Osobnosti Slovenska — December
December 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznam-nejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili. V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo. V budúcom roku budeme pokračovať v spomínaní pri pohľade na miesta posledného odpočinku.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznam-nejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili. V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo. V budúcom roku budeme pokračovať v spomínaní pri pohľade na miesta posledného odpočinku.
Narodení v decembri, ktorí už nie sú medzi nami
Bán Pavol *13.12.1892
Slovenský sochár. Narodil sa v 19. storočí na vtedajšom území Rakúsko-Uhorska v Turčianskych Tepliciach pri Martine. Po základnom a vyššom vzdelaní sa vybral študovať do Budapešti. Na Akadémii výtvarných umení sa učil u profesora Radnayi-ho a Alojza Stróbla. Po absolvovaní Akadémie nasledoval študijný pobyt vo Francúzsku. Jeho sochárske zameranie sa potom vyznačovalo portrétnou tvorbou ktorú využil aj pri monumentálnom štýle pomníkov. V roku 1919 bol stúpencom Maďarskej komúny (Maďarská republika rád, ktorá ako dočasný štátny útvar existovala iba 133 dní)
Bratislavskému námestiu (pôvodne Milosrdné námestie, Zelený trh, Obilný trh, Keiser Wilhem platz, Námestie republiky, Námestie Andreja Hlinku, Námestie j. V. Stalina, Námestie SNP) jednu dobu dominovala monumentálna socha Stalina práve z dielne sochára Bána. (Dnes je táto socha v depozite Slovenskej národnej Galérie).
Z jeho výtvarných diel menujme aspoň niektoré. Autoportrét z roku 1930. Busty: Kornel Maťuga, Alojz Wagner, Ján Cikker, Štefan Polkoráb, Oskar Nedbal, Gustav Mallý.
Zomrel vo veku nedožitých 67 rokov dňa 3.7.1959 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Slovenský sochár. Narodil sa v 19. storočí na vtedajšom území Rakúsko-Uhorska v Turčianskych Tepliciach pri Martine. Po základnom a vyššom vzdelaní sa vybral študovať do Budapešti. Na Akadémii výtvarných umení sa učil u profesora Radnayi-ho a Alojza Stróbla. Po absolvovaní Akadémie nasledoval študijný pobyt vo Francúzsku. Jeho sochárske zameranie sa potom vyznačovalo portrétnou tvorbou ktorú využil aj pri monumentálnom štýle pomníkov. V roku 1919 bol stúpencom Maďarskej komúny (Maďarská republika rád, ktorá ako dočasný štátny útvar existovala iba 133 dní)
Bratislavskému námestiu (pôvodne Milosrdné námestie, Zelený trh, Obilný trh, Keiser Wilhem platz, Námestie republiky, Námestie Andreja Hlinku, Námestie j. V. Stalina, Námestie SNP) jednu dobu dominovala monumentálna socha Stalina práve z dielne sochára Bána. (Dnes je táto socha v depozite Slovenskej národnej Galérie).
Z jeho výtvarných diel menujme aspoň niektoré. Autoportrét z roku 1930. Busty: Kornel Maťuga, Alojz Wagner, Ján Cikker, Štefan Polkoráb, Oskar Nedbal, Gustav Mallý.
Zomrel vo veku nedožitých 67 rokov dňa 3.7.1959 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Bielik Paľo *11.12.1910
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v malej dedinke Senica, ktorá leží v tesnej blízkosti mesta Banská Bystrica. Aj keď zmienka o nej je už z roku 1422, počet jej obyvateľov bol vždy malý a tak v roku 1971 kedy sa stala mestskou časťou Bystrice mala cca 400 obyvateľov.
Bielik vyučený zámočník vystriedal viacero povolaní (napr. aj predavača či četníka), popritom hral v ochotníckom divadle. Tam ho zaregistroval aj profesor Karol Plicka a odporúčal ho Martinovi Fričovi do filmu Jánošík. Film sa stal najúspešnejším dielom prvej ČSR a Bielika priam vystrelil na herecké dosky. Pôsobil v SND aj na začiatku vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania nakrútil ako režisér materiál pre dokument „Za slobodu“.
Po vojne niektoré jeho úspešné filmy zavreli komunisti do trezoru ako ideologicky závadné. (Film „Varúj...!“ a „Vlčie diery“). Bielik na to zareagoval a nakrútil ďalšie dva filmy, ktoré boli ideologicky spoplatnené režimu. („Priehrada“ 1950, „Lazy sa pohli“ 1952). Ďalšou „objednanou zákazkou“ režimom bol film „V piatok trinásteho“ 1953. Už o dva roky neskôr dostal titul „Zaslúžilý umelec“ 1955 a v roku 1968 titul „Národný umelec“.
Herec, scenárista, režisér Paľo Bielik zomrel v Bratislave vo svojich 72 rokoch dňa 23.4.1983. Po spopolnení boli jeho ostatky uložené vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v malej dedinke Senica, ktorá leží v tesnej blízkosti mesta Banská Bystrica. Aj keď zmienka o nej je už z roku 1422, počet jej obyvateľov bol vždy malý a tak v roku 1971 kedy sa stala mestskou časťou Bystrice mala cca 400 obyvateľov.
Bielik vyučený zámočník vystriedal viacero povolaní (napr. aj predavača či četníka), popritom hral v ochotníckom divadle. Tam ho zaregistroval aj profesor Karol Plicka a odporúčal ho Martinovi Fričovi do filmu Jánošík. Film sa stal najúspešnejším dielom prvej ČSR a Bielika priam vystrelil na herecké dosky. Pôsobil v SND aj na začiatku vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania nakrútil ako režisér materiál pre dokument „Za slobodu“.
Po vojne niektoré jeho úspešné filmy zavreli komunisti do trezoru ako ideologicky závadné. (Film „Varúj...!“ a „Vlčie diery“). Bielik na to zareagoval a nakrútil ďalšie dva filmy, ktoré boli ideologicky spoplatnené režimu. („Priehrada“ 1950, „Lazy sa pohli“ 1952). Ďalšou „objednanou zákazkou“ režimom bol film „V piatok trinásteho“ 1953. Už o dva roky neskôr dostal titul „Zaslúžilý umelec“ 1955 a v roku 1968 titul „Národný umelec“.
Herec, scenárista, režisér Paľo Bielik zomrel v Bratislave vo svojich 72 rokoch dňa 23.4.1983. Po spopolnení boli jeho ostatky uložené vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Brunovský Albín *25.12.1935
Narodil sa v Zohore blízko Bratislavy v rodine Františka a Karolíny Brunovských a dostal meno Albín. Vyrastal spolu so súrodencami (sestra Marcela a brat Daniel) . Navštevoval miestnu ľudovú školu na Námestí 1. mája. Potom odišiel študovať do Bratislavy na Školu umeleckého priemyslu (1951) a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Vincenta Hložníka (1956). Po štúdiách začal na tej istej škole aj učiť knižnú tvorbu. V roku 1981 ho vymenovali za vysokoškolského profesora, učil až do roku 1990.
Okrem pedagogickej činnosti sa venoval aj vlastnej tvorbe a to najmä ako ilustrátor, grafik a maliar. Jeho diela sú aj súčasťou reprezentačných miestností vládneho hotela Bôrik a priestorov Národnej rady Slovenskej republiky (parlamentu). Bol spoluzakladateľ Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) v roku 1967, ktorých ročníky organizoval a prebiehajú podnes.
Bol autorom úspešných návrhov na bankovky a poštové známky. Paradoxne tak jeho obrazy (diela) nosil každý občan pri sebe dlhé roky. Od roku 1962 do roku 1995 získal 35 cien z rôznych výtvarných súťaží, Bienále z celého sveta. V roku 1985 obdržal titul Národný umelec. Jeho „dvadsaťkorunáčka“ získala vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta (1988).
20.1.1997 umiera Albín Brunovský vo veku 61 rokov v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Narodil sa v Zohore blízko Bratislavy v rodine Františka a Karolíny Brunovských a dostal meno Albín. Vyrastal spolu so súrodencami (sestra Marcela a brat Daniel) . Navštevoval miestnu ľudovú školu na Námestí 1. mája. Potom odišiel študovať do Bratislavy na Školu umeleckého priemyslu (1951) a neskôr pokračoval v štúdiu na Vysokej škole výtvarných umení u profesora Vincenta Hložníka (1956). Po štúdiách začal na tej istej škole aj učiť knižnú tvorbu. V roku 1981 ho vymenovali za vysokoškolského profesora, učil až do roku 1990.
Okrem pedagogickej činnosti sa venoval aj vlastnej tvorbe a to najmä ako ilustrátor, grafik a maliar. Jeho diela sú aj súčasťou reprezentačných miestností vládneho hotela Bôrik a priestorov Národnej rady Slovenskej republiky (parlamentu). Bol spoluzakladateľ Bienále ilustrácií Bratislava (BIB) v roku 1967, ktorých ročníky organizoval a prebiehajú podnes.
Bol autorom úspešných návrhov na bankovky a poštové známky. Paradoxne tak jeho obrazy (diela) nosil každý občan pri sebe dlhé roky. Od roku 1962 do roku 1995 získal 35 cien z rôznych výtvarných súťaží, Bienále z celého sveta. V roku 1985 obdržal titul Národný umelec. Jeho „dvadsaťkorunáčka“ získala vo Francúzsku ocenenie Najkrajšia bankovka sveta (1988).
20.1.1997 umiera Albín Brunovský vo veku 61 rokov v Bratislave. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Fiala Peter *29.12.1977
Narodil sa v Trenčíne, rodina krátko žila v Novom Meste nad Váhom a následne sa presťahovala do Partizánskeho. Tu navštevoval Peter základnú školu a folklórny súbor „Jánošík“ kde spieval a neskôr aj tancoval. Pri vystúpení v Prešove si ho ako desaťročného všimol Miroslav Dudík a Peter mal tak šancu naspievať svoje prvé dve sólové pesničky.
Po základnej škole prešiel do Modry na Pedagogickú školu kde mohol rozvíjať svoj talent. V roku 2004 vyšlo jeho prvé CD album s názvom „Ver mi alebo nie“. Ešte v tomto roku (ktorý bol posledný v jeho krátkom živote) vydal singel „Keď nestačí slovenčina“, ďalší „Vojna a mier“.
Pri návrate z diskotéky v Oslanoch (okr. Prievidza) kde Peter oslavoval svoje blížiace sa narodeniny, havaroval vodič Branislav Z. so svojou Mazdou 626 a Peter haváriu neprežil. Vodičovi namerali 1,4 promile alkoholu v krvi, no ten tvrdil, že auto nešoféroval. Dianie od prejazdu okolo policajnej hliadky vysokou rýchlosťou až po odvoz tela na pitvu je zahalené rúškom tajomstva do dnešných dní.
Pravdou ostáva, že Peter zomrel 26.12.2004. O tri dni by sa dožil 27 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Trenčíne, rodina krátko žila v Novom Meste nad Váhom a následne sa presťahovala do Partizánskeho. Tu navštevoval Peter základnú školu a folklórny súbor „Jánošík“ kde spieval a neskôr aj tancoval. Pri vystúpení v Prešove si ho ako desaťročného všimol Miroslav Dudík a Peter mal tak šancu naspievať svoje prvé dve sólové pesničky.
Po základnej škole prešiel do Modry na Pedagogickú školu kde mohol rozvíjať svoj talent. V roku 2004 vyšlo jeho prvé CD album s názvom „Ver mi alebo nie“. Ešte v tomto roku (ktorý bol posledný v jeho krátkom živote) vydal singel „Keď nestačí slovenčina“, ďalší „Vojna a mier“.
Pri návrate z diskotéky v Oslanoch (okr. Prievidza) kde Peter oslavoval svoje blížiace sa narodeniny, havaroval vodič Branislav Z. so svojou Mazdou 626 a Peter haváriu neprežil. Vodičovi namerali 1,4 promile alkoholu v krvi, no ten tvrdil, že auto nešoféroval. Dianie od prejazdu okolo policajnej hliadky vysokou rýchlosťou až po odvoz tela na pitvu je zahalené rúškom tajomstva do dnešných dní.
Pravdou ostáva, že Peter zomrel 26.12.2004. O tri dni by sa dožil 27 rokov. Jeho hrob nájdeme na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Haspra Pavol *8.12.1929
Narodil sa v Topoľčiankach, kde absolvoval aj základné vzdelanie. Po maturite pracoval v rodnej obci ako učiteľ a navštevoval aj ochotnícky súbor. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMÚ v Bratislave pod vedením profesora Budského. V tom istom čase už pôsobil v Krajovom divadle v Nitre (Divadlo Andreja Bagara), ktoré priviedol k tvorivej aktivite čo sa odzrkadlilo na návštevnosti aj kvalite produkcie.
V júli roku 1962 prešiel do Činohry SND kde pôsobil celý svoj aktívny život. Okrem divadla sa venoval aj televíznej tvorbe, najmä televíznym inscenáciám, kde dominovali celoštátne televízne pondelky. V roku 1970 sa stal laureátom Štátnej ceny, dostal ocenenie Zväzu divadelných umelcov 1977, v roku 1984 sa stal Zaslúžilým umelcom. Po jeho smrti mu bola udelená Štátna cena — Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam (2005).
Spomeňme, že bol manželom herečky Viery Strniskovej a neskôr Soni Valentovej. Manželstvo so Soňou trvalo krásnych 38 rokov. Mali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu. Na umeleckej dráhe ostala Katarína ako úspešná muzikálová herečka.
Začiatkom roku 2004 ochorel akútnou leukémiou a 27. marca toho istého roku jej podľahol. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie, v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v Topoľčiankach, kde absolvoval aj základné vzdelanie. Po maturite pracoval v rodnej obci ako učiteľ a navštevoval aj ochotnícky súbor. V roku 1955 absolvoval štúdium divadelnej réžie na VŠMÚ v Bratislave pod vedením profesora Budského. V tom istom čase už pôsobil v Krajovom divadle v Nitre (Divadlo Andreja Bagara), ktoré priviedol k tvorivej aktivite čo sa odzrkadlilo na návštevnosti aj kvalite produkcie.
V júli roku 1962 prešiel do Činohry SND kde pôsobil celý svoj aktívny život. Okrem divadla sa venoval aj televíznej tvorbe, najmä televíznym inscenáciám, kde dominovali celoštátne televízne pondelky. V roku 1970 sa stal laureátom Štátnej ceny, dostal ocenenie Zväzu divadelných umelcov 1977, v roku 1984 sa stal Zaslúžilým umelcom. Po jeho smrti mu bola udelená Štátna cena — Pribinov kríž I. stupňa, in memoriam (2005).
Spomeňme, že bol manželom herečky Viery Strniskovej a neskôr Soni Valentovej. Manželstvo so Soňou trvalo krásnych 38 rokov. Mali spolu dve dcéry, Natáliu a mladšiu Katarínu. Na umeleckej dráhe ostala Katarína ako úspešná muzikálová herečka.
Začiatkom roku 2004 ochorel akútnou leukémiou a 27. marca toho istého roku jej podľahol. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Slávičie údolie, v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Jančová Marcela *2.12.1975
Ako Miss Slovenskej republiky 96 úspešne reprezentovala našu vlasť na súťažiach krásy vo svete. Ešte v roku 1996 v Albánsku (Miss Europa), v Turecku (Miss Globe 1997), v Amerike na Hawaii. Nechcela sa venovať len modelingu, pracovala ako moderátorka televízie Markíza v programe „Vitajte doma“ a objavila sa aj ako členka tímu vo francúzskej súťaži „Pevnosť Boyard“.
Mala vzťah s futbalovým reprezentantom Slovenska Milošom Glonekom. Spoločne plánovali budúcnosť, svoj sen si splnila otvorením kaviarne s príznačným názvom Bisou (Bozk), vedľa Novej Scény v Bratislave. Otvorili ju spolu s kamarátkou Kvetkou a keďže Marcela mala blízko aj k politike bola hojne navštevovaná aj členmi SDKÚ.
Marcela dostala ako modelka pracovnú ponuku z Talianska, kde sa vybrala iba na pár mesiacov. Tesne pred jej návratom tragicky zahynula na Sardínii pri meste Cagliari. O 4.30 hodine ráno havarovala v kabriolete po tom ako nezvládla riadenie. Neskôr vysvitlo, že v aute nebola sama a šoféroval niekto iný. Povesť polície týchto oblastí sa tiahne históriou veľmi šedivou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Napriek urgenciám aj zo strany diplomatov sa nešťastná udalosť nepodarila objasniť a šofér ostal neznámy. Zomrela vo svojich 26 rokoch 17.12.2001 a pochovaná je cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Ako Miss Slovenskej republiky 96 úspešne reprezentovala našu vlasť na súťažiach krásy vo svete. Ešte v roku 1996 v Albánsku (Miss Europa), v Turecku (Miss Globe 1997), v Amerike na Hawaii. Nechcela sa venovať len modelingu, pracovala ako moderátorka televízie Markíza v programe „Vitajte doma“ a objavila sa aj ako členka tímu vo francúzskej súťaži „Pevnosť Boyard“.
Mala vzťah s futbalovým reprezentantom Slovenska Milošom Glonekom. Spoločne plánovali budúcnosť, svoj sen si splnila otvorením kaviarne s príznačným názvom Bisou (Bozk), vedľa Novej Scény v Bratislave. Otvorili ju spolu s kamarátkou Kvetkou a keďže Marcela mala blízko aj k politike bola hojne navštevovaná aj členmi SDKÚ.
Marcela dostala ako modelka pracovnú ponuku z Talianska, kde sa vybrala iba na pár mesiacov. Tesne pred jej návratom tragicky zahynula na Sardínii pri meste Cagliari. O 4.30 hodine ráno havarovala v kabriolete po tom ako nezvládla riadenie. Neskôr vysvitlo, že v aute nebola sama a šoféroval niekto iný. Povesť polície týchto oblastí sa tiahne históriou veľmi šedivou, čo sa potvrdilo aj v tomto prípade. Napriek urgenciám aj zo strany diplomatov sa nešťastná udalosť nepodarila objasniť a šofér ostal neznámy. Zomrela vo svojich 26 rokoch 17.12.2001 a pochovaná je cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Jesenský Janko *30.12.1874
Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Po maturite 1893 absolvoval právnickú akadémiu v Prešove, štúdium práva ukončil v rumunskej Kluži (1901). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905). S praxou začal v tom istom roku v Bánovciach nad Bebravou.
Po 1. svetovej vojne kedy zbehol na ruskú stranu a bol zajatý (napokon sa pridal k československým légiám v Rusku) sa vrátil na Slovensko. Tu sa stal županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
Venoval sa poézii, próze i dráme. Z jeho tvorby spomeňme prozaické dielo „Demokrati“, báseň „Vyznanie“, „Na zlobu dňa“. Zvlášť politicky orientovanými básňami nesúhlasne reagoval na rozbitie Československa na Slovenský štát. Jeho tvorba sa objavovala aj v reláciách Československého vysielania BBC z Londýna počas vojny.
Jesenský vôbec ako prvý Slovák dostal ocenenie Národný umelec (mesiac pred svojou smrťou). Zomrel 27.12.1945 v Bratislave vo veku 70 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Narodil sa v Turčianskom Svätom Martine. Pochádzal zo zemianskej rodiny. Po maturite 1893 absolvoval právnickú akadémiu v Prešove, štúdium práva ukončil v rumunskej Kluži (1901). V Budapešti zložil advokátsku skúšku (1905). S praxou začal v tom istom roku v Bánovciach nad Bebravou.
Po 1. svetovej vojne kedy zbehol na ruskú stranu a bol zajatý (napokon sa pridal k československým légiám v Rusku) sa vrátil na Slovensko. Tu sa stal županom v Rimavskej Sobote, potom županom v Nitre, v roku 1929 prešiel do Bratislavy, kde sa stal vládnym radcom, neskôr viceprezidentom Krajinského úradu.
Venoval sa poézii, próze i dráme. Z jeho tvorby spomeňme prozaické dielo „Demokrati“, báseň „Vyznanie“, „Na zlobu dňa“. Zvlášť politicky orientovanými básňami nesúhlasne reagoval na rozbitie Československa na Slovenský štát. Jeho tvorba sa objavovala aj v reláciách Československého vysielania BBC z Londýna počas vojny.
Jesenský vôbec ako prvý Slovák dostal ocenenie Národný umelec (mesiac pred svojou smrťou). Zomrel 27.12.1945 v Bratislave vo veku 70 rokov. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Martine.
Kostra Ján *4.12.1910
Narodil sa v obci Turčianska Štiavnička v rodine kolárskeho majstra a richtára. Vyštudoval na umeleckej priemyslovke a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, a pomedzi to ešte v rokoch 1930 – 1933 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe. V roku 1934 však štúdium z finančných dôvodov prerušil a už nedokončil. Počas štúdií v Česku sa stal členom slovenského spolku Detvan.
Kostra pôsobil ako redaktor v Robotníckych novinách, neskôr v Slovenskom rozhlase v Prešove a Bratislave. Angažoval sa vo Zväze slovenských spisovateľov a súčasne bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Bol ľahko ovplyvniteľný prítomnosťou v ktorej žil čoho dôkazom je „ospevovanie“ Tisovho režimu, neskôr komunistického.
Jeho tvorba sa orientovala na tvar a estetiku slova v lyrických dielach, ktoré boli čisté a pritom erotické. Básnická zbierka „Ave Eva“ vyšla aj s jeho ilustráciami. Vo svojej tvorbe sa venoval aj eseji, najznámejšia sa zaoberá dielom Ľudovíta Fullu, tvoril ale aj pre deti. Spolu s Kristou Bendovou pod pseudonymom Kristián Benko vydal zbierky básní pre deti „Vtáčky“, „Zvieratá“ a zbierku „Priamy smer do Tatier“, ďalej prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško a napísal knižku detských veršov „Našiel som nožík rybku“. (Zdroj: Teraz.sk) Prekladal z francúzskej, ruskej, českej a španielskej literatúry. V roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za literatúru, v roku 1960 ocenenie Zaslúžilý umelec a v roku 1969 Národný umelec.
Bol manželom spisovateľky Kristy Bendovej †1988 a neskôr spisovateľky Hany Ponickej †2007.
Ján Kostra zomrel ako 64 ročný 5.11.1975 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Narodil sa v obci Turčianska Štiavnička v rodine kolárskeho majstra a richtára. Vyštudoval na umeleckej priemyslovke a na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe, a pomedzi to ešte v rokoch 1930 – 1933 študoval architektúru na Českom vysokom učení technickom v Prahe. V roku 1934 však štúdium z finančných dôvodov prerušil a už nedokončil. Počas štúdií v Česku sa stal členom slovenského spolku Detvan.
Kostra pôsobil ako redaktor v Robotníckych novinách, neskôr v Slovenskom rozhlase v Prešove a Bratislave. Angažoval sa vo Zväze slovenských spisovateľov a súčasne bol šéfredaktorom týždenníka Kultúrny život. Bol ľahko ovplyvniteľný prítomnosťou v ktorej žil čoho dôkazom je „ospevovanie“ Tisovho režimu, neskôr komunistického.
Jeho tvorba sa orientovala na tvar a estetiku slova v lyrických dielach, ktoré boli čisté a pritom erotické. Básnická zbierka „Ave Eva“ vyšla aj s jeho ilustráciami. Vo svojej tvorbe sa venoval aj eseji, najznámejšia sa zaoberá dielom Ľudovíta Fullu, tvoril ale aj pre deti. Spolu s Kristou Bendovou pod pseudonymom Kristián Benko vydal zbierky básní pre deti „Vtáčky“, „Zvieratá“ a zbierku „Priamy smer do Tatier“, ďalej prebásnil ľudovú rozprávku Janko Hraško a napísal knižku detských veršov „Našiel som nožík rybku“. (Zdroj: Teraz.sk) Prekladal z francúzskej, ruskej, českej a španielskej literatúry. V roku 1954 dostal štátnu cenu Klementa Gottwalda za literatúru, v roku 1960 ocenenie Zaslúžilý umelec a v roku 1969 Národný umelec.
Bol manželom spisovateľky Kristy Bendovej †1988 a neskôr spisovateľky Hany Ponickej †2007.
Ján Kostra zomrel ako 64 ročný 5.11.1975 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Krčméry Štefan *26.12.1892
Narodil sa v Mošovciach v rodine evanjelického farára. Pôsobil ako básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor a organizátor. Bol správcom Matice slovenskej a jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní „Keď sa sloboda rodila“. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Svojou poéziou spájal literárnu tradíciu s básnickou modernou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike.
Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia). Okrem toho publikoval množstvo štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre v slovenských periodikách. Mimoriadne zásluhy si získal ako redaktor Slovenských pohľadov (1922 – 1932), okolo ktorých sústredil takmer všetkých starších i začínajúcich autorov. V roku 1931 u neho zistili lekári duševné problémy, ktoré sa rozvinuli do vážnej psychickej choroby schizofrénie. Tým prakticky ukončil svoju činnosť vo funkciách ktoré zastával. Trvalo sa liečil v psychiatrickej liečebni v Pezinku.
Zomrel 17.2.1955 vo veku 62 rokov v Pezinku. Urna s jeho popolom bola uložená na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave. Neskôr bola v roku 1990 prevezená na Národný cintorín do Martina.
Narodil sa v Mošovciach v rodine evanjelického farára. Pôsobil ako básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor a organizátor. Bol správcom Matice slovenskej a jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní „Keď sa sloboda rodila“. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Svojou poéziou spájal literárnu tradíciu s básnickou modernou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike.
Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia). Okrem toho publikoval množstvo štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre v slovenských periodikách. Mimoriadne zásluhy si získal ako redaktor Slovenských pohľadov (1922 – 1932), okolo ktorých sústredil takmer všetkých starších i začínajúcich autorov. V roku 1931 u neho zistili lekári duševné problémy, ktoré sa rozvinuli do vážnej psychickej choroby schizofrénie. Tým prakticky ukončil svoju činnosť vo funkciách ktoré zastával. Trvalo sa liečil v psychiatrickej liečebni v Pezinku.
Zomrel 17.2.1955 vo veku 62 rokov v Pezinku. Urna s jeho popolom bola uložená na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave. Neskôr bola v roku 1990 prevezená na Národný cintorín do Martina.
Križan Bronislav *3.12.1941
Narodil sa v Bratislave a tu prežil aj svoje detstvo. V roku 1967 ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako všetkým ani on sa nevyhol povinnej vojenskej službe, rok absolvoval vo Vojenskom umeleckom súbore (dnes Armádny umelecký súbor).
Svoju profesionálnu dráhu začal v Nitre kde odohral dve sezóny. V roku 1972 bol členom Poetického súboru divadla Nová scéna v Bratislave, kde zotrval do roku 1998. Okrem herectva sa venoval aj dabingu a vyučoval na Bratislavskom konzervatóriu. Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, vo filmoch najčastejšie hral mužské role vojakov, dôstojníkov, partizánov a komunistov. Bol obsadzovaný do rozprávok, Sokoliarova dcéra, Zlatá priadka a iné.
V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo.
V jeho 71 rokoch ho dostihla vážna a ťažká choroba, ktorej napokon 20.12.2012 podľahol. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Narodil sa v Bratislave a tu prežil aj svoje detstvo. V roku 1967 ukončil štúdium herectva na Vysokej škole múzických umení v Bratislave. Ako všetkým ani on sa nevyhol povinnej vojenskej službe, rok absolvoval vo Vojenskom umeleckom súbore (dnes Armádny umelecký súbor).
Svoju profesionálnu dráhu začal v Nitre kde odohral dve sezóny. V roku 1972 bol členom Poetického súboru divadla Nová scéna v Bratislave, kde zotrval do roku 1998. Okrem herectva sa venoval aj dabingu a vyučoval na Bratislavskom konzervatóriu. Na divadelných doskách stvárnil vážne aj tragikomické postavy, vo filmoch najčastejšie hral mužské role vojakov, dôstojníkov, partizánov a komunistov. Bol obsadzovaný do rozprávok, Sokoliarova dcéra, Zlatá priadka a iné.
V roku 2010 mu Literárny fond udelil cenu za dlhoročnú prácu pre slovenské divadelníctvo.
V jeho 71 rokoch ho dostihla vážna a ťažká choroba, ktorej napokon 20.12.2012 podľahol. Miesto jeho posledného odpočinku nájdeme vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Mitana Dušan *9.12.1946
Narodil sa v Moravskom Lieskovom rodine robotníka. Detstvo a vzdelanie získaval v rodnej obci a Novom Meste nad Váhom, kde aj zmaturoval. Krátko pracoval ako robotník a začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po roku štúdium ukončil a odišiel pracovať do redakcie časopisu Mladá tvorba. V roku 1967 chodil na Vysokú školu múzických umení, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. V rokoch 1973 – 1974 bol redaktorom časopisu Romboid a od roku 1975 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe ako spisovateľ na „voľnej nohe“.
Napísal 15 próz, najznámejšie „Psie dni“ a „Patagónia“, venoval sa aj poézii a písaniu scenárov.
Spisovateľ, scenárista a dramatik Dušan Mitana zomrel vo veku 72 rokov. 22. mája 2019 ukončil svoj život vlastnou rukou (skokom z piateho poschodia) v nočných hodinách napriek tomu, že vo vedľajšej izbe spala jeho manželka, ktorá mu bola vždy oporou. Svoje miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Narodil sa v Moravskom Lieskovom rodine robotníka. Detstvo a vzdelanie získaval v rodnej obci a Novom Meste nad Váhom, kde aj zmaturoval. Krátko pracoval ako robotník a začal študovať žurnalistiku na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, po roku štúdium ukončil a odišiel pracovať do redakcie časopisu Mladá tvorba. V roku 1967 chodil na Vysokú školu múzických umení, kde študoval filmovú a televíznu dramaturgiu. V rokoch 1973 – 1974 bol redaktorom časopisu Romboid a od roku 1975 sa profesionálne venoval literárnej tvorbe ako spisovateľ na „voľnej nohe“.
Napísal 15 próz, najznámejšie „Psie dni“ a „Patagónia“, venoval sa aj poézii a písaniu scenárov.
Spisovateľ, scenárista a dramatik Dušan Mitana zomrel vo veku 72 rokov. 22. mája 2019 ukončil svoj život vlastnou rukou (skokom z piateho poschodia) v nočných hodinách napriek tomu, že vo vedľajšej izbe spala jeho manželka, ktorá mu bola vždy oporou. Svoje miesto posledného odpočinku našiel na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave.
Pauliny Eugen *13.12.1912
Narodil sa v rodine železničiara Jánovi a Márii Paulinovým. Základné vzdelanie a stredoškolské gymnázium absolvoval vo Zvolene. Neskôr ukončil vysokoškolské vzdelanie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde následne zastával funkciu asistenta, neskôr sa stal profesorom a doktorom vied (DrSc.).
Stal sa zakladateľom modernej slovenskej a československej tradície vo výskume syntetickej sémantiky. Ako vysokoškolský profesor a dlhoročný vedúci katedry slovenského jazyka si všímal aj praktické potreby výuky. Pauliny bol jeden z vedúcich osobností slovenskej jazykovedy po druhej svetovej vojne. Ako editor, literárny vedec vydal deväť odborných publikácií. Otázkami všeobecnej jazykovedy sa zaoberal v diele „Systém slovenského jazyka“. Bol vyznamenaný Radom práce (1969), plaketou Ľudovíta Štúra SAV (1972) a striebornou medailou SAV.
Eugen Pauliny zomrel vo veku 71 rokov 19. mája 1983 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú vo V.I.P. priestore v susedstve Domu smútku na cintoríne Slávičie údolie.
Narodil sa v rodine železničiara Jánovi a Márii Paulinovým. Základné vzdelanie a stredoškolské gymnázium absolvoval vo Zvolene. Neskôr ukončil vysokoškolské vzdelanie na Filozofickej fakulte UK v Bratislave, kde následne zastával funkciu asistenta, neskôr sa stal profesorom a doktorom vied (DrSc.).
Stal sa zakladateľom modernej slovenskej a československej tradície vo výskume syntetickej sémantiky. Ako vysokoškolský profesor a dlhoročný vedúci katedry slovenského jazyka si všímal aj praktické potreby výuky. Pauliny bol jeden z vedúcich osobností slovenskej jazykovedy po druhej svetovej vojne. Ako editor, literárny vedec vydal deväť odborných publikácií. Otázkami všeobecnej jazykovedy sa zaoberal v diele „Systém slovenského jazyka“. Bol vyznamenaný Radom práce (1969), plaketou Ľudovíta Štúra SAV (1972) a striebornou medailou SAV.
Eugen Pauliny zomrel vo veku 71 rokov 19. mája 1983 v Bratislave. Jeho ostatky sa nachádzajú vo V.I.P. priestore v susedstve Domu smútku na cintoríne Slávičie údolie.
Šlachta Štefan *6.12.1939
Rodák z Ružomberka kde prežil detstvo a vyštudoval základnú i strednú školu. Vyššie vzdelanie absolvoval na SVŠT (Slovenská vysoká škola technická) pod vedením architekta Vladimíra Karfíka, ktorý bol Baťovým architektom. Skúsenosti ktoré odovzdal Šlachtovi boli z oblasti funkcionalizmu a medzivojnovej architektúry. Na škole potom pôsobil ako odborný asistent.
Od roku 1975 do roku 1987 zastával post hlavného architekta v Štátnom ústave pre projektovanie dopravných stavieb v Bratislave. Následne prešiel do Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde sa venoval dielam a osobnostiam medzivojnovej a modernej architektúry. Po revolúcii začal v roku 1990 pracovať na VŠVU a stal sa zakladateľom a prezidentom Spolku architektov Slovenska. V rokoch 1994 až 2000 bol na VŠVU jej rektorom. Od apríla roku 2006 bol menovaný hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy.
Profesor Štefan Šlachta zomrel vo veku 76 rokov v Bratislave. Po dlhej a ťažkej chorobe zomiera v kruhu najbližších dňa 26. mája 2016. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Rodák z Ružomberka kde prežil detstvo a vyštudoval základnú i strednú školu. Vyššie vzdelanie absolvoval na SVŠT (Slovenská vysoká škola technická) pod vedením architekta Vladimíra Karfíka, ktorý bol Baťovým architektom. Skúsenosti ktoré odovzdal Šlachtovi boli z oblasti funkcionalizmu a medzivojnovej architektúry. Na škole potom pôsobil ako odborný asistent.
Od roku 1975 do roku 1987 zastával post hlavného architekta v Štátnom ústave pre projektovanie dopravných stavieb v Bratislave. Následne prešiel do Štátneho ústavu pamiatkovej starostlivosti, kde sa venoval dielam a osobnostiam medzivojnovej a modernej architektúry. Po revolúcii začal v roku 1990 pracovať na VŠVU a stal sa zakladateľom a prezidentom Spolku architektov Slovenska. V rokoch 1994 až 2000 bol na VŠVU jej rektorom. Od apríla roku 2006 bol menovaný hlavným architektom Hlavného mesta SR Bratislavy.
Profesor Štefan Šlachta zomrel vo veku 76 rokov v Bratislave. Po dlhej a ťažkej chorobe zomiera v kruhu najbližších dňa 26. mája 2016. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Iľja Paulíny Tóth *27.12.1896
Narodil sa v Martine v rodine Žigmunda Pauliny-Tótha a jeho manželky Margity Pauliny-Tóthovej. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Šoprone, neskôr na lekárskej fakulte univerzít v Budapešti a v Bratislave. V roku 1918 podpísal martinskú Deklaráciu slovenského národa, v roku 1919 bol členom československej delegácie v Budapešti. Bol prívržencom a členom Slovenskej národnej strany. Bol členom Štúrovej evanjelickej spoločnosti, podieľal sa na jej založení (1936) ako podpredseda prípravného výboru.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania odišiel na povstalecké územie, od 1. 9. 1944 bol spolupovereníkom a od 5. 9. 1944 zástupcom povereníka Slovenskej národnej rady pre zdravotníctvo. Po prechode Slovenského národného povstania do hôr pôsobil ako lekár partizánskeho oddielu Smrť fašizmu. V roku 1945 dostal Rad SNP I. triedy. Dnes je na budove na námestí Štefana Moyzesa č. 14 umiestnená tabuľa, ktorá pripomína, že tu sídlilo Povereníctvo SNR pre zdravotníctvo, a zástupcom povereníka SNR Fendta bol Iľja Paulíny Tóth.
Neskôr bol členom Demokratickej strany, poslancom Slovenskej národnej rady v rokoch 1945 - 1946 a predsedom jej rozpočtového výboru. Pôsobil tiež ako hlavný zdravotný komisár Bratislavy, podpredseda Ústrednej jednoty československých lekárov a po oslobodení pracoval ako externý profesor na lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako riaditeľ Štátnej infekčnej nemocnice v Bratislave. Je tiež autorom článkov a štúdií v odbornej tlači.
(Zdroj: Slovenská evanjelická jednota o.z. a Evanjelický cirkevný zbor a.v. B. Bystrica, Pomníky, pamätníky a pamätné tabule v Banskej Bystrici, sk.wikipedia.org)
Zomrel v Bratislave vo veku 68 rokov 12. februára 1965 a pochovaný je na evanjelickom Cintoríne Pri kozej bráne.
Narodil sa v Martine v rodine Žigmunda Pauliny-Tótha a jeho manželky Margity Pauliny-Tóthovej. Študoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Šoprone, neskôr na lekárskej fakulte univerzít v Budapešti a v Bratislave. V roku 1918 podpísal martinskú Deklaráciu slovenského národa, v roku 1919 bol členom československej delegácie v Budapešti. Bol prívržencom a členom Slovenskej národnej strany. Bol členom Štúrovej evanjelickej spoločnosti, podieľal sa na jej založení (1936) ako podpredseda prípravného výboru.
Po vypuknutí Slovenského národného povstania odišiel na povstalecké územie, od 1. 9. 1944 bol spolupovereníkom a od 5. 9. 1944 zástupcom povereníka Slovenskej národnej rady pre zdravotníctvo. Po prechode Slovenského národného povstania do hôr pôsobil ako lekár partizánskeho oddielu Smrť fašizmu. V roku 1945 dostal Rad SNP I. triedy. Dnes je na budove na námestí Štefana Moyzesa č. 14 umiestnená tabuľa, ktorá pripomína, že tu sídlilo Povereníctvo SNR pre zdravotníctvo, a zástupcom povereníka SNR Fendta bol Iľja Paulíny Tóth.
Neskôr bol členom Demokratickej strany, poslancom Slovenskej národnej rady v rokoch 1945 - 1946 a predsedom jej rozpočtového výboru. Pôsobil tiež ako hlavný zdravotný komisár Bratislavy, podpredseda Ústrednej jednoty československých lekárov a po oslobodení pracoval ako externý profesor na lekárskej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pôsobil ako riaditeľ Štátnej infekčnej nemocnice v Bratislave. Je tiež autorom článkov a štúdií v odbornej tlači.
(Zdroj: Slovenská evanjelická jednota o.z. a Evanjelický cirkevný zbor a.v. B. Bystrica, Pomníky, pamätníky a pamätné tabule v Banskej Bystrici, sk.wikipedia.org)
Zomrel v Bratislave vo veku 68 rokov 12. februára 1965 a pochovaný je na evanjelickom Cintoríne Pri kozej bráne.
V tomto mesiaci si môžeme pripomenúť aj osobnosti, o ktorých nám chýbajú informácie o mieste ich posledného odpočinku, prípadne o ich živote. Geišberg Marián *23.12.1953 – †10.11.2018 Miesto uloženia ostatkov neznáme.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 12. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 12. 2023
Rýchle hľadanie
Bán Pavol *13.12.1892 – †3.7.1959 Slávičie údolie
Bielik Paľo *11.12.1910 – †23.4.1983 Urnový háj pri bratislavskom krematóriu
Brunovský Albín *25.12.1935 – †20.1.1997 Urnový háj pri bratislavskom krematóriu
Fiala Peter *29.12.1977 – †26.12.2004 Slávičie údolie
Haspra Pavol *8.12.1929 – †27.3.2004 Slávičie údolie
Jančová Marcela *2.12.1975 – †17.12.2001 Ružinov/Vrakuňa
Jesenský Janko *30.12.1874 – †27.12.1945 Národný cintorín
Kostra Ján *4.12.1910 – †5.11.1975 Slávičie údolie
Krčméry Štefan *26.12.1892 – †17.2.1955 Národný cintorín
Križan Bronislav *3.12.1941 – †20.12.2012 Urnový háj pri bratislavskom krematóriu
Mitana Dušan *9.12.1946 – †22.5.2019 Ružinov/Vrakuňa
Pauliny Eugen *13.12.1912 – †19.5.1983 Slávičie údolie
Šlachta Štefan *6.12.1939 – †26.5.2016 Slávičie údolie
Iľja Paulíny Tóth *27.12.1896 – †12.2.1965 Pri Kozej bráne
Späť na tému Výročia
