Z cestopisu nášho čitateľa

12.07.2013

Zvyklosti v Nepále

Pri našej ceste do Nepálu, na ktorú sme sa s priateľmi Tiborom, Lidou a Leom vydali, aby sme si relatívne zblízka obzreli Mt. Everest, sme sa vždy po túre o všeličom rozprávali s naším šerpom Dandim. Najviac nás zaujímalo, ako tam ľudia žijú – v mestách aj v dedinách, v dolinách i v horách, čím sa živia, aký majú vzťah k svojmu okoliu, zvieratám, svojmu životu. Mali sme čas, kým sme z horského letiska v Lukle vyšlapali na pozorovacie miesto na Kala Pattar (5 600 m n. m.), trvalo to týždeň a o niečo kratšie zasa nazad dolu.

nepal1Dandi nie je veľký filozof, ale má dobré pozorovacie schopnosti a už roky svojou krajinou prechádza s turistami krížom-krážom. Tak sme sa dozvedeli, že až do príchodu cestovateľskej vlny pred zhruba desiatimi rokmi sa ľudia živili hlavne ryžou, zemiakmi, zeleninou a strukovinami, že jaky sú chránené až tak, že sa okrem úrazu nesmú bez príčiny zabiť, že za cenu našej spiatočnej letenky by si Nepálčan mohol kúpiť dom a veľa iných zaujímavostí. Keď sme chodili okolo rozličných obradných stavieb – stupy, posvätné kamene a rituálne dosky, zdalo sa nám niekedy, že chodíme okolo náhrobných kameňov. Boli tak usporiadané, že pripomínali cintorín. Ukázalo sa, že všetky útvary majú náboženský pôvod. Preto sme sa Dandiho spýtali aj na pohrebné zvyklosti a na to, ako svojich zosnulých pochovávajú.

Teraz už vieme, že to je dosť zložitá otázka – podľa toho, kde ľudia žijú a akého sú vierovyznania. Veľa som sa dozvedel aj pri rozhovore s mladými mníchmi v budhistickom kláštore Pallahara blízko hlavného mesta Kathmandu.

Pod vplyvom blízkeho Tibetu je väčšina obyvateľov horských dedín v tejto oblasti budhistického vyznania. Ak zomrel obyvateľ dediny v pásme lesov a rodina má teda prístup k drevu, uskutoční sa trojdenný rituál puja (puža alebo puza). Zavolajú dvoch-troch lámov z najbližších kláštorov a tí začnú rituál, ktorým sa pokúsia vytvoriť pre zosnulého dobrú, pozitívnu energiu. Telo, obalené mnohými pruhmi látky je usadené na drevenej konštrukcii v rohu vyzdobenej miestnosti. Svietia sviečky z masla a vonné tyčinky. Prichádzajú návštevníci s darmi – zväčša je to ovocie, ryža alebo oblátky. Lámovia spievajú, recitujú texty k lepšiemu zrodeniu, doprevádzajú sa údermi na zvon, bubon, alebo trúbením na asi 3 m dlhé rohy. Na tretí deň telo mŕtveho spália. Na istý druh kamenného obetného stola – chortenu – nanosia narúbané drevo a na vrchol hranice položia telo zosnulého. Je už iba v poslednej vrstve bielej látky. Najstarší láma zapáli hranicu a ďalej sa modlí. Spevy aj modlitby sú v tibetštine a tento jazyk, domácim vlastne nezrozumiteľný, dodáva rituálu istú tajomnosť a vznešenost. Rituál pokračuje až do noci. Rodina pripraví pre všetkých prítomných jedlo.

Pozostatky po ohni sú zmiešané s hlinou a vytvarované do tsatsa – posvätného reliéfu, ktorý je na konci 49-dňového obdobia uložený do relikviára, alebo ponechaný pod veľkým rituálnym kameňom. Každý siedmy deň po úmrtí sa konajú v dome zosnulého špeciálne modlitby. Po troch, alebo štyroch týždňoch sa konajú modlitby shitro počas troch až pätnástich dní, čo závisí od finančných možností rodiny. Každý večer, na rozpálenom kameni ohniska, rodina obetuje pre ducha zomrelého tsampu – prepraženú jačmennú múku.

Bardo je lehota 49-tich dní od smrti a podľa tibetskej tradície je to stav existencie medzi smrťou a ďalším narodením, kedy vedomie už nie je spojené s fyzickým telom a zažíva rôzne stavy od najjasnejšieho vnímania reality (osvietenie) až po trápenie sa halucináciami, pozostatkami impulzov predošlých nemúdrych konaní. Po tejto lehote je už vyriešený budúci život minulej osoby a môže nastať jej znovuzrodenie. Pri smrti vysokého lámu alebo rinpoche sa konajú špeciálne rituály a telo je spálené vo zvláštnej komore.

nepal2Nad určitou hranicou, kde nie je drevo (a aj keby bolo, je dnes zakázané ho akokoľvek používať), nemožno nebožtíka spáliť. Je tam zároveň nedostatok vody, preto ho nemožno hodiť ani do vody (aj by si ju tým znečistili). Zem je tvrdá, do nej sa pochovať nedá. Preto sa tu odohrávajú tzv. nebeské tibetské pohreby (sky-burial). Tento názov hovorí, že telo je akoby „obetované nebesiam" a to takou formou, že ním nakŕmia supy. Tak sa vráti ľudské telo späť do životného cyklu prírody.

Telo zosnulého je obnažené a položené do kruhu z kameňov. Supy už vyčkávajú na skalnej rímse a keď láma obetuje do plameňov malého ohníka tsampu, bez okolkov sa pustia do akcie. Sú to obrovské vtáky s mohutnými zobákmi a ostrými pazúrmi, ľahko si s telom poradia. Po určitom čase sa ujmú povinnosti muži – „lámači kostí" a uľahčia supom ďalšiu konzumáciu. Z tela nezostane nič. Iný spôsob je ten, že je určený človek, ktorý po pohrebe telo rozseká a na tradičnom mieste ním nakŕmi vtáky. Oba spôsoby znamenajú pre pozostalých odpútanie sa od tela formou pozorovania rozkladu, rozsekávania či obetovania tela. Tento motív je v budhizme veľmi častý.

V tomto vnímaní je kŕmiť supy vlastným telom súcitný a prirodzený čin voči všetkým zúčastneným, teda voči mŕtvemu, supom aj okoloidúcim. Občas supov romanticky označujú za stelesnenie dakini, čo sú niečo ako víly, ktoré pomáhajú budhistom na ceste k vyslobodeniu.
 
V Nepále žije aj menší počet obyvateľov z mongolských oblastí a tí pochovávajú svojich mŕtvych za každých okolností do zeme. Dávajú im pritom do hrobu obľúbené predmety, obetné dary, mince a dokonca aj zvieratá. Dávať mŕtvemu do hrobu zbrane, ale často aj vdovu a služobníctvo, je pozostatok zvyku z minulosti. Iste nám to pripomenie zvyky egyptských faraónov, alebo možno aj starých Slovanov.

Na druhej strane, blízkosť Indie spôsobil historicky dávny prienik hinduistického náboženstva, ktoré vyznávali aj niektorí nepálski vladári. Ich viera prikazuje mŕtveho spáliť a popol zmiesť do rieky (smrť je pre hinduistov nečistá).

nepal3V Kathmande je rituálnym miestom pre tieto obrady Pashupatinah. Leo tam urobil pekné zábery. Tak, ako v Indii veriaci putujú do mesta Varanásí, aby sa ponorili do posvätnej Gangy, tak sa v Nepále ľudia túžia pomodliť na brehu rieky Bagmati. Keď pohrebné auto privezie zosnulého na breh rieky, príbuzní okolo neho zapália sviečky. Prechádzajú sa okolo neho a modlia sa. Telo v truhle podľa rozličných rituálov obklopujú darmi. K hlave mŕtveho postavia lampu, do rakvy vkladajú ryžové guľky, obilie, mince. Okolo krku má náhrdelníky z drevených perál a girlandy z kvetov, do úst mu v rámci rituálu nalejú mlieko. Telo potom preložia na betónovú plošinu – ghát, kde je pripravená hranica z dreva. Na nej sa telá spaľujú. Ženy blízke nebožtíkovi nahlas nariekajú. Na rozdiel od našej smútočnej čiernej sú oblečené do látok v žiarivých ružových, žltých a oranžových farbách. Aj mŕtve telo zahaľujú do týchto farieb. Všetky ženy sa do pol pása prezlečú do bielej látky a namáčajú si obradne v rieke vlasy. Muž, ktorý sa stará o pohreb nakoniec telo zbaví „darov" a zaťaží končatiny, aby sa pod vplyvom horúčavy automaticky nezmršťovali. Keď sa telo takto „hýbe", hinduisti veria, že to spôsobujú zlí duchovia. Preto ich najstarší syn z tela nebožtíka údermi vyháňa pripravenou palicou. Keď je hranica zapálená, obrad končí a príbuzní sa začnú rozchádzať. Hranica dohorí.

Všetky zvyšky sa zmetú do rieky. Neďaleko sa  kúpu deti, ale tie sú na horiace hranice zvyknuté...
 
František Poul © Slovenské pohrebníctvo

 



  Ostatné témy
Hrobár kedysi a dnes
Strážcovia tajomstva života a smrti
Pamätníčky popri cestách
Smútok zahaľujeme do čiernej
Zvyklosti v gréckokatolíckej cirkvi
 
  Záhadné schránky na cintorínoch
Rusínske rituály pochovávania
Syndróm zlomeného srdca
Ako žiť po strate blízkeho
Rómovia na Slovensku
 
Späť na tému Tvárou v tvár smútku
Podporte náš článok

Dnes je: 04.12.2020

Meniny má: Barbora

auto impex 1
Inzercia
02.12.2020

Vianočná ponuka Fiat

Zobraziť viac >
06.11.2020

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
Pohrebné služby sa za posledných 10 rokov

sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral