Náhľady vydaní 2014


Štvrtý ročník vydávania magazínu je logickým pokračovaním úspešnosti jeho predchádzajúcich dielov. V tomto náhľade sme priniesli novinku, u každého čísla sme nahradili sprievodné slovo redakcie originálnym editoriálom, ktorý bol uverejnený v danom čísle.


Späť do archívu
 

Slovenské pohrebníctvo IV/2014
 

SP_12_2014_obalka 15. 12. 2014 - Editoriál Ladislava Stríža

Vážení čitatelia,

ku koncu roka zvykneme rekapitulovať ten predošlý. Nie je tomu inak ani v tomto prípade, zvlášť preto, lebo rok 2014 bol bohatý na prekvapivé udalosti týkajúce sa našej oblasti a taktiež bol rokom pre Slovenskú asociáciu pohrebných a kremačných služieb významným pre aktivity, ktoré organizovala a ktorých sa zúčastnila.

Na začiatku roka sa SAPaKS a jej redaktori stali súčasťou výstavy Kamenár 2014, kde vo svojom stánku prezentovali svoju činnosť a nadviazali množstvo kontaktov pre budúcnosť. Už o pár týždňov neskôr sa zúčastnili medzinárodnej výstavy TANEXPO v Bologni, z ktorej priniesli obrazovú reportáž na stránkach Slovenského pohrebníctva.

28. – 30. mája sa v Düsseldorfe konala konferencia celosvetovej organizácie FIAT-IFTA, na ktorej sme nemohli chýbať. Zástupcovia SAPaKs a naši novinári zdokumentovali jej priebeh a výsledky prezentovali na domovskom webe www.sapaks.sk a v magazíne Slovenské pohrebníctvo.

Ani príchodom uhorkovej sezóny aktivita redakcie neochabla. Séria článkov venujúca sa našej histórii zameraná na staré krypty sa stretla s veľkým ohlasom čitateľov. Rozhodli sme sa preto rozšíriť záber reportáží i na okolité štáty. Slovenské krypty sú zväčša neprístupné, alebo otvorené len pár dní v roku. U našich susedov je to inak. Urobili z nich turistické atrakcie, ktoré prinášajú nemalé finančné prostriedky ich správcom. Veríme, že i vďaka našej osvete sa v tejto oblasti začnú lámať ľady a slovenský človek si uvedomí, že investície do našej histórie môžu nielen pozdvihnúť slovenské sebavedomie, ale i priniesť osoh v rámci regiónov.

S približujúcou sa jeseňou nastal čas prípravy na tradičné sviatky, akými sú čas Dušičiek a čas Vianoc. S obidvomi sa spájajú návštevy cintorínov a miest posledného odpočinku našich blízkych. Tu by sme sa chceli pozastaviť.

Každoročne oslovujeme všetky väčšie mestá, nehovoriac o krajských, so žiadosťou o poskytnutie informácií ohľadom organizácie a priebehu týchto sviatkov. Tento rok sme ostali sklamaní. Z niektorých miest neprišla žiadna odpoveď, podobne ako aj od autobusového dopravcu Slovak Lines a Železníc SR. Pravdepodobne je pre nich náš portál, v čase jesene s návštevnosťou vyše 20 tisíc denne, nezaujímavý. Čo je však paradoxné, komplexné informácie sme nenašli ani nikde inde, to znamená, že ani iné médiá nepreniesli takýto servis.

Jesenný čas so sebou priniesol plánované udalosti, ktoré posúvajú podnikanie a poskytovanie služieb v oblasti pohrebníctva o hodný kus vpred. V novembri prebehla Medzinárodná konferencia štátov V4 pod názvom Právo na ľudskú dôstojnosť. Jej cieľom bolo zvýšenie úrovne poskytovania služieb, spoločná rezolúcia, ktorá zabezpečí integritu pri uplatňovaní požiadaviek poskytovateľov služieb a občanov v jednotlivých štátoch. Ide najmä o spoluprácu a zjednotenie zákonov, ktoré nemajú byť rozporne nastavené. Spoločná rezolúcia je vlastne nástrojom, ktorý môžu využiť podnikatelia i politici pri úprave doterajších pohrebných zákonov. Všetkým, ktorým záleží na slovenskom pohrebníctve a zúčastnili sa konferencie, chceme i touto formou poďakovať.

Na záver treba dodať, že konferencia len odštartovala pohrebný týždeň na výstavisku Expo Center Trenčín. Program pokračoval súťažou krajín V4 vo výkope hrobov a súčasne začala už Druhá medzinárodná výstava Slovak Funeral 2014. Preto i v tomto čísle venujeme podstatnú časť práve týmto udalostiam.

