Záchrana zabudnutého cintorína
V rohu mojej izby stojí regál. V ňom mám poukladané všetky svoje knihy. Uprostred všetkých tých zväzkov je zastrčená i neveľká knižočka nesúca rovnaký názov ako dedina, kde žijem – Gajary. Čas od času si z nej prečítam zopár stránok. Ubehol viac ako rok odvtedy, čo som ju náhodne otvoril práve na začiatku kapitoly o gajarskej židovskej komunite. Pustil som sa do čítania.
V sedemnástom storočí sa v Gajaroch usadila malá skupinka židovských obchodníkov. Postupne obyvateľov židovského pôvodu pribúdalo. Rýchlo sa stali neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života v dedine, vlastnili obchody a vykonávali užitočné povolania. V Gajaroch bol židovský lekár, mäsiar, pekár, kováč... Komunita bola pomerne zámožná a mala vlastného rabína, preto sa rozhodla vybudovať synagógu. Vyrástla na námestíčku uprostred obce. Toto všetko som sa z knihy dozvedel. A čítal som ďalej.
V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia mala komunita asi 40 členov. Potom sa však prihnala druhá svetová vojna. Začalo neľútostné vyvražďovanie obyvateľov židovského pôvodu. Na konci vojny by ste v Gajaroch nenašli jediného žida. Synagóga bola zbúraná. Nezostalo temer žiadne miesto, ktoré by gajarských židov pripomínalo. Len jediné. Cintorín. Ale ani ten nezotrval v pôvodnom stave. Zlodeji rozkradli kovový plot, ktorým bol obohnaný, a odvliekli i nemálo náhrobkov. Potom pomaly upadal do zabudnutia. Viac sa autor knihy o cintoríne nezmieňoval. Našťastie, môj starký si naň pamätá a pozná i jeho presnú polohu. Nachádza sa v lese za dedinou. Zaviedol ma tam. Videl som však len zopár náhrobkov, väčšinou pováľaných. Medzi nimi rástli agáty. Zvyšok cintorína som si prehliadnuť nemohol. Agáty mi to nedovolili. Keď sme odchádzali, nemohol som si nevšimnúť, že v okolí cintorína sa povaľujú hory odpadkov. „O pár rokov už o cintoríne nebude vedieť nik," pomyslel som si s ľútosťou. „Pohltí ho agátový prales..."
O niekoľko mesiacov neskôr ma môj priateľ Jacob zobral na židovský cintorín v jeho dedine, v Sološnici. No ten vyzeral inak ako gajarský. Viedla k nemu pekná cestička a všetky náhrobky stáli.
V sedemnástom storočí sa v Gajaroch usadila malá skupinka židovských obchodníkov. Postupne obyvateľov židovského pôvodu pribúdalo. Rýchlo sa stali neodmysliteľnou súčasťou spoločenského života v dedine, vlastnili obchody a vykonávali užitočné povolania. V Gajaroch bol židovský lekár, mäsiar, pekár, kováč... Komunita bola pomerne zámožná a mala vlastného rabína, preto sa rozhodla vybudovať synagógu. Vyrástla na námestíčku uprostred obce. Toto všetko som sa z knihy dozvedel. A čítal som ďalej.
V tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia mala komunita asi 40 členov. Potom sa však prihnala druhá svetová vojna. Začalo neľútostné vyvražďovanie obyvateľov židovského pôvodu. Na konci vojny by ste v Gajaroch nenašli jediného žida. Synagóga bola zbúraná. Nezostalo temer žiadne miesto, ktoré by gajarských židov pripomínalo. Len jediné. Cintorín. Ale ani ten nezotrval v pôvodnom stave. Zlodeji rozkradli kovový plot, ktorým bol obohnaný, a odvliekli i nemálo náhrobkov. Potom pomaly upadal do zabudnutia. Viac sa autor knihy o cintoríne nezmieňoval. Našťastie, môj starký si naň pamätá a pozná i jeho presnú polohu. Nachádza sa v lese za dedinou. Zaviedol ma tam. Videl som však len zopár náhrobkov, väčšinou pováľaných. Medzi nimi rástli agáty. Zvyšok cintorína som si prehliadnuť nemohol. Agáty mi to nedovolili. Keď sme odchádzali, nemohol som si nevšimnúť, že v okolí cintorína sa povaľujú hory odpadkov. „O pár rokov už o cintoríne nebude vedieť nik," pomyslel som si s ľútosťou. „Pohltí ho agátový prales..."O niekoľko mesiacov neskôr ma môj priateľ Jacob zobral na židovský cintorín v jeho dedine, v Sološnici. No ten vyzeral inak ako gajarský. Viedla k nemu pekná cestička a všetky náhrobky stáli.
Späť na tému O cintorínoch
