Rozhovor s hlavnou architektkou mesta Bratislava
Cintorínska architektúra by mala podľa nej vždy ostať svedectvom svojej doby. Na cintorínoch ju fascinuje ticho a istý druh harmónie, ktorá je znakom úcty k tým, ktorí tam našli posledný odpočinok. Jej vízia o nových bratislavských cintorínoch je do budúcnosti jasná – aby sa stali pútnickým miestom nielen pre pozostalých, ale aj pre architektov z celého sveta. Hovoríme s Ing. arch. Ingrid Konrad – hlavnou architektkou mesta Bratislava.
Na poste architektky hlavného mesta Bratislavy ste ešte len pár týždňov, avšak vaše bohaté skúsenosti ste si priniesli aj z Viedne, kde ste pôsobili. Ako z (architektonickej stránky) vnímate cintorínsku architektúru v Bratislave a na čo by ste radi poukázali? Znepokojuje, alebo naopak príjemne prekvapuje niečo, čo by ste radi vyriešili?
Paradoxne svetu asi najznámejší je ten najmenší z bratislavských cintorínov – časť pôvodného židovského cintorína na brehu Dunaja pri západnom portáli tunela pod hradným vrchom, kde je aj hrob významného rabína Chatama Sofera. Kvôli nemu sem chodievajú návštevníci zo všetkých kontinentov. Ale aj ostatné historické cintoríny: Evanjelický pri Kozej bráne, Mikulášsky, Ondrejský (na obr.), ale aj židovské cintoríny na Žižkovej ulici – stoja za pozornosť Bratislavčanov a hostí Bratislavy. No ešte im k tomu, aby sa zaskveli ich historické hodnoty, mnohé chýba. Často bolo oplotenie historického cintorína nahradené modernou konštrukciou - napríklad okolo cintorína pri Kozej bráne, čo bolo v princípe dobre architektonicky zvládnuté a pohľadový betón má dnes príjemnú patinu. Ale vstupné priestory s príslušenstvom v podobe kontajnera pôsobia odpudzujúco. Ďalším problémom je údržba a náhradné výsadby. Príkladom je Račiansky cintorín, kde postupne vymizla vysoká zeleň.
Skvostom modernej architektúry je Bratislavské krematórium od Ferdinanda Milučkého, aj vo Viedni som sa stretla s jeho obdivovateľmi.
V Rakúsku je najväčší viedenský cintorín v Simmeringu, ktorý je svojou rozlohou a dĺžkou pochovávania desaťkrát väčší ako jeden z najväčších bratislavských cintorínov – Ružinovský cintorín. Naši západní susedia sú vo veľa ohľadoch perfekcionisti, nesmierne hrdí na svoju krajinu a dejiny. Je nejakým spôsobom cítiť rozdielnosť kultúr v oblasti cintorínskej architektúry - slovenskej a rakúskej, hoci ide o dve blízke kultúry?
Bratislavské cintoríny a ich lokality majú svoju tradíciu. Vznikali za hradbami a aj po ich zbúraní sa rozširovali na svojich pôvodných územiach. Podobne je to aj vo Viedni, pochádzame z toho istého kultúrneho okruhu. V Bratislave sa nepresadila alebo nevznikla myšlienka, ako tomu bolo neskôr v polovici 19.storočia po zbúraní hradieb vo Viedni, založiť centrálny cintorín. Takto ostali historické cintoríny v rámci súčasného mesta často na exponovaných miestach, kde prebrali popri základnej funkcii aj rolu mestskej parkovej zelene. Centrálny cintorín vo Viedni (na obrázkoch), spôsobil zavretie a likvidáciu pôvodných historických cintorínov a ich zmenu na parky s malými výnimkami akou je cintorín Sankt Marx, kde je medzi inými významnými Viedenčanmi pochovaný aj W.A. Mozart. 
Tým sa ale podoba historického cintorína ako napríklad Ondrejský cintorín v Bratislave vytratila z mestských častí Viedne. A v 20. storočí boli založené aj nové cintoríny, keďže Centrálny cintorín kapacitne nepostačoval – ale ani jeden nevznikol ako pozoruhodné architektonické dielo.
Hovorí sa, že na Centrálnom cintoríne je pochovaných už viac ľudí, ako žije vo Viedni – okolo troch miliónov. So svojimi dva a pol hektármi je po dvojnásobne veľkom Hamburgskom cintoríne Ohlsdorf druhým najväčším v Európe. Bol už viackrát rozširovaný, čo sa dalo, pretože mesto si nechalo rezervné plochy.
Nie náhodou bol Sigmund Freud Viedenčan. Pre Viedeň je typická taká melancholicko-depresívna nálada so sklonom k morbídnosti s dávkou čierneho humoru. Len vo Viedni mohlo vzniknúť slovné spojenie „schöne Leich“- v preklade „krásna mŕtvola“. Jeho pôvod siaha do druhej polovice 19.storočia, keď začali mešťania usporadúvať okázalé pohreby na spôsob šľachty a v podstate ho začujete na pohreboch aj dnes. Privátne pohrebné služby majú svoje priestory na hlavných uliciach a námestiach, vo výkladoch môžete „obdivovať“ urny, v predajni sarkofágy...
Mesto Bratislava sa už pár rokov rozhoduje, ktorú lokalitu vyberie pre nový celomestský cintorín. Jediným voľným cintorínom je údajne Ružinovský. Jeho kapacita postačí na asi päť až šesť rokov. Správa cintorínov potrebuje ročne asi 600 nových klasických hrobových miest. Ako vidíte riešenie tohto problému, alebo i celkovo, možnosti a fungovanie správy cintorínov hlavného mesta?
Dozvedela som sa, že o túto oblasť sa zaujímalo aj niekoľko podnikateľských subjektov, zatiaľ ale bez výsledku. Myslím, že zdravý mix medzi mestom a privátnymi organizáciami by mohol optimálne zabezpečiť funkčnosť bratislavských cintorínov. Cintoríny by mali svojim umiestnením funkčne pokryť určitú mestskú lokalitu. V územnom pláne mesta sú rezervované plochy na nové cintoríny – jeden by mal byť na rozhraní katastra Rača a Vajnory, pod svahom Malých Karpát, ďalší v najväčšej mestskej časti Jarovce oproti zjazdu z diaľnice D4 na Viedeň.
Ako by ste si ako architektka predstavovali víziu nového pietneho miesta pre Bratislavčanov? Čo vám tu v súčasnosti chýba a čo vás naopak inšpiruje?
Sama som sa aj tejto problematike venovala na Fakulte architektúry vo Viedni, kedy sme so študentami riešili zadania na túto tému. Je šanca, aby v Bratislave vznikli nové zaujímavé miesta posledného odpočinku, ktoré by niesli stopu našej kultúry a vytvárali pre mesto miesto kľudu a piety, oddychu a meditácie. Dobrá architektúra takejto verejnej stavby by mala byť výsledkom verejnej architektonickej súťaže, pretože aj plochy nových cintorínov majú slúžiť ako verejná zeleň.
Navštívili ste v zahraničí niektoré cintoríny, ktoré vás upútali svojou architektúrou či drobnými architektonickými prvkami? Čo vo vás zanechalo nezabudnuteľný dojem?
Cintoríny, či staré či nové prezrádzajú veľmi veľa o kultúre toho ktorého národa. Mňa fascinuje obnaženie kultúry práve pri pozorovaní takýchto miest alebo obradov. Videla a zažila som novozaložený cintorín v Igualade pri Barcelone od architektov Enrica Mirallesa a Carme Pinosa. Architektom sa podarilo vytvoriť priestor pre ticho a spomienky, miesto z moderných materiálov, ktoré definujú priestor svojimi logickými formami a farbou: železo, betón, prírodný kameň. Celkový priestor je nejasný, prechádzate z jednej priestorovej situácie do druhej, každá vzbudzuje nové emócie. Tak, ako život... Cintorín sa kvôli svojej architektúre stal pútnickým miestom nielen pre pozostalých, ale aj pre architektov z celého sveta. Takými by mali byť aj nové bratislavské cintoríny.
Aký typ cintorínskej architektúry vás v slovenských podmienkach najviac fascinuje ako architektku? Je to skôr strohá prísnosť a udržiavanosť vojenských cintorínov, utrpenie i minulosť židovských cintorínov, alebo staré slovanské cintoríny?
Ako celkovo architektúra, aj architektúra cintorínov, by mala vychádzať z miesta a kultúrneho zázemia, kde vzniká a pre koho vzniká. Objekt poslednej rozlúčky by mal transformovať transcendentné do materiálov, zanechať trvalý zážitok, sprevádzať žiaľ a pietu nanajvýš dôstojne. Aj funkčné riešenie je veľmi dôležité. Možno oddeliť prístup k obradom tak, aby sa obradníci a po nich nasledujúci nestretávali – sú to často veľmi rušivé momenty... V jednej miestnosti sa stretnú tí, ktorí traumu rozlúčky majú už za sebou a tí, ktorých to ešte čaká.
Mňa fascinuje na cintorínoch ticho a istý druh harmónie. Myslím, že aj to je znak úcty k tým, ktorí tam našli posledný odpočinok – preto treba v prípade plánovaných cintorínov brať na tento zreteľ veľký ohľad. Ich plánovaná poloha blízko hlavných dopravných ťahov si bude vyžadovať dobré riešenie na odhlučnenie areálu.
Cintoríny zriadené ako záhrady večného odpočinku si vyžadujú aj estetickú úpravu prostredia, vyplneného práve kvetmi a zeleňou. Ako vnímate architektúru bratislavských cintorínov o pár rokov - majú si uchovávať svoje čaro pietnych spomienok, alebo sa aj prispôsobiť dnešnej dobe? Ako architektonicky stvárniť to pominuteľné s tým súčasným?
Cintoríny by si mali zachovať v pôvodnej podobe a je to len prirodzené, že by mali ostať svedectvom doby. Aj ich architektúra. Treba venovať úsilie udržiavaniu ich pôvodných architektonických hodnôt a zachovaniu zelene. Nemali by niesť stopy devastácie a zanedbanej starostlivosti. Je to vyjadrenie neúcty k predkom a znakom nekultúrnosti. Pominuteľné sa stvárniť nedá, ale malo by –ako sa hovorí, na dobre riešenom cintoríne doslova „visieť vo vzduchu“ a osloviť. Na cintoríne nehrá rolu čas a to je fenomén, ktorý si vždy uvedomím. Prekročením brány cintorína sa pre mňa zastaví čas. Pietne miesto ma vytrhne z toho súčasného, ktoré je pominuteľné a otvorí mi priestor na zamyslenie nad minulosťou a budúcnosťou...
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
Profil Ingrid Konrad
Študovala architektúru v Bratislave a vo Viedni, kde žije od roku 1986. Od roku 1990-2005 prednášala na Fakulte architektúry tému „Architektúry a voľné priestranstvo“. Od roku 1995 je členkou Komory architektov pre Viedeň, Dolné Rakúsko a Burgenland a má vlastnú architektonickú kanceláriu vo Viedni a Dolnom Rakúsku,v rokoch 2006-2011 aj ateliér v Bratislave. Popri desiatkach projektov a realizácií v oblasti bytovej, obchodnej a priemyselnej architektúry sa venuje urbanizmu, rozvoju mesta a krajinnej architektúre. Popri početných publikáciách natočila dokumentárny film “Brány do mesta/ Tore in die Stadt“o okrajových častiach mesta Viedeň a Bratislava a o urbánnom priestore medzi nimi.
Na poste architektky hlavného mesta Bratislavy ste ešte len pár týždňov, avšak vaše bohaté skúsenosti ste si priniesli aj z Viedne, kde ste pôsobili. Ako z (architektonickej stránky) vnímate cintorínsku architektúru v Bratislave a na čo by ste radi poukázali? Znepokojuje, alebo naopak príjemne prekvapuje niečo, čo by ste radi vyriešili?
Paradoxne svetu asi najznámejší je ten najmenší z bratislavských cintorínov – časť pôvodného židovského cintorína na brehu Dunaja pri západnom portáli tunela pod hradným vrchom, kde je aj hrob významného rabína Chatama Sofera. Kvôli nemu sem chodievajú návštevníci zo všetkých kontinentov. Ale aj ostatné historické cintoríny: Evanjelický pri Kozej bráne, Mikulášsky, Ondrejský (na obr.), ale aj židovské cintoríny na Žižkovej ulici – stoja za pozornosť Bratislavčanov a hostí Bratislavy. No ešte im k tomu, aby sa zaskveli ich historické hodnoty, mnohé chýba. Často bolo oplotenie historického cintorína nahradené modernou konštrukciou - napríklad okolo cintorína pri Kozej bráne, čo bolo v princípe dobre architektonicky zvládnuté a pohľadový betón má dnes príjemnú patinu. Ale vstupné priestory s príslušenstvom v podobe kontajnera pôsobia odpudzujúco. Ďalším problémom je údržba a náhradné výsadby. Príkladom je Račiansky cintorín, kde postupne vymizla vysoká zeleň.Skvostom modernej architektúry je Bratislavské krematórium od Ferdinanda Milučkého, aj vo Viedni som sa stretla s jeho obdivovateľmi.
V Rakúsku je najväčší viedenský cintorín v Simmeringu, ktorý je svojou rozlohou a dĺžkou pochovávania desaťkrát väčší ako jeden z najväčších bratislavských cintorínov – Ružinovský cintorín. Naši západní susedia sú vo veľa ohľadoch perfekcionisti, nesmierne hrdí na svoju krajinu a dejiny. Je nejakým spôsobom cítiť rozdielnosť kultúr v oblasti cintorínskej architektúry - slovenskej a rakúskej, hoci ide o dve blízke kultúry?
Bratislavské cintoríny a ich lokality majú svoju tradíciu. Vznikali za hradbami a aj po ich zbúraní sa rozširovali na svojich pôvodných územiach. Podobne je to aj vo Viedni, pochádzame z toho istého kultúrneho okruhu. V Bratislave sa nepresadila alebo nevznikla myšlienka, ako tomu bolo neskôr v polovici 19.storočia po zbúraní hradieb vo Viedni, založiť centrálny cintorín. Takto ostali historické cintoríny v rámci súčasného mesta často na exponovaných miestach, kde prebrali popri základnej funkcii aj rolu mestskej parkovej zelene. Centrálny cintorín vo Viedni (na obrázkoch), spôsobil zavretie a likvidáciu pôvodných historických cintorínov a ich zmenu na parky s malými výnimkami akou je cintorín Sankt Marx, kde je medzi inými významnými Viedenčanmi pochovaný aj W.A. Mozart. Tým sa ale podoba historického cintorína ako napríklad Ondrejský cintorín v Bratislave vytratila z mestských častí Viedne. A v 20. storočí boli založené aj nové cintoríny, keďže Centrálny cintorín kapacitne nepostačoval – ale ani jeden nevznikol ako pozoruhodné architektonické dielo.Hovorí sa, že na Centrálnom cintoríne je pochovaných už viac ľudí, ako žije vo Viedni – okolo troch miliónov. So svojimi dva a pol hektármi je po dvojnásobne veľkom Hamburgskom cintoríne Ohlsdorf druhým najväčším v Európe. Bol už viackrát rozširovaný, čo sa dalo, pretože mesto si nechalo rezervné plochy.
Nie náhodou bol Sigmund Freud Viedenčan. Pre Viedeň je typická taká melancholicko-depresívna nálada so sklonom k morbídnosti s dávkou čierneho humoru. Len vo Viedni mohlo vzniknúť slovné spojenie „schöne Leich“- v preklade „krásna mŕtvola“. Jeho pôvod siaha do druhej polovice 19.storočia, keď začali mešťania usporadúvať okázalé pohreby na spôsob šľachty a v podstate ho začujete na pohreboch aj dnes. Privátne pohrebné služby majú svoje priestory na hlavných uliciach a námestiach, vo výkladoch môžete „obdivovať“ urny, v predajni sarkofágy...
Mesto Bratislava sa už pár rokov rozhoduje, ktorú lokalitu vyberie pre nový celomestský cintorín. Jediným voľným cintorínom je údajne Ružinovský. Jeho kapacita postačí na asi päť až šesť rokov. Správa cintorínov potrebuje ročne asi 600 nových klasických hrobových miest. Ako vidíte riešenie tohto problému, alebo i celkovo, možnosti a fungovanie správy cintorínov hlavného mesta?
Dozvedela som sa, že o túto oblasť sa zaujímalo aj niekoľko podnikateľských subjektov, zatiaľ ale bez výsledku. Myslím, že zdravý mix medzi mestom a privátnymi organizáciami by mohol optimálne zabezpečiť funkčnosť bratislavských cintorínov. Cintoríny by mali svojim umiestnením funkčne pokryť určitú mestskú lokalitu. V územnom pláne mesta sú rezervované plochy na nové cintoríny – jeden by mal byť na rozhraní katastra Rača a Vajnory, pod svahom Malých Karpát, ďalší v najväčšej mestskej časti Jarovce oproti zjazdu z diaľnice D4 na Viedeň.
Ako by ste si ako architektka predstavovali víziu nového pietneho miesta pre Bratislavčanov? Čo vám tu v súčasnosti chýba a čo vás naopak inšpiruje?
Sama som sa aj tejto problematike venovala na Fakulte architektúry vo Viedni, kedy sme so študentami riešili zadania na túto tému. Je šanca, aby v Bratislave vznikli nové zaujímavé miesta posledného odpočinku, ktoré by niesli stopu našej kultúry a vytvárali pre mesto miesto kľudu a piety, oddychu a meditácie. Dobrá architektúra takejto verejnej stavby by mala byť výsledkom verejnej architektonickej súťaže, pretože aj plochy nových cintorínov majú slúžiť ako verejná zeleň.
Navštívili ste v zahraničí niektoré cintoríny, ktoré vás upútali svojou architektúrou či drobnými architektonickými prvkami? Čo vo vás zanechalo nezabudnuteľný dojem?
Cintoríny, či staré či nové prezrádzajú veľmi veľa o kultúre toho ktorého národa. Mňa fascinuje obnaženie kultúry práve pri pozorovaní takýchto miest alebo obradov. Videla a zažila som novozaložený cintorín v Igualade pri Barcelone od architektov Enrica Mirallesa a Carme Pinosa. Architektom sa podarilo vytvoriť priestor pre ticho a spomienky, miesto z moderných materiálov, ktoré definujú priestor svojimi logickými formami a farbou: železo, betón, prírodný kameň. Celkový priestor je nejasný, prechádzate z jednej priestorovej situácie do druhej, každá vzbudzuje nové emócie. Tak, ako život... Cintorín sa kvôli svojej architektúre stal pútnickým miestom nielen pre pozostalých, ale aj pre architektov z celého sveta. Takými by mali byť aj nové bratislavské cintoríny.
Aký typ cintorínskej architektúry vás v slovenských podmienkach najviac fascinuje ako architektku? Je to skôr strohá prísnosť a udržiavanosť vojenských cintorínov, utrpenie i minulosť židovských cintorínov, alebo staré slovanské cintoríny?
Ako celkovo architektúra, aj architektúra cintorínov, by mala vychádzať z miesta a kultúrneho zázemia, kde vzniká a pre koho vzniká. Objekt poslednej rozlúčky by mal transformovať transcendentné do materiálov, zanechať trvalý zážitok, sprevádzať žiaľ a pietu nanajvýš dôstojne. Aj funkčné riešenie je veľmi dôležité. Možno oddeliť prístup k obradom tak, aby sa obradníci a po nich nasledujúci nestretávali – sú to často veľmi rušivé momenty... V jednej miestnosti sa stretnú tí, ktorí traumu rozlúčky majú už za sebou a tí, ktorých to ešte čaká.
Mňa fascinuje na cintorínoch ticho a istý druh harmónie. Myslím, že aj to je znak úcty k tým, ktorí tam našli posledný odpočinok – preto treba v prípade plánovaných cintorínov brať na tento zreteľ veľký ohľad. Ich plánovaná poloha blízko hlavných dopravných ťahov si bude vyžadovať dobré riešenie na odhlučnenie areálu.
Cintoríny zriadené ako záhrady večného odpočinku si vyžadujú aj estetickú úpravu prostredia, vyplneného práve kvetmi a zeleňou. Ako vnímate architektúru bratislavských cintorínov o pár rokov - majú si uchovávať svoje čaro pietnych spomienok, alebo sa aj prispôsobiť dnešnej dobe? Ako architektonicky stvárniť to pominuteľné s tým súčasným?
Cintoríny by si mali zachovať v pôvodnej podobe a je to len prirodzené, že by mali ostať svedectvom doby. Aj ich architektúra. Treba venovať úsilie udržiavaniu ich pôvodných architektonických hodnôt a zachovaniu zelene. Nemali by niesť stopy devastácie a zanedbanej starostlivosti. Je to vyjadrenie neúcty k predkom a znakom nekultúrnosti. Pominuteľné sa stvárniť nedá, ale malo by –ako sa hovorí, na dobre riešenom cintoríne doslova „visieť vo vzduchu“ a osloviť. Na cintoríne nehrá rolu čas a to je fenomén, ktorý si vždy uvedomím. Prekročením brány cintorína sa pre mňa zastaví čas. Pietne miesto ma vytrhne z toho súčasného, ktoré je pominuteľné a otvorí mi priestor na zamyslenie nad minulosťou a budúcnosťou...
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
Profil Ingrid Konrad
Študovala architektúru v Bratislave a vo Viedni, kde žije od roku 1986. Od roku 1990-2005 prednášala na Fakulte architektúry tému „Architektúry a voľné priestranstvo“. Od roku 1995 je členkou Komory architektov pre Viedeň, Dolné Rakúsko a Burgenland a má vlastnú architektonickú kanceláriu vo Viedni a Dolnom Rakúsku,v rokoch 2006-2011 aj ateliér v Bratislave. Popri desiatkach projektov a realizácií v oblasti bytovej, obchodnej a priemyselnej architektúry sa venuje urbanizmu, rozvoju mesta a krajinnej architektúre. Popri početných publikáciách natočila dokumentárny film “Brány do mesta/ Tore in die Stadt“o okrajových častiach mesta Viedeň a Bratislava a o urbánnom priestore medzi nimi.
Späť na tému Architektúra