Ladislav Stríž                                        Pozrite si celé číslo magazínu

Slovenské pohrebníctvo III/2014
 

SP_09_2014_obalka 15. 10. 2014 - Editoriál Pavla Onderu

Vážení čitatelia,
občas si kladiem otázku: „Kde sú hranice?“ Nemám teraz na mysli štátne hranice, ani pomyselné hranice medzi dobrom a zlom, mám na mysli hranice morálky a etiky, za ktoré je človek ochotný zájsť pri honbe za majetkom, peniazmi.

Pohybujem sa v oblasti, kde sa o smrti hovorí, kde je smrť takpovediac na dosah ruky, kde sa o nej píše a snaží sa s ňou vyrovnať, kde sa stretávam s ľuďmi, ktorí smrť naoko ignorujú, nepripúšťajú si ju k telu a na druhej strane s ľuďmi, ktorí o nej hovoria s rešpektom, ktorí vedia cítiť s umierajúcimi i pozostalými a ktorí majú úctu k človeku od jeho počatia v lone matky až po jeho odloženie v urne na sekretári, či v zemi na cintoríne.

Podobne, ako väčšina z vás, i ja mám rodinu, blízkych, príbuzných, známych, dokonca sú mi blízke osoby, ktoré som nikdy nestretol, ale ich životné príbehy sú verejne známe, ich činy ušľachtilé, vzbudzujúce istú dávku náklonnosti a spolupatričnosti. Uvedomujem si, aké dôležité a potrebné sú implantáty vyrobené za použitia ľudských tkanív. Preto, ak by ma niekto oslovil so žiadosťou o schválenie odberu, s najväčšou pravdepodobnosťou by uspel. Chcem o tom ale rozhodovať ja sám. Chcem, aby sa moje telo tešilo úcte a dôstojnosti aká ľudskému jedincovi prináleží bez ohľadu na to či žijem alebo už nie.

Myšlienka používania náhrad vyrobených za použitia častí ľudských tiel je vysoko humánna a čistá. Fakt, že mŕtvi zachraňujú a predlžujú život živým sa iste nikomu neprotiví. Až do určitej chvíle. Keď sa to dotkne ich samotných, a to ešte aj spôsobom v dnešných dobách neslýchaným.

Keď potrebujem koleso, aby som došiel do cieľa a moje je vyfučané, poprosím suseda, zastavím okoloidúce auto a požiadam o pomoc, prípadne ponúknem kompenzáciu, ktorá by adekvátne nahradila ochotu a pomoc. Keď sa mi stane, že mi v domácnosti dôjde soľ, zaklopem na vedľajšie dvere a poprosím, požiadam
o pomoc. Nejdem a neodcudzím, neukradnem koleso susedovi, okoloidúcemu, nevylomím dvere a nezoberiem si soľ.

Sú však prípady, kedy sa toto deje, a to na tom najcitlivejšom mieste. Ak je potreba dodať napr. stehennú kosť, stačí zavolať na príslušnú patológiu, tam podľa špecifikácie vyberú nebohého a kosť mu odcudzia, vlastne neodcudzia, odoberú, aj tak ju už potrebovať nebude. Naše zákony sú nastavené tak, že každý človek, ktorý zomrie, sa stáva automaticky darcom. Potencionálnym, ale darcom. Domnievam sa, že tento zákon nám tu pretrval od čias totalitného socialistického režimu, ktorý predpokladal takú mieru komunizmu (spoločného vlastníctva), že sme mali spoločné nielen statky, fabriky a dobytok, ale aj kosti, ľadviny a mozgy. (Zákon 20/1966 o starostlivosti o zdravie ľudu, § 26 o odbere tkanív a orgánov požadoval súhlas na odber len u živého darcu.) O tom ako komplikovane sa môže občan vyradiť spomedzi potencionálnych darcov sa dočítate na str. 14.

Okrem Českej republiky iba v 6 štátoch EÚ z 28 to funguje podobne ako u nás. Inde človek nie je darcom až do chvíle, kedy na to dá súhlas on samotný, alebo jeho pozostalí. A tak mi napadá, sme my o niečo menej ako väčšina občanov EÚ? Dokedy budeme zatvárať oči, báť sa pomenovať obchod s tkanivami obchodom
a dokedy budú u nás platiť socialistické zákony?

