Repatriácia

04.08.2015

Medzinárodný transport zosnulých

Na zemeguli stúpa počet ľudí, ktorí cestujú po svete. S týmto fenoménom narastá problém pri medzinárodnej preprave zosnulých zo zahraničia do vlasti. Viceprezident Poľského združenia pohrebníctva a viceprezident Celosvetovej federácie FIAT-IFTA Marek Cichewicz preto svojich kolegov na Prvej medzinárodnej konferencii pohrebníctva vo Višegrádskom priestore upozornil na potrebu zjednotenia legislatívy medzinárodného transportu zosnulých.

Problém medzinárodnej repatriácie ľudských pozostatkov je veľmi široký. Turizmus je nielen sociálny, ale aj ekonomický fenomén 21. storočia. Zatiaľ, čo v roku 1950 po zemeguli cestovalo 25 miliónov ľudí, v roku 2014 sa po svete pohybovala až jedna miliarda ľudí. Zo štatistík svetového turizmus vyplýva, že každý rok narastá počet cestovateľov asi o 5 %. Najväčší počet turistov v roku 2013 boli Európania – viac ako 500 miliónov, nasledovali ľudia z Ázie a Ameriky. Odborníci predpokladajú, že v roku 2023 sa budú po svete pohybovať až dve miliardy ľudí. A preto je potrebné vyriešiť problém medzinárodnej repatriácie ľudských pozostatkov, aby sa eliminovali ťažkosti s nimi súvisiace. „Je potrebné vytvoriť zákon, ktorý bude jednoduchý pre rodiny zosnulých, ale aj pohrebné ústavy. Musíme prijať takú legislatívu, s ktorou sa bude dobre pracovať a ktorá pohrebným službám umožní efektívnu repatriáciu,“ konštatoval vo svojej prednáške viceprezident Poľského združenia pohrebníctva a viceprezident Celosvetovej federácie FIAT-IFTA Marek Cichewicz, ktorý je zároveň riaditeľom spoločnosti Bongo International Funeral Service, ktorá zabezpečuje prevoz zosnulých Poliakov do vlasti.

marek_3143
Viceprezident Poľského združenia pohrebníctva a viceprezident Celosvetovej federácie FIAT-IFTA Marek Cichewicz,
foto Pavel Ondera
Nejednotná legislatíva
Problém je v zložitej legislatíve, nakoľko nie všetky štáty akceptujú Berĺínsku alebo Strasburskú zmluvu a niektoré krajiny navyše vyžadujú odlišnú dokumentáciu. Napríklad Berlínska zmluva hovorí, že ľudské pozostatky musia byť umiestnené v kovovej rakve s absorbujúcou hmotou v hrúbke 5 centimetrov na spodku. Ľudské pozostatky musia byť ďalej zabalené do plášťa, ktorý je naplnený antiseptickou látkou. Táto kovová truhla musí byť zároveň hermeticky uzatvorená a umiestnená do drevenej rakvy pevne uzatvorenej skrutkami a odolnej voči vode. Túto Berlínsku dohodu podpísalo 70 krajín, medzi nimi napríklad aj republika Kongo, Egypt, Turecko, avšak k zmluve stále nepristúpilo Poľsko či Maďarsko.

Štrasburská zmluva je veľmi podobá tej Berlínskej dohode, avšak aj tu je možné nájsť niektoré rozdiely, napríklad pri používaní rakiev. Štrasburská zmluva totiž neurčuje kovovú truhlu, ale hovorí len o 20 mm hrubej rakve, ktorá by mala byť z vnútra vyrobená z pozinkovaného materiálu. Táto legislatíva ďalej spomína dokument o zosnulom, ktorý musia vystaviť príslušné orgány na základe úmrtného listu. Túto legislatívu podpísalo 33 krajín, medzi nimi napríklad Česká republika a Slovensko, naopak Poľsko a Maďarsko k tejto dohode nepristúpilo.

Niektoré odlišnosti pri repatriácii v zahraničí
Medzinárodné združenie pre leteckú dopravu (IATA) povoľuje prepravovanie ľudských pozostatkov iba nákladným lietadlom, alebo v osobitnom oddelení pre dopravný materiál, pričom rakva musí mať pevné rukoväte. V Tunisku síce truhla nemusí byť vzduchotesná, ale na nej musí byť napísané meno zosnulého vrátane čísla AWB. Miestne zákony ďalej neurčujú hrúbku, filter a ani balzamovanie. Rakvu však nie je možné skladovať s inými tovarmi, pričom je vyžadovaná pečať z červeného vosku, ktorú zabezpečia tuniské orgány. V niektorých krajinách je navyše požadované balzamovanie zosnulého.

Problémy s dokumentáciou
Pohrebné služby podľa Mareka Cichewicza majú najväčšie problémy s dokumentáciou, nakoľko tá je vo väčšine európskych krajín odlišná a nie je vo viacerých jazykoch, ako by to bolo potrebné. Napríklad v Poľsku majú rodiny neskôr často problém zaregistrovať švédsky úmrtný list na miestnej matrike, čo si často vyžaduje komunikáciu s poľským konzulátom vo Švédsku. V niektorých krajinách, ako napríklad v Tunise či Egypte, rakva navyše prechádza aj cez colnice, kde sú očakávané dodatočné dokumenty.

Komplikácie s presunom popola
Nie je výnimkou, že urnu s popolom si rodinní príslušníci jednoducho zoberú do lietadla, a tak ju presunú do vlasti. Vo viacerých krajinách je však problém v prípade repatriácie popola. Príkladom sú niektoré krajiny Nemeckej spolkovej republiky, kde si príbuzní jednoducho nemôžu vyzdvihnúť popol blízkeho zosnulého, nakoľko táto preprava je umožnená len pohrebným ústavom. „Takýto zákaz nie je opodstatnený, nakoľko vieme, že urna s popolom nie je nebezpečná pre ostatných ľudí, pretože ide o sterilný materiál,“ vysvetlil viceprezident Poľského združenia pohrebníctva a viceprezident Celosvetovej federácie FIAT-IFTA Marek Cichewicz. Nezodpovedaná je podľa neho otázka, čo sa stane s urnou potom, keď si ju blízki príbuzní zoberú domov, napríklad do Veľkej Británie či Maďarsku. V Poľsku má objednávateľ pohrebu povinnosť uložiť urnu na cintorín.

Nádej v novej legislatíve
Pohrebné služby podľa Mareka Cichewicza vkladajú nádej do novej legislatívy, ktorú pripravuje Európska federácia pohrebných služieb v spolupráci s európskymi inštitúciami v Bruseli. „Bolo by dobré, keby sa vytvoril dokument, ktorý bude vo viacerých jazykoch a na ktorom budú údaje o zosnulom v takom rozsahu, že tento dokument bude užitočný pri spolupráci so zahraničnými orgánmi pri medzinárodnej preprave zosnulých,“ dodal viceprezident Poľského združenia pohrebníctva a viceprezident Celosvetovej federácie FIAT-IFTA Marek Cichewicz.

Pripravil Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP I. 2015
Späť na tému Súčasnosť
 
Podporte náš článok
Pracovníci v pohrebníctve by mali byť ako riziková skupina očkovaní tak ako zdravotníci

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral