Osobnosti Slovenska - Júl
Júl 2023 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich pamiatky (pamätníky, pamätné tabule a miesta posledného odpočinku). V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine, no dnes už ide skôr len o historický cintorín. V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa osobnosti nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
Radi by sme si v tejto novej rubrike, ktorá by sa mala opakovať mesiac čo mesiac krátko pripomenuli osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známe a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Narodení v júli, ktorí už nie sú medzi nami
Vladimír Bahna *25.7.1914
Narodil sa v Banskej Štiavnici, jeho rodina pôsobila v neďalekom Pukanci, kde prežil aj svoje detstvo. Začínal ako typograf v Novom Meste nad Váhom, pokračoval v Bratislave na Škole umeleckých remesiel, študoval konštruktívnu typografiu a úžitkovú grafiku. Popri štúdiu sa pokúšal presadiť na poli literatúry a žurnalistiky, stále však inklinoval k vtedy rozvíjajúcej sa kinematografii.
Koncom vojny pôsobil v povstaleckom časopise Pohronie. Po vzniku Slovenskej filmovej spoločnosti sa stal dramaturgom krátkeho filmu.
Krátkometrážnu a dokumentárnu ako aj filmovú a televíznu tvorbu dnes spomínať nebudeme okrem jednej výnimky z roku 1957. Ide o historický príbeh „Posledná bosorka“. Tento ikonický film opisujúci Trnavu v 18. storočí mal výnimočný úspech, do kín na neho prišlo vyše dva a pol milióna divákov.
Za svoje celoživotné dielo bol ocenený titulmi Zaslúžilý a Národný umelec i dobovou cenou Za vynikajúcu prácu.
Zomrel 19. októbra 1977 vo veku 63 rokov. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa v Banskej Štiavnici, jeho rodina pôsobila v neďalekom Pukanci, kde prežil aj svoje detstvo. Začínal ako typograf v Novom Meste nad Váhom, pokračoval v Bratislave na Škole umeleckých remesiel, študoval konštruktívnu typografiu a úžitkovú grafiku. Popri štúdiu sa pokúšal presadiť na poli literatúry a žurnalistiky, stále však inklinoval k vtedy rozvíjajúcej sa kinematografii.
Koncom vojny pôsobil v povstaleckom časopise Pohronie. Po vzniku Slovenskej filmovej spoločnosti sa stal dramaturgom krátkeho filmu.
Krátkometrážnu a dokumentárnu ako aj filmovú a televíznu tvorbu dnes spomínať nebudeme okrem jednej výnimky z roku 1957. Ide o historický príbeh „Posledná bosorka“. Tento ikonický film opisujúci Trnavu v 18. storočí mal výnimočný úspech, do kín na neho prišlo vyše dva a pol milióna divákov.
Za svoje celoživotné dielo bol ocenený titulmi Zaslúžilý a Národný umelec i dobovou cenou Za vynikajúcu prácu.
Zomrel 19. októbra 1977 vo veku 63 rokov. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Pavol Dubček *7.7.1948
Narodil sa v Trenčíne. Svoje školské časy prežíval v Banskej Bystrici, maturitu absolvoval na gymnáziu v Bratislave. Prešiel na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, ktorú zakončil v roku 1972.
Keďže jeho otec Alexander Dubček vedúca osobnosť Pražskej jari bol po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy zosadený a prenasledovaný komunistickým režimom, dotklo sa to aj celej rodiny vrátane syna Pavla. Jeho bydlisko na Mišíkovej ulici v Bratislave bolo monitorované 24 hodín denne, jeho pohyb i osoby s ktorými prišiel do styku boli automaticky preverované. V rámci tejto kontroly patrili medzi rizikové osoby aj všetci príslušníci domácnosti.
Pavol sa teda sprvoti zamestnal ako nočný vrátnik v istom bratislavskom bytovom družstve (otec Alexander pracoval v Štátnych lesoch). Keď otvorili novú nemocnicu v Malackách skúsil svoje štastie nastúpiť na miesto chirurga. Dostal „Ministerskú“ výnimku a mohol nastúpiť ako chirurg na ambulancii, neskôr aj v nemocnici. Aj kvôli cestovaniu (býval v Bratislave u rodičov a denne dochádzal) prešiel neskôr do nemocnice k Milosrdným bratom (nám. SNP Bratislava), po odchode prevádzkoval svoju prax až do svojho skonu ako ambulantný chirurg na Poliklinike Tehelná.
V politike sa angažoval až po páde komunistického režimu. Bol poslancom v mestskej časti Nové Mesto , v roku 2019 kandidoval aj do Európskeho parlamentu.
Zomrel 18. februára 2022 po mozgovej porážke v nemocnici na bratislavských Kramároch. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu, vedľa svojho otca.
Narodil sa v Trenčíne. Svoje školské časy prežíval v Banskej Bystrici, maturitu absolvoval na gymnáziu v Bratislave. Prešiel na Lekársku fakultu Univerzity Komenského, ktorú zakončil v roku 1972.
Keďže jeho otec Alexander Dubček vedúca osobnosť Pražskej jari bol po okupácii vojskami Varšavskej zmluvy zosadený a prenasledovaný komunistickým režimom, dotklo sa to aj celej rodiny vrátane syna Pavla. Jeho bydlisko na Mišíkovej ulici v Bratislave bolo monitorované 24 hodín denne, jeho pohyb i osoby s ktorými prišiel do styku boli automaticky preverované. V rámci tejto kontroly patrili medzi rizikové osoby aj všetci príslušníci domácnosti.
Pavol sa teda sprvoti zamestnal ako nočný vrátnik v istom bratislavskom bytovom družstve (otec Alexander pracoval v Štátnych lesoch). Keď otvorili novú nemocnicu v Malackách skúsil svoje štastie nastúpiť na miesto chirurga. Dostal „Ministerskú“ výnimku a mohol nastúpiť ako chirurg na ambulancii, neskôr aj v nemocnici. Aj kvôli cestovaniu (býval v Bratislave u rodičov a denne dochádzal) prešiel neskôr do nemocnice k Milosrdným bratom (nám. SNP Bratislava), po odchode prevádzkoval svoju prax až do svojho skonu ako ambulantný chirurg na Poliklinike Tehelná.
V politike sa angažoval až po páde komunistického režimu. Bol poslancom v mestskej časti Nové Mesto , v roku 2019 kandidoval aj do Európskeho parlamentu.
Zomrel 18. februára 2022 po mozgovej porážke v nemocnici na bratislavských Kramároch. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu, vedľa svojho otca.
Rudolf Fila *19.7.1932
Narodil sa v Příbrami na Moravě. Jeho otec bol mlynársky majster bez vlastného mlyna, takže chodil po iných mlynoch kde robil čo bolo treba. Mladý Rudo chodil s ním a to hlavne počas prázdnin. Otec bol aj maliar, orientoval sa zväčša na krajinky systémom čo videl to aj maľoval.
Rudolf navštevoval strednú školu „Umeleckú priemyslovku“ kam prešiel z gymnázia. Požehnaním pre neho bol učiteľ Bohdan Lacina, ktorý ho zasvätil do umenia najskôr všeobecne potom cielene do maliarstva. Za manželku si zobral reštaurátorku Dorotu, ktorá študovala o tri ročníky nižšie. Štúdiá ukončil v roku 1958 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Jána Mudrocha.
Fila sa zamestnal v podniku Umelecké remeslá, keď sa uvoľnilo miesto na Škole umeleckého priemyslu prijal miesto v oddelení propagačného výtvarníctva. Na tejto škole učil 30 rokov. V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2003 mu bola udelená cena Dominika Tatarku.
Zomiera 11.2.2015 vo svojich 83 rokoch a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa - Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
Narodil sa v Příbrami na Moravě. Jeho otec bol mlynársky majster bez vlastného mlyna, takže chodil po iných mlynoch kde robil čo bolo treba. Mladý Rudo chodil s ním a to hlavne počas prázdnin. Otec bol aj maliar, orientoval sa zväčša na krajinky systémom čo videl to aj maľoval.
Rudolf navštevoval strednú školu „Umeleckú priemyslovku“ kam prešiel z gymnázia. Požehnaním pre neho bol učiteľ Bohdan Lacina, ktorý ho zasvätil do umenia najskôr všeobecne potom cielene do maliarstva. Za manželku si zobral reštaurátorku Dorotu, ktorá študovala o tri ročníky nižšie. Štúdiá ukončil v roku 1958 na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave u prof. Jána Mudrocha.
Fila sa zamestnal v podniku Umelecké remeslá, keď sa uvoľnilo miesto na Škole umeleckého priemyslu prijal miesto v oddelení propagačného výtvarníctva. Na tejto škole učil 30 rokov. V rokoch 1990 až 1992 pôsobil ako pedagóg na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave. V roku 2003 mu bola udelená cena Dominika Tatarku.
Zomiera 11.2.2015 vo svojich 83 rokoch a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa - Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
Arnold Flőgl *10.7.1885
Svetlo sveta uzrel v Kroměříži. Po tzv. základnej škole navštevoval gymnázium v Brne, ešte pred dokončením prešiel na štúdium profesie zubný technik. Od malička sa venoval spevu. Až do roku 1906 kedy sa usadil v Martine trávil čas na potulkách Európou kde vždy našiel svoje miesto v miestnom spevokole. V Martine sa aj oženil a istý čas pracoval ako zubný technik.
Kariéru operného speváka začal priamo v Martine, kde sa zoznámil s viacerými osobnosťami kultúrneho života a tak jeho debut v Smetanovom Daliborovi v pražskom národnom divadle sa uskutočnil na odporúčanie Svetozára Hurbana Vajanského a Dr. Aloisa Kolíska (1912). V Čechách vystupoval od tej doby pravidelne a spieval najmä hlavné postavy. Vystupoval aj po Európe. Pravidelne sa však vracal na Slovensko, ktoré mu prirástlo k srdcu. Na scénu SND prišiel na vrchole svojej kariéry ako všestranne nadaný umelec, operný spevák a herec. Okrem týchto profesií sa venoval režisérstvu, prekladateľstvu, filmu a pedagogickej činnosti.
Vo svojich 65 rokoch zomiera 20.11.1950 po ťažkej chorobe v Bratislave a pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Svetlo sveta uzrel v Kroměříži. Po tzv. základnej škole navštevoval gymnázium v Brne, ešte pred dokončením prešiel na štúdium profesie zubný technik. Od malička sa venoval spevu. Až do roku 1906 kedy sa usadil v Martine trávil čas na potulkách Európou kde vždy našiel svoje miesto v miestnom spevokole. V Martine sa aj oženil a istý čas pracoval ako zubný technik.
Kariéru operného speváka začal priamo v Martine, kde sa zoznámil s viacerými osobnosťami kultúrneho života a tak jeho debut v Smetanovom Daliborovi v pražskom národnom divadle sa uskutočnil na odporúčanie Svetozára Hurbana Vajanského a Dr. Aloisa Kolíska (1912). V Čechách vystupoval od tej doby pravidelne a spieval najmä hlavné postavy. Vystupoval aj po Európe. Pravidelne sa však vracal na Slovensko, ktoré mu prirástlo k srdcu. Na scénu SND prišiel na vrchole svojej kariéry ako všestranne nadaný umelec, operný spevák a herec. Okrem týchto profesií sa venoval režisérstvu, prekladateľstvu, filmu a pedagogickej činnosti.
Vo svojich 65 rokoch zomiera 20.11.1950 po ťažkej chorobe v Bratislave a pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Johan Jacob Gűrth *25.7.1797
Hneď na začiatok treba poznamenať, že ide o významného archivára mesta Bratislava, ktorý bol prakticky zakladateľom a priekopníkom archívnictva ako ho poznáme i dnes. Je však poľutovania hodné, že o takýchto osobách sa dnes málo hovorí aj keď on sám bol archivárom, ktorý zhromažďoval informácie o ľuďoch svojej doby i tých predošlých, o ňom sa veľa nedočítate.
V porovnaní s Košicami, kde ustanovili komisiu, ktorá v rokoch 2009 až 2011 vypracovala súpis významných hrobov a zaslúžila sa o to aby sa informácie o nich a o miestach posledného odpočinku dostali ľahko k ľuďom sa Bratislava touto cestou nevydala. Hádam preto majú v Košiciach zoznam 889 hrobov, ktoré zaradili medzi významné, hoci išlo okrem významných osobností aj o miestneho mäsiara, učiteľa, stavbára či úradníka.
Iba vďaka autorom V. Obuchová, Š. Holčík je dostupná literatúra o tých najstarších cintorínoch v Bratislave a ľuďoch tam pochovaných.
Preto môžeme v krátkosti o Jacobovi Gűrthovi povedať z toho zdroja (Viera Obuchová, Ondrejský cintorín, vydavateľ Marenčin PT), že sa narodil v Moste na Ostrove, že rodina bývala na Kolárskej ulici a archivárom sa stal na začiatku 19. storočia po Jurajovi Prayovi. Vyhotovil štyri zväzky indexov starých listín, ktoré vyšli 1859 a vypracoval aj päťzväzkovú kroniku Bratislavy (Annalen von Pressburg).
Zomrel 16.1.1860 a pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy.
Hneď na začiatok treba poznamenať, že ide o významného archivára mesta Bratislava, ktorý bol prakticky zakladateľom a priekopníkom archívnictva ako ho poznáme i dnes. Je však poľutovania hodné, že o takýchto osobách sa dnes málo hovorí aj keď on sám bol archivárom, ktorý zhromažďoval informácie o ľuďoch svojej doby i tých predošlých, o ňom sa veľa nedočítate.
V porovnaní s Košicami, kde ustanovili komisiu, ktorá v rokoch 2009 až 2011 vypracovala súpis významných hrobov a zaslúžila sa o to aby sa informácie o nich a o miestach posledného odpočinku dostali ľahko k ľuďom sa Bratislava touto cestou nevydala. Hádam preto majú v Košiciach zoznam 889 hrobov, ktoré zaradili medzi významné, hoci išlo okrem významných osobností aj o miestneho mäsiara, učiteľa, stavbára či úradníka.
Iba vďaka autorom V. Obuchová, Š. Holčík je dostupná literatúra o tých najstarších cintorínoch v Bratislave a ľuďoch tam pochovaných.
Preto môžeme v krátkosti o Jacobovi Gűrthovi povedať z toho zdroja (Viera Obuchová, Ondrejský cintorín, vydavateľ Marenčin PT), že sa narodil v Moste na Ostrove, že rodina bývala na Kolárskej ulici a archivárom sa stal na začiatku 19. storočia po Jurajovi Prayovi. Vyhotovil štyri zväzky indexov starých listín, ktoré vyšli 1859 a vypracoval aj päťzväzkovú kroniku Bratislavy (Annalen von Pressburg).
Zomrel 16.1.1860 a pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v centre Bratislavy.
Zora Kolínska *27.7.1941
Narodila sa v Kráľovej Lehote ako druhá po svojom bratovi Ctiborovi. Po vojne sa rodina presťahovala do Popradu. Počas základnej školy (osemročná) prišla o mamu, ktorá tragicky zahynula. Otec sa onedlho oženil a Zora tak získala nevlastnú sestru Líviu. Strednú školu navštevovala v Košiciach a keďže jej prirodzený talent od detstva musel priniesť výsledky absolvovala napokon VŠMU v Bratislave.
Od roku 1963 prakticky účinkovala na rôznych scénach až do svojho konca. Začínala v Trnave, neskôr v programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského, nasledovalo Divadlo na korze, činohra Novej scény, Divadlo Astorka Korzo 90 a medziiným aj slávne Repete Ivana Krajíčka. Zora bola hudobníčkou, speváčkou, divadelnou a filmovou hrečkou, zabávačkou, moderátorkou.
Jej citový život bol bohatý. Bola manželkou Milana Lasicu (8 ročný vzťah), Juraja Kukuru (7 ročný vzťah), napokon našla celoživotnú lásku s lekárom Igorom Petrom ale manželstvo pred svetom uzatvorili až tesne pred jej smrťou. Zomrela v nedožitých 61 rokoch po ťažkej chorobe 17.6.2002.
Pochovaná je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Kráľovej Lehote ako druhá po svojom bratovi Ctiborovi. Po vojne sa rodina presťahovala do Popradu. Počas základnej školy (osemročná) prišla o mamu, ktorá tragicky zahynula. Otec sa onedlho oženil a Zora tak získala nevlastnú sestru Líviu. Strednú školu navštevovala v Košiciach a keďže jej prirodzený talent od detstva musel priniesť výsledky absolvovala napokon VŠMU v Bratislave.
Od roku 1963 prakticky účinkovala na rôznych scénach až do svojho konca. Začínala v Trnave, neskôr v programoch Milana Lasicu a Júliusa Satinského, nasledovalo Divadlo na korze, činohra Novej scény, Divadlo Astorka Korzo 90 a medziiným aj slávne Repete Ivana Krajíčka. Zora bola hudobníčkou, speváčkou, divadelnou a filmovou hrečkou, zabávačkou, moderátorkou.
Jej citový život bol bohatý. Bola manželkou Milana Lasicu (8 ročný vzťah), Juraja Kukuru (7 ročný vzťah), napokon našla celoživotnú lásku s lekárom Igorom Petrom ale manželstvo pred svetom uzatvorili až tesne pred jej smrťou. Zomrela v nedožitých 61 rokoch po ťažkej chorobe 17.6.2002.
Pochovaná je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Danka Košanová *24.7.1953
Narodila sa v Sološnici. Informácie o jej detstve, pôvodných rodičoch i výchove sú skúpe. Internet aj inštitúcie posudzujúce časy okupácie v tomto prípade prekvapivo zaryte mlčia. Môžeme konštatovať, že Danku si adoptovali Štefan a Maria Košanovci, ktorí sami nemohli mať deti. Priniesli si ju domov ako trojtýždennú a venovali jej čas ako každý milujúci rodič, možno o čosi navyše, keďže si uvedomovali aký je to boží dar mať vlastné dieťa.
Ostaňme teda pri faktoch. Dnaka sa vyskytla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Každý z nás si prešiel pubertou, kde objavoval nepoznané, kde chcel vyskúšať všetko a napokon tak nájsť miesto na tomto svete medzi všetkými ostatnými. Tak ako malé deti túžia byť kapitánmi, vojakmi, smetiarmi alebo rušňovodičmi, neskôr si uvedomujú realitu a plány na budúcnosť nadobúdajú iné realistické kontúry.
V osudný deň stála na schodoch univerzity. Po prvých výstreloch sa schovala za za vyše metra silný ozrutný stĺp v priečelí. Nestačilo to. Odrazená guľka si ju našla aj v úkryte podobne ako iná guľka schovávajúceho sa Stanislava Siváka vedľa nej. Obidvoch to stálo život.
Danka zomrela 21.8.1968 mesiac po svojich 15 narodeninách a pochovaná je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Sološnici. Informácie o jej detstve, pôvodných rodičoch i výchove sú skúpe. Internet aj inštitúcie posudzujúce časy okupácie v tomto prípade prekvapivo zaryte mlčia. Môžeme konštatovať, že Danku si adoptovali Štefan a Maria Košanovci, ktorí sami nemohli mať deti. Priniesli si ju domov ako trojtýždennú a venovali jej čas ako každý milujúci rodič, možno o čosi navyše, keďže si uvedomovali aký je to boží dar mať vlastné dieťa.
Ostaňme teda pri faktoch. Dnaka sa vyskytla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Každý z nás si prešiel pubertou, kde objavoval nepoznané, kde chcel vyskúšať všetko a napokon tak nájsť miesto na tomto svete medzi všetkými ostatnými. Tak ako malé deti túžia byť kapitánmi, vojakmi, smetiarmi alebo rušňovodičmi, neskôr si uvedomujú realitu a plány na budúcnosť nadobúdajú iné realistické kontúry.
V osudný deň stála na schodoch univerzity. Po prvých výstreloch sa schovala za za vyše metra silný ozrutný stĺp v priečelí. Nestačilo to. Odrazená guľka si ju našla aj v úkryte podobne ako iná guľka schovávajúceho sa Stanislava Siváka vedľa nej. Obidvoch to stálo život.
Danka zomrela 21.8.1968 mesiac po svojich 15 narodeninách a pochovaná je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Vladimír Krčméry *23.7.1960
Narodil sa V Bratislave v rodine vedca a lekárky. Po všeobecnom štúdiu absolvoval ako prvú Lekársku fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Postgraduálne vzdelanie získal nielen na Slovensku, ale aj na univerzitách v Českej Republike, vo Veľkej Británii a Spojených štátoch amerických. Špecializuje sa na infekčné choroby, onkologické ochorenia a klinickej farmakológii a tropické choroby. Profesionálne začal pôsobiť na Klinike infekčných chorôb vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. (Zdroj Humanum, International Social and Humanist Studies)
Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, Dr.Sc, odborník na tropickú medicínu, epidemiológ a infektológ bol aj zakladateľom, dekanom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity. Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská v Európe a Afrike, založil v roku 2002. Do povedomia verejnosti na Slovensku sa najviac zapísal svojím pôsobením v krízovom štábe pandémie Covid 19, kde sa na jeho odporúčania podarilo predísť mnohým zbytočným úmrtiam.
Bol hlboko veriacim človekom, ktorý svoju kresťanskú vieru aplikoval vo svojom živote prakticky každý deň, pričom nemáme na mysli cirkevné úkony a bohoslužby. Sám v interview pre časopis InVitro povedal: „Aj dnes sa mi v pamäti vynárajú ženy, ktoré k nám nosili mŕtve deti, aby sme ich vzkriesili. Vtedy som si uvedomil, že najväčším sebaklamom v medicíne je mesiášstvo. Isteže, na chvíľu vás tento pocit omámi. No keď rozdáte všetky lieky, ste opäť malý ako trpaslík.“
Zomrel 20.12.2022 je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave po boku svojich predkov.
Narodil sa V Bratislave v rodine vedca a lekárky. Po všeobecnom štúdiu absolvoval ako prvú Lekársku fakultu na Univerzite Komenského v Bratislave. Postgraduálne vzdelanie získal nielen na Slovensku, ale aj na univerzitách v Českej Republike, vo Veľkej Británii a Spojených štátoch amerických. Špecializuje sa na infekčné choroby, onkologické ochorenia a klinickej farmakológii a tropické choroby. Profesionálne začal pôsobiť na Klinike infekčných chorôb vo Fakultnej nemocnici v Bratislave. (Zdroj Humanum, International Social and Humanist Studies)
Prof. MUDr. Vladimír Krčméry, Dr.Sc, odborník na tropickú medicínu, epidemiológ a infektológ bol aj zakladateľom, dekanom Fakulty zdravotníctva a sociálnej práce Trnavskej Univerzity. Vysokú školu zdravotníctva a sociálnej práce sv. Alžbety (VŠZaSP) v Bratislave, ktorá má viaceré detašované pracoviská v Európe a Afrike, založil v roku 2002. Do povedomia verejnosti na Slovensku sa najviac zapísal svojím pôsobením v krízovom štábe pandémie Covid 19, kde sa na jeho odporúčania podarilo predísť mnohým zbytočným úmrtiam.
Bol hlboko veriacim človekom, ktorý svoju kresťanskú vieru aplikoval vo svojom živote prakticky každý deň, pričom nemáme na mysli cirkevné úkony a bohoslužby. Sám v interview pre časopis InVitro povedal: „Aj dnes sa mi v pamäti vynárajú ženy, ktoré k nám nosili mŕtve deti, aby sme ich vzkriesili. Vtedy som si uvedomil, že najväčším sebaklamom v medicíne je mesiášstvo. Isteže, na chvíľu vás tento pocit omámi. No keď rozdáte všetky lieky, ste opäť malý ako trpaslík.“
Zomrel 20.12.2022 je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave po boku svojich predkov.
Eva Krížiková *15.7.1934
Narodila sa v Račišdorfe (dnes Bratislava Rača). Ako všestranná umelkyňa patrila k prvým dámam slovenského hereckého umenia, divadlo, film a televízia, nevyhýbala sa ani dabingu. Svojim umením oslovila mladých, dospievajúcich, zrelých a starších. Pre celé generácia vytvorila viac 120 postáv.
Eva sa vydala za nemenej slávneho herca, maliara a speváka Františka Zvaríka (*17.7.1921 - †17.8.2008), narodila sa im dcéra Barborka. Bývali v Bratislave pod Slavínom na Mišíkovej ulici.
Eva Krížiková dostala mnoho ocenení. Napríklad cenu Andrea Bagara (1973) či cenu Herečka roka (2001) a Kvet Tálie (2001), nasledovalo uvedenie do Siene slávy (2004). Od roku 2014 je držiteľkou aj štátneho vyznamenania, dostala Pribinov kríž II. triedy. V tom istom roku jej pribudla aj dlaždica na chodníku slávy pred DPOH.
Zomrela 31.3.2020 v Malackách. Pochovaná je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Račišdorfe (dnes Bratislava Rača). Ako všestranná umelkyňa patrila k prvým dámam slovenského hereckého umenia, divadlo, film a televízia, nevyhýbala sa ani dabingu. Svojim umením oslovila mladých, dospievajúcich, zrelých a starších. Pre celé generácia vytvorila viac 120 postáv.
Eva sa vydala za nemenej slávneho herca, maliara a speváka Františka Zvaríka (*17.7.1921 - †17.8.2008), narodila sa im dcéra Barborka. Bývali v Bratislave pod Slavínom na Mišíkovej ulici.
Eva Krížiková dostala mnoho ocenení. Napríklad cenu Andrea Bagara (1973) či cenu Herečka roka (2001) a Kvet Tálie (2001), nasledovalo uvedenie do Siene slávy (2004). Od roku 2014 je držiteľkou aj štátneho vyznamenania, dostala Pribinov kríž II. triedy. V tom istom roku jej pribudla aj dlaždica na chodníku slávy pred DPOH.
Zomrela 31.3.2020 v Malackách. Pochovaná je v rodinnom hrobe na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Ján Mitošinka *29.7.1634
Narodil sa v obci Pobedim neďaleko Piešťan pri Hornej strede. Obec patrí do okresu Nové Mesto nad Váhom. V Pobedime svojho času (1808) pôsobil tri roky aj básnik, spisovateľ a prekladateľ Ján Hollý.
Ján Mitošinka sa zaslúžil o budúcnosť i súčasnosť slovenského hokeja, ktorý mal počas svojej najväčšej slávy vyše 130 tisíc členov občianskeho združenia fanúšikov.
Ako prvý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja v ére samostatnosti Slovenskej republiky stál od roku 1992 až do roku 1997. Bol aj riaditeľom Telovýchovnej školy v Bratislave, kde sa venoval najmä príprave budúcich trénerov. Publikoval 35 odborných metodicko-pedagogických príručiek, jedenásť z nich sa venovalo len ľadovému hokeju.
Zomrel po ťažkej chorobe †22.3.2011 vo veku nedožitých 77 rokov, Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
Narodil sa v obci Pobedim neďaleko Piešťan pri Hornej strede. Obec patrí do okresu Nové Mesto nad Váhom. V Pobedime svojho času (1808) pôsobil tri roky aj básnik, spisovateľ a prekladateľ Ján Hollý.
Ján Mitošinka sa zaslúžil o budúcnosť i súčasnosť slovenského hokeja, ktorý mal počas svojej najväčšej slávy vyše 130 tisíc členov občianskeho združenia fanúšikov.
Ako prvý prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja v ére samostatnosti Slovenskej republiky stál od roku 1992 až do roku 1997. Bol aj riaditeľom Telovýchovnej školy v Bratislave, kde sa venoval najmä príprave budúcich trénerov. Publikoval 35 odborných metodicko-pedagogických príručiek, jedenásť z nich sa venovalo len ľadovému hokeju.
Zomrel po ťažkej chorobe †22.3.2011 vo veku nedožitých 77 rokov, Pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave v sektore V.I.P.
Ivan Pietor *29.7.1904
Člen slávnej rodiny sa narodil v Turčianskom Svätom Martine. Otec Miloš Pietor starší bol divadelník a redaktor novín Národný hlásnik, starý otec Ambro Pietor bol novinár, politik a spoluzakladateľ Národných novín.
Ivan vyštudoval práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, pôsobil ako kandidát advokácie od roku 193 ako advokát v Bratislave. Počas Slovenského štátu pôsobil v odboji a pomáhal židom. Ako spolupracovník Vavro Šrobára sa podielaľ aj na prípravách SNP.
V apríli 1945 sa stal súčasťou prvej slobodnej česko-slovenskej vlády Zdeňka Fierlingera ako minister vnútorného obchodu, neskôr dopravy. V roku 1947 patril medzi ministrov, ktorí hlasovali za udelenie milosti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi a bol medzi ministrami, ktorí podali 20. februára 1948 demisiu a po komunistickom puči odišiel z politiky.
Jeho sestra bola známou herečkou Naďa Hejná, jeho syn Miloš Pietor ml. sa stal známym slovenským režisérom, vnuk Miloš Pietor najml. Je scénografom a architektom, pravnučka Mária Pietorová je moderátorka.
JUDr. Ivan Pietor zomrel v Trenčíne †5.8.1977 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave v rodinnom hrobe.
Člen slávnej rodiny sa narodil v Turčianskom Svätom Martine. Otec Miloš Pietor starší bol divadelník a redaktor novín Národný hlásnik, starý otec Ambro Pietor bol novinár, politik a spoluzakladateľ Národných novín.
Ivan vyštudoval práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, pôsobil ako kandidát advokácie od roku 193 ako advokát v Bratislave. Počas Slovenského štátu pôsobil v odboji a pomáhal židom. Ako spolupracovník Vavro Šrobára sa podielaľ aj na prípravách SNP.
V apríli 1945 sa stal súčasťou prvej slobodnej česko-slovenskej vlády Zdeňka Fierlingera ako minister vnútorného obchodu, neskôr dopravy. V roku 1947 patril medzi ministrov, ktorí hlasovali za udelenie milosti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi a bol medzi ministrami, ktorí podali 20. februára 1948 demisiu a po komunistickom puči odišiel z politiky.
Jeho sestra bola známou herečkou Naďa Hejná, jeho syn Miloš Pietor ml. sa stal známym slovenským režisérom, vnuk Miloš Pietor najml. Je scénografom a architektom, pravnučka Mária Pietorová je moderátorka.
JUDr. Ivan Pietor zomrel v Trenčíne †5.8.1977 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave v rodinnom hrobe.
Viliam Polónyi *6.7.1928
Narodil sa v Krupine. Ako bolo v jeho časoch zvykom divadelný kumšt našiel svoje miesto v každom väčšom meste a herci sa volali ochotníci, ktorí hrali z radosti, potešenia a väčšinou za symbolický peniaz. Nebolo tomu inak ani u Vila Polónyiho. Svoj čas delil medzi divadlo, šport, hudbu a spev.
Vyštudoval Obchodnú školu, po nej si splnil futbalový sen, hral za Zlín a potom za bratislavskú Káblovku. Tu v meste plnom divadiel sa mu zacnelo po ochotníctve a začal sa venovať herectvu na profesionálnej úrovni. Najskôr to bolo Stredoslovenské divadlo vo Zvolene, počas vojenčiny Vojenský umelecký súbor a z neho bolo len pár desiatok metrov do Novej scény. Tu prežil prakticky celý svoj aktívny život (okrem rokov 76 až 82, kedy šéfoval Divadlu Andreja Bagara v Nitre.
Jeho manželka Božena je operná speváčka a sólistka Novej scény, ich manželstvo trvalo vyše 40 rokov a mali syna Ľubora, ktorý je dnes kameramanom.
Viliam Polónyi trpel Parkinsonovou chorobou, zomrel †12.11.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu.
Narodil sa v Krupine. Ako bolo v jeho časoch zvykom divadelný kumšt našiel svoje miesto v každom väčšom meste a herci sa volali ochotníci, ktorí hrali z radosti, potešenia a väčšinou za symbolický peniaz. Nebolo tomu inak ani u Vila Polónyiho. Svoj čas delil medzi divadlo, šport, hudbu a spev.
Vyštudoval Obchodnú školu, po nej si splnil futbalový sen, hral za Zlín a potom za bratislavskú Káblovku. Tu v meste plnom divadiel sa mu zacnelo po ochotníctve a začal sa venovať herectvu na profesionálnej úrovni. Najskôr to bolo Stredoslovenské divadlo vo Zvolene, počas vojenčiny Vojenský umelecký súbor a z neho bolo len pár desiatok metrov do Novej scény. Tu prežil prakticky celý svoj aktívny život (okrem rokov 76 až 82, kedy šéfoval Divadlu Andreja Bagara v Nitre.
Jeho manželka Božena je operná speváčka a sólistka Novej scény, ich manželstvo trvalo vyše 40 rokov a mali syna Ľubora, ktorý je dnes kameramanom.
Viliam Polónyi trpel Parkinsonovou chorobou, zomrel †12.11.2012. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore V.I.P. blízko hlavného vchodu.
Dominik Trčka *6.7.1886
Narodil sa vo Frýdlante nad Ostravicí ako najmladší zo siedmych detí. Vyštudoval na gymnáziu vo Frýdku-Místku a u redemptoristov v Červenke. Vzdelanie dokončil v seminári redemptoristov v Obořišti.
Vysvätený za kňaza bol 17.7.1910 v Prahe. V marci 1919 bol vybraný pre prácu s gréckokatolíkmi. Páter Dominik prijal meno Metod a prestúpil k byzantskej liturgii. Roku 1931 bol založený nový kláštor redemptoristov byzantského obradu v Michalovciach, páter Metod sa stáva jeho predstaveným.
V roku 1949 boli redemptoristi v Michalovciach zrušení a všetci rehoľníci boli prevezení do táborov. Uskutočnila sa tzv. komunistická akcia „K“. Za údajný pokus o útek za hranice bol uväznený v Ilave, neskôr v Mírove, v Brne a v roku 1958 bol preložený do Leopoldova. Na Vianoce r. 1958 bol odsúdený na korekciu (betónová samotka) za to, že si spieval nábožnú koledu. V korekcii dostal zápal pľúc a na toto ochorenie 23.3.1959 zomrel.
Bol pochovaný na neďalekom väzenskom cintoríne. Roku 1990 bol P. Trčka súdne rehabilitovaný. Ján Pavol II. ho v roku 2001 v Ríme blahorečil.
Narodil sa vo Frýdlante nad Ostravicí ako najmladší zo siedmych detí. Vyštudoval na gymnáziu vo Frýdku-Místku a u redemptoristov v Červenke. Vzdelanie dokončil v seminári redemptoristov v Obořišti.
Vysvätený za kňaza bol 17.7.1910 v Prahe. V marci 1919 bol vybraný pre prácu s gréckokatolíkmi. Páter Dominik prijal meno Metod a prestúpil k byzantskej liturgii. Roku 1931 bol založený nový kláštor redemptoristov byzantského obradu v Michalovciach, páter Metod sa stáva jeho predstaveným.
V roku 1949 boli redemptoristi v Michalovciach zrušení a všetci rehoľníci boli prevezení do táborov. Uskutočnila sa tzv. komunistická akcia „K“. Za údajný pokus o útek za hranice bol uväznený v Ilave, neskôr v Mírove, v Brne a v roku 1958 bol preložený do Leopoldova. Na Vianoce r. 1958 bol odsúdený na korekciu (betónová samotka) za to, že si spieval nábožnú koledu. V korekcii dostal zápal pľúc a na toto ochorenie 23.3.1959 zomrel.
Bol pochovaný na neďalekom väzenskom cintoríne. Roku 1990 bol P. Trčka súdne rehabilitovaný. Ján Pavol II. ho v roku 2001 v Ríme blahorečil.
Štefan Uher *4.7.1930
Narodil sa pod Bojnickým zámkom v Prievidzi. Preslávil sa ako režisér a scenárista slávnych snímkov za všetkých „Pásla Kone na betóne“ či „Slnko v sieti“. V roku 1948 musel vstúpiť do Komunistickej strany (ak chcel zmaturovať), v roku 1969 ho z nej vyhodili. Patril k predstaviteľom „novej vlny“ československej kinematografie. Spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.
V roku 1968 dostal titul „Zaslúžilý umelec“ čo bolo v tej dobe jedno z najvyšších uznaní, v podstate na filmovom poli boli len dvaja, prvý bol Paľo Bielik, druhý Štefan Uher.
Jeho tvorba bola pod drobnohľadom komunistickej cenzúry, napríklad pri filme „Pásla kone na betóne“ museli každý deň odoslať na Kolibu v Bratislave natočený materiál, kde ho tí správni ideológovia prezreli a komentovali. Stalo sa napríklad, že Johanka mal pekné červené šaty, čo sa vraj nehodilo k výzoru družstevníčky a výtvarníčka chcela aby si obliekla šaty, ktoré by si jej babka ani na pole nezobrala. Milka Zimková (vo filme Johanka)si napokon svoje červené šaty uhájila.
Štefan mal ešte veľa plánov, jeho snom bolo natočiť svoju prvú rozprávku. Žiaľ, k tomu už nedošlo. V 62 rokoch mu zlyhalo srdce. Zomiera †29.3.1993 a pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave.
Narodil sa pod Bojnickým zámkom v Prievidzi. Preslávil sa ako režisér a scenárista slávnych snímkov za všetkých „Pásla Kone na betóne“ či „Slnko v sieti“. V roku 1948 musel vstúpiť do Komunistickej strany (ak chcel zmaturovať), v roku 1969 ho z nej vyhodili. Patril k predstaviteľom „novej vlny“ československej kinematografie. Spolupracoval so spisovateľom a scenáristom Alfonzom Bednárom a kameramanom Stanislavom Szomolányim.
V roku 1968 dostal titul „Zaslúžilý umelec“ čo bolo v tej dobe jedno z najvyšších uznaní, v podstate na filmovom poli boli len dvaja, prvý bol Paľo Bielik, druhý Štefan Uher.
Jeho tvorba bola pod drobnohľadom komunistickej cenzúry, napríklad pri filme „Pásla kone na betóne“ museli každý deň odoslať na Kolibu v Bratislave natočený materiál, kde ho tí správni ideológovia prezreli a komentovali. Stalo sa napríklad, že Johanka mal pekné červené šaty, čo sa vraj nehodilo k výzoru družstevníčky a výtvarníčka chcela aby si obliekla šaty, ktoré by si jej babka ani na pole nezobrala. Milka Zimková (vo filme Johanka)si napokon svoje červené šaty uhájila.
Štefan mal ešte veľa plánov, jeho snom bolo natočiť svoju prvú rozprávku. Žiaľ, k tomu už nedošlo. V 62 rokoch mu zlyhalo srdce. Zomiera †29.3.1993 a pochovaný je na cintoríne Vrakuňa – Ružinov v Bratislave.
Ľudo Zúbek *12.7.1907
Narodil sa v Malackách v rodine murára Jána Zúbeka ako prvorodený syn, (mal ešte deväť súrodencov). Vyštudoval „základku“ i „mešťanku“ v Malackách, odtiaľ prešiel do Bratislavy na Obchodnú akadémiu.
Najskôr sa zamestnal ako úradník v banke, neskôr prešiel do Slovenského rozhlasu, ďalej na Povereníctvo informácií, potom sa stal riaditeľom vydavateľstva Tatran. V roku 1966 mu bola udelená Cena Fraňa Kráľa o rok neskôr bol ocenený titulom zaslúžilý umelec.
Zaslúžil sa o rozvoj slovenskej rozhlasovej hry pre deti a mládež, ale i dospelých a literatúre faktu. Písal prednášky, eseje, fejtóny, novely, reportáže, cestopisné pásma, poviedky, rozhlasové hry a romány.
Zo zdravotných dôvodov ukončil zamestnanecký pomer už v roku 1956 a venoval sa len spisovateľskej tvorbe. Vo svojich 61 rokoch zomiera predčasne †23.6.1969. Pochovaný je v Malackách na tzv. Starom cintoríne.
Narodil sa v Malackách v rodine murára Jána Zúbeka ako prvorodený syn, (mal ešte deväť súrodencov). Vyštudoval „základku“ i „mešťanku“ v Malackách, odtiaľ prešiel do Bratislavy na Obchodnú akadémiu.
Najskôr sa zamestnal ako úradník v banke, neskôr prešiel do Slovenského rozhlasu, ďalej na Povereníctvo informácií, potom sa stal riaditeľom vydavateľstva Tatran. V roku 1966 mu bola udelená Cena Fraňa Kráľa o rok neskôr bol ocenený titulom zaslúžilý umelec.
Zaslúžil sa o rozvoj slovenskej rozhlasovej hry pre deti a mládež, ale i dospelých a literatúre faktu. Písal prednášky, eseje, fejtóny, novely, reportáže, cestopisné pásma, poviedky, rozhlasové hry a romány.
Zo zdravotných dôvodov ukončil zamestnanecký pomer už v roku 1956 a venoval sa len spisovateľskej tvorbe. Vo svojich 61 rokoch zomiera predčasne †23.6.1969. Pochovaný je v Malackách na tzv. Starom cintoríne.
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 07. 2023
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 07. 2023
Podľa mien v článku
Vladimír Bahna *25.7.1914 - †19.10.1977
Pavol Dubček *7.7.1948 - †18.2.2022
Rudolf Fila *19.7.1932 - †11.2.2015
Arnold Flőgl *10.7.1885 - †20.11.1950
Johan Jacob Gűrth *25.7.1797 - †16.1.1860
Zora Kolínska *27.7.1941 - †17.6.2002
Danka Košanová *24.7.1953 - †21.8.1968
Vladimír Krčméry *23.7.1960 - †20.12.2022
Eva Krížiková *15.7.1934 - †31.3.2020
Ján Mitošinka *29.7.1634 - †22.3.2011
Ivan Pietor *29.7.1904 - †5.8.1977
Viliam Polonyi *6.7.1928 - †12.11.2012
Dominik Trčka *6.7.1886 - †23.3.1959
Štefan Uher *4.7.1930 - †29.3.1993
Ľudo Zúbek *12.7.1907 - †23.6.1969
Späť na tému Výročia