Pavel Ondera                                        Pozrite si celé číslo magazínu

Slovenské pohrebníctvo II/2014
 

SP_06_2014_obalka 15. 06. 2014 - Editoriál Pavla Onderu

Vážení priatelia, v každom roku, hneď po prekonaní „jarnej únavy“ rastie naša aktivita. Je to dané životným cyklom, ktorý máme v sebe zakódovaný. Prejavuje sa rôznymi spôsobmi. V osobnom živote ide o súkromný rozvoj plánov a ich uskutočnenie, v pracovnom sa najčastejšie prejaví v súvislosti s novými nápadmi, víziami a plánmi, čo využívajú radi naši nadriadení. Je takmer pravidlom, že tie najlepšie z nich, ktoré napokon prinášajú zisky firmám alebo verejnosti, majú svoj zrod, svoje korene práve v tomto období.

Stáva sa, že to, čo sme doteraz nevideli, nám odrazu vyskočí pred oči, a tak neraz staronové praktiky, ktoré už dávno niekde vo svete fungujú, sme schopní oceniť a zaviesť i do svojho pôsobiska. I takú silu má jar.

V Českej republike sa organizácie z oblasti pohrebníctva už dávnejšie začali zaoberať riešením, ako sa vysporiadať s neplatičmi hrobových miest, s miestami odpočinku slávnych či významných osobností tak, aby neboli žiadne dotknuté subjekty stratové. Je všeobecne známe, že hroby za ktoré nik neplatí (z akéhokoľvek dôvodu) nemôže prevádzkovateľ – správca len tak zrušiť. Problémom sú hlavne náhrobky, stavby, pomníky, ktoré postavené na mieste odpočinku ostávajú majetkom fyzických osôb, ktoré majú pôdu pod nimi v dočasnom prenájme. Bežne sa stáva, že takýto pomník prechádza z dediča na dediča, jeden z nich má záujem prenájom riešiť, iný nie. Vznikajú situácie, kedy sa súkromný majetok (za istých podmienok nedotknuteľný) stáva bremenom pre správcu, obec, mesto. U pochovaných spoločensky významných osôb, ktoré už nemajú príbuzných je tento problém ešte výraznejší. Ide prevažne o hroby staré niekoľko desaťročí, či dokonca z obdobia dávnejších storočí. Tieto náhrobky sú poznačené zubom času do takej miery, že neraz ide už len o torzá, na ktorých s ťažkosťami prečítame meno, dátum.

Správa pražských hřbitovů (SPH) pod svojou záštitou zaviedla projekt „Adopce významných hrobů“. Ktorýkoľvek občan sa do neho môže zapojiť a hrob významnej osobnosti si adoptovať. Starostlivosťou o zazmluvnený hrob tak prichádza i k výhodám. Viac v rubrike Z Českej republiky na str. 26.

Ďalšou aktivitou, ktorú začali praktizovať kolegovia v Prahe je vnášanie života do miest posledného odpočinku. Podobne ako vo Viedni (článok vo vydaní II./2012), organizujú na cintorínoch rôzne spoločenské podujatia. Počas bežných sviatkov v roku sa tu predstavili viaceré profesie, ktoré k cintorínom patria a ľudia sa tak mohli bližšie oboznámiť s ich skutočnou činnosťou – prácou hrobárov, kamenárov, kvetinárov, kováčov, záhradníkov a pod. Na najväčšom cintoríne na Olšanoch vybudovali náučný chodník pre turistov, ktorý počas sviatkov obohatili i komentovanými vychádzkami so sprievodcami. Viac nájdete v článku Hřbitovy žijí od vedúceho správy cintorínov Olšany, Mgr Jaroslava Šejvla na str. 26.

Situácia na Slovensku je odlišná. Na rozdiel od našich kolegov z Prahy a Viedne môžeme konštatovať, že u nás (zatiaľ) cintoríny nežijú, ale sú, žiaľ, miestom mŕtvolného ticha. Je to škoda. Miesta posledného odpočinku sú v očiach verejnosti miestom, kde chodíme len za smútkom, nevyužívame priestory na relax a ponaučenie. Sú miestom, kde človek (aj keď sebavýznamnejšia osobnosť) napokon upadne do zabudnutia. Kameň, jeden z najtrvácnejších materiálov, ktorý ho má pripomínať sa rozpadne, meno zanikne, nik si už nespomenie. Nezmeníme na tom niečo? Šanca by bola.

Pavel Ondera                                        Pozrite si celé číslo magazínu

Slovenské pohrebníctvo I/2014
 

2014_sp_03 15. 03. 2014 - Editoriál Ladislava Stríža

Vážení priatelia, náš magazín sa donedávna úspešne vyhýbal kauzám, ktoré sa udiali v oblasti pohrebníctva. Vďačne po nich siahli médiá, ktoré si ich prezentáciou zvyšujú svoju sledovanosť bez ohľadu na etiku či dôveryhodnosť. Naša asociácia sa napokon rozhodla prinášať vo svojom magazíne aj takéto informácie, ale až po dôslednom preverení a získaní relevantných faktov.

Medzi prvými kauzami, do ktorých sa aktívne zapojila aj Slovenská asociácia je prípad „Koroner“, ktorý sa ťahá už takmer rok. Táto firma sa rozhodla podnikať v rámci zvozu zosnulých a prevozu obhliadajúcich lekárov. Už netransparentné výberové konanie naznačilo, že s ňou nebude všetko v poriadku. A skutočne. Vykazované údaje na základe ktorých fakturovala svoje služby ÚDZS neboli správne. Okrem toho tu bolo podozrenie hraničiace s istotou, že pracovníci tejto firmy získavali zákazky na pohreb pre firmu Memória, kde v minulosti pracovali. Asociácia sa snažila o nápravu daného stavu komunikáciou s ÚDZS. Napokon, s ohľadom na ochranu svojich členov, siahla k podaniu trestného oznámenia.

Ochrana svojich členov je prioritnou záležitosťou SAPaKS. Preto v ďalšom prípade muselo prísť na výjazdové rokovanie v Liptovskom Mikuláši. Po dlhodobých sťažnostiach na Pohrebnú službu ARON, Tomáš Juhásik, ktorého preslávila kauza zaparkovaných zosnulých v garáži, som sa stretol s primátorom Liptovského Mikuláša, MUDr. Alexandrom Slafkovským a riaditeľom Verejnoprospešných služieb Ing. Jozefom Klepáčom, aby sme prerokovali pôsobenie PS ARON, Juhásik v kraji. Prijaté rozhodnutia dajú problematickej službe jasne najavo, že takýmto spôsobom prevádzkovať službu nesmie a v prípade ďalšieho porušenia pravidiel príde o licenciu.

Najviac zarezonovala na verejnosti kauza pána MVDr. Miloša Skokáneka z Malaciek. Bez opýtania sa, bez škrupulí, bez následného oznámenia o odbere tkanív, odobrali zosnulému toľko kostí, že vyzeral ako handrová bábika. Keďže naše zákony sú nastavené takým spôsobom, že táto prax je právne nepostihnuteľná, na rozdiel od oveľa vyspelejších a humánnejších krajín ako je napr. Nemecko, rozhodla sa Asociácia pomôcť všetkým potencionálnym nedobrovoľným darcom. I preto v našom vydaní nájdete formulár, ktorý by mal aspoň morálne a čiastočne aj fakticky zabrániť takýmto neetickým praktikám. Písaním o tomto prípade, ktorý rozhodne nebol prvý a ani posledný, chce Asociácia vyvolať verejnú debatu na túto tému, ktorá by mala v prípade rešpektovania vôle občanov vyústiť až do novelizácie zákona č. 576/2004 Z. z., ktorý hovorí o odoberaní orgánov a tkanív z tiel zomrelých.

Ako vidíte, ani oblasť pohrebníctva nie je v rámci legislatívy dokonale ošetrená. Na jednej strane sú prípady, kedy prišlo ku skutočnému porušeniu zákona č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve a to priamo službami, ktoré by mali byť garantom jeho dodržiavania, na druhej ide o prípad, kedy sa nehľadí na dôstojnosť zomrelého a tento sa stáva tovarom na súčiastky vďaka zle nastaveným zákonom. Ak by niekto chcel apelovať na našu spolupatričnosť s chorými, či dokonca nás obviniť, že sme proti záchrane ľudských životov za použitia transplantátov, musíme sa voči tomu razantne ohradiť. Naopak, sme za pomoc, za transplantácie, za záchranu či predlžovanie života. Sme však rozhodne proti spôsobu, akým sa k odberom pristupuje, sme proti hanobeniu ľudských pozostatkov bez súhlasu, ktorý by dal zomrelý počas svojho života, alebo jeho pozostalí. Sme za dôstojné zaobchádzanie, ktoré je garantované zákonom č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v § 2, písm. d); § 3, bod 2; § 4 bod 1. písm. f ). Zosnulí majú právo na dôstojnosť po smrti, a preto i naďalej budem pozorne sledovať ich poslednú cestu na cintorín.

Ladislav Stríž                                        Pozrite si celé číslo magazínu

Globestone
Straty a nálezy
EFFS

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.