.2016 Ružinov/Vrakuňa
Púčik Albert *7.10.1921 - †20.2.1951 Martinský cintorín
Strnisková Viera *30.10.1929 - †31.8.2013 Urnový háj Lamač
Šuda Ján *3.10.1939 - †6.7.2012 Urnový háj Lamač
Tajovský Jozef Gregor *18.10.1874 - †20.5.1940 Miestny cintorín
Ťapák Martin *13.10.1926 - †1.2.2015 Ondrejský cintorín
Tiso Jozef *13.10.1887 - †18.4.1947 Martinský cintorín
Záborský Viliam *9.10.1920 - †5.2.1982 Urnový háj Lamač
Späť na tému Výročia
