Zvyklosti pri pohreboch Rómov

12.01.2013

Rómovia na Slovensku

Keď v rómskej osade niekto zomrel, zavládol medzi rodinou veľký smútok. Každý, kto sa prišiel s nebohým rozlúčiť, položil na neho ruku a poprosil ho o odpustenie, ak mu niekedy v živote ublížil. Zvykom bolo dať do truhly mŕtvemu najkrajšie šaty a jeho obľúbené predmety.  Samotný pohrebný obrad bol plný emócií a sĺz. Viac už nechajme o pohrebných rituáloch zo života Rómov hovoriť etnológa Arneho MANNA, PhDr., CSc. z Ústavu etnológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
 
Keď prichádza posol mŕtvych
Vo vedomí rómskeho obyvateľstva je dodnes rozšírená predstava, že pre zomierajúceho prichádza niekto z dávnejšie zomrelých príbuzných, aby ho odviedol na druhý svet (v niektorých obciach na východnom Slovensku ho nazývajú mulo poslancos – posol mŕtvych). Väčšinou ho však vidí iba zomierajúci, podobne ako aj ďalších dávnejšie zosnulých príbuzných, ktorí sa zhromaždia pri jeho lôžku alebo v kútoch izby.  Blížiace sa úmrtie v rodine predpovedá sen, ale aj mrazenie zubov, vycítia ho aj zvieratá, napríklad pes, kuvik či mačka.
 
Znamenia napovedajúce smrť
Správu o úmrtí môže vyjaviť –najmä vzdialeným príbuzným –i sám zomrelý: najčastejšie sa premení na čierneho vtáčika (kálo čiriklóro), ktorý zaklope zobákom na okno, prípadne vletí do izby. Ukázať sa môže aj v podobe psa alebo mačky, alebo i muchy. Svoju prítomnosť prejaví aj tak, že sa nečakane otvoria dvere, niekto zabúcha na okno alebo na dvere, trasú sa taniere v kredenci, praskne alebo sa rozbije sklenený pohár, nečakane vypadne žeravý uhlík zo sporáka. Obyčajne až po takto vyjavenom znamení, keď rodina už očakáva tragickú udalosť, prichádza konkrétna správa (telegramom, telefonicky alebo ju niekto príde oznámiť osobne) o úmrtí niekoho z rodiny.
 
romovia_Bystrany-1989_n
S mŕtvym otcom sa lúči za celú rodinu jeho najstaršia dcéra. Bystrany 1989
Zvyk ostrihať si vlasy či fúzy
Úmrtím sa z človeka stáva mulo – je to označenie tak pre mŕtve telo, ako aj pre ducha zomrelého, ktorý ako „reventnat“ môže negatívne zasahovať do života pozostalých. Preto väčšina obyčajových praktík pri mŕtvom je zameraná práve na ochranu pred jeho možným negatívnym pôsobením. Zakryjú alebo zvesia zrkadlo zo steny, čo najčastejšie zdôvodňujú obavou, že by sa v ňom mohla objaviť podoba mŕtveho, prípadne podoby zomrelých príbuzných, ktorí si prišli pre zomierajúceho. Svoj smútok vyjadrovali najbližší príbuzní zosnulého u olašských (bývalých kočovných) Rómov tak, že vdova si ostrihala vlasy až po uši a vdovec si zase odstrihol fúzy. Zvyk ostrihať si vlasy dodržiavajú olašské ženy (vdova a dcéry zomrelého) v oblasti Nitry dodnes, pričom synovia a bratia sa najmenej týždeň po smrti otca alebo brata neholia. V dome, kde sa nachádza zomrelý, sa nesmie variť.
 
Rómske obyčaje pri zosnulom
Nebohého obriaďuje niekto z najbližších príbuzných, obyčajne muža muži, ženu ženy. Ak má mŕtvy otvorené oči, znamená to, že chce ešte niekoho zobrať so sebou, preto mu na oči položia mince, ktoré mu potom ponechajú v truhle. Šatkou mu podviažu bradu, aby nemal otvorené ústa, prípadne nohy, aby ich mal pre sebe. Aj tu sa prejavuje postoj živého (džido) k mŕtvemu: všetky predmety, ktoré sa použijú v styku s mŕtvym (hrebeň, uterák, mydlo, britva, holiaci strojček, šatka) sú pre žijúcich nebezpečné.  Preto sa alebo ukladajú do truhly, alebo sa po pohrebe aj s ďalšími osobnými vecami po nebohom spália, prípadne zakopú do zeme. Škodlivá je aj voda, ktorou mŕtveho umývali, preto ju vylievajú na také miesta, kde nikto nechodí.
 
Do truhly obľúbené predmety
Starší ľudia si už za života pripravia šaty do truhly. Ak nebohý takéto šaty nezanechal, kupujú zväčša nové. Do truhly však ukladajú všetky jeho obľúbené odevné doplnky (klobúk, šatky, zástery) a osobné predmety, aj keď sú väčšej finančnej hodnoty: prstene, náušnice, retiazky, hodinky, husle, gitaru, ale aj fajku, cigarety, okuliare, fľaštičku s alkoholom (i štamperlík), karty, ak bol veriaci tak i modlitebnú knižku a ruženec. Malé deti obložia svätými obrázkami a kvetmi, vložia do truhly čokoládu, cukríky, pomaranč, jabĺčko alebo hračku. Rozšíreným zvykom u Rómov (tak u usadlých, ako aj u olašských) je dávať mŕtvemu peniaze, ktoré mužom vkladajú do vrecka, ženám do zástery alebo do ruky. U olašských Rómov spolu so svätými obrázkami kladú papierové bankovky priamo na hruď zomrelého. Od neurčitých zdôvodnení, že „peniaze bude na druhom svete potrebovať", „aby mal čím zaplatiť pri bráne", „aby ho pustili na druhý svet", sa líšia vysvetlenia, že peniazmi rodina vypláca nebohého z majetku, „aby sa už nevracal". U usadlých Rómov je rozšírený zvyk, že veci, ktoré zostali po zomrelom, treba spáliť, prípadne zakopať. Pre olašských Rómov sú charakteristické zlaté šperky, ktoré starší ľudia ešte počas svojho života odkážu najbližším príbuzným, ktorí si ich po smrti zoberú. Ak sa tak nestane, pochovajú zomrelého aj so šperkami.
 
 
romovia_Bystrany2-1989_n
Pred cirkevným pohrebom sa okolo truhly zhromaždia všetci obyvatelia osady. Bystrany 1989
Vartovanie ako spoločenský zvyk
Mimoriadnu vážnosť prikladajú Rómovia stráženiu – vartovaniu (vartišagos). Od momentu úmrtia až do pochovania bdejú pri mŕtvom jeho pozostalí, vzdialení príbuzní, vystrieda sa tu celá miestna komunita. Každý prichádzajúci pristúpi k mŕtvemu, dotkne sa jeho ruky, hrude alebo čela, rozlúči sa s ním a poprosí ho o odpustenie; blízki príbuzní ho pobozkajú. Prichádzajú i nepriatelia zomrelého a dlžníci sa snažia vyrovnať svoj dlh. Cez deň sú pri mŕtvom prevažne ženy, ktoré sa modlia, večer pri ňom zostávajú muži. Čas do rána trávia rozprávaním rôznych historiek zo života zosnulého, ale i vtipov a hádaniek. Pri vartovaní sa nesmie spievať, jedlo prinášajú obyčajne príbuzní z iného domu. Pohárikmi sa nesmie štrngať, naopak, pri konzumácii alkoholu sa dodržiava istý rituál, ktorým sa preukazuje úcta zomrelému: pri otvorení každej novej fľaše, alebo pri naliatí prvého pohárika sa odleje trochu na zem so slovami „Pre leskeri loki phuv!" – „Nech mu je zem ľahká!", alebo „Vaš leskeri vodži" – „Za jeho dušu!" 
 
Sviečka v izbe zosnulého
Olašskí Rómovia pôvodne pochovávali zomrelých čo najskôr –ešte v deň skonu, na hrobe spálili jeho osobné veci a pokračovali v ceste ďalej, nocovali už na inom mieste. Dnes dodržiavajú trojdňové vartovanie, pohrebu venujú veľkú pozornosť a vynakladajú naň veľké finančné čiastky. Rakva nesmie byť čierna, zvnútra je potiahnutá nejakou peknou látkou, mužovi nasadia na hlavu klobúk, žene uviažu šatku. hruď obložia svätými obrázkami a bankovkami. U významnejších olašských Rómov používajú truhlu, ktorá má časť vrchnáka priehľadnú, takže je možné vidieť tvár zosnulého. Vartovanie dodržiavajú Rómovia na východnom Slovensku aj v prípadoch, že mŕtvy nie je doma, ale v nemocnici, alebo v obecnom dome smútku: na stôl položia fotografiu zosnulého, pri ktorej po celý čas horia sviečky. Keďže mulo sa bojí tmy, je treba, aby v izbe, v ktorej je truhla so zomrelým, stále svietilo svetlo.
 
Emotívna rozlúčka v deň pohrebu
V deň pohrebu (pohrebos) sa nad otvorenou truhlou stretnú najbližší pozostalí. S nebohým sa za všetkých rozlúči obyčajne najbližší, či za života najobľúbenejší príbuzný: emotívny prejav má charakter pohrebného plaču a výrazne citovo pôsobí na prítomných. Rómska hudba môže zahrať obľúbenú pieseň zomrelého, potom truhlu zatvoria. Keď truhlu vynášajú z domu, na prahu ňou tri razy symbolicky poklopkajú: túto praktiku vysvetľujú tak, že kým nebohý doteraz o všetkom vedel, odteraz „nevie o sebe“, alebo tak činia preto, aby sa zomrelý viac nevracal. Pred domom opäť zahrá ľudová hudba. Rómovia na Slovensku sú väčšinou katolíci, preto pohreby sú cirkevné. Počas smútočného sprievodu vo viacerých obciach sledujú kňaza –ak sa trikrát obzrie, onedlho zomrie niekto ďalší. Účastníci pohrebu hádžu do jamy hlinu, kvety, stužky z vencov, ženy navyše vreckovky premáčané od sĺz, aby nemali „ťažobu“. Olašskí Rómovia zomrelého kladú zvyčajne do vopred vymurovaného hrobu alebo krypty, ktorá je po stenách potiahnutá farebnou látkou, na spodok položia nový koberec. Do hrobovej jamy spustia z dosiek zhotovený stolček, ktorý zabráni, aby sa hlina nedostala na truhlu –to by pokladali za „gádžovský pohreb“.
 
romovia_hrob-Pardubice-1_n
 Rómovia Pardubice
Pohrebiny pre pozostalých
Počas pohrebu ostane niekoľko žien doma a pripravuje pohostenie –pohrebiny. Pre najbližších pozostalých je to často v kultúrnom dome, reštaurácii či miestnej krčme. Ostatní členovia miestneho spoločenstva povynášajú z domov stoly, na ktoré pripravia pohostenie: najčastejšie je to klobása s horčicou a chlebom, párky, guláš, saláma, kupované zákusky, torty a koláče; z nápojov pivo, víno a pálenka. Aj tu sa dodržiava zákaz štrngať pohárikmi, každý si pred vypitím odleje z pohárika trochu na zem. Vo viacerých lokalitách pretrváva zvyk ponechať počas pohrebnej hostiny tanier s jedlom a pohár s nápojom pre zomrelého alebo priamo pri stole, alebo ich položia na okno. Jedlo a nápoj na druhý deň vyhodia, prípadne pozorujú, či z neho neubudlo, z čoho usudzujú návštevu zomrelého. U Rómov na Slovensku je všeobecne rozšírená viera, že mŕtvy sa po istom čase – najčastejšie po troch dňoch, ale aj po týždni alebo mesiaci po pohrebe – príde poďakovať za usporiadanie dôstojného pohrebu, alebo vyjadriť nespokojnosť napríklad s tým, že mu nedali nejaký osobný predmet do truhly.
 
Smútok v rodine jeden rok
Rodinní príslušníci zomrelého dodržiavajú smútok jeden rok: nezúčastňujú sa svadieb, zábav, nespievajú. Ženy, pokiaľ idú do obce alebo do mesta, sa obliekajú po celý čas do čierneho, muži nosia nejaký čas čiernu pásku. Zomrelého si pripomínajú pri niekoľkých príležitostiach. V deň jeho narodenín prinášajú na hrob kvety. V prípade, že ním bol muž, prinášajú aj alkohol: prvý pohárik pálenky vylejú priamo na hrob, potom pohárik koluje a vypijú si všetci prítomní. Inou možnosťou je, že celú fľašku vložia do zeme, alebo jej obsah vylejú na hrob. Ďalšou príležitosťou návštevy cintorína sú sviatky Všetkých svätých a Pamiatka zosnulých, kedy prinášajú na hroby kytice a zapaľujú sviečky. Aj vtedy v niektorých lokalitách vylejú na hrob alkohol. Mnohé zo spomínaných obyčajou boli známe aj u slovenského obyvateľstva, časom však upadli do zabudnutia. V mnohých rómskych lokalitách sa však dodržiavajú do dnes.
 

(zv)
© Slovenské pohrebníctvo
 

 
arne-mann-PhDr-CSc_n
Autor článku a fotografií Arne Mann
PhDr. Arne Mann, CSc. (1952), etnológ–romista. Absolvoval štúdium na Katedre etnografie a folkloristiky Filozofickej fakulty UK v Bratislave. Pôsobí ako vedecký pracovník v Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied. Od roku 1985 sa vo svojej výskumnej a publikačnej činnosti zameriava na dejiny, kultúru a spôsob života Rómov na Slovensku. Je autorom učebnice Rómsky dejepis (2000), viac ako 40 vedeckých štúdií a 45 odborných a populárno-vedeckých článkov. Externe prednáša dejiny a kultúru Rómov na Filozofickej fakulte UK v Bratislave a Fakulte humanitních studií UK v Prahe.
 

 



  Ostatné témy
Smútok zahaľujeme do čiernej
Strážcovia tajomstva života a smrti
Pamätníčky popri cestách
Hrobár kedysi a dnes
Dobré umieranie?
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Deti, ktoré sa stali anjelmi
Syndróm zlomeného srdca
Ako žiť po strate blízkeho
Zvyklosti v Nepále
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok
Pohrebné služby sa za posledných 10 rokov

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral