Osobnosti Slovenska - Máj
Máj 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v máji, ktorí už nie sú medzi nami
Ján Ambruš *19.5.1899
Narodil sa v slovenskej rodine na území Bulharska v meste Gorna Mitropolija. Absolvoval vojenskú školu v Hraniciach na Morave. Neskôr prešiel k letectvu. Ako úspešný akrobat a diaľkový pilot roku 1938 sa stal držiteľom diaľkového letu v kategórii dvojmiestnych lietadiel, keď zdolal trasu z Prahy Ruzyň do Chartúmu v Sudáne v dĺžke 4340 km.
Počas 2. svetovej vojny bol najskôr veliteľom letectva Slovenského štátu, neskôr odišiel cez Poľsko a Franciu do Veľkej Británie. Tam bol nakrátko veliteľom 312. československej stíhacej perute RAF. V roku 1941 odchádza do Kanady, kde pôsobil ako vojenský a letecký atašé (1943-1945). Po skončení vojny sa vracia na Slovensko, je povýšený do hodnosti brigádneho generála a zastáva vysoké vojenské posty. Taktiež sa stáva poslancom Demokratickej strany. Po februári a perzekúciách opúšťa v roku 1948 Slovensko a vracia sa do zámoria, žije v Kanade a USA.
V starobe žil v Domove pre starších na okraji Chicaga. Na jeho 93 narodeniny mu prišli gratulácie od vtedajšieho prezidenta USA George Busha s manželkou a od viacerých československých občanov žijúcich v USA. Bol pozvaný aj do starej vlasti no jeho zdravotný stav nedovoľoval tak dlhú cestu. Koncom roku 1993 ho teda navštívila delegácia československého Zväzu pilotov, odovzdali mu osobné dary i pôvodný pilotný odznak ČSR a zlatý pilotný odznak ČSFR.
Zomrel 20.1.1994. Jeho ostatky boli prevezené na Slovensko, odpočíva v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Narodil sa v slovenskej rodine na území Bulharska v meste Gorna Mitropolija. Absolvoval vojenskú školu v Hraniciach na Morave. Neskôr prešiel k letectvu. Ako úspešný akrobat a diaľkový pilot roku 1938 sa stal držiteľom diaľkového letu v kategórii dvojmiestnych lietadiel, keď zdolal trasu z Prahy Ruzyň do Chartúmu v Sudáne v dĺžke 4340 km.
Počas 2. svetovej vojny bol najskôr veliteľom letectva Slovenského štátu, neskôr odišiel cez Poľsko a Franciu do Veľkej Británie. Tam bol nakrátko veliteľom 312. československej stíhacej perute RAF. V roku 1941 odchádza do Kanady, kde pôsobil ako vojenský a letecký atašé (1943-1945). Po skončení vojny sa vracia na Slovensko, je povýšený do hodnosti brigádneho generála a zastáva vysoké vojenské posty. Taktiež sa stáva poslancom Demokratickej strany. Po februári a perzekúciách opúšťa v roku 1948 Slovensko a vracia sa do zámoria, žije v Kanade a USA.
V starobe žil v Domove pre starších na okraji Chicaga. Na jeho 93 narodeniny mu prišli gratulácie od vtedajšieho prezidenta USA George Busha s manželkou a od viacerých československých občanov žijúcich v USA. Bol pozvaný aj do starej vlasti no jeho zdravotný stav nedovoľoval tak dlhú cestu. Koncom roku 1993 ho teda navštívila delegácia československého Zväzu pilotov, odovzdali mu osobné dary i pôvodný pilotný odznak ČSR a zlatý pilotný odznak ČSFR.
Zomrel 20.1.1994. Jeho ostatky boli prevezené na Slovensko, odpočíva v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Vladimír Durdík mladší *23.5.1949
Narodil sa v obci Smižany v okrese Spišská Nová Ves. Jeho otec Vladimír Durdík starší sa narodil 1.1.1924 v Leviciach a bol výborným hercom. Sprvoti sa zdalo, že sa jeho syn minie povolaním herca, no ukázalo sa, že gény sa nedajú zaprieť a tak po maturite odchádza do Bratislavy kde absolvuje Vysokú školu múzických umení, VŠMU herectvo.
Nastúpil do Štátneho divadla v Košiciach (1971), ale v Bratislave naďalej hosťoval nielen na Novej scéne, ale aj v iných divadlách. Napokon prijal angažmá v činohre Slovenského národného divadla (1975). Pre svoj chlapčenský a bezbranný výraz bol obsadzovaný do romantických rolí a to nielen na divadelných doskách ale aj vo filmoch, televízii a v rozhlase. Často hrával po boku svojho otca, ktorý mal tiež angažmá v SND. Tu pôsobil až do svojej nečakanej smrti v roku 2003. Tak ako aj jeho otec, dožil sa 54 rokov.
Zomrel po dlhšej chorobe 9. marca 2003 v Bratislave. Pochovaný je v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória, kde odpočíva veľa jeho kolegov i známych osobností.
Narodil sa v obci Smižany v okrese Spišská Nová Ves. Jeho otec Vladimír Durdík starší sa narodil 1.1.1924 v Leviciach a bol výborným hercom. Sprvoti sa zdalo, že sa jeho syn minie povolaním herca, no ukázalo sa, že gény sa nedajú zaprieť a tak po maturite odchádza do Bratislavy kde absolvuje Vysokú školu múzických umení, VŠMU herectvo.
Nastúpil do Štátneho divadla v Košiciach (1971), ale v Bratislave naďalej hosťoval nielen na Novej scéne, ale aj v iných divadlách. Napokon prijal angažmá v činohre Slovenského národného divadla (1975). Pre svoj chlapčenský a bezbranný výraz bol obsadzovaný do romantických rolí a to nielen na divadelných doskách ale aj vo filmoch, televízii a v rozhlase. Často hrával po boku svojho otca, ktorý mal tiež angažmá v SND. Tu pôsobil až do svojej nečakanej smrti v roku 2003. Tak ako aj jeho otec, dožil sa 54 rokov.
Zomrel po dlhšej chorobe 9. marca 2003 v Bratislave. Pochovaný je v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória, kde odpočíva veľa jeho kolegov i známych osobností.
Pavol Horov *25.5.1914
Narodil sa ako Pavol Horovčák v Bánovciach nad Ondavou. Maturitnú skúšku absolvoval na gymnáziu v Michalovciach v roku 1934. Svoj vzťah k slovenskému jazyku upevnil pokračovaním štúdia na učiteľskej akadémii v Bratislave (1935). Po jej skončení sa obrátil na učiteľskú dráhu a takmer desať rokov učil v Čani a v Michalovciach až do konca druhej svetovej vojny. Práve v tom čase začal svoju literárnu činnosť. Od roku 1940 vydával Básnické zbierky, hádam najznámejšia je jeho prvá: „Zradné vody spodné“. Od toho času používal rôzne pseudonymy Pavol Horov, Peha, Urban Čák, Péhá, Ján Onda, PeKa, P. U. Horov, Urban Horov.
Literárnou činnosťou sa zaoberal aj v ďalších rokoch, kedy pôsobil v Československom rozhlase v Košiciach, ktorého bol do roku 1950 aj riaditeľom. V roku 1951 odchádza do Bratislavy, pôsobí ako šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1951 – 1952), tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (1952 – 1954). Ďalej bol riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1954 – 1963). V roku 1963 – 1964 pôsobil v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 kedy mu udelili titul zaslúžilý umelec sa venoval už len literárnej tvorbe. Dva roky pred smrťou (1973) získal titul národný umelec.
Zomrel 29.9.1975 a je pochovaný v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória.
Narodil sa ako Pavol Horovčák v Bánovciach nad Ondavou. Maturitnú skúšku absolvoval na gymnáziu v Michalovciach v roku 1934. Svoj vzťah k slovenskému jazyku upevnil pokračovaním štúdia na učiteľskej akadémii v Bratislave (1935). Po jej skončení sa obrátil na učiteľskú dráhu a takmer desať rokov učil v Čani a v Michalovciach až do konca druhej svetovej vojny. Práve v tom čase začal svoju literárnu činnosť. Od roku 1940 vydával Básnické zbierky, hádam najznámejšia je jeho prvá: „Zradné vody spodné“. Od toho času používal rôzne pseudonymy Pavol Horov, Peha, Urban Čák, Péhá, Ján Onda, PeKa, P. U. Horov, Urban Horov.
Literárnou činnosťou sa zaoberal aj v ďalších rokoch, kedy pôsobil v Československom rozhlase v Košiciach, ktorého bol do roku 1950 aj riaditeľom. V roku 1951 odchádza do Bratislavy, pôsobí ako šéfredaktor vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1951 – 1952), tajomník Zväzu slovenských spisovateľov (1952 – 1954). Ďalej bol riaditeľ vydavateľstva Slovenský spisovateľ (1954 – 1963). V roku 1963 – 1964 pôsobil v Slovenskom ústredí knižnej kultúry. Od roku 1964 kedy mu udelili titul zaslúžilý umelec sa venoval už len literárnej tvorbe. Dva roky pred smrťou (1973) získal titul národný umelec.
Zomrel 29.9.1975 a je pochovaný v Urnovom háji v Lamači, v areáli bratislavského Krematória.
Ignác Kolčák *16.5.1931
Narodil sa v Sihelnom na severe Slovenska v okrese Námestovo. Jeho rodičia, v tom čase maloroľníci (Anna a Pavol) mali jedenásť potomkov. Rodina žila v biede ako bolo na Orave zvykom. Vychodil len sedem tried ľudovej školy a to v Sihelnom a v Oravskej Polhore. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa z neho stane akademický maliar.
Po vojne sa vybral k rodine do Čiech kde sa ho ujali a dali mu na starosti chovaný statok. Staral sa tak o tri kone, päť prasiat a jedenásť kráv.
Veľa záznamov sa z jeho mladosti nedochovalo, za zmienku stojí jeho snaha vyučiť sa za písmomaliara v Krnove pri Ostrave.
V rokoch 1952 až 1958 navštevoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe, obor maľba. Vrátil sa na Oravu, kde sa podieľal na založení Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a v rokoch 1970 až 1975 bol jej riaditeľom.
Postaral sa tiež o vybudovanie stálej expozície slovenského tradičného umenia na ostrove Slanica. Neskôr v roku 1977 odchádza do Bratislavy, stáva sa podpredsedom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1980 je na voľnej nohe. Po novembri 1989 sa zaslúžil na obnove Umeleckej besedy slovenskej a v roku 1993 sa stáva jej tajomníkom.
Podieľal sa aj na vzniku Slovenskej galérie v Békešskej Čabe a na ustanovení Nadácie Martina Benku pri Umeleckej besede slovenskej. Nikdy nezabudol na svoj rodný kraj Oravu z ktorej čerpal motívy k svojim dielam.
Zomrel 20.1.2008 a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Narodil sa v Sihelnom na severe Slovenska v okrese Námestovo. Jeho rodičia, v tom čase maloroľníci (Anna a Pavol) mali jedenásť potomkov. Rodina žila v biede ako bolo na Orave zvykom. Vychodil len sedem tried ľudovej školy a to v Sihelnom a v Oravskej Polhore. Nič nenasvedčovalo tomu, že sa z neho stane akademický maliar.
Po vojne sa vybral k rodine do Čiech kde sa ho ujali a dali mu na starosti chovaný statok. Staral sa tak o tri kone, päť prasiat a jedenásť kráv.
Veľa záznamov sa z jeho mladosti nedochovalo, za zmienku stojí jeho snaha vyučiť sa za písmomaliara v Krnove pri Ostrave.
V rokoch 1952 až 1958 navštevoval Akadémiu výtvarných umení v Prahe, obor maľba. Vrátil sa na Oravu, kde sa podieľal na založení Oravskej galérie v Dolnom Kubíne a v rokoch 1970 až 1975 bol jej riaditeľom.
Postaral sa tiež o vybudovanie stálej expozície slovenského tradičného umenia na ostrove Slanica. Neskôr v roku 1977 odchádza do Bratislavy, stáva sa podpredsedom Zväzu slovenských výtvarných umelcov. Od roku 1980 je na voľnej nohe. Po novembri 1989 sa zaslúžil na obnove Umeleckej besedy slovenskej a v roku 1993 sa stáva jej tajomníkom.
Podieľal sa aj na vzniku Slovenskej galérie v Békešskej Čabe a na ustanovení Nadácie Martina Benku pri Umeleckej besede slovenskej. Nikdy nezabudol na svoj rodný kraj Oravu z ktorej čerpal motívy k svojim dielam.
Zomrel 20.1.2008 a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Ivan Krajíček *24.5.1940
Slovenský herec, zabávač, spevák, humorista, režisér a moderátor uzrel svetlo sveta v Žiline. Ako päťročného ho rodičia prihlásili do Ľudovej školy umenia na husle. Tu sa dostal do kontaktu hudbou nielen v teoretickej rovine ale pridal sa k nej aj spev.
Po základnej škole odišiel do Trenčína a odtiaľ po maturite zamieril do Bratislavy študovať herectvo na VŠMU (1957 – 1961). V prezenčnej vojenskej službe sa tiež venoval svojej tvorbe a keďže sa mu nedarilo v jednom prípade so scenárom, obrátil sa na svojho kolegu Olda Hlaváčka, ktorý slúžil v tom istom čase v Mikulove. Tak začala spolupráca, ktorá pretrvala až do jeho smrti v 57 rokoch.
Písať o tvorbe Ivana Krajíčka je ako nosiť drevo do lesa. Bol jedným z najznámejších moderátorov a zabávačov, bez ktorých sa nezaobišiel žiaden Silvester, kabaret alebo galavečer.
Jeho všestrannosť nájdeme v desiatkach filmov, adaptáciách divadelných hier, režíroval viac ako dvadsaťsedem diel. Jeho hviezda svietila v slovenskej tvorbe v „Hostinci pod gaštanom, Vtipnejší vyhráva, My sme malí muzikanti, Repete“ alebo aj vo filme „Sváko Ragan“ sťa nezabudnuteľný cigán Dežo.
Vo februári roku 1997 sa úplne stiahol z verejného života, bolo verejným tajomstvom, že bojuje s ťažkou a zákernou chorobou, ktorej napokon podľahol. Stalo sa tak 5.6.1997.
Odvtedy odpočíva iba pár metrov od ďalšieho velikána slovenskej hereckej tvorby, Jožka Krónera. Hrob Ivana Krajíčka nájdeme v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Slovenský herec, zabávač, spevák, humorista, režisér a moderátor uzrel svetlo sveta v Žiline. Ako päťročného ho rodičia prihlásili do Ľudovej školy umenia na husle. Tu sa dostal do kontaktu hudbou nielen v teoretickej rovine ale pridal sa k nej aj spev.
Po základnej škole odišiel do Trenčína a odtiaľ po maturite zamieril do Bratislavy študovať herectvo na VŠMU (1957 – 1961). V prezenčnej vojenskej službe sa tiež venoval svojej tvorbe a keďže sa mu nedarilo v jednom prípade so scenárom, obrátil sa na svojho kolegu Olda Hlaváčka, ktorý slúžil v tom istom čase v Mikulove. Tak začala spolupráca, ktorá pretrvala až do jeho smrti v 57 rokoch.
Písať o tvorbe Ivana Krajíčka je ako nosiť drevo do lesa. Bol jedným z najznámejších moderátorov a zabávačov, bez ktorých sa nezaobišiel žiaden Silvester, kabaret alebo galavečer.
Jeho všestrannosť nájdeme v desiatkach filmov, adaptáciách divadelných hier, režíroval viac ako dvadsaťsedem diel. Jeho hviezda svietila v slovenskej tvorbe v „Hostinci pod gaštanom, Vtipnejší vyhráva, My sme malí muzikanti, Repete“ alebo aj vo filme „Sváko Ragan“ sťa nezabudnuteľný cigán Dežo.
Vo februári roku 1997 sa úplne stiahol z verejného života, bolo verejným tajomstvom, že bojuje s ťažkou a zákernou chorobou, ktorej napokon podľahol. Stalo sa tak 5.6.1997.
Odvtedy odpočíva iba pár metrov od ďalšieho velikána slovenskej hereckej tvorby, Jožka Krónera. Hrob Ivana Krajíčka nájdeme v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Martin Kukučín *17.5.1860
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, slovenský dramatik a publicista, bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom modernej slovenskej prózy.
Je po ňom pomenovaná planétka (23444) Kukučín. Nakoľko zomrel v Chorvátsku, dočasne ho pochovali v Záhrebe.
Neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra 1928.
Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou Na hradskej ceste. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojim dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu.
V začiatkoch tvorby bola pre jeho diela charakteristická groteskno-humoristická štylizácia príbehov, no po roku 1918 sa jeho diela napĺňajú skôr tragicko-nostalgickými a existencionálnymi starosťami o osud vlastného národa a ľudstva.
Pre Kukučínovo dielo je charakteristická viera v človeka. Aj keď Kukučín kritizuje spoločenské pomery a jeho pohľad na obyčajného človeka je často úsmevný, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv. (Zdroj Marcel Lincényi)
Zomrel 21. mája v roku 1928. Pochovaný je v Martine. Pozri fotoprílohu.
Martin Kukučín, vlastným menom Matej Bencúr, slovenský dramatik a publicista, bol najvýznamnejším predstaviteľom slovenského literárneho realizmu a zakladateľom modernej slovenskej prózy.
Je po ňom pomenovaná planétka (23444) Kukučín. Nakoľko zomrel v Chorvátsku, dočasne ho pochovali v Záhrebe.
Neskôr boli jeho telesné pozostatky prevezené do Martina na Národný cintorín, kde ho pochovali 29. októbra 1928.
Svoju literárnu tvorbu odštartoval v roku 1883 poviedkou Na hradskej ceste. Spočiatku sa venoval hlavne písaniu poviedok a noviel, v ktorých sa vracia do svojej mladosti a k svojim prvým zamestnaniam, no taktiež takmer fotograficky podáva obraz dedinského života a sedliackeho zmýšľania. Svojim dielom Dom v stráni založil tradíciu dedinského románu.
V začiatkoch tvorby bola pre jeho diela charakteristická groteskno-humoristická štylizácia príbehov, no po roku 1918 sa jeho diela napĺňajú skôr tragicko-nostalgickými a existencionálnymi starosťami o osud vlastného národa a ľudstva.
Pre Kukučínovo dielo je charakteristická viera v človeka. Aj keď Kukučín kritizuje spoločenské pomery a jeho pohľad na obyčajného človeka je často úsmevný, stále verí v možnosť nápravy svojich postáv. (Zdroj Marcel Lincényi)
Zomrel 21. mája v roku 1928. Pochovaný je v Martine. Pozri fotoprílohu.
Aladár Móži *21.5.1923
Slovenských umelcov, hudobníkov v klasike má naša krajina ako šafranu. Medzi skutočné veličiny patrí aj husľový virtuóz a hudobný skladateľ Aladár Móži, ktorý sa narodil do rodiny hudobníka v Bratislave, kde získal svoje prvé vzdelanie v obore. Na Slovensku registrujeme len 8 husľových umelcov ako bol Móži. Okrem neho sa jedná o B. Botošovú, J. Biháriho, F. Horvátha, L.Kopsovú, P. Cinkovú, S. Palúcha a B. Warchala.
Vráťme sa k Aladárovi Móžimu. Na husle sa vzdelával u Gustáva Náhlovského, žiaka Otakara Ševčíka a u Tibora Gašparka na štátnom konzervatóriu Bratislava. Pokračoval v rakúskom Salzburgu a na viedenskej Akadémii.
Bol zakladateľ Bratislavského kvarteta, od roku 1949 koncertným majstrom Symfonického orchestra ČS Rozhlasu v Bratislave, od roku 1955 viedol Bratislavský komorný orchester a Slovenské kvarteto.
Od roku 1955 do 1977 učil na bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení. Skomponoval viac ako 13 diel určených pre husle ako hlavný nástroj. Napokon bol menovaný Zaslúžilým umelcom. (Zdroj wikipedia)
Zomrel 24.1.1984 vo veku 60 rokov v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Slovenských umelcov, hudobníkov v klasike má naša krajina ako šafranu. Medzi skutočné veličiny patrí aj husľový virtuóz a hudobný skladateľ Aladár Móži, ktorý sa narodil do rodiny hudobníka v Bratislave, kde získal svoje prvé vzdelanie v obore. Na Slovensku registrujeme len 8 husľových umelcov ako bol Móži. Okrem neho sa jedná o B. Botošovú, J. Biháriho, F. Horvátha, L.Kopsovú, P. Cinkovú, S. Palúcha a B. Warchala.
Vráťme sa k Aladárovi Móžimu. Na husle sa vzdelával u Gustáva Náhlovského, žiaka Otakara Ševčíka a u Tibora Gašparka na štátnom konzervatóriu Bratislava. Pokračoval v rakúskom Salzburgu a na viedenskej Akadémii.
Bol zakladateľ Bratislavského kvarteta, od roku 1949 koncertným majstrom Symfonického orchestra ČS Rozhlasu v Bratislave, od roku 1955 viedol Bratislavský komorný orchester a Slovenské kvarteto.
Od roku 1955 do 1977 učil na bratislavskom konzervatóriu a na Vysokej škole múzických umení. Skomponoval viac ako 13 diel určených pre husle ako hlavný nástroj. Napokon bol menovaný Zaslúžilým umelcom. (Zdroj wikipedia)
Zomrel 24.1.1984 vo veku 60 rokov v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Stano Radič *7.5.1955
Narodil sa v Kalinove pri Lučenci. Gymnázium vyštudoval v Lučenci a po ňom nastúpil do Závodov ťažkého strojárstva, závod Hriňová. Jeho ambície ho však nenechali dlho v rodnom kraji a tak po čase nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa cítil ako ryba vo vode.
Už na fakulte sa v roku 1975 zoznámil so svojou budúcou manželkou Ivetou Radičovou, vtedy Karafiátovou. Manželstvo im vydržalo 25 rokov až do nečakanej Stankovej smrti v roku 2005, kedy sa Iveta Radičová stala aj ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny.
Po absolvovaní vysokej školy nastúpil Stano do Československého rozhlasu, kde zo začiatku pôsobil ako sociológ v Metodicko-výskumnom kabinete. Od roku 1983 pracoval ako redaktor, neskôr sa stal vedúcim Redakcie zábavných žánrov.
Osobne bol autorom viac ako stovky dialógov, humorných scénok, rozhlasových a divadelných komédií. Pôsobil ako moderátor, humorista, glosátor a popri tom ako scenárista, redaktor a autor, spolupracovník Jara Filipa či Jána Snopka.
Smrť ho zastihla 8.4. 2005 vo veku 49 rokov počas jazdy autom v Bratislave. Napriek okamžitej pomoci záchranárov zomrel na infarkt.
Svoje miesto odpočinku našiel na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Narodil sa v Kalinove pri Lučenci. Gymnázium vyštudoval v Lučenci a po ňom nastúpil do Závodov ťažkého strojárstva, závod Hriňová. Jeho ambície ho však nenechali dlho v rodnom kraji a tak po čase nastúpil na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského v Bratislave, kde sa cítil ako ryba vo vode.
Už na fakulte sa v roku 1975 zoznámil so svojou budúcou manželkou Ivetou Radičovou, vtedy Karafiátovou. Manželstvo im vydržalo 25 rokov až do nečakanej Stankovej smrti v roku 2005, kedy sa Iveta Radičová stala aj ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny.
Po absolvovaní vysokej školy nastúpil Stano do Československého rozhlasu, kde zo začiatku pôsobil ako sociológ v Metodicko-výskumnom kabinete. Od roku 1983 pracoval ako redaktor, neskôr sa stal vedúcim Redakcie zábavných žánrov.
Osobne bol autorom viac ako stovky dialógov, humorných scénok, rozhlasových a divadelných komédií. Pôsobil ako moderátor, humorista, glosátor a popri tom ako scenárista, redaktor a autor, spolupracovník Jara Filipa či Jána Snopka.
Smrť ho zastihla 8.4. 2005 vo veku 49 rokov počas jazdy autom v Bratislave. Napriek okamžitej pomoci záchranárov zomrel na infarkt.
Svoje miesto odpočinku našiel na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Miloš Ruppeldt *29.5.1881
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši. Tu sa začali aj jeho štúdiá. Pokračoval v Banskej Štiavnici, potom odcestoval do Oberschutzenu do učiteľského ústavu. Od svojho otca Karola, učiteľa, prevzal vedenie spevokolu Tatran (1901), ktorému sa venoval štyri roky.
Na cestu do zámoria sa vybral v roku 1905. Viedla až do Argentíny medzi krajanov. Popri štúdiu hry na klavír na Hudobnom ústave v Buenos Aires vyučoval aj hru na klavír v tunajších spevokoloch. Po získaní diplomu sa vracia do Európy (V roku 1909 získava titul profesora hry na klavír). Vracia sa na konzervatórium do Lipska, kde sa venuje štúdiu kompozície. Neskôr krátko učí v Lodži (Poľsko) a od roku 1919 pôsobí v Bratislave.
Zakladá spolu s Mikulášom Schneiderom-Trnavským a Aloisom Kolískom Hudobnú školu pre Slovensko. Neskôr Družstvo SND, Spevácky zbor slovenských učiteľov. S Oskarom Nedbalom viedol bratislavské hudobné vysielania rozhlasu Radiojournal. Od roku 1939 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a riaditeľom Slovenského autorského zväzu.
Jeho meno nesie aj Základná umelecká škola na Panenskej ulici v Bratislave a na Františkánskom námestí č.4 v Starom meste sa nachádza pamätná tabuľa s jeho menom ako zakladateľa hudobného školstva spolu s jeho bustou od sochára Alexandra Viku.
Miloš Ruppeldt zomrel vo veku 62 rokov 18.11.1943 a je pochovaný na cintoríne Pri kozej bráne v Bratislave.
Narodil sa v Liptovskom Mikuláši. Tu sa začali aj jeho štúdiá. Pokračoval v Banskej Štiavnici, potom odcestoval do Oberschutzenu do učiteľského ústavu. Od svojho otca Karola, učiteľa, prevzal vedenie spevokolu Tatran (1901), ktorému sa venoval štyri roky.
Na cestu do zámoria sa vybral v roku 1905. Viedla až do Argentíny medzi krajanov. Popri štúdiu hry na klavír na Hudobnom ústave v Buenos Aires vyučoval aj hru na klavír v tunajších spevokoloch. Po získaní diplomu sa vracia do Európy (V roku 1909 získava titul profesora hry na klavír). Vracia sa na konzervatórium do Lipska, kde sa venuje štúdiu kompozície. Neskôr krátko učí v Lodži (Poľsko) a od roku 1919 pôsobí v Bratislave.
Zakladá spolu s Mikulášom Schneiderom-Trnavským a Aloisom Kolískom Hudobnú školu pre Slovensko. Neskôr Družstvo SND, Spevácky zbor slovenských učiteľov. S Oskarom Nedbalom viedol bratislavské hudobné vysielania rozhlasu Radiojournal. Od roku 1939 bol riaditeľom Slovenského rozhlasu a riaditeľom Slovenského autorského zväzu.
Jeho meno nesie aj Základná umelecká škola na Panenskej ulici v Bratislave a na Františkánskom námestí č.4 v Starom meste sa nachádza pamätná tabuľa s jeho menom ako zakladateľa hudobného školstva spolu s jeho bustou od sochára Alexandra Viku.
Miloš Ruppeldt zomrel vo veku 62 rokov 18.11.1943 a je pochovaný na cintoríne Pri kozej bráne v Bratislave.
Alexander Trizuljak *15.5.1921
Budúci sochár a pedagóg autor mnohých významných diel sa narodil neďaleko Žiliny vo Varíne. V rokoch 1943 až 1945 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej, v rokoch 1945 až 1949 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Pokorného. V rokoch 1949 až 1972 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (docent od roku 1964).
Prvé jeho diela zachytávali postavy z bežného občianskeho života najmä pracujúceho ľudu z vidieka i mesta, od roľníka po baníka. Trizuljak bol úprimným veriacim v kresťanského Boha, preto kde mohol zapracoval prvky s týmito motívmi.
Jedným zo zlomových okamihov jeho života a tvorby nastal po tom ako sa stal členom víťazného kolektívu autorov v súťaži o dotvorenie pamätníka na Slavíne. Jeho socha vojaka, ktorú nazval „Víťazstvo“ ho vyniesla na výslnie vtedajšieho režimu a dostal aj ocenenie Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Napriek tomu, že päťdesiate roky sa niesli v duchu procesov, čistiek a prenasledovania, Trizuljak mohol ostať pokojný. Dokonca ani navonok prejavované kresťanské presvedčenie nijako nepodnecovalo štátnu moc voči jeho osobe.
V šesťdesiatych rokoch prišlo uvoľnenie a on mohol prejaviť aktivity súvisiace s jeho vierou. Okrem tvorby pre liturgickú časť výzdoby chrámov sa venoval aj tvorbe interiérov nových kostolov. Dokonca i štát ho v roku 1969 poslal do Ríma ako člena kultúrnej delegácie.
O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď prišiel ďalší životný zlom. V čase normalizácie ho vyhodili z VŠVU a zakázali mu tvoriť pre štátne organizácie. Perzekvovali aj jeho rodinu, deti odmietli prijať na školy. Neostalo mu nič iné ako s bývalým spolužiakom Vincentom Hložníkom oslovovať farnosti a tvoriť pre kostoly.
Čiastočná rehabilitácia mu dala príležitosť vytvoriť na štátnu objednávku Reliéf spravodlivosti pre Najvyšší súd v Bratislave.
Posledný míľnik v živote mu otvoril oči pri pohľade späť. Stalo sa tak pri stretnutí s dávnym priateľom, sochárom Herbertom Hajekom, ktorý prežil svoj tvorivý život v západnom Nemecku a stal sa umelcom par excellence. Až tu si Trizuljak uvedomil o aké možnosti sebarealizácie ho štátny systém krajiny v područí sovietskych mocipánov obral.
Na sklonku života trpí rakovinou pankreasu a kardiovaskulárnym ochorením. Zomiera 15.10.1995 v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Budúci sochár a pedagóg autor mnohých významných diel sa narodil neďaleko Žiliny vo Varíne. V rokoch 1943 až 1945 študoval na výtvarnom oddelení Slovenskej vysokej školy technickej, v rokoch 1945 až 1949 sochárstvo na Akadémii výtvarných umení v Prahe u profesora Karla Pokorného. V rokoch 1949 až 1972 učil na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave (docent od roku 1964).
Prvé jeho diela zachytávali postavy z bežného občianskeho života najmä pracujúceho ľudu z vidieka i mesta, od roľníka po baníka. Trizuljak bol úprimným veriacim v kresťanského Boha, preto kde mohol zapracoval prvky s týmito motívmi.
Jedným zo zlomových okamihov jeho života a tvorby nastal po tom ako sa stal členom víťazného kolektívu autorov v súťaži o dotvorenie pamätníka na Slavíne. Jeho socha vojaka, ktorú nazval „Víťazstvo“ ho vyniesla na výslnie vtedajšieho režimu a dostal aj ocenenie Štátnu cenu Klementa Gottwalda. Napriek tomu, že päťdesiate roky sa niesli v duchu procesov, čistiek a prenasledovania, Trizuljak mohol ostať pokojný. Dokonca ani navonok prejavované kresťanské presvedčenie nijako nepodnecovalo štátnu moc voči jeho osobe.
V šesťdesiatych rokoch prišlo uvoľnenie a on mohol prejaviť aktivity súvisiace s jeho vierou. Okrem tvorby pre liturgickú časť výzdoby chrámov sa venoval aj tvorbe interiérov nových kostolov. Dokonca i štát ho v roku 1969 poslal do Ríma ako člena kultúrnej delegácie.
O to väčšie bolo jeho prekvapenie, keď prišiel ďalší životný zlom. V čase normalizácie ho vyhodili z VŠVU a zakázali mu tvoriť pre štátne organizácie. Perzekvovali aj jeho rodinu, deti odmietli prijať na školy. Neostalo mu nič iné ako s bývalým spolužiakom Vincentom Hložníkom oslovovať farnosti a tvoriť pre kostoly.
Čiastočná rehabilitácia mu dala príležitosť vytvoriť na štátnu objednávku Reliéf spravodlivosti pre Najvyšší súd v Bratislave.
Posledný míľnik v živote mu otvoril oči pri pohľade späť. Stalo sa tak pri stretnutí s dávnym priateľom, sochárom Herbertom Hajekom, ktorý prežil svoj tvorivý život v západnom Nemecku a stal sa umelcom par excellence. Až tu si Trizuljak uvedomil o aké možnosti sebarealizácie ho štátny systém krajiny v područí sovietskych mocipánov obral.
Na sklonku života trpí rakovinou pankreasu a kardiovaskulárnym ochorením. Zomiera 15.10.1995 v Bratislave a je pochovaný v priestore VIP osobností na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Mikuláš Schneider-Trnavský *24.5.1881
Narodil sa v Trnave. Už v detstve sa učil hrať na husle a harmónium, spieval v detskom zbore. Maturitu absolvoval na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Od roku 1900 sa učil na Uhorskej kráľovskej akadémii v Budapešti neskôr absolvoval štúdium na konzervatóriu vo Viedni, následne študoval hru na organ v Prahe u Jozefa Kličku.
Stal sa riaditeľom chóru srbskej pravoslávnej cirkvi (1906-1907) potom odišiel na koncertné turné po Európe, v Nemecku, Lipsku sa zoznámil s Milošom Ruppeldtom a z tejto známosti vyšla aktivita kedy všetci traja aj s Aloisom Kolískom zakladajú Hudobnú školu pre Slovensko (1919). Druhé meno „Trnavský“ mu pridal Svetozár Hurban Vajanský.
Až do konca svojho života pôsobil ako riaditeľ chóru v Dóme sv. Mikuláša v Trnave (súčasná Bazilika sv. Mikuláša). Podarilo sa mu zostaviť „Jednotný katolícky spevník“ (1937), ktorý sa používa pri Bohoslužbách aj v súčasnosti. Komponoval piesne a jedinú vlastnú operetu „Bellarosa“.
Počas svojho života získal v roku 1933 ocenenie Rytiera rádu sv. Gregora od papeža Pia Xi., v roku 1938 Štefánikové krajinské ceny , v roku 1940 a 1948 Štátna cena za umenie, a v roku 1956 titul národný umelec.
V Bratislave a Trnave nesú jeho meno mestské ulice a v Trnave na Štefánikovej ulici č. 2 je po ňom pomenovaná Základná umelecká škola.
Zomrel vo veku 77 rokov 28.5.1958 a je pochovaný na cintoríne na ulici Terézie Vansovej v Trnave.
Narodil sa v Trnave. Už v detstve sa učil hrať na husle a harmónium, spieval v detskom zbore. Maturitu absolvoval na arcibiskupskom gymnáziu v Trnave. Od roku 1900 sa učil na Uhorskej kráľovskej akadémii v Budapešti neskôr absolvoval štúdium na konzervatóriu vo Viedni, následne študoval hru na organ v Prahe u Jozefa Kličku.
Stal sa riaditeľom chóru srbskej pravoslávnej cirkvi (1906-1907) potom odišiel na koncertné turné po Európe, v Nemecku, Lipsku sa zoznámil s Milošom Ruppeldtom a z tejto známosti vyšla aktivita kedy všetci traja aj s Aloisom Kolískom zakladajú Hudobnú školu pre Slovensko (1919). Druhé meno „Trnavský“ mu pridal Svetozár Hurban Vajanský.
Až do konca svojho života pôsobil ako riaditeľ chóru v Dóme sv. Mikuláša v Trnave (súčasná Bazilika sv. Mikuláša). Podarilo sa mu zostaviť „Jednotný katolícky spevník“ (1937), ktorý sa používa pri Bohoslužbách aj v súčasnosti. Komponoval piesne a jedinú vlastnú operetu „Bellarosa“.
Počas svojho života získal v roku 1933 ocenenie Rytiera rádu sv. Gregora od papeža Pia Xi., v roku 1938 Štefánikové krajinské ceny , v roku 1940 a 1948 Štátna cena za umenie, a v roku 1956 titul národný umelec.
V Bratislave a Trnave nesú jeho meno mestské ulice a v Trnave na Štefánikovej ulici č. 2 je po ňom pomenovaná Základná umelecká škola.
Zomrel vo veku 77 rokov 28.5.1958 a je pochovaný na cintoríne na ulici Terézie Vansovej v Trnave.
Jozef Vavro *2.5.1941
Fotografia v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola stále založená prevažne na manuálnej zručnosti nielen práce s fotoaparátom, používania pomôcok pre prácu so svetlom, ale aj na postprocesingu, tzv. mokrej ceste spracovania výsledného obrazu. Skutoční majstri fotografie chceli mať vždy pod kontrolou každý okamih zrodu fotografie, záznamu toho, čo postrehlo vnímavé oko autora, fotoaparátu a následne malo uzrieť svetlo sveta na papieri.
Jedným z takýchto majstrov bol aj Jozef Vavro, ktorý sa profesionálne venoval fotografii z divadelného prostredia. Portrétna fotografia v sebe zahŕňa objekt, ktorý spolupracuje s tvorcom fotografie, čomu sú prispôsobené aj podmienky záznamu v prvom rade dostatok svetla, aranžovaná póza a nehybnosť portrétovanej osoby. Vavro absolvoval vzdelanie v oblasti portrétovej fotografie u Václava Ševčíka v Prostějově a vzápätí nastúpil do SND ako fotograf.
Jeho práca spočívala v zázname prebiehajúcich alebo pripravovaných činohier, opier, operiet či baletu pre reklamné a propagačné účely. Dokumentoval aj scénické návrhy, kostýmy, jeho fotografiami boli dopĺňané aj panely priamo na scéne Slovenského národného divadla.
Ako fotograf profesionál fotografie nielen zhotovoval vo forme negatívu, ale v tmavej komore aj pracoval na kompletnom procese vyvolávania čiernobielych fotografií. Jeho fotografie sa zjavovali a dodnes objavujú v tlači, odborných časopisoch a publikáciách. (Zdroj Elena Blahová-Martišová)
Jozef Vavro zomrel po dlhej chorobe vo veku 71 rokov 24.9.2012 a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Fotografia v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch bola stále založená prevažne na manuálnej zručnosti nielen práce s fotoaparátom, používania pomôcok pre prácu so svetlom, ale aj na postprocesingu, tzv. mokrej ceste spracovania výsledného obrazu. Skutoční majstri fotografie chceli mať vždy pod kontrolou každý okamih zrodu fotografie, záznamu toho, čo postrehlo vnímavé oko autora, fotoaparátu a následne malo uzrieť svetlo sveta na papieri.
Jedným z takýchto majstrov bol aj Jozef Vavro, ktorý sa profesionálne venoval fotografii z divadelného prostredia. Portrétna fotografia v sebe zahŕňa objekt, ktorý spolupracuje s tvorcom fotografie, čomu sú prispôsobené aj podmienky záznamu v prvom rade dostatok svetla, aranžovaná póza a nehybnosť portrétovanej osoby. Vavro absolvoval vzdelanie v oblasti portrétovej fotografie u Václava Ševčíka v Prostějově a vzápätí nastúpil do SND ako fotograf.
Jeho práca spočívala v zázname prebiehajúcich alebo pripravovaných činohier, opier, operiet či baletu pre reklamné a propagačné účely. Dokumentoval aj scénické návrhy, kostýmy, jeho fotografiami boli dopĺňané aj panely priamo na scéne Slovenského národného divadla.
Ako fotograf profesionál fotografie nielen zhotovoval vo forme negatívu, ale v tmavej komore aj pracoval na kompletnom procese vyvolávania čiernobielych fotografií. Jeho fotografie sa zjavovali a dodnes objavujú v tlači, odborných časopisoch a publikáciách. (Zdroj Elena Blahová-Martišová)
Jozef Vavro zomrel po dlhej chorobe vo veku 71 rokov 24.9.2012 a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa (Ružinov) v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Alfréd Wetzler *10.5.1918
Bol slovenský spisovateľ vystupujúci pod pseudonymom Jozef Lánik, židovského pôvodu pochádzajúci z Trnavy. V roku 1941 ho zatkli za sabotáž v tehelni. Najskôr ho väznili štyri mesiace v Bratislave, potom ho previezli do pracovného tábora v Seredi. Odtiaľ ho eskortovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime s číslom 29162.
Wetzler pracoval v Birkenauskej márnici, kde zaznamenával počty väzňov, ktorí zomreli v plynových komorách a množstvo zlata získaného z ich zubov. Tam sa spoznal s mladším Rudolfom Vrbom a časom sa rozhodli, že sa pokúsia o útek. Za pomoci iných väzňov sa skryli vo vyhĺbenej jame tesne pri drôtoch tábora, kde na nich zvrchu nahádzali dosky a drevený materiál. Zo skúsenosti pri útekoch iných väzňov vedeli, že po tom ako bude zistená ich neprítomnosť pri nástupe, bude sa po nich pátrať 3 dni. Preto zostali v skrýši až do štvrtej noci, do 10. apríla 1944. Jedenásť dní im trvalo kým prešli vyše 130 kilometrov na slovenské územie.
Správa o vyhladzovacích táboroch bola pre vtedajších židov ale aj Slovákov šokom a sprvu jej nechceli veriť. Fakty však boli overiteľné a zdrvujúce. Ich správa obletela Európu v nemčine a maďarčine, neskôr v angličtine. V roku 1945 napísal brožúru „Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí“ v roku 1964 román „Čo Dante nevidel“.
Alfréd Wetzler neskôr pracoval ako redaktor, v 50-tych rokoch ako robotník, od 1955 v rezorte obchodu a od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku pričom vypomáhal v bratislavskom Ružinove v knižnici.
Pre úplnosť Wetzlerovho životného príbehu treba dodať, že jeho priateľ s ktorým ušli z koncentráku Rudolf Vrba využil šancu, kedy bol vyslaný ako člen vedeckej delegácie do Izraela a požiadal o azyl. Pracoval najskôr na izraelskom ministerstve poľnohospodárstva, potom prešiel do Veľkej Británie, Canady, USA a v roku 2006 zomrel ako 81 ročný na rakovinu v Canade.
Alfréd Wetzler zomrel vo veku 69 rokov 8.2.1988 a je pochovaný na židovskom ortodoxnom cintoríne, na Žižkovej ulici v Bratislave.
Bol slovenský spisovateľ vystupujúci pod pseudonymom Jozef Lánik, židovského pôvodu pochádzajúci z Trnavy. V roku 1941 ho zatkli za sabotáž v tehelni. Najskôr ho väznili štyri mesiace v Bratislave, potom ho previezli do pracovného tábora v Seredi. Odtiaľ ho eskortovali do koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau pri Osvienčime s číslom 29162.
Wetzler pracoval v Birkenauskej márnici, kde zaznamenával počty väzňov, ktorí zomreli v plynových komorách a množstvo zlata získaného z ich zubov. Tam sa spoznal s mladším Rudolfom Vrbom a časom sa rozhodli, že sa pokúsia o útek. Za pomoci iných väzňov sa skryli vo vyhĺbenej jame tesne pri drôtoch tábora, kde na nich zvrchu nahádzali dosky a drevený materiál. Zo skúsenosti pri útekoch iných väzňov vedeli, že po tom ako bude zistená ich neprítomnosť pri nástupe, bude sa po nich pátrať 3 dni. Preto zostali v skrýši až do štvrtej noci, do 10. apríla 1944. Jedenásť dní im trvalo kým prešli vyše 130 kilometrov na slovenské územie.
Správa o vyhladzovacích táboroch bola pre vtedajších židov ale aj Slovákov šokom a sprvu jej nechceli veriť. Fakty však boli overiteľné a zdrvujúce. Ich správa obletela Európu v nemčine a maďarčine, neskôr v angličtine. V roku 1945 napísal brožúru „Oswienčim, hrobka štyroch miliónov ľudí“ v roku 1964 román „Čo Dante nevidel“.
Alfréd Wetzler neskôr pracoval ako redaktor, v 50-tych rokoch ako robotník, od 1955 v rezorte obchodu a od roku 1970 bol na invalidnom dôchodku pričom vypomáhal v bratislavskom Ružinove v knižnici.
Pre úplnosť Wetzlerovho životného príbehu treba dodať, že jeho priateľ s ktorým ušli z koncentráku Rudolf Vrba využil šancu, kedy bol vyslaný ako člen vedeckej delegácie do Izraela a požiadal o azyl. Pracoval najskôr na izraelskom ministerstve poľnohospodárstva, potom prešiel do Veľkej Británie, Canady, USA a v roku 2006 zomrel ako 81 ročný na rakovinu v Canade.
Alfréd Wetzler zomrel vo veku 69 rokov 8.2.1988 a je pochovaný na židovskom ortodoxnom cintoríne, na Žižkovej ulici v Bratislave.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 05. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 05. 2023
Podľa mien v článku
Ján Ambruš * 19.5.1899 - † 21.1.1994
Vladimír Durdík ml. * 23.5.1949 - † 9.3.2003
Pavol Horov * 25.5.1914 - † 29.9.1975
Ignác Kolčák * 16.5.1931 - † 20.1.2008
Ivan Krajíček * 24.5.1940 - † 5.6.1997
Martin Kukučín * 17.5.1860 - † 21.5.1928
Aladár Móži * 21.5.1923 - † 24.1.1983
Stano Radič * 7.5.1955 - † 8.4.2005
Miloš Ruppeldt * 29.5.1881 - † 18.11.1943
Alexander Trizuljak * 15.5.1921 - † 15.10.1990
Mikuláš Schneider-Trnavský * 24.5.1881 - † 28.5.1958
Jozef Vavro * 2.5.1941 - † 24.9.2012
Alfréd Wetzler * 10.5.1918 - † 8.2.1988
Späť na tému Výročia
