Farby smútku

31.12.2013

Smútok zahaľujeme do čiernej

 Na Slovensku je zvykom prísť na pohreb zosnulého v čiernom. Konzervatívne pravidlá platili aj v minulosti. Výstrednosti v oblečení by boli považované za zneváženie celého pohrebného obradu. Viac o tradičnom oblečení v období smútku prezrádza v rozhovore Margita Jágerová, etnologička, pracovníčka Katedry etnológie a etnomuzikológie Filozofickej fakulty UKF v Nitre. Zamerali sme sa na obdobie, ktoré je doložené etnologickými výskumami, čiže zhruba od poslednej tretiny 19. storočia, s dôrazom na prvú polovicu 20. storočia.

Ako sa v minulosti na Slovensku verejne prejavoval smútok za zosnulým?  
Z etnografických záznamov máme doklady o rôznych formách smútku. Jednak je to samozrejme plač, smútenie, oplakávanie mŕtveho, ale aj určitá forma spoločenskej izolácie – absencia účasti na spoločenských udalostiach (napríklad tanečné zábavy, slávenia sviatkov v rámci kalendárneho obyčajového cyklu, neorganizovanie rôznych rodinných obyčají, ako sú povedzme svadba či krstiny, alebo len vo forme „tichá“ svadba, bez tanca a spevu), či vizuálne demonštrovanie smútku formou odevu, za posledné vyše storočie najmä odevu čiernej farby, respektíve  v smútočných farbách.
 
Od čoho vlastne závisela dĺžka takéhoto smútku? Smútili dlhšie ženy alebo muži?
Dĺžka smútku závisela predovšetkým od stupňa príbuzenstva pozostalých k mŕtvemu. Najdlhšie obdobie smútku mali dodržiavať ženy za svojimi manželmi, menej prísnejšie to bolo v prípade muža a úmrtia jeho manželky (muži nemuseli dodržiavať tak dlhé obdobie smútku, ako ženy), ďalej deti za svojimi rodičmi (minimálne rok). Za najbližšími rodinnými príslušníkmi, prípadne ďalšieho stupňa príbuzenstva, sa obdobie smútku skracovalo na obdobie pol roka, prípadne niekoľkých mesiacov. V podstate však platilo, že pravidlá pre mužov v oblasti dodržiavania smútku boli menej prísne, obdobie smútku oveľa kratšie. Zaujímavá je skutočnosť, že v prípade úmrtia malých detí (novorodenci, deti zhruba do obdobia školskej dochádzky) naša tradícia zakazovala smútenie, nevykonávalo sa ani obradné oplakávanie takéhoto dieťaťa, dokonca matky sa ani nezúčastňovali pohrebu.
 
Aké iné prejavy smútku poznáme z našej tradičnej kultúry?
Ďalšími formami prejavov smútku bolo oblečenie sa do starých šiat, respektíve vyvrátených šiat naruby. Platilo, že v prípade smútku sa nemala dotyčná osoba zdobiť, chodiť „parádne“ ustrojená. Napríklad dievka, ktorá smútila za blízkym rodinným príslušníkom, nosila buď málo zdobený odev aj na sviatočné príležitosti, alebo sa na verejnosti zakrývala mužskou halenou či kabátmi. V období prítomnosti mŕtveho v dome, kým sa neuskutočnil pohreb, sa pozostalí na znak smútku nečesali, muži neholili, v dome sa nevarilo, nevykonávali sa žiadne práce na poli, na gazdovstve, len najnutnejšie úkony okolo zvierat (kŕmenie, dojenie a podobne). Na znak smútku ženy obradne oplakávali mŕtveho, modlili sa za jeho dušu, konalo sa večerné modlenie, nočné bdenie pri mŕtvom. Obradné oplakávanie mŕtveho („vykladanie“, „vyčitovanie“) prebiehalo nielen bezprostredne po úmrtí, po vystretí mŕtveho v dome, ale najmä v deň pohrebu, taktiež určitý čas po pohrebe. Pozostalé ženy chodievali na hroby svojich blízkych ešte určitý čas „vykladať“, čo bolo tiež pokladané za jav prejavu smútku.

Jagerova foto
PhDr. Margita Jágerová PhD., etnologička, pracovníčka Katedry etnológie a etnomuzikológie FF UKF v NITRE. Venuje sa oblasti duchovnej kultúry, obyčajovej tradícii, najmä so zameraním na obyčaje životného cyklu (pohrebné obyčaje). Je autorkou knižnej monografie na túto tému (Posledné zbohom... Súčasné pohrebné obyčaje. Nitra 2008) a viacerých odborných príspevkov na túto tému.
Na Slovensku zvyčajne prebiehajú pohreby, keď zosnulý aj blízki príbuzní sú oblečení do čiernej farby. Do akej miery je táto farba spoločensky daná? Kedysi bola tradičnou smútočnou farbou údajne biela. Prečo?
Čierna farba ako smútočná začala prenikať u nás do vidieckeho prostredia zhruba v priebehu 19. storočia. V mestskom prostredí, v prostredí šľachty a vyšších spoločenských tried bola etablovaná už o niekoľko storočí skôr. Máme však viaceré lokality, kde ešte do polovice 20. storočia bola smútočnou farba biela. Vychádzala zo základného materiálu, z ktorého boli odevy šité – plátno a súkno. Znakom smútku bolo oblečenie sa do plátenného jednoduchého odevu, nezdobeného. V prípade výšiviek a ozdôb – ich farba musela byť ladená do smútočných odtieňov, hlavne žltá, krémová, modrá, fialková, ale i čierna, tzv. smutné farby.
 
Dnes už bielu farbu na pohreboch veľmi nevidno. Ako to vnímate z vášho pohľadu?
Čierna ako smútočná farba je u nás, a nielen u nás, etablovaná už niekoľko desaťročí ako univerzálna a v určitom zmysle „povinná“ smútočná farba, najmä čo sa týka oblečenia pozostalých a účastníkov pohrebu. Výnimku tvoria len pohreby detí a mladých ľudí, kde sa podnes biela používa v prípade oblečenia zosnulého, farby truhly, či ďalších predmetov používaných počas pohrebu, napríklad biele vankúšiky, nesené symboly mladosti, nevinnosti – biela ruža, ľalia, biele stužky, šerpy rovesníkov zosnulého. Dokonca stále nám fungujú v prípade takýchto pohrebov družičky, niekde „nevesty“, rovesníci dieťaťa oblečení v bielych šatách. To isté sa týka aj napríklad pohrebov cirkevných hodnostárov. Biela ale v takomto prípade symbolizuje čistotu, nevinnosť, nie smútok. V mnohých lokalitách Slovenska sa ešte za smútočné pokladajú tmavšie odtiene farieb – hnedá, fialová, modrá, ktoré sa spravidla využívajú v smútočnom odeve účastníkov pohrebu, ale aj zosnulého.
 
Smútočný odev si obliekali pozostalí na pohreb a podľa stupňa príbuznosti ho nosili určitý čas aj po pohrebe. Ktoré obyčaje z minulosti pretrvali až dodnes?
Dodnes funguje v mnohých lokalitách dodržiavanie smútku, a to najmä v prípade starších žien. Čo sa týka inovácií, modernizácii obyčají, rapídny zásah do ich priebehu, a tým aj do zániku mnohých archaických úkonov, malo zavádzanie domov smútku v období socializmu vo vidieckom prostredí, ktoré zrušilo prítomnosť mŕtveho v dome spolu s pozostalými počas troch dní. Tým zaniklo aj množstvo úkonov spojených s opaterou mŕtveho tela, starostlivosťou o jeho vystrojenie, ale i strážením, „vartovaním“ mŕtveho počas nocí. To sa zredukovalo len na krátko trvajúce večerné modlenia (či už v dome smútku, v kostole, alebo v samotnom dome rodiny mŕtveho).

• V mnohých lokalitách však naďalej v domácom prostredí dodržiavajú úkony, ktoré sa realizovali ešte v čase vystretia mŕtveho v dome – zastavovanie hodín, zakrývanie zrkadla, dnes napríklad zakrývanie televízie. Mŕtveho sprítomňuje fotografia umiestnená na viditeľnom mieste, horiaca svieca. Pozostalí vkladajú do truhly mŕtveho niektoré predmety osobnej potreby, organizujú sa večerné modlenia (spievanie) pri mŕtvom. V prípade pohrebu mladých, slobodných ľudí sa podnes dodržiava svadobná symbolika v pohrebných obyčajach (rovesníci sú oblečení ako družbovia, družice, prípadne mŕtvi sú oblečení v svadobnom odeve), dodržiava sa manifestovanie príslušnosti zosnulého k nejakej záujmovej, profesijnej organizácii (napr. poľovníci, vojaci, hasiči, členovia umeleckých telies atď.). Naďalej sa organizujú hostiny po pohrebe – kary.

Aké oblečenie na pohreb nepatrí a čo považujete vy osobne za porušenie etikety? S akými porušeniami ste sa vy osobne stretli?
Všeobecne za porušenie etikety by sa v takomto prípade pokladalo oblečenie si pestrofarebných vecí, týka sa to aj samotných doplnkov, napríklad šatky, šále, čapice. S takým prípadom som sa ale ja osobne nestretla, ak sa taký prípad objaví, môže to byť aj dôsledok osobitého želania zosnulého. Neraz inštruujú starší ľudia mladších, aby v prípade ich smrti nenosili čierny odev, ak, tak len krátke obdobie, aby za ním dlho nesmútili. V tomto smere sme na Slovensku, a obzvlášť vo vidieckom prostredí, veľmi konzervatívni a držíme sa tradícií – teda čiernej. Nedodržanie tejto normy by bolo chápané ako znesvätenie pamiatky na zosnulého, prejav neúcty voči nemu a pozostalým, čo si v takejto hraničnej, psychicky vypätej situácii azda nikto nedovolí.

Najmä na vidieku aj dnes pretrváva obyčaj chodiť v čiernom oblečení, ak sme blízki pozostalí, po celý rok. Berie sa to stále ako povinnosť, alebo sú tam už voľnejšie pravidlá?
Dodržiavanie smútku nielen v minulosti, ale i dnes predpisujú určité pravidlá, spravidla dedené od predchádzajúcich generácií. Za posledné desaťročia sa aj v tomto smere normatívnosť a dodržiavanie týchto „nepísaných“ pravidiel uvoľnili. Kontrola prejavov smútku najbližším okolím, teda aj vidieckym spoločenstvom, v ktorom pozostalí bývajú, nie je až taká intenzívna, ako v minulosti. Spravidla sa dlhodobejšie dodržiavanie smútku týka najmä starších žien. Záleží nielen od stupňa príbuzenstva pozostalého k mŕtvemu, ale dôležitý je i vek pozostalého – čím je mladší, tým sa obdobie smútenia v odeve prejavuje menej, a u mládeže a detí školského veku prakticky vôbec. Taktiež sú rozdiely z hľadiska pohlaví. Ako som už uvádzala, v prípade mužov boli tieto pravidlá menej prísne.
 
cierna_6772Ako je to s farbami „doplnkov“ na pohrebe, pokiaľ ide o kytice, vence či truhlu? Platí aj v tomto prípade, že by mali mať tlmené farby?
Farba kytíc (taktiež aj druh kvetov, spôsob viazania, doplnkov...) je úplne na výbere pozostalých, účastníkov pohrebu. Niekde sa stretneme s názorom, že pre staršieho zosnulého by mali byť použité skôr biele, alebo kvety svetlejších, nevýraznejších farieb, pre mladších sýtočervené alebo iné výrazné farby. Nie je to všeobecne rozšírený, univerzálny a dodržiavaný úzus, v tomto smere to záleží od rozhodnutia konkrétnych pozostalých. Súvisí to pravdepodobne aj s tým, že norma nosenia kytíc a kvetov je relatívne nová, etablovala sa len pred pár desaťročiami. Bolo to v dobe, kedy striktné pravidlá správania sa v takýchto situáciách už výrazne oslabovali, nastupoval silný individualizmus v rozhodovaní sa a v riešení takýchto situácii. Jediné, čo sa v mnohých prípadoch rešpektuje podnes, je počet kvetov v kytici, venci, ktorý by mal byť pre mŕtveho párny. Čo sa týka farby truhly – pre mladých ľudí a deti sa používa biela farba, pre starších ľudí sú to tmavšie odtiene.
 
Predpokladáte, že čierna farba zostane symbolickou aj v ďalších rokoch, alebo ľudia už nebudú na farbu v takýchto smútočných chvíľach až tak prihliadať? Držíme sa skôr tradícií alebo trendov?
Oblasť pohrebných obyčají je vo všeobecnosti pokladaná za veľmi konzervatívnu a archaickú oblasť spôsobu života, a to nielen v našej spoločnosti. To však neznamená, že sa v nej nič nemení. Určité zmeny prichádzajú, ale oveľa pozvoľnejšie, opatrnejšie, spravidla ich podnietia inštitucionálne zásahy, ako je povedzme legislatíva či cirkevné predpisy. O čiernej si ja osobne myslím, že v našej spoločnosti ešte veľmi dlho bude prevládať minimálne v čase samotného pohrebu, o jej nosení na znak smútku určité obdobie po úmrtí je to už iné. Toto obdobie sa skracuje. Čo sa týka vekovej skladby, obmedzuje sa hlavne na najstaršie ročníky, respektíve len ženy, netýka sa detí. Skôr si myslím, že ľudia preferujú vnútorné, individuálne prežívanie smútku, nemajú potrebu svoj stav dávať najavo okoliu vo forme čierneho oblečenia.   

 
Pripravila Zuzana Voštenáková, SNM © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP september 2013

 
  Ostatné témy
Zvyklosti v Nepále
Hrobár kedysi a dnes
Kolobeh života - občianske združenie
Smrť je zbytočne tabuizovaná
Odchod sa stáva izolovaným procesom
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Večerné bdenie pri mŕtvom
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku

Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu

 

Podporte náš článok
Fotogaléria k článku

Dnes je: 26.01.2021

Meniny má: Tamara

auto impex 1
Inzercia
11.01.2021

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
02.12.2020

Mimoriadna ponuka Fiat

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral