Minulosť a súčasnosť z etnologického hľadiska

07.08.2015

Pohreb detí, slobodných a mladých

 Kritérium veku v prípade úmrtia človeka je jeden z podstatných aspektov, na základe ktorého evidujeme viaceré odlišnosti v realizácii rôznych obyčají a úkonov. Príspevok prináša sumarizáciu etnografických údajov zo staršieho obdobia a zmeny v tejto problematike smerom k súčasnému stavu.



Pohreb dieťaťa
Zo starších etnografických údajov týkajúcich sa obdobia zhruba do polovice 20. storočia pozorujeme pomerne ľahostajný postoj k smrti dieťaťa, v porovnaní so súčasným stavom. Vyplýval z viacerých, medzi sebou súvisiacich faktorov – nízkeho statusu dieťaťa vo vtedajšej spoločnosti, vysokej detskej úmrtnosti, ale i z predstavy, že duša dieťaťa zosnulého v útlom veku sa stáva anjelom, nie je zaťažená hriechom, a teda nič „vážne“ sa vlastne nestalo. Takéto dieťa nebolo pokladané za plnohodnotného člena spoločnosti. Tomu zodpovedala aj jednoduchá hrobová výbava, adekvátne úkony, resp. absencia podstatnej časti rituálov, ktoré boli obvykle vykonávané pri úmrtí dospelých. Zároveň existovali výrazné rozdiely závisiace od dosiahnutého veku dieťaťa (či išlo o nekrstené dieťa, novorodenca, dieťa v útlom veku alebo po prvom svätom prijímaní, po birmovke/konfirmácii).

Vtedajšia spoločenská prax predpisovala absenciu smútku za zosnulým dieťaťom, nerealizovalo sa ani modlenie, trúchlenie v takej miere, ako pri dospelom, ani pohrebné hostiny. Dieťaťu nezvonili na veľkých zvonoch, len na malom zvone, alebo úplne absentovalo v prípade nekrsteného novorodenca, či dieťaťa v prvých mesiacoch života. Pohreb nerealizoval duchovný, ale len babica, alebo žena z rodiny, prípadne kostolník, rechtor,  alebo niektorý z rodinných príbuzných. Pokrstené dieťa niesla a vkladala do hrobu krstná matka (otec), neraz bez účasti rodičov, príbuzných.

V prípade úmrtia dieťaťa predškolského a školského veku ho prichádzali pozrieť jeho rovesníci do domu, kde bolo vystreté neraz na stole a nie na doske, ako pri dospelých. Nosili mu sv. obrázky, kvety, ktoré hádzali do truhly. V hrobovej výbave takéto deti nemávali ani náboženské predmety (ruženec, modlitebnú knižku a pod.), nakoľko ešte nevedeli čítať, modliť sa a pod. Deti spravidla obliekali do bielych  košieľok, šatočiek, dievčatká s venčekom na hlave zo stálo zelených rastlín.

Rituály v prípade dieťaťa po prvom sv. prijímaní boli oveľa viac prepracované, podobné obradom dospievajúcich a dospelých jedincov.

Jagerova foto
PhDr. Margita Jágerová PhD., etnologička, pracovníčka Katedry etnológie a etnomuzikológie FF UKF v NITRE. Venuje sa oblasti duchovnej kultúry, obyčajovej tradícii, najmä so zameraním na obyčaje životného cyklu (pohrebné obyčaje). Je autorkou knižnej monografie na túto tému (Posledné zbohom... Súčasné pohrebné obyčaje. Nitra 2008) a viacerých odborných príspevkov na túto tému.
Vyššie uvedené rozdiely v úkonoch podľa dosiahnutého veku dieťaťa dnes patria k minulosti, dokonca v prípade detí akéhokoľvek veku využívajú prvky kedysi prítomné len v prípade dospievajúcich, mladých slobodných jedincov. Úmrtia detí sú v súčasnosti sprevádzané komplexnými pohrebnými rituálmi. Približujú sa úkonom dospelých – od večerného modlenia, cez trúchlenie, vykonanie riadnych cirkevných obradov, až po hrobovú výbavu, manifestovanie vekovej príslušnosti zosnulého vonkajšími vizuálnymi znakmi, prítomnosťou rovesníckej skupiny dieťaťa, resp. iných detí, širokého príbuzenstva, známych. Vo všeobecnosti je nutné skonštatovať výraznú modernizáciu vo vzťahu ku smrti dieťaťa, ku ktorej dochádzalo v priebehu 20. storočia.

V súčasnosti sa v takomto prípade využíva rozpracovaný rituálny komplex, ktorý má výrazné zastúpenie estetizujúcich prvkov a špecifických úkonov vyplývajúcich z veku zosnulého – osobité ustrojenie rovesníkov (biele oblečenie; taktiež aj v prípade zosnulého), biela truhla a kríž s menom zosnulého, biela kvetinová výzdoba, dekoratívne doplnky v bielej farbe (napr. stuhy).

Nosiči truhly, resp. tí, ktorí sprevádzajú truhlu dieťaťa, majú špeciálne vizuálne doplnky – šerpy, pierka na hrudi, dekorácie zo stálo zelených rastlín. Nesú veľký zelený veniec alebo držia biele stuhy okolo truhly, pred truhlou patrične oblečené dieťa (najčastejšie v bielom) nesie na dekorovanej (bielej) poduške symbolické predmety – venček, pierko, niekde i krstnú košieľku, sviecu a i.

Objavujú sa i ďalšie špecifické javy ako úprava hrobovej jamy (vystlatá bielou textíliou, ozdobená kvetmi), hádzanie plyšových hračiek či iných obľúbených predmetov do hrobu (alebo ich vkladanie do truhly), hádzanie lístkov s odkazmi od rovesníkov, dokonca aj rôznych iných predmetov (napr. basketbalovej lopty ), vypúšťanie balónov, púšťanie niektorých piesní a pod. Status dieťaťa sa prejavuje aj vo forme náhrobníka, resp. v celkovej úprave hrobu po pohrebe. Frekventovane je použitý opäť biely, prípadne ružový kameň, špecifická výzdoba – anjeli, srdiečka, hračky; charakteristické epitafy, fotografie detí, rôzne dekorácie atď.
 
Pohreb mladého, slobodného človeka
Takéto úmrtie bolo aj v minulosti pokladané za „neprirodzené“, chápané ako smrť v „nevhodnom“ čase, nakoľko neboli naplnené určité javy, pokladané za neodmysliteľnú súčasť života (sobáš). Realizovali sa úkony, ktoré mali suplovať či symbolicky nahradiť sobáš v rámci pohrebných rituálov, ktorý už dotyčný nestihol počas života. Slúžilo to podľa starších predstáv na uspokojenie duše zosnulého, jej zmierenie sa s predčasnou smrťou.
 
Pohrebný cyklus v tomto prípade obsahoval prvky svadobnej symboliky: svadobný odev zosnulých ako mladej nevesty alebo ženícha, pierko pre ženícha, parta, veniec pre nevestu; ozdoby zo stálo zelených rastlín, označenie členov rovesníckej skupiny – „družbov“ a „družíc“ pierkami, šerpami, kyticami. V sprievode bol nosený svadobný stromček, zástava, družbovská palica, svadobný koláč. Pred truhlou kráčala symbolická nevesta (v niektorých lokalitách aj dve nevesty – „biela“ a „čierna“), spravidla v ruke držiaca niektoré predmety predstavujúce „zlomený“, prerušený život (zlomená svieca, zlomený kvet), ale i symboly mladosti, slobodného stavu (pierko, venček, jablko alebo citrón na vankúši, podnose), nosenie kytíc kvetov „družicami“.

Mladým ľuďom prichádzali zahrať na pohreb aj miestni ľudoví muzikanti (ako na svadbe). Mnohé aktivity realizovala rovesnícka „družina“ (mládenci a dievky), dokonca aj pohrebná hostina mala podobu svadobnej hostiny, resp. aspoň pohostenia pre rovesníkov a i. K religióznym prejavom prezentujúcim status mladého slobodného človeka patrilo v niektorých lokalitách nosenie bielych, cirkevných zástav bielych a svetlých farieb (vyskytuje sa aj v súčasnosti) a obrazu Panny Márie v sprievode dievčat ustrojených ako družice (oba javy typické pre katolícke prostredie).

V neskoršom období takýmto zosnulým začali dávať do truhly aj obrúčky, svadobnú kyticu, čo je jav pretrvávajúci miestami podnes.  Naďalej sú pri takýchto pohreboch prítomné niektoré z vyššie uvedených prvkov. Členovia rovesníckej skupiny realizujú značnú časť aktivít – nesú zosnulého, kráčajú okolo truhly, dokonca v niektorých lokalitách kopú aj hrob zosnulému, ako prejav poslednej úcty, dekorujú vnútro hrobu. Partnerka zosnulého kráča pred truhlou oblečená v bielych šatách ako nevesta. Dokonca sme zaznamenali aj hádzanie svadobných šiat do hrobu, resp. závoja, ako zástupného znaku statusu nevesty, ak zomrel mládenec v čase príprav svadby. Rovesníci prinášajú spoločný kvetinový dar za „svoju“ skupinu, nesú pred truhlou na poduške symbolické predmety,  ktoré podobne ako v minulosti, aj dnes vkladajú do hrobu. Zúčastňujú sa na pohrebnej hostine.

Dodnes sa v niektorých vidieckych lokalitách deti a mládež pri takejto príležitosti obliekajú do slávnostných krojov s patričnými vizuálnymi znakmi a statusovými symbolmi.

Niektoré z vyššie uvádzaných úkonov prenikli aj do pohrebov detí, dokonca sa stretávame aj s prípadmi ich realizácie aj pri zosnulých, ktorí uzavreli manželský zväzok. Dôvod tohto konania spočíva v tom, že dané spoločenstvo ich pokladá za „mladých“ (napr. 30 – 40 roční), danú smrť vníma ako úmrtie v „nevhodnom“ čase, čo chcú patrične zvýrazniť a deklarovať určitými vizuálnymi prvkami a špeciálnymi úkonmi.   

Pripravila PhDr. Margita Jágerová PhD., © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2015

 
  Ostatné témy
Zvyklosti v Nepále
Večerné bdenie pri mŕtvom
Pamätníčky popri cestách
Plnia želania detí
Deti, ktoré sa stali anjelmi
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Dobré umieranie?
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok

Dnes je: 18.01.2021

Meniny má: Bohdana

auto impex 1
Inzercia
11.01.2021

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
02.12.2020

Mimoriadna ponuka Fiat

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral