Význam zelene v historickom vývoji pohrebísk v Európe

03.03.2020

Význam zelene na pohrebiskách

Chápanie cintorína ako plochy zelene so zámernou záhradne – architektonickou kompozíciou je v historickom vývoji pohrebísk pomerne nové. Význam zelene na pohrebiskách spočíval spočiatku najmä v jej symbolike a ako označovanie miest hrobov. Na stredovekých kresťanských cintorínoch, situovaných v tesnej blízkosti kostolov na vysvätenej pôde, boli vysádzané stromy s mytologickým významom a dreviny z okolitej prírody. Keďže však cintoríny v okolí kostolov boli výrazne plošne obmedzené, vegetácia bola často úplne vytlačená hrobmi. Článok pripravila Ing. Denisa Halajová PhD., z Katedry záhradnej a krajinnej architektúry v Nitre.

Vzhľad dnešných európskych pohrebísk je ovplyvnený až zmenou v dobe osvietenstva, keď bolo v Paríži z hygienických dôvodov v r. 1765 zrušené pochovávanie v okolí kostolov. Významným krokom bolo tiež vydanie Napoleonského dekrétu o pohrebníctve  z r. 1804, ktorý odobral cirkvi právo pochovávať a táto povinnosť, rovnako aj budovanie pohrebísk a obradných siení boli prevedené na obce a mestá. Novo vznikajúce pohrebiská mali už zámernú záhradno-architektonickú kompozíciu, základné členenie plochy bolo pravidelné. Výber rastlín bol ovplyvnený ich symbolikou (večnosť, pominuteľnosť, večná láska a pod.), používali sa najmä lipy, platany, tuje, tisy, brečtan, zimozeleň, ruže. Prvý krát sa objavuje pri tvorbe pohrebísk aj požiadavka vzdelávať a pozdvihovať návštevníkov, a to aj prostredníctvom výberu rastlín, a cintorín sa je už chápaný aj ako plocha zelene.

Pod vplyvom osvietenstva, racionalizmu a neskôr romantizmu sa menia aj predstavy človeka spojené so smrťou, život je chápaný ako súčasť prirodzeného kolobehu prírody, a smrť je vnímaná ako večný spánok, posledný odpočinok. Tomuto pojatiu vyhovujú sentimentálne úpravy pohrebísk späté s prírodou a predstava cintorína ako rajskej záhrady. Spolu s obdivom tvorby anglických prírodne – krajinárskych parkov to prispelo k zakladaniu cintorínov podľa zásad prírodne – krajinárskeho parku, k budovaniu mauzóleív súkromných záhradách, či návratu k prírode v podobe lesných cintorínov.

Najvýznamnejším predelom v cintorínskej kultúre Európy bolo otvorenie cintorína Pére Lachaise v Paríži v roku 1807. Cintorín bol navrhnutý ako malebná zvlnená parková krajina a čoskoro sa stal veľmi obľúbeným a vzorom krajinárskych cintorínov v celom svete. Na cintoríne boli vysádzané dreviny chápané ako tradičné znaky smútku – topole, cyprusy a smútočné vŕby, doplnené o kvitnúce a voňavé kry.
 
cintorin-Lachaise


Preplnenosť pohrebísk a epidémie si vyžiadali hľadanie nových foriem pohrebísk aj v USA a v rovnakom čase aj vo Veľkej Británii. Ako vzor slúžil práve parížsky cintorín Pére Lachaise so svojou parkovou úpravou. V USA bol prvým tzv. vidieckym alebo krajinným cintorínom Mount Auburn pri Bostone, nazývaný aj “Pére Lachaise Ameriky“ (1831). Cintorín Mount Auburn bol vlastne prvým “krajinárskym parkom“ v otvoreným pre verejnosť, ročne ho navštívilo až  60-tisíc návštevníkov a jeho popularita bola podnetom pre vznik prvých verejných parkov v USA.

Zdvojnásobenie počtu obyvateľov Londýna v prvej polovici 19. storočia prinieslo problémy s priestorom a hygienou na farských pohrebiskách. Preto v r. 1982 parlament povolil budovanie súkromných pohrebísk mimo Londýna a v priebehu jedného desaťročia bolo vybudovaných sedem nových pohrebísk známych ako “The Magnificent Seven”, medzi ktoré patrili aj pohrebiská All Soules Cemetery v Kensal Green (1833), nazývaný aj „Pére Lachaise Británie“. Abney Park Cemetery (1840) v Londýne bol založený ako arborétum významným záhradníkom Johnom C. Loudonom s viac ako 2500 druhmi drevín a stal sa aj turistickou atrakciou. Loudon chápal cintorín ako priestor, ktorý uchováva historické záznamy, zlepšuje morálku a vkus a jeho botanické bohatstvo kultivuje intelekt.

V Nemecku  vznikol ako prvý parkový cintorín v Hamburgu – Ohlsdorfe v r. 1877, ktorý je dodnes najväčším parkovým cintorínom v Európe, výrazne ovplyvňuje dodnes vzhľad pohrebísk v Nemecku a budeme sa mu venovať podrobnejšie v ďalšom čísle časopisu.
Vo Švédsku v 19. storočí boli priaznivé podmienky pre vznik a rozvoj lesných cintorínov. Najznámejším z lesných cintorínov sa stal cintorín v Enskede pri Štokholme zrealizovaný v r. 1915 – 1940 podľa návrhu architektov Gunnara Asplunda a Sigurda Lewerentza, ktorí zavrhli pri riešení tradičné európske architektonické typy cintorínov ako miest mŕtvych a vrátili sa k severským krajinárskym tradíciám a spätosti s prírodou, krajinou.

Na severské tradície lesných cintorínov a európske parkové cintoríny nadväzuje súčasná tvorba tzv. krajinných cintorínov, využívajúcich prírodné danosti lokality pohrebiska. K takýmto príkladom patrí napr.  cintorín v Novom Meste – Srebrnice v Slovinsku (r. 2000), ktorý pripomína najznámejší lesný cintorín v Štokholme, či minimalistické riešenie cintorína v Mníchove – Riem (2000). Súčasná tvorba cintorínov smeruje k čoraz väčšiemu podielu zelene na pohrebiskách, k väčšej spätosti cintorína s krajinou, jej prírodou a históriou, teda ku krajinným typom cintorínov, ktoré sú aj z hľadiska ekonomického menej náročné na údržbu.
 
cintorin-Lachaise_2008
Späť na tému Architektúra
Podporte náš článok

Dnes je: 27.01.2021

Meniny má: Bohuš

auto impex 1
Inzercia
11.01.2021

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
02.12.2020

Mimoriadna ponuka Fiat

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral