Rozhovor

20.04.2016

Odchod a smrť sa stáva izolovaným procesom

Podľa štatistík vraj 80 % ľudí na Slovensku umiera v zdravotníckych alebo sociálnych ústavoch. Znamená to, že málokto sa so svetom rozlúči doma, a ešte oveľa menej je tých, ktorí sa lúčia v kruhu rodiny tak, ako to bolo v minulosti. O umieraní a smrti sme sa rozprávali s teológom prof. PhDr. ThDr. PaedDr. Imrichom Peresom, PhD. z Katedry teológie a katechetiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.

Ako vnímate spôsob smrti, ktorý sa za posledné desaťročia presúva z domáceho prostredia do zdravotníckych zariadení či starobincov, kde ľudia často umierajú sami, mimo kruhu blízkych, nie tak, ako to bolo v minulosti?
Umieranie a smrť je jedna z najcitlivejších udalostí nášho života. Obyčajne sa ťažko zvláda, no ešte ťažšie vtedy, keď v nej človek zostáva sám, aj keď nakoniec ju musí absolvovať predsa len sám. Ten, kto vstupuje do procesu umierania a uvedomuje si svoj stav, uvedomuje si, že už je v exite a návrat nie je možný, má obyčajne pocit neistoty. Každý sa obyčajne z blízkosti smrti vystraší a ťažko sa vzdáva životných pút. K tomuto životu nás totiž viaže mnoho vecí: naši milí, príbuzní a známi, naše skúsenosti a zážitky, naše záľuby, pôžitky, naša dôstojnosť, naša minulosť i prítomnosť, náš vzhľad, naše sebavedomie, prostredie, v ktorom sme žili, predmety, ktoré sme mali radi. Strata týchto komponentov znamená rozvrat našej osobnosti, nášho sebavedomia, a teda celého nášho pozemského života. Zomierať znamená vzdať sa toho všetkého, pre tento, doteraz známy a blízky svet zaniknúť a vstúpiť do priestoru, o ktorom vieme veľmi málo, sotva niečo. Nie div, že zomierajúci ľudia sa toho boja: boja sa o stratu svojej osobnosti a boja sa aj neznámej budúcnosti. K tomu všetkému sa ešte druží aj strach zo samotnej smrti. Totiž nikto vopred nevie, ako dokoná. Preto je tu strach aj z toho, či bude umieranie a smrť bolieť, či príde naraz, rýchlo, alebo budú musieť umierať v bolestiach, či nebudú pomaly strácať dych a dusiť sa, až nakoniec niektoré z životných centier vypovie službu. Takto zomierať v rukách cudzích ľudí je ešte viac strašidelnejšie, keďže sa stratí aj tá posledná intimita, o ktorú by umierajúci mohli požiadať svojich najbližších.

V minulosti sa na príprave pohrebu viac podieľali aj rodinní príslušníci, pričom dnes si celý pohreb objednajú v pohrebnej službe, ktorá im zabezpečí prakticky všetko, vrátane vybavovania dokladov na úradoch. Ako hodnotíte súčasný spôsob prípravy umierajúceho na smrť?
Pravdou je, že smrť ako taká sa čoraz viac stáva vecou celkom úzkeho kruhu ľudí. Môže to mať viac dôvodov, ktoré nemusia byť vždy negatívne, pretože skrývajú aj značnú časť nutnosti,  ktorá k tomu vedie. Sú to jednak príbuzní, ktorí sa obyčajne čo najskôr a čo najjednoduchšie chcú zhostiť svojich povinností dôstojne dochovať svojho umierajúceho člena rodiny. Preto vyhľadávajú sociálne zariadenia, kam môžu svojho umierajúceho člena rodiny doslova „odložiť“ a zveriť opatere iným. Tým sa zbavia niekedy až neriešiteľných úloh: doma a osobne opatrovať svojho blízkeho. No zároveň môže byť v tom aj snaha unikať pred príznakmi blížiacej sa smrti, ktorá svojimi prejavmi nahlodáva život a drasticky pripomína relativitu všetkých pozemských hodnôt a pominuteľnosť života. Ak je tomu tak, ide tu o panický strach pred zostarnutím, telesným zoškarednením, pred stratou ľudskej dôstojnosti a zmysluplnosti života. Je to skoro typické pre ľudí, ktorí sú len materiálne orientovaní, nepoznajú silu viery a perspektívu kresťanskej nádeje, ktorá sa na posledné veci človeka díva predsa len v omnoho mohutnejšom horizonte. Avšak nemožno len vyčítať dnešné ztechnizovanie a odosobnenie umierania a smrti. Uvedomujeme si, že dnešný človek je omnoho vyťaženejší, má mnoho povinností, prípadne za prácou denne mnoho cestuje a časovo svoje povinnosti ťažko stíha. Tiež aj členov rodiny je dnes menej, pretože populácia sa veľmi znížila, takže starosť o nemocného a následne umierajúceho, či vybavovačky okolo pohrebu sú dnes takou záťažou, ktorá by sa len veľmi ťažko dala zvládať. Preto sa dnes ľudia opierajú o sociálne ústavy, o pohrebnú službu, aby to za nich zariadila alebo im vo vybavovačkách pomohla. Je to pochopiteľné, aj keď bolestné zistenie a konanie, ktoré umierajúceho nepoteší a niekedy aj pozostalých – potom, keď si dodatočne uvedomia svoje zlyhanie, ako sa rýchlo a neosobne zbavili svojho mŕtveho, prenechajúc ho cudzím ľuďom –duchovne bolí.

IMG_3658
Teológ prof. PhDr. ThDr. PaedDr. Imrich Peres, PhD. z Katedry teológie a katechetiky Pedagogickej fakulty Univerzity Mateja Bela v Banskej Bystrici.
V niektorých prípadoch sa pohreb vykonáva aj týždeň po smrti zomrelého, čo môže byť zapríčinené obmedzenými kapacitnými možnosťami vo väčších mestách, nariadenou pitvou, respektíve želaním pozostalých. Ako vplýva predlžovanie termínu pohrebu od smrti na samotné prežívanie smrti pozostalými?
Je to síce nutnosť, ktorá sa asi nedá jednoduchšie riešiť, pretože pohrebné kapacity niektorých miest sú veľmi ohraničené a skorší termím pohrebu jednoducho nie je možný. V každom prípade odďaľovanie pohrebu od smrti milého človeka veľmi traumatizuje príbuzných a drží ich v stálom strese, pretože sa nie vlastnou vinou akoby zakliesnili do akéhosi medzistavu smrti a pohrebu, keď sa ešte svojho mŕtveho nemôžu vzdať a rozlúčiť sa s ním dôstojným spôsobom. Už samotná myšlienka naháňa zimomriavky, že náš milý zosnulý „trčí“ niekde v chladničke alebo je natiahnutý na plechoch, či vypáraný a vypchatý stružinami a čaká na svoj „koniec“. Je to drastické. Pokiaľ človek nie je pochovaný, takéto myšlienky prichádzajú, sú desivé, ale sú tu a trápia pozostalých, pretože pohrebom neprišli iné skúsenosti a iné myšlienky, ktoré by ich vytlačili. Je to však, samozrejme, u rôznych ľudí rôzne. Keďže obyčajne dĺžku času k pohrebu nemôžeme ovplyvniť, možno by tento medzistav mohol pomôcť k tomu, aby sa príbuzní stretli, pozhovárali, na určitých veciach dohodli a tiež vnútorne sa rozlúčili so svojím mŕtvym. Tak by sa pripravili na samotný pohreb, ktorý je vždy ten najkritickejší moment rozlúčky. Žiada si veľa síl a veľa vnútorného, duchovného vyrovnania, keďže sa musí zvládať myšlienkovo, citovo i intuitívne. V starších dobách, keď sa mŕtvi pochovávali z domu, kde bývali, sa príbuzní stretávali pri rakve mŕtveho, čítali Žalmy, spievali trúchlivé duchovné piesne a ticho sa modlili. Tak sa lúčili, vnútorne sa vyrovnávali so smrťou a osobnejšie pripravovali na pohreb. Bolo to omnoho ľudskejšie, ako je tomu dnes.

V posledných rokoch sa stáva takmer trendom, že sa novinári (najmä bulvárni) zúčastňujú na pohreboch známych osobností, respektíve osôb, ktoré zomreli pri nešťastných tragédiách. Do akej miery, podľa Vás, môže účasť médií ovplyvniť samotné prežívanie smrti pozostalými?
Každý má voľný prístup na pohreb. Je to zvyk a aj samozrejmé právo slobodných ľudí. A je to aj pekné, keď sa ľudia – príbuzní, známi i vzdialenejší – prídu naposledy rozlúčiť. Pohreb a dojímavá rozlúčka môže obmäkčovať ľudské povahy a navodzovať aj myšlienky, ktoré môžu viesť k prehodnoteniu ľudských pohnútok a k zmene myslenia. Tak to môže byť aj v prípade, keď ide o známejšiu osobnosť, na pohrebe ktorej sa stretnú aj novinári a ľudia z verejného života. Môže to byť dobrá príležitosť na to, aby aj médiá tlmočili pozitívne hodnoty života, pominuteľnú skutočnosť našej ľudskej existencie, vyrovnávanie sa so smrťou a dôstojný odchod ľudí, ktorí boli pre nás príkladom. Naša spoločnosť to potrebuje. Je však zlé, ak sa vopred vie, že prítomnosť niektorých bulvárnych novinárov je tu len preto, aby z bolestnej udalosti neštastia alebo ešte bolestivejšieho pohrebu chytrými zostrihmi urobili senzačnú správu pre médiá, v ktorej najviac dominuje tragédia a šokujúca správa o smrti. Najbližších príbuzných to musí veľmi bolieť, ale nemajú prostriedky na to, aby tomu zabránili. A nakoniec hĺbka bolesti a vážnosť situácie je omnoho väčšia, než aby naháňali po cintorínoch bulvárnych novinárov a bránili im v ich zámeroch urobiť z pohrebu pre verejnosť senzáciu. Myslím, že tu by mal byť funkčný taký zákon, ktorý by chránil intimitu smútiacich a nedovoľoval by vynášať na verejnosť ich bolesť.

Je proces prežívania smrti na Slovensku dostatočne ľudský, alebo vidíte priestor pre viac ľudskosti?
Veľa vecí  sa v  našom živote ztechnizovalo. Platí to aj v pohrebníctve. Koniec života zo strany príbuzných sa pomerne odosobnil. Myslím, a potvrdzuje to aj prax, že odchod zo života a prežívanie smrti sa stáva čoraz viac izolovaným procesom. Nie však preto, že by si to želali umierajúci, ale jednoducho preto, že blízki a príbuzní umierajúceho to stále viac prežívajú ako nepríjemnú udalosť, keďže človek umierajúci sa jednak stáva ťarchou pre svoje okolie, pretože prestávajú mu fungovať bliogické procesy, ktoré udržiavajú život príjemným alebo aspoň znesiteľným. Na druhej strane však čoraz silnejší dištanc od zomierajúcich je tu aj preto, že smrť ako taká relativizuje život  a vnáša doň pochmúrnosť a strach, čomu sa ľudia živí a chtiví života chcú maximálne vyhýbať. Preto sa dnes zomierajúci ľudia poväčšine odsúvajú na izolované miesto, kde sa o nich cudzí ľudia – nezainteresovaní a bez emócií – starajú a dovedú až k smrti. Po sociálnej stránke je to asi v poriadku, keďže je o nich postarané, ale medzi cudzími niet miesta pre ľudské city, pre dojímavé lúčenie a pre pomoc blízkych ľudí pri odchode. Takejto opatere, aj keď akejkoľvek dobrej, chýba viac duchovnosti a dôverného, láskyplného vzťahu, po čom umierajúci bezpochybne túžia. Spoločnosť by mala byť už od detstva vedená k tomu, aby si viac vážila svojich predkov, chcela sa im zavďačiť a brala na seba aj záťaž doopatrovania podľa svojich možností. Ale tie sú vždy relatívne. Často sa využívajú len na výhovorky.

Pohreby sa obyčajne konajú v rámci určitých rituálov. Aký je zmysel rituálov pri smrti a pri pohreboch?
Človek je citlivá bytosť. Aj keď sa dnes život v mnohom poprevracal a nesmierne ztechnizoval, ako ľudia sme neprestali cítiť, rozmýšľať, prežívať a spomínať. O hĺbke týchto funkcií, samozrejme, je možno polemizovať, ale ako skutočnosť sa to ani v našom modernom svete nedá zamlčať. Pri smrti a potom zvlášť pri pohrebe sa využívajú určité rituály, ktoré smrť a pohreb sprevádzajú. Ešte aj dnes prevládajú rituály, ktoré sa oddávna tradujú. Ak napr. niekto zomrie doma, ešte aj dnes príbuzní v dome otvoria okno, aby duša mohla odletieť a zapália sviečku, aby videla na cestu. Ak je v izbe zrkadlo, tak sa zahalí čiernou zásterou, aby sa duša nevidela, nepomýlila, alebo nevystrašila a mohla odísť. Je v tom mnoho pohanského, mnoho povier. V kresťanských rodinách, ako sme už uviedli, sa pri mŕtvom stretáva rodina, najbližší a cirkevní veriaci. Spolu sa modlia alebo ticho spievajú trúchlivé kresťanské piesne. Obyčajne to riadia iní, nie najbližší príbuzní. Pri pohreboch sa tiež konajú rituály, ktoré sú zapojené do liturgie pohrebu: nosia sa kvety a vence, spieva sa, je pohrebná reč, rozlúčka, hra na organe, prípadne do hrobu sa hádžu kvety ako spomienky.

Aká je budúcnosť pohrebných rituálov v 21. storočí, keď hovoríte, že odchod zo života a prežívanie smrti sa stáva čoraz viac izolovaným procesom?
Dnes už sypanie hliny do hrobu holými rukami je vulgárne, neestetické, nehygienické a aj keď sa niekde robí detskou lopatkou, je to smiešne a k obradu pohrebu nedôstojné, okrem toho silne primitívne a pohanské. Potom to pokračuje zapaľovaním sviečok, ktoré sa čoraz viac elektronizujú, atď. Niektoré rituály sú nesmierne vulgárne a v dnešnej dobe už nedôstojné, iné sa užívajú bez zamyslenia. Jednoducho sa konajú. Po ľudskej stránke sa to dá pochopiť. Veď keď nastane smrť a treba pochovávať, ľudia sú obyčajne bezradní a nevedia, čo sa má robiť. Sami sa zúčastnili pohrebu niekedy v detstve, alebo zriedka na pohrebe priateľa alebo kolegu. Vtedy však neosobne. Teraz však už akoby naostro. Niet sa čo čudovať, keď sú bezradní a sami by pohreb nezvládli. Potrebujú iných, potrebujú rituály, ktoré majú svoj rámec a predom určený priebeh. Tak sa pohreb udeje niekedy aj bez toho, aby všetkému rozumeli alebo významu rituálov verili. V tzv. civilnom či občianskom obrade sa mnoho mieša, improvizuje alebo kopíruje. Takéto pohreby vyznievajú pomerne prázdno a pôsobia beznádejne.

Všetko začína a končí pri človeku. Po smrti sa však zistí, že je to málo. Pri cirkevných obradoch sú prítomní duchovní a kňazi, ktorí presne vedia, ako má byť pohreb vykonaný. Samozrejme, ich rituály majú náboženský charakter a vedú k úteche a nádeji. Ponúkajú vieru v Ježiša Krista a zvestujú jeho vzkriesenie a následne aj naše vzkriesenie, ako prekonanie smrti. Otvárajú tak pohľad do večnosti a dovedú smútiacich k novej perspektíve nášho bytia a zmyslu života. A to je vlastne to, čo smrťou zronení príbuzní najviac potrebujú. Rituály by teda nemali byť samoúčelné, ale by mali tiež tlmočiť hodnoty, ktoré ľudský život robia hodnotným a dôstojným aj na ceste po smrti.

Pripravil Marcel Lincényi © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2016

 
  Ostatné články
Zvyklosti v Nepále
Sprevádzanie do smrti
Pamätníčky popri cestách
Smrť je zbytočne tabuizovaná
O živote a smrti, Ivan Tuli Vojtek
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Syndróm zlomeného srdca
Kolobeh života - občianske združenie
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok
Uživateľská zóna

Dnes je: 22.09.2019

Meniny má: Móric

Mapa členov - sidebar
Inzercia
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.