Nezabúdame na ne...

14.01.2016

Deti, ktoré sa stali anjelmi.

„Nikdy nezabudneme na deti, ktoré nás opustili.“ Toto je posolstvo internetového portálu Nezabudneme.sk, ktorý založila pred dvomi rokmi Soňa Rebrová. Mať dieťa a prísť o neho, to je najhorším údelom, aký môže rodičov postihnúť. Ak sa chcú podeliť so svojim smútkom, majú možnosť na web pridávať príbehy a fotografie svojich detí, ktoré svoj boj s chorobou prehrali, či odišli úplne nečakane. Delia sa so svojimi spomienkami, so svojou bolesťou... to jediné im po ich ratolestiach na tomto svete ostalo.

Prečo ste založili web určený spomienkam rodičov na deti, ktoré ich opustili?
V neziskovej organizácii ŽELAJ SI sa snažíme plniť sny detí, ktoré bojujú s ťažkou chorobou. Vždy nás mrzelo, keď niektoré z „našich“ detí boj s chorobou prehralo. Zdalo sa nám nefér „zabudnúť“ na ne, už nikdy ich nespomenúť. V srdciach rodičov aj v našej pamäti budú navždy. Preto sme sa rozhodli založiť stránku www.nezabudneme.sk. na ich pamiatku, aby boli navždy v našej pamäti. Lebo boli tu, poznačili naše životy, a potom odišli.

Stretli ste sa aj vy vo vašom živote so situáciou, keď ste prišli o dieťa či milovaného človeka?
Keď sa mi narodili deti, otec ochorel na rakovinu. Rok a pol ho choroba zožierala, musela som sa starať o neho a o dve malé deti, bolo to veľmi náročné. Deti sa pýtali, prečo má starký dieru v bruchu a čo sa mu stalo. Nikdy ho nepoznali ako veselého a dobrého človeka, akým bol. Bolo to určite najnáročnejšie obdobie môjho života. Najviac ma však mrzelo, ako sa mu všetci otočili chrbtom. Nikto ho neprišiel pozrieť. Zo slovami, že sa na to necíti, že si ho chcú zapamätať takého, aký bol, že ho nechcú vidieť trpieť... Bolo to, akoby sa na neho všetci v ťažkých chvíľach vykašlali. Nesúhlasím s tým. Smrť čaká každého z nás, treba sa jej postaviť priamo. Neokolkovať, nevyhýbať sa. Zomierajúci človek je taký istý, ako vždy bol. Len má bolesti.

Čo vedie rodičov k tomu, aby sa verejne zverovali so svojimi myšlienkami na zosnulé deti verejnosti? Nechce smútok človek prežívať viac sám so sebou?
Niektorí rodičia dusia svoje pocity v sebe, niektorí sa chcú vypísať, vyžalovať. Každý to znáša individuálne. Ale všetci svorne hovoria: „Nedá sa to zvládnuť, ale zvládnuť to proste musíte.“

sona-rebrova
Mgr. Soňa Rebrová, predsedníčka a zakladateľka neziskovej organizácie ŽELAJ SI, už deviaty rok plní sny ťažko chorým a zomierajúcim deťom. Ročne potešia 100 až 120 detí zo všetkých kútov Slovenska. Všetci malí pacienti snívajú najmä o jednom – aby boli zdraví. Niektorí majú šancu dostať sa zo svojej choroby, iní už tušia, že je to nemožné. Portál NEZABUDNEME funguje dva roky a je určený pre rodičov, ktorý sa môžu navzájom povzbudzovať v ťažkej situácii – keď stratili svoje milované dieťa.
Aké má človek pocity po smrti milovaného dieťaťa – ide skôr o smútok, bolesť, zlosť? Čím všetkým si prechádza rodič a ako sa má s novou situáciou vysporiadať?
Všetko, čo spomínate. Je to najmä smútok a bolesť. A veľmi často aj sebaobviňovanie. Ak by som si všimol tú chorobu skôr... Ak by mu nepodali tie lieky, ale iné... Mal(a) som tomu zabrániť. Keby som to bola vedela, neurobím toto... Kamarátke zomrelo dieťatko na hrudi v nosiči. Pri srdci. Nik nevie prečo, zrejme syndróm náhleho úmrtia dieťaťa. A ona si dodnes myslí, či nebola na vine... Nepridusila som ho? Možno keby bola malá v kočíku a nie v nosiči... To sú pocity, ktorých sa nezbaví asi nikdy.

Sú isté rozdiely v prežitkoch rodičov, ktorých dieťa zomrelo následkom dlhodobej choroby, alebo náhle?
Ťažko povedať. Osobne si však myslím, že keď dieťa zomrie následkom dlhodobej choroby, môžete sa na to aspoň ako-tak podvedome pripraviť. Hoci v srdci si to nepripúšťate, vidíte, ako dieťa chradne, trpí. Keď svoj boj prehrá, môžete si povedať: aspoň sa už netrápi. A ste na to aspoň trochu pripravení. Poznám aj rodičov, ktorí dieťa stratili náhle. Bolo tu a o pár hodín zrazu nie je... Mnohí z nich sa z toho nespamätali ani po rokoch. Je to pre nich príliš veľký šok.

Hovorí sa, že najhorší je prvý rok, kedy sa rodič musí vysporiadať s danou situáciou. Je to naozaj tak? Zvládajú to muži i ženy rovnako, alebo sú tam badať určité rozdiely?
O mužoch je známe, že často radšej mlčia, uzatvárajú sa do seba. Ženy sa potrebujú vyrozprávať, vyliať svoj žiaľ. Najhoršie je, keď sa ich cesty nestretnú. Ona o tom chce rozprávať, on nie... Ostávajú obaja sami vo svojom žiali. Niektoré manželstvá smrť detí nevydržia a rozpadnú sa. Čo je najťažšie? Prežiť to.

Čo rodičia najčastejšie ľutujú, pokiaľ ide o to, čo nestihli povedať či prežiť so svojimi deťmi, o ktoré prišli? Zverujú sa na vašom blogu aj o týchto pocitoch?
Najviac ľutujú, že ich dieťa svoj boj nevyhralo, hoci do toho dali všetci všetko. Veľa viery, náročných vyšetrení, liekov, odvahy. Dali do boja všetko, a aj tak prišli o všetko...


Tri príbehy rodičov, ktorí sa rozhodli podeliť so spomienkami na svoje deti
• Mamička Dominiky porozprávala podobnú skúsenosť ako som mala ja. Jej chorej dcérke sa spolužiaci otočili chrbtom. Nechodili za ňou do nemocnice, nenavštevovali ju doma. Hovorí, že dni bez nej, to sú najťažšie chvíle života. Každú chvíľu jej ju niečo pripomína: „Pri tejto pesničke sme na onkológii tancovali. Dnes by si mala meniny. Takto pred rokom sme sa spolu ešte rozprávali...“
 
• Maminka malej Michalky rozpráva o tom, ako jej dieťatko zomrelo pritisnuté na jej hruď. „Dcérka, Ľúbim ťa nadovšetko a vždy budem. Priniesla si mi lásku, šťastie svetlo. Bola si a vždy budeš ten najkrajší dar, moje milované dieťa. Strávili sme spolu 9 mesiacov, čo si bola v mojom brušku. A dotýkať som sa ťa mohla ešte 10 dní. Ďakujem ti za ne.“

• Ďalšia maminka píše: „Ťažko je uveriť, že tvoje srdiečko, Simonka, nebije. Ťažko je pochopiť, že ty už nežiješ! Nedá sa to vysvetliť, nedá sa to pochopiť, nedá sa to zmeniť a nedá sa s tým zmieriť! To, že sa rany zahoja, je len mylné zdanie… V srdciach maminky a ocka je len bôľ, v očiach slzy a večné spomínanie!”

Pripravila Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2015

 
  Ostatné články
Zvyklosti v Nepále
Sprevádzanie do smrti
Pamätníčky popri cestách
Plnia želania detí
Dobré umieranie?
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Rusínske rituály pochovávania
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok
Kto podľa vás viac riskuje, riskoval z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia?

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks