Modlenie a spievanie

01.07.2016

Večerné bdenie pri mŕtvom

Obdobie od úmrtia do pochovania sa na základe nariadení osvietenských panovníkov na sklonku 18. storočia predĺžilo na tri dni – až na tretí deň bolo možné zosnulého pochovať, čo platí podnes. Realizáciou nariadenia sa malo predovšetkým predchádzať pochovaniu zdanlivo mŕtvych, na druhej strane to však zaťažilo príbuzných dlhodobejším pobytom v jednej domácnosti s mŕtvym, ale i zvýšilo náklady na pochovanie. Kým ešte neexistovali domy smútku (na vidieku u nás do poslednej tretiny 20. storočia, miestami aj neskôr), mŕtvy bol až do pohrebu vystretý v izbe svojho domu. Počas tohto obdobia fungovali predstavy o zvýšenej aktivite zlých démonických síl so zámerom poškodiť nielen zosnulému, ale aj pozostalým. Na základe toho vznikla potreba ochraňovať a strážiť ho, pričom sa sformovala obyčaj bdenia pri mŕtvom (vartovanie, stráženie). Súvisela aj s ďalšími archaickými predstavami – je potrebné rozveseliť jeho dušu a v neposlednom rade dozerať, aby sa z neho nestal škodlivý revenant (mŕtvy, ktorý sa z rôznych dôvodov vracia medzi živých), tzv. upír (vampír). Počas vystretia v dome až do samotného pochovania sa mohli totiž, podľa starších predstáv, objaviť na tele zosnulého príznaky upíra (vampíra), no včasným zásahom a vykonaním potrebných opatrení mohli tomu pozostalí zabrániť.
 
Od momentu vystretia sa do domu schádzali príbuzní, susedia, známi a širšie osadenstvo obce – dom sa stával „verejným“ a ktokoľvek mohol prísť mŕtveho pozrieť. Kresťanská cirkev sa oddávna snažila vtláčať úkonom pri zosnulom pečať zbožnosti, kultivovaného a dôstojného správania. Napriek tomu hlavne večery a noci pri mŕtvom  pozostávali z voľnejšej zábavy, pitia alkoholu, hrania rôznych hier (najmä muži hrávali karty), spievania, rozprávania príbehov. Cirkev sa snažila eliminovať prejavy vychádzajúce z predkresťanskej tradície a propagovať modlitbu ako prostriedok na uspokojenie duše a jej očistenie od hriechov; ďalej spev nábožných piesní a čítanie biblie. Na základe náboženských predstáv modlenie za dušu zosnulého pomáhalo zabezpečiť jej plynulý prechod do záhrobia.

Návštevy pri tejto príležitosti plnili viaceré dôležité funkcie. Návštevníci sa pri mŕtvom modlili a realizovali náboženské úkony, obveseľovali a zabezpečovali jeho dušu. Zároveň prejavovali úctu zosnulému a pozostalým. Taktiež podporovali pozostalých v čase smútku. Konali tak až do pochovania tela, pričom tieto aktivity sa zintenzívňovali najmä počas večerov a nocí. Večerné modlenie končievalo spravidla pred polnocou, aby sa všetci dostali domov skôr, než sa začnú aktivizovať démonické sily. Pri mŕtvom ostala bdieť do rána predovšetkým najbližšia rodina alebo na túto činnosť najímaní žobráci, chudoba, niekde mládež.

Kresťanské prvky však veľmi dlho nenachádzali svoje uplatnenie v prípade večerného bdenia, resp. tvorili len jeho časť. Dôkazom toho sú pozostatky zábav a hier pri tejto príležitosti ešte na konci 70. rokov 20. storočia, a to najmä v oblastiach severovýchodného Slovenska, kde veľmi dlho pretrvávali vampírske predstavy. V takých prípadoch bola nutná zvýšená potreba celonočného stráženia mŕtveho, pričom v týchto oblastiach Slovenska ostávala pri zosnulom mládež a hrávala sa rôzne hry, neraz erotického, plodonosného a súťaživého charakteru.
 
Na druhej strane dodržiavanie náboženských predpisov podnietilo vznik nekanonizovaných modlitieb a piesní, ktoré patria k prejavom tzv. ľudovej zbožnosti. Podnes, hoci vo výrazne zredukovanej forme, sa v mnohých lokalitách objavujú ako súčasť pohrebných obyčají. Večerné stretávanie sa v čase úmrtia člena rodiny sa v mnohých vidieckych lokalitách praktizuje doposiaľ a náboženské formy na uspokojenie duše, vzdanie pocty mŕtvemu, fungujú spolu so spomínanými svetskými aktivitami (rozprávanie rôznych príbehov, hranie kariet, pohostenie, pitie alkoholu...). Takéto stretnutia sa v minulosti, ale i v súčasnosti naďalej konávajú bez účasti duchovných. V katolíckych oblastiach sa zaužíval pre tieto aktivity termín modlenie, v evanjelických je dodnes preferovaný názov spievanie, nakoľko piesňový materiál má pri analyzovanej príležitosti v tomto prostredí dominantnejšie postavenie.

Zmeny po zavedení domov smútku a ukončení pobytu zosnulého v priestoroch domu
Oproti minulosti možno sledovať mnohé rozdiely súvisiace všeobecne so zmenenými životnými podmienkami a spôsobom života, rapídne sa meniacim najmä za posledného vyše polstoročia. Závažným v tomto momente sa javí sprevádzkovanie domov smútku (na vidieku najmä v poslednej tretine 20. storočia), kam sa presunula podstatná časť obradov spojených s úmrtím, v niektorých prípadoch sa to týka aj večerného modlenia. Čo sa týka nočného bdenia, so zavádzaním domov smútku definitívne zaniklo. Jeho pozostatkom, resp. javu, vychádzajúceho z potreby bdieť pri mŕtvom, strážiť ho, bolo ponechávanie zasvieteného svetla pre zosnulého v izbe, kde bol vystretý („aby sa nebál“). Tento jav sa vyskytoval (možno sa niekde podnes praktizuje) ešte na zač. 21. storočia, pričom pozostalí už pri ňom nebdeli celú noc, hoci sa v niektorých lokalitách mohol nachádzať aj doma.

Presunutím večerného modlenia do „nového“, nie domáceho priestoru, ovplyvnilo celkový jeho charakter, determinovalo správanie pozostalých, ktoré sa značne zmenilo. Viacerí informátori počas realizácie výskumov deklarovali, že tento „cudzí“ priestor bráni v uvoľnení emócií, v skutočnom prejavovaní žiaľu. Nastalo kontrolované správanie pozostalých. Vôbec, priestor domu smútku nedovoľuje vykonávanie akýchkoľvek svetských, profánnych aktivít (hry, rozhovory, pitie alkoholu, pohostenie...), takýto večer má už náboženský charakter, podobne aj vtedy, keď sa konáva takéto stretnutie v kostole (spravidla po večerných bohoslužbách).
 
Mŕtveho v niektorých prípadoch v jednotlivých lokalitách dovezú do obce až pred pohrebom priamo do domu smútku alebo do kostola, čiže oproti minulosti nie je vždy podmienkou organizovania večerného modlenia jeho fyzická prítomnosť. Práve v tejto súvislosti prichádza na rad najdôležitejšia zmena oproti minulosti – v takýchto prípadoch to už nie je modlenie pri mŕtvom, ale len na jeho počesť, za jeho dušu. Sú však na druhej strane lokality, kde sa modlenie pre širší okruh obyvateľov nepraktizuje bez prítomnosti mŕtveho. Kým ešte nie je v obci, pri večernom modlení sa stretáva len najbližšia rodina, najčastejšie doma, pričom táto udalosť má privátny, rodinný charakter. Až keď ho dovezú do obce, koná sa „riadne“ večerné modlenie za účasti viacerých členov lokálneho spoločenstva. Teda tam ide o zachovanie pôvodnej funkcie, je to skutočne „modlenie pri mŕtvom”.

Cudzí priestor má vplyv na dĺžku trvania sledovaného javu. Vo všeobecnosti treba konštatovať, že oproti minulosti sa skrátila doba vykonávania náboženských úkonov bez ohľadu na miesto, kde sa realizujú. V prípade cudzieho, nie domáceho prostredia, trvá približne jednu hodinu.
 
Značné zmeny podstúpilo aj pohostenie spojené s večerným modlením. Nielen, že sa zmenil tradičný spôsob pohostenia (kedysi len chlieb a alkohol), ale začalo sa objavovať aj tam, kde nikdy nebývalo súčasťou tejto príležitosti, prípadne naopak – presunutím modlenia do iných priestorov sa pohostenie buď zrušilo, alebo dostalo iný charakter. Večerných stretnutí sa zúčastňuje rôzny počet ľudí, čo závisí nielen od množstva príbuzenstva, obľúbenosti v lokalite, ale i priestorových možností a miestnej obyčaje. Môže sa tak pohybovať od približne 10 – 15 osôb, až po niekoľko desiatok, či vyše stovky zúčastnených.
 
Ďalšia závažná zmena sa prejavuje v súvislosti s možnosťou občianskeho (civilného) pohrebu, ktorý sa na vidieku začína ojedinele objavovať v druhej polovici 20. storočia. I keď takýto typ obradu v súčasnom vidieckom prostredí, taktiež počas socializmu, mal minimálne zastúpenie, pri necirkevných pohreboch sa „verejné“ večerné modlenie (spievanie) nekonalo, ak len, tak v úzkom rodinnom kruhu. Nevykonávali sa taktiež, pochopiteľne, niektoré náležitosti patriace k cirkevnému pohrebnému obradu, ako napr. zvonenie za mŕtveho.

Spôsob informovania o večernom modlení sa podnes v skúmaných obciach koná najčastejšie tradičným spôsobom – ústnym podaním. Rodina oznámi čas konania, povolávajú susedov a známych. Mnohé ženy iniciatívne vyhľadajú pred alebo po večerných bohoslužbách susedov pozostalých, blízku rodinu či priamo ženy, ktoré sú v lokalite známe tým, že sa chodia modliť, a spýtajú sa, či sa bude modliť. Okrem toho však nastúpili aj nové formy – termín vyhlasuje miestny duchovný v kostole po omši, alebo pracovníci miestnych úradov prostredníctvom rozhlasu. Spoločné stretnutia sa konávajú spravidla po večerných modlitbách.

Jagerova foto
PhDr. Margita Jágerová PhD., etnologička, pracovníčka Katedry etnológie a etnomuzikológie FF UKF v NITRE. Venuje sa oblasti duchovnej kultúry, obyčajovej tradícii, najmä so zameraním na obyčaje životného cyklu (pohrebné obyčaje). Je autorkou knižnej monografie na túto tému (Posledné zbohom... Súčasné pohrebné obyčaje. Nitra 2008) a viacerých odborných príspevkov na túto tému.
Priebeh večera a jeho vedenie
Počas realizácie terénnych výskumov na území Slovenska od 90. rokov 20. storočia som sa stretávala pri večernom modlení (spievaní) so ženami, ktoré ich viedli (predmodlievačky, modľarkyne, speváčky...). Z mnohých lokalít, a to nielen zo Slovenska, máme z minulosti záznamy o tom, že ako v katolíckom, tak aj v evanjelickom prostredí vykonávali funkciu modleníka muži, čo nakoniec potvrdzujú aj vykonané výskumy. Napr. v okolí Nitry fungovali tzv. ruženčári – muži, ktorí sa pravidelne chodili predmodlievať ruženec do kostola, ale aj večer ku mŕtvemu. Celkovo sa na analyzovanom stretnutí pri mŕtvom dnes zúčastňujú väčšinou len ženy (niekde len samotné ženy), mužov býva veľmi málo, často sú to len najbližší pozostalí. Žena (predmodlievačka) sa v tejto súvislosti javí ako hlavný činiteľ usmerňujúci tieto večerné aktivity. V jednotlivých lokalitách to boli staršie skúsené ženy, na večer rodinou osobne pozývané a zjednávané – v takom prípade ich pozostalí za túto službu odmeňovali a podnes odmeňujú (v minulosti naturálie, ale i peniaze, neskôr čokoládový dezert...).
 
Ešte doma si takáto žena pripravila modlitby, v prípade evanjelikov a gréckokatolíkov aj piesne, ktoré potom sama začína, pričom mnohé z nich sú veľmi staré, „zdedené” od matky či iných príbuzných alebo predchádzajúcich modľarkiň, speváčiek, v prípade potreby aktuálne prispôsobené na konkrétnu situáciu. U evanjelikov v Honte som sa stretla s tým, že takéto ženy si skladali aj svojrázne príhovory, apely k Bohu, mŕtvemu a pozostalým, pričom často pri ich tvorbe čerpali materiál z časopisu Evanjelický posol. V mnohých lokalitách pritom platilo pravidlo, že ak sa modlia viac večerov za jedného mŕtveho, nepoužívajú sa tie isté modlitby a piesne (okrem každodenných, bežne používaných). Najmä na Horehroní fungovali naďalej mnohé nekanonizované piesne a modlitby, a to nielen v gréckokatolíckych obciach,  ale bol to (možno podnes je – chýbajú nám na to výskumy) jav rozšírený na väčšom priestore, aj v rímskokatolíckom prostredí. Piesne boli vyberané podľa okolností súvisiacich s mŕtvym (či bol ženatý, vydatá, či mal deti, vnúčatá, prípadne akou smrťou zomrel, či bol v ruženci...), sú rodovo (pohlavne) a vekovo diferencované, pričom platí zásada, že o mŕtvom sa v nich spomínajú len „dobré veci“. Je to vlastne univerzálny jav, všeobecne rozšírený a rešpektovaný nielen pri tejto príležitosti. Každá žena – predmodlievačka má svoje vlastné pesničky a modlitby, vždy všetky nevedia to isté, majú približný prehľad o tom, ktoré pozná tá druhá, pričom ak ich je na modlení viac, vzájomne sa dopĺňajú.
 
Na druhej strane fungovali a fungujú lokality, kde sa takáto tvorba a tradovanie piesní a modlitieb už niekoľko desaťročí neuplatňuje a používajú sa dlhodobo oficiálne, kanonizované modlitby, zriedkavo sa vyskytujú aj piesne. Veľkú časť pripravených modlitieb ženy čítavali z papiera, to isté sa týka aj piesní, nakoľko niektoré mali aj niekoľko desiatok strof. Len najfrekventovanejšie modlitby sa modlia spamäti (otčenáš, zdravas, ruženec, odpočinutie večné, litánie...). Mnohé piesne sa na Horehroní spievali tak, že predspeváčka zaspievala celú strofu, prípadne verš sama, a potom po nej všetci opakujú. Je to zároveň príležitosť zaspievať si aj pre tých, ktorí miestny repertoár neovládajú. Takéto stretnutie sa väčšinou končilo drobným pohostením (chlebíčky, suché rýchle občerstvenie, alebo len keksíky s kávou, čajom, alkohol...).
 
V niektorých lokalitách sa, naopak, celý večer konával len spontánne pod vedením kohokoľvek, kto sa príde modliť a modlia sa len kanonizované modlitby.

Význam večerných stretnutí na počesť mŕtveho
Večerné modlenie pomáha upevňovať, prípadne znovu ustanoviť zväzky v rámci rodiny, známych, susedov a vôbec širšieho okruhu členov lokálneho spoločenstva, jednoducho všetkých tých, ktorí sa radia do skupiny trúchliacich. Nie je pritom potrebná osobná skúsenosť so zomrelým, často ako dôvod na účasť stačí udržiavanie akéhokoľvek druhu kontaktov s niektorým z pozostalých, alebo priestorové situovanie v blízkosti domu zosnulého (v prípade susedov). Večerné modlenie má dôležitú rozlúčkovú funkciu. Ide o príležitosť, kedy lokálne spoločenstvo prichádza posledný raz do kontaktu so zosnulým (ak je prítomný), vykonávajú sa rozlúčkové úkony. Ak sa koná v dome smútku, mŕtvy býva pri tejto príležitosti vystavený. Takéto večery vyvierajú z potreby rozlúčiť sa s ním, vylúčiť ho zo spoločenstva živých, pre mnohých je to posledná príležitosť vidieť ho. Mŕtveho chodia v ten večer navštevovať, pozdraviť, niektorí aj pohladiť, „porozprávať” sa s ním. Táto príležitosť naďalej plní dôležité psycho-hygienické funkcie – najmä v súvislosti s pozostalými. Prejavuje sa v podpore pozostalých, v manifestácii empatie zúčastnených, v prejavovaní pomoci tohto druhu rodine, ktorá tak nie je v svojom smútku osamotená. Ak sa modlenie konáva doma, často samotná rodina predlžuje takéto stretnutie, prosí blízkych a známych, aby ešte neodchádzali, aby si posedeli, lebo sa boja, resp. nechcú ostať sami. Takéto situácie ponúkajú priestor na hromadné prejavovanie žiaľu členov rodiny, ale aj širšieho okruhu príbuzenstva a lokálneho spoločenstva, ešte pred pohrebom.

Niekoľko poznámok k etnografickému pozorovaniu takýchto príležitostí
Uvádzam niektoré pozorovania, ktoré som zaznamenala počas večerného modlenia pri mŕtvom na Horehroní. Išlo o obec, kde na zač. 21. storočia ešte nemali dom smútku, čiže mŕtvy bol vystretý doma, taktiež všetky spomínané aktivity sa odohrávali v dome. Modlenia pri mŕtvom sa zúčastňovalo niekoľko desiatok účastníkov, ktorí boli okrem hlavnej izby rozmiestnení aj po chodbách či v kuchyni. Výrazne sa tu prejavovali rodové (pohlavné) rozdiely v konkrétnom správaní počas skúmanej príležitosti, ale aj pri členení priestoru, taktiež v druhu poskytovaného pohostenia. Mužskí pozostalí sedeli počas modlenia v blízkosti truhly, niekedy len na začiatku, ostatní muži boli v kuchyni, či v inej izbe, fajčili na chodbe, predo dvermi, zdržiavali sa oddelene od žien. Na otázku, prečo je tomu tak, ženy uvádzali – „...de je fľaša, tam sú i chlopi, tí sú vždy okolo nej. Oni sa nemodľa, ťahajú sa von.” Chlapi zas na to odpovedali, že prišli mŕtveho pozrieť, pozdraviť, a modlenie je pre ženy. Jeden z informátorov na otázku, prečo sa muži zdržujú pri modlení mimo žien, odpovedal – „aby sme ženy pri modleni nerušili.” Muži sa teda spravidla nemodlili, ani nespievali, prišli síce pozrieť nebohého, ale väčšinou sa zdržiavali pohromade mimo žien – bolo to považované za normálne, všeobecne akceptované správanie. V miestnosti okolo truhly sedela len najbližšia rodina a ženy, mužom zväčša ostávalo miesto vo vedľajších miestnostiach. Keď sa modlenie skončilo, ženy odišli a k truhle pristúpili muži a chvíľu sa zdržali pri mŕtvom. Ak by som mala zhrnúť vyššie uvedené, modlenie pri mŕtvom bolo v tejto oblasti považované za aktivitu žien, pričom od muža sa nevyžadovalo. Ako sa v čase výskumu vyjadril jeden z mužov: „Oni (ženy) vždy viac vedeli tych modlitieb, vždy sa ženy lepšie modlili. Ženy sú na modlenie a chlopi na robotu.”

Odlišná bola situácia vo vedľajšej obci, kde postavili dom smútku. Ak tam prišiel muž, zotrvával v modlení alebo aspoň v účasti dokonca, tu nebola možnosť odísť do „iného“ priestoru. Priestor v dome smútku (v kostole, či iný, nie domáci priestor) teda hranice medzi rodmi (pohlaviami) stiera, diferenciácia sa v takýchto prípadoch prejavuje len v tom, že predmodlievačky sú ženy.
 
V niektorých lokalitách sa dokonca aj pohostenie líšilo podľa jednotlivých pohlaví – niekde nalievali pri východe z domu alebo domu smútku alkohol, pričom sa rešpektovalo pravidlo, že ženy dostávajú sladké, muži tvrdé. Na otázku, prečo je tomu tak, informátori odpovedali, že tak sa to vždy dávalo, alebo – ženám netreba také silné, ako chlapom. Modlenia v týchto obciach sa zúčastňovalo aj vyše stovky ľudí, pričom trvalo aj necelé dve hodiny.
 
Ženy v niektorých obciach na Horehroní dostávali za každý večer čokoládu, muži nedostávajú nič, podľa slov informátoriek – „ti maju palenku.” V niektorých domoch k čokoláde priložili ešte aj  keksik (horalka, tatranka...). Podľa počtu rozdaných čokolád bolo možné presne určiť, koľko žien sa prišlo modliť. Čokolády v týchto obciach nahradili staršie formy pohostenia pri takejto príležitosti. Predchádzajúca forma pohostenia, krajec chleba, už nevyhovovala zmenenej situácii ani vkusu obyvateľov („ako to tam budu chlep krajať v dome smutku...”). Dávanie čokolád za modlenie nahradilo starší typ pohostenia chlebom, ktorý mal kedysi veľký kultový význam pri všetkých dôležitých rodinných obradoch. V tomto prípade na Horehroní bol chlieb ukladaný vedľa truhly zosnulého ešte na začiatku 21. storočia, zotrvával na tomto mieste až do vynesenia zosnulého z domu v deň pohrebu.

K zmenám v tejto téme určite dochádza neustále, čo by si vyžadovalo detailné výskumy. Staršie ženy, ktoré viedli takéto stretnutia, v mnohých lokalitách už nežijú, nenahradili ich mladšie. A tak sa večerné modlenie pri mŕtvom ochudobnilo o mnohé unikátne lokálne piesňové prejavy, viaceré modlitby, ktoré zanikli a neudržiavajú sa naďalej. Pretrváva však úsilie uctievania mŕtveho, orodovanie za jeho dušu a spoločné stretávanie trúchliacich.

Pripravila PhDr. Margita Jágerová PhD., © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP II. 2016

 
  Ostatné témy
Zvyklosti v Nepále
Strážcovia tajomstva života a smrti
Pamätníčky popri cestách
Plnia želania detí
O živote a smrti, Ivan Tuli Vojtek
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Dobré umieranie?
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok
Uživateľská zóna

Dnes je: 22.09.2019

Meniny má: Móric

Mapa členov - sidebar
Inzercia
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.