Rozhovor s Jaroslavom Šejvlom

29.01.2016

V súčasnosti ľuďom chýba príprava na pohreb

Unikátnu výstavu o smrti sa v Českej republike podarilo zorganizovať vďaka spolupráci viacerých zainteresovaných strán. My sme sa o príprave, ale aj zhodnotení expozície rozprávali s jedným zo spoluorganizátorov Mgr. Jaroslavom Šejvlom z Kliniky adiktológie 1. Lekárskej fakulty Karlovej Univerzity a Všeobecnej fakultnej nemocnici v Prahe a z Cechu hrobárov.

Smrť je pre mnohých ľudí tabu. Prečo je v súčasnosti podľa Vás potrebné hovoriť o smrti?
Hlavným cieľom výstavy je poukázať na to, že smrť je prirodzenou súčasťou ľudského života, pretože tak ako sa rodíme, tak aj umierame ako jeden z mnohých druhov živočíšnej a ľudskej ríše. Zároveň má ambíciu ukázať, že vyrovnávanie sa so smrťou nie je nič tragické. Nie je jej možné uniknúť a  treba si uvedomiť, že v minulosti bola smrť prirodzenou súčasťou ľudského života, keďže ľudia umierali doma. Deti odmalička videli, ako starnú ich prarodičia, a tak sa s nimi prirodzene rozlúčili, keď umierali vo vedľajšej miestnosti. Dnes sme smrť vytesnili v lepšom prípade do hospicov, v horšom prípade do nemocníc, kde ľudia umierajú osamotení so svojim strachom. Veľká časť spoločnosti žije tak, ako keby nikdy nemala umrieť. Mnohí ľudia žijú veľmi konzumným životom bez premýšľania, že smrť môže prísť kedykoľvek, či už v rannom veku, produktívnom veku či v starobe. Je preto potrebné pripomenúť ľuďom, že smrť je tu a je dobré ju nejakým spôsobom vnímať a nebáť sa jej. Poukázať na to, že ľudia, ktorí umierajú, potrebujú našu pomoc, pochopenie, a veľmi často sprevádzanie, aby nezomierali sami.

Pohreb nie je takou jednoduchou záležitosťou, ako by sa mohlo zdať, ale je tam množstvo krokov a ľudí, ktorí sa podieľajú na tom, aby bol dôstojný tak, ako si ho predstavujú príbuzní. Dá sa povedať, čo by sme mali robiť, aby sme pohreb prežívali menej traumatizujúco?
Pohreb nie je komplikovaný, ale ani jednoduchý. Nedávno vznikla profesia ľudí, ktorí sprevádzajú pozostalých v zármutku, ale zároveň pomáhajú vyriešiť praktické záležitosti, ako napríklad zabezpečenie pohrebu. Je to veľmi dôležité, lebo pohreb ako taký je traumatizujúci zážitok, je potrebné sa s ním  nejakým spôsobom vyrovnať, aby to človek spracoval a žil bez nejakého pocitu, že nenaplnil poslednú vôľu zomrelého. Myslím si, že v poslednom čase chýba príprava na pohreb. Človek, ktorý vie, že mu nezostáva veľa času, človek v terminálnom štádiu, veľmi často chce o tom hovoriť, ale u príbuzných, ktorí si nechcú pripustiť, že ich blízky človek zomrie, vidí klapky na očiach, hovoria mu, že tu bude do sto rokov, čo je prakticky nezmysel. Pritom on sám je z takejto situácie nešťastný, pretože chce povedať, ako s ním má byť naložené, aký si želá pohreb. Žiaľ, príbuzní ho nepočúvajú, a potom, keď zomrie, nevedia, čo spraviť. Často prídu za hrobárom a povedia, že nevedia, či pozostalý chcel byť pochovaný do zeme, alebo pripúšťal kremáciu. Jednoducho tí ľudia žili, ako keby ich príbuzní nikdy nemali zomrieť a pritom boli signály, že sa blíži koniec.

Ako jeden zo spoluorganizátorov ste participovali na príprave expozície v časti Pochovávanie v Českej republike. Čo všetko ste pripravili pre návštevníkov?
My sme odborne zabezpečili výstavu v časti Pochovávanie v Českej republike od balzamovania, konzervácie, urnového hrobu až po odborné informácie. Na odborných posteroch poskytujeme informácie o tom, aké odborné časopisy na túto tému vychádzajú v Českej republike ako aj na Slovensku, či aké existujú odborné knihy, ktoré pomáhajú ľuďom nahliadnuť do tejto problematiky. Napríklad na jednom postery prezentujeme informáciu o svätcoch a patrónoch v pohrebníctve. Konajú sa tu taktiež prednášky na tému smrti, alebo faktorov, ktoré sú s ňou spojené.

Zorganizovať takúto výstavu nebolo jednoduché aj z toho hľadiska, že ide o netradičnú tému, ktorú nemusel spočiatku každý chápať a akceptovať.
Národné múzeum oslovilo Cech hrobárov okrem iného aj preto, že sme už úspešne spolupracovali na knihe Pochovávanie a cintoríny. Na tejto výstave vidieť, koľko subjektov sa podieľalo na expozíciách, ako do seba expozícia veľmi  abstrahuje ľudí z rôznych profesií, že to nie je len čierny svet. Myslím si, že reakcie všetkých, ktorí sa podieľali akýmkoľvek spôsobom na organizovaní výstavy, či už to boli odborníci z Národného múzea, Českého múzea hudby, Ústavu súdneho lekárstva, polície ČR a ďalší, boli vo všeobecnosti pozitívne.  Je veľká škoda, že sa v súčasnosti pohrebníctvo veľmi často zjednodušuje iba na pohrebnú službu, prípadne hrobára.

Máte vedomosť o tom, či už bola v Českej republike výstava na takúto tému a takýchto rozmerov?
Mám pocit, že niekedy v roku 2011 v oblastnom múzeu v Brandýse nad Labem bola výstava o pochovávaní, ktorú organizovalo miestne múzeum a Cech hrobárov, ale táto expozícia bola na oveľa menšom priestore a skôr zameraná na predstavenie pohrebných rituálov. Naša expozícia sa uvedenej problematike venuje naozaj zo všetkých uhlov. Všetky segmenty, ktoré sú tu zastúpené, sa na pohrebe naozaj zúčastňujú, teda pokiaľ je pohreb organizovaný tradičným spôsobom, pokiaľ napríklad nejde o tzv. sociálny pohreb. Rád by som upozornil aj na to, že ďalšie tri múzeá, ktoré spadajú pod Národné múzeum, majú veľmi podobné témy – Náprstkové múzeum, České múzeum hudby, Musaion v Letohrádku Kinských. Keď sa prejdete, dáva to istú celistvosť pohrebných rituálov. Napríklad v Náprstkovom múzeu máte pohrebné rituály zamerané na americké kultúry. Výstava v Múzeu hudby je zameraná na umenie, ktoré s pohrebníctvom bolo spojené, napr. hudba, film, knihy. Takže keď si prejdete štyri múzeá, vytvára to kompaktný celok, človek pozerá nato, aké je to pestré, a taktiež ako sa  na tom môžu podieľať rôzne profesie.

Na Centrálnom Viedenskom cintoríne sa nachádza Múzeum histórie pohrebníctva, ktoré na ploche 300 metrov štvorcových návštevníkom prezentuje nezvyčajné muzeálne zbierky po celý rok. Myslíte si, že v Českej republike alebo na Slovensku je priestor pre založenie takéhoto menšieho múzea?
Myslím si, že takéto múzeum by v Českej republike určite malo byť, pretože pohrebníctvo na našom území má zaujímavú a veľkolepú tradíciu, čo dokladajú rôzne odborné a vedecké práce antropológov a historikov. Keď som sa v minulosti rozprával na túto tému, väčšina odborníkov bola za. Otázne však je, kde by takéto múzeum bolo, kto by ho financoval, s kým začať jednať o jeho zriadení.
Späť na tému Súčasnosť
 
Podporte náš článok
Kto podľa vás viac riskuje, riskoval z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia?

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks