Osobnosti Slovenska - Marec
Marec 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách, na miestach kde vyrastali či prežili časť svojho života.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa už osobnosti pochovávajú najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách, na miestach kde vyrastali či prežili časť svojho života.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v marci, ktorí už nie sú medzi nami
Bohumil Golian *25.3.1931
Patril medzi 25 najlepších volejbalistov sveta v 20. storočí. Absolvoval SPŠ v Ružomberku, neskôr FTVŠ UK v Bratislave. Ako 37 ročný sa v roku okupácie Československa zúčastnil Olympijských hier v Mexiku. Nielen vďaka svojej športovej postave so 183 centimetrami, ale najmä kvôli výkonom pod vysokou sieťou viedol našich olympionikov ako vlajkonosič pri vstupe na štadión. Po návrate z Mexika opustil československú reprezentáciu.
Medzi najvýznamnejšie ocenenia patrí medaila Pierra de Coubertina MOV. Za svojej aktívnej účasti v reprezentácii (MS, ME, OH) získal 8 medailí z toho 3 zlaté.
Po ukončení aktívnej činnosti bol trénerom Slávie UK v Bratislave (1970-76), pôsobil ako pedagóg FTVŠ UK v Bratislave a funkcionár československého olympijského výboru, olympijskej akadémie a Klubu olympionikov. Zomrel 11. januára 2012 v Bratislave a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska. Pozri fotoprílohu.
Patril medzi 25 najlepších volejbalistov sveta v 20. storočí. Absolvoval SPŠ v Ružomberku, neskôr FTVŠ UK v Bratislave. Ako 37 ročný sa v roku okupácie Československa zúčastnil Olympijských hier v Mexiku. Nielen vďaka svojej športovej postave so 183 centimetrami, ale najmä kvôli výkonom pod vysokou sieťou viedol našich olympionikov ako vlajkonosič pri vstupe na štadión. Po návrate z Mexika opustil československú reprezentáciu.
Medzi najvýznamnejšie ocenenia patrí medaila Pierra de Coubertina MOV. Za svojej aktívnej účasti v reprezentácii (MS, ME, OH) získal 8 medailí z toho 3 zlaté.
Po ukončení aktívnej činnosti bol trénerom Slávie UK v Bratislave (1970-76), pôsobil ako pedagóg FTVŠ UK v Bratislave a funkcionár československého olympijského výboru, olympijskej akadémie a Klubu olympionikov. Zomrel 11. januára 2012 v Bratislave a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska. Pozri fotoprílohu.
Dušan Kuzma *17.3.1927
Keď sa povie Pamätník SNP, väčšina si predstaví Banskú Bystricu a v nej Pamätník s múzeom, kde sa už roky kladú vence pri výročných pietnych spomienkach i štátnych návštevách. Málokto však vie, že autorom je prof. Ing. arch. Dušan Kuzma, ktorý sa projektu od návrhu po realizáciu venoval viac ako 10 rokov (otvorenie Pamätníka 1969). Profesor Kuzma je aj spolutvorcom množstva pamätníkov, od tých jednoduchších až po Pamätník SNP na námestí SNP v Bratislave.
Okrem týchto projektov je jeho dielom aj Nová budova Matice slovenskej v Martine (Slovenská národná knižnica) a budova Výskumného ústavu zváračského v Bratislave (dnes Ministerstvo spravodlivosti).
Zomrel 17. júna 2008 v Bratislave, pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Keď sa povie Pamätník SNP, väčšina si predstaví Banskú Bystricu a v nej Pamätník s múzeom, kde sa už roky kladú vence pri výročných pietnych spomienkach i štátnych návštevách. Málokto však vie, že autorom je prof. Ing. arch. Dušan Kuzma, ktorý sa projektu od návrhu po realizáciu venoval viac ako 10 rokov (otvorenie Pamätníka 1969). Profesor Kuzma je aj spolutvorcom množstva pamätníkov, od tých jednoduchších až po Pamätník SNP na námestí SNP v Bratislave.
Okrem týchto projektov je jeho dielom aj Nová budova Matice slovenskej v Martine (Slovenská národná knižnica) a budova Výskumného ústavu zváračského v Bratislave (dnes Ministerstvo spravodlivosti).
Zomrel 17. júna 2008 v Bratislave, pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie. Pozri fotoprílohu.
Peter Legner *3.3.1952
Učeň druhého ročníka Učilišťa Slovnaftu, odbornej školy chemickej sa svojich sedemnástich narodenín nedožil. Zastrelili ho ruskí okupanti na námestí SNP pred budovou pošty 22. augusta 1968. Strely zasiahli životné dôležité orgány v brušnej dutine a zomrel už pri prevoze do nemocnice. Spolu s ním postrelili aj Jozefa Szvityela 18 ročného maliara. Ten zraneniam podľahol až 26. 11. 1968, tri týždne pred svojimi 19-timi narodeninami.
Napriek snahe vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti (vtedajší názov polície) sa nepodarilo nájsť páchateľov tejto zákernej vraždy. Tank s číslom 509 nebol pre ruských okupantov žiadnym dôkazom a veliteľ „sovietskych“ jednotiek v Bratislave nedovolil vykonať žiadne vyšetrovanie medzi ruskými vojakmi a sám žiadne neinicializoval. Peter Legner je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Na budove pošty na námestí SNP je inštalovaná pamätná doska s jeho menom a v bratislavskom Lamači pripomína jeho zbytočnú smrť nová „Ulica Petra Legnera.“ Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Učeň druhého ročníka Učilišťa Slovnaftu, odbornej školy chemickej sa svojich sedemnástich narodenín nedožil. Zastrelili ho ruskí okupanti na námestí SNP pred budovou pošty 22. augusta 1968. Strely zasiahli životné dôležité orgány v brušnej dutine a zomrel už pri prevoze do nemocnice. Spolu s ním postrelili aj Jozefa Szvityela 18 ročného maliara. Ten zraneniam podľahol až 26. 11. 1968, tri týždne pred svojimi 19-timi narodeninami.
Napriek snahe vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti (vtedajší názov polície) sa nepodarilo nájsť páchateľov tejto zákernej vraždy. Tank s číslom 509 nebol pre ruských okupantov žiadnym dôkazom a veliteľ „sovietskych“ jednotiek v Bratislave nedovolil vykonať žiadne vyšetrovanie medzi ruskými vojakmi a sám žiadne neinicializoval. Peter Legner je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Na budove pošty na námestí SNP je inštalovaná pamätná doska s jeho menom a v bratislavskom Lamači pripomína jeho zbytočnú smrť nová „Ulica Petra Legnera.“ Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Pavol Mikulík *2.3.1944
Herec a režisér známy z divadelnej i filmovej tvorby, prorektor bratislavskej Vysokej školy múzických umení. Málokto vie o jeho kulinárskej záľube, gastronómia bola jeho koníčkom, medzi kolegami bol známy svojou „jemnou šošovicovou polievkou.“ Účinkoval tiež ako moderátor relácie „Varím, varíš, varíme“ a často bol pozývaný do televíznych programov o jedle. Patril medzi najobsadzovanejších slovenských hercov a to v divadle, televízii i filme.
Vo výťahu hotela Slovan v Košiciach ho postihla mozgová príhoda. Liftboy, ktorý ho našiel si myslel, že Mikulík toho viac vypil a odniesol ho do jeho izby. Tam ho neskôr našiel Stano Dančiak, ktorý zalarmoval záchranárov. Po dvoch mesiacoch sa prebral v nemocnici. Neskôr ho postihly dva srdcové infarkty, po vážnej chorobe mu amputovali pravú nohu a ostal tak pripútaný na invalidný vozík. S manželkou sa rozviedol po 26 rokoch. Všetok svoj majetok nechal svojim potomkom.
Ujal sa ho dlhoročný kamarát Ľubo Roman, ktorý ho zo starobinca previezol do svojho penziónu a staral sa o neho. Pavol Mikulík zomrel vo svojich 63 rokoch na zlyhanie srdca. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači. Pozri fotoprílohu.
Herec a režisér známy z divadelnej i filmovej tvorby, prorektor bratislavskej Vysokej školy múzických umení. Málokto vie o jeho kulinárskej záľube, gastronómia bola jeho koníčkom, medzi kolegami bol známy svojou „jemnou šošovicovou polievkou.“ Účinkoval tiež ako moderátor relácie „Varím, varíš, varíme“ a často bol pozývaný do televíznych programov o jedle. Patril medzi najobsadzovanejších slovenských hercov a to v divadle, televízii i filme.
Vo výťahu hotela Slovan v Košiciach ho postihla mozgová príhoda. Liftboy, ktorý ho našiel si myslel, že Mikulík toho viac vypil a odniesol ho do jeho izby. Tam ho neskôr našiel Stano Dančiak, ktorý zalarmoval záchranárov. Po dvoch mesiacoch sa prebral v nemocnici. Neskôr ho postihly dva srdcové infarkty, po vážnej chorobe mu amputovali pravú nohu a ostal tak pripútaný na invalidný vozík. S manželkou sa rozviedol po 26 rokoch. Všetok svoj majetok nechal svojim potomkom.
Ujal sa ho dlhoročný kamarát Ľubo Roman, ktorý ho zo starobinca previezol do svojho penziónu a staral sa o neho. Pavol Mikulík zomrel vo svojich 63 rokoch na zlyhanie srdca. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači. Pozri fotoprílohu.
Rudo Moric *27.3.1921
Slovenský prozaik a publicista. Narodil sa v Sučanoch. Po absolvovaní gymnázia v Martine prešiel do Bánoviec nad Bebravou na učiteľský ústav a v roku 1950 skončil externé štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Počas SNP vstúpil do 1. československej armády na Slovensku, v novembri 1944 bol zajatý a koniec vojny prečkal v nemeckom zajateckom tábore.
Od roku 1945 sa venoval hlavne literatúre pre deti a mládež. Patril medzi najčítanejších autorov píšucich pre deti. Prispieval najmä do detských časopisov, ako Okienko Záhoria, Slniečko, Ohník, Zornička a pod. Jeho viac ako 50 kníh, ktoré vyšli u nás boli preložené aj do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.
Pracoval aj vo Výskumnom ústave pedagogickom a bol predsedom Slovenského literárneho fondu a tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Zomrel v roku 1985. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači. Pozri fotoprílohu.
Slovenský prozaik a publicista. Narodil sa v Sučanoch. Po absolvovaní gymnázia v Martine prešiel do Bánoviec nad Bebravou na učiteľský ústav a v roku 1950 skončil externé štúdium na Pedagogickej fakulte UK v Trnave. Počas SNP vstúpil do 1. československej armády na Slovensku, v novembri 1944 bol zajatý a koniec vojny prečkal v nemeckom zajateckom tábore.
Od roku 1945 sa venoval hlavne literatúre pre deti a mládež. Patril medzi najčítanejších autorov píšucich pre deti. Prispieval najmä do detských časopisov, ako Okienko Záhoria, Slniečko, Ohník, Zornička a pod. Jeho viac ako 50 kníh, ktoré vyšli u nás boli preložené aj do srbochorvátčiny, bulharčiny, poľštiny, ruštiny, maďarčiny a nemčiny.
Pracoval aj vo Výskumnom ústave pedagogickom a bol predsedom Slovenského literárneho fondu a tajomníkom Zväzu slovenských spisovateľov. Zomrel v roku 1985. Pochovaný je v Bratislave na cintoríne Urnový háj pri krematóriu v Lamači. Pozri fotoprílohu.
Jozef Króner *20.3.1924
Narodil sa v kysuckej dedine Staškov ako siedme dieťa (prvý chlapec po šiestich dievčatách). Pochádzal z dvanástich detí, zo železničiarskej rodiny. Bola to rozvetvená herecká dynastia, keďže sa v nej v niekoľkých generáciách vyskytlo osem hercov. Nikdy sa nevenoval akademickému štúdiu herectva, ale talent naň mal jednoducho v krvi.
Okrem herectva bol vášnivým rybárom a našiel si čas aj na písanie kníh Herec na udici, Herec nielen na udici, S kamerou a s udicou, Neobyčajný testament a O rybke Beličke. S herečkou Teréziou Hurbanovou-Kronerovou si založil rodinu. Spolu vychovali jediné dieťa – známu herečku Zuzku Kronerovú.
V roku 1967 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec, v roku 1978 titul národný umelec. Zomrel na rakovinu pľúc 12. marca 1998, týždeň pred svojimi sedemdesiatymi štvrtými narodeninami a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska. Pozri fotoprílohu.
Narodil sa v kysuckej dedine Staškov ako siedme dieťa (prvý chlapec po šiestich dievčatách). Pochádzal z dvanástich detí, zo železničiarskej rodiny. Bola to rozvetvená herecká dynastia, keďže sa v nej v niekoľkých generáciách vyskytlo osem hercov. Nikdy sa nevenoval akademickému štúdiu herectva, ale talent naň mal jednoducho v krvi.
Okrem herectva bol vášnivým rybárom a našiel si čas aj na písanie kníh Herec na udici, Herec nielen na udici, S kamerou a s udicou, Neobyčajný testament a O rybke Beličke. S herečkou Teréziou Hurbanovou-Kronerovou si založil rodinu. Spolu vychovali jediné dieťa – známu herečku Zuzku Kronerovú.
V roku 1967 mu bol udelený titul zaslúžilý umelec, v roku 1978 titul národný umelec. Zomrel na rakovinu pľúc 12. marca 1998, týždeň pred svojimi sedemdesiatymi štvrtými narodeninami a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska. Pozri fotoprílohu.
Fraňo Kráľ *9.3.1903
Básnik, prozaik a v neposlednom rade politik pod vplyvom komunistickej ideológie, ktorý sa narodil v meste Barton, štát Ohio. Po dvoch rokoch sa rodina (bez otca len s mamou Evou) vrátila do Smrečian. V roku 1919 sa vracia aj otec Michal a rodina sa sťahuje do Uhorskej vsi. Fraňo sa učí za tesára a pracuje s drevorubačmi. Ochorie na týfus a tuberkulózu, to poznačí na celý jeho krátky život.
Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež. Zomrel v roku 1955 vo svojich 51 rokoch a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska. Pozri fotoprílohu.
Básnik, prozaik a v neposlednom rade politik pod vplyvom komunistickej ideológie, ktorý sa narodil v meste Barton, štát Ohio. Po dvoch rokoch sa rodina (bez otca len s mamou Evou) vrátila do Smrečian. V roku 1919 sa vracia aj otec Michal a rodina sa sťahuje do Uhorskej vsi. Fraňo sa učí za tesára a pracuje s drevorubačmi. Ochorie na týfus a tuberkulózu, to poznačí na celý jeho krátky život.
Po vojne pracoval na Povereníctve školstva, bol členom ÚV KSS, poslancom Slovenskej národnej rady a členom predsedníctva Zväzu československých spisovateľov. V roku 1953 bol vymenovaný za národného umelca. Okrem tvorby pre dospelých sa tiež venoval písaniu próz pre deti a mládež. Zomrel v roku 1955 vo svojich 51 rokoch a je pochovaný na cintoríne Slávičie údolie vo VIP sektore, ktorý sa nachádza neďaleko hlavnej brány pohrebiska. Pozri fotoprílohu.
Viktor Kubal *20.3.1923
Herec, výtvarník, karikaturista, spisovateľ, scenárista, animátor, režisér, humorista, zakladateľ slovenského kresleného filmu, sa narodil vo Svätom Jure, neďaleko Bratislavy. Absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú, odbor kreslenie a maľovanie. Absolvoval aj kurz kinetickej fotografie a kinematografie na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.
Bol spoluzakladateľom úspešného humoristického periodika Roháč (1948) a pôsobil v ňom až do roku 1966 kedy ho musel proti svojej vôli opustiť. Vrátil sa k výrobe animovaných filmov a začal pôsobiť ako režisér Oddelenia animovanej tvorby v ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Vytvoril takmer 400 krátkometrážnych animovaných filmov, z nich najznámejšie Janko Hraško, Dita, Zbojník Jurko, Krvavá pani. Svoje karikaturistické dielo prezentoval po Európe a aj na výstavách v zámorí, napríklad v kanadskom Montreale a na Kube.
Viktor Kubal zomrel po dlhotrvajúcej chorobe v roku 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Herec, výtvarník, karikaturista, spisovateľ, scenárista, animátor, režisér, humorista, zakladateľ slovenského kresleného filmu, sa narodil vo Svätom Jure, neďaleko Bratislavy. Absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú, odbor kreslenie a maľovanie. Absolvoval aj kurz kinetickej fotografie a kinematografie na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.
Bol spoluzakladateľom úspešného humoristického periodika Roháč (1948) a pôsobil v ňom až do roku 1966 kedy ho musel proti svojej vôli opustiť. Vrátil sa k výrobe animovaných filmov a začal pôsobiť ako režisér Oddelenia animovanej tvorby v ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Vytvoril takmer 400 krátkometrážnych animovaných filmov, z nich najznámejšie Janko Hraško, Dita, Zbojník Jurko, Krvavá pani. Svoje karikaturistické dielo prezentoval po Európe a aj na výstavách v zámorí, napríklad v kanadskom Montreale a na Kube.
Viktor Kubal zomrel po dlhotrvajúcej chorobe v roku 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Ladislav Šomšák *3.3.1932
Narodil sa na samote Zahájnica neďaleko Nálepkova. V rokoch 1947 až 1950 pracoval ako obyčajný lesný robotník. Po absolvovaní Jednoročnej horárskej školy v Liptovskom Hrádku bol do roku 1952 vedúcim Lesníckeho oddelenia ONV v Gelnici. Jeho prirodzený intelekt a túžba po poznaní ho nasmerovali na Prípravný kurz pre vysoké školy v Jasove, kde v roku 1953 maturoval. Od roku 1953 do roku 1958 študoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Po skončení štúdia začal pracovať ako asistent na vtedajšej Katedre botaniky. V roku 1963 mal habilitáciu a od roku 1964 bol menovaný za docenta geobotaniky.
Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1968. V roku 1983 získava vedeckú hodnosť doktora vied a v roku 1984 bol menovaný profesorom botaniky. Na Univerzite Komenského pôsobil dlhý čas v rôznych funkciách. Od roku 1962 do roku 1990 bol riaditeľom Botanickej záhrady UK a súčasne vedúcim Katedry geobotaniky - od augusta 1964 až do roku 1989. Bol autorom alebo spoluautorom výnimočných kníh z jeho oboru: Rastliny lesov, Rastliny vôd, močiarov a lúk, Farebný atlas rastlín, Chránené rastliny Slovenska. Zomrel v roku 2005 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava. Pozri fotoprílohu.
Narodil sa na samote Zahájnica neďaleko Nálepkova. V rokoch 1947 až 1950 pracoval ako obyčajný lesný robotník. Po absolvovaní Jednoročnej horárskej školy v Liptovskom Hrádku bol do roku 1952 vedúcim Lesníckeho oddelenia ONV v Gelnici. Jeho prirodzený intelekt a túžba po poznaní ho nasmerovali na Prípravný kurz pre vysoké školy v Jasove, kde v roku 1953 maturoval. Od roku 1953 do roku 1958 študoval biológiu na Prírodovedeckej fakulte UK. Po skončení štúdia začal pracovať ako asistent na vtedajšej Katedre botaniky. V roku 1963 mal habilitáciu a od roku 1964 bol menovaný za docenta geobotaniky.
Kandidátsku dizertačnú prácu obhájil v roku 1968. V roku 1983 získava vedeckú hodnosť doktora vied a v roku 1984 bol menovaný profesorom botaniky. Na Univerzite Komenského pôsobil dlhý čas v rôznych funkciách. Od roku 1962 do roku 1990 bol riaditeľom Botanickej záhrady UK a súčasne vedúcim Katedry geobotaniky - od augusta 1964 až do roku 1989. Bol autorom alebo spoluautorom výnimočných kníh z jeho oboru: Rastliny lesov, Rastliny vôd, močiarov a lúk, Farebný atlas rastlín, Chránené rastliny Slovenska. Zomrel v roku 2005 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava. Pozri fotoprílohu.
Dominik Tatarka *14.3.1913
Prozaik, esejista a publicista. Narodil sa ako siedme dieťa z ôsmych, jediný chlapec v rodine v obci Plevník-Drienove. Počas 2. svetovej vojny pracoval ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny na Gymnáziu v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine.
Počas vojny vstúpil do KSČ a na jej konci sa aktívne zapojil do SNP. Až do okupácie ruskými vojskami bol aktívnym členom Komunistickej strany a spolupodieľal sa na budovaní socializmu. Po tom ako snažil presadiť demokratizačné zmeny a postavil sa proti okupácii Československa vystúpil z KSČ. V roku 1971 bol vyčiarknutý zo zoznamu členov Zväzu slovenských spisovateľov. Bol prenasledovaný režimom a jeho diela boli stiahnuté z knižníc. Napriek tomu udržiaval styky s disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77. Zomrel v roku 1989 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Prozaik, esejista a publicista. Narodil sa ako siedme dieťa z ôsmych, jediný chlapec v rodine v obci Plevník-Drienove. Počas 2. svetovej vojny pracoval ako stredoškolský profesor francúzštiny a slovenčiny na Gymnáziu v Žiline a v Turčianskom Svätom Martine.
Počas vojny vstúpil do KSČ a na jej konci sa aktívne zapojil do SNP. Až do okupácie ruskými vojskami bol aktívnym členom Komunistickej strany a spolupodieľal sa na budovaní socializmu. Po tom ako snažil presadiť demokratizačné zmeny a postavil sa proti okupácii Československa vystúpil z KSČ. V roku 1971 bol vyčiarknutý zo zoznamu členov Zväzu slovenských spisovateľov. Bol prenasledovaný režimom a jeho diela boli stiahnuté z knižníc. Napriek tomu udržiaval styky s disidentským hnutím, publikoval v samizdate a ako jeden z mála Slovákov podpísal Chartu 77. Zomrel v roku 1989 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave. Pozri fotoprílohu.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 03. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 03. 2023
Podľa mien v článku
Bohumil Golian *25.3.1931 - †11.1.2012
Dušan Kuzma *17.3.1927 - †17.6.2008
Peter Legner *3.3.1952 - †22.8.1968
Pavol Mikulík *2.3.1944 - †27.11.2007
Rudo Moric *27.3.1921 - †29.11.1985
Jozef Króner *20.3.1924 - †12.3.1998
Fraňo Kráľ *9.3.1903 - †3.1.1955
Viktor Kubal *20.3.1923 - †24.4.1997
Ladislav Šomšák *3.3.1932 - †2.12.2003
Dominik Tatarka *14.3.1913 - †10.5.1989
