Pohrebná hostina

25.01.2016

Kar v minulosti a dnes

Jedlo malo odpradávna významné zastúpenie v rámci jednotlivých úkonov súvisiacich s úmrtím a následným pochovaním človeka. K najarchaickejším dokladom používania jedál v súvislosti s úmrtím patria archeologické nálezy z rôznych období, v rámci rôznych spoločenstiev a kultúr. Aj v slovanskom prostredí máme doložené používanie jedál na mieste pochovania, čoho dokladom sú ich zvyšky priamo v hrobe, ale aj v jednotlivých vrstvách navŕšenej zeminy. Išlo o jedlo určené nielen pre dušu (ducha) zosnulého, o ktorom sa domnievali, že sa na tomto pohostení zúčastňuje, ale i pozostalých. Stolovanie na hroboch a prinášanie jedál na miesto pochovania sa najdlhšie zachovávalo v prostredí pravoslávnych veriacich, u nás na východnom Slovensku. Pozostalí nosili jedlo na hrob nielen bezprostredne po pochovaní, ale taktiež počas niektorých presne určených dní po pohrebe (napr. na 9., 30., 40. deň, výročie úmrtia...), pri viacerých spomienkových termínoch počas roka (napr. vo veľkonočnom období), čo máme z nášho územia doložené ešte v prvých desaťročiach 20. storočia, v ostatných častiach Európy, najmä v prostredí pravoslávnych veriacich, sa tak koná prakticky podnes. 

Nielen v minulosti, ale i podnes sa v rámci pohrebného obyčajového cyklu realizujú rôzne druhy pohostenia a hostín, ktoré sú určené nielen pre pozostalých, príbuzných a známych zosnulého, ale i pre vybraný okruh realizátorov jednotlivých úkonov pri pochovávaní – duchovného, „kantora“, nosičov truhly, zástav, sviec, kríža, hrobárov, modleníkov, spevákov, v minulosti aj žobrákov, ktorým sa okrem pohrebu venovala osobitná pozornosť pri spomienkových slávnostiach na zosnulých (pieklo sa pre nich špecifické pečivo, rozdávali im chlieb, potraviny, peniaze, aby sa modlili za duše zosnulých). Venovať sa budeme rôznym podobám, vývinu a priebehu pohostenia realizovaného bezprostredne po skončení pohrebných obradov. Čerpáme nielen zo starších publikovaných etnografických prác, ale i z vlastných terénnych výskumov, pričom sledujeme pohrebné hostiny v časovom období zhruba za posledné storočie.

V niektorých lokalitách nemáme doloženú realizáciu pohostenia po pohrebe ani zo starších období, máme však doklady o snahách zakázať ich, či už zo strany cirkvi alebo svetskej vrchnosti. Pre pozostalých boli veľkou finančnou záťažou, účastníci pohostenia sa neraz neprístojne správali, hostiny boli miestom požívania značného množstva alkoholu a neraz prechádzali do veľkých zvád a výtržností. Dokonca boli zakladané spolky proti pohrebným hostinám, ktoré spôsobili v niektorých lokalitách ich zánik. V mnohých oblastiach Slovenska však fungujú podnes a najčastejším pomenovaním takejto hostiny je kar. Doložené sú aj niektoré ďalšie nárečové označenia ako karmina, komašňa, pohrebiny, trachta, sterupy, trizna a i.

V tradičnej vidieckej spoločnosti na území Slovenska sa kar konával v dome zosnulého, niekde aj v krčme. Určený bol nielen pre najbližšiu rodinu zosnulého, ale aj pre mužov zainteresovaných na jednotlivých úkonoch, v niektorých lokalitách práve len pre nich. V porovnaní so súčasnosťou neraz išlo však len o symbolické pohostenie pálenkou, chlebom a soľou. Práve chlieb bol najfrekventovanejším jedlom nielen pri tejto príležitosti, ale využíval sa i pri vystretí mŕtveho v dome, kedy sa umiestňoval vedľa truhly, čo bol jav v niektorých lokalitách Slovenska prítomný ešte na začiatku 21. storočia (napr. na Horehroní). Okrem chleba sa v prípade majetnejších rodín vyskytovali v rámci pohrebného pohostenia aj klobásy, slanina, alebo iné údeniny, niekedy aj koláče, či iné druhy pečiva. V horských oblastiach Slovenska bol typickým karovým jedlom chlieb so syrom alebo bryndzou. Rozšírenými boli aj polievky z kohúta alebo sliepky – podľa toho, či zomrel muž alebo žena, následne sa konzumovalo mäso z vývaru s chlebom. Pri úmrtí bohatého gazdu sa neraz spotrebovala aj celá sviňa alebo zabili kus dobytka. V prípade chudobných rodín si v niektorých lokalitách rodina vzájomne vypomáhala potravinovými darmi, ktoré pred pohrebom nanosili do domu zosnulého.

Zrealizovanie pohostenia po pochovaní malo viacero funkcií – išlo jednak o prevenciu pred posmrtným strašením a malo prispieť k pokojnému spočívaniu zosnulého v hrobe. Pohostenie bolo aj formou odplaty za vykonanie určitých činností pri pohrebe (za nesenie truhly, zástav, kopanie hrobu, spievanie, modlenie pri mŕtvom...), ale malo samozrejme aj funkciu pohostenia účastníkov pohrebu, čo je dnes pokladané za primárnu úlohu tejto obyčaje. Podnes sa však v rámci pohrebnej hostiny miestami vyskytujú úkony, ktoré sú zamerané na „nasýtenie“ duše zosnulého. Počas karu je pre neho prestretý tanier, ktorý môže byť aj prevrátený hore dnom, prípadne naň naukladajú jedlo.

Niekde dodnes nalievajú pre dušu zosnulého aj alkohol do pohárika, či vylejú ho pod stôl na mieste vyhradenom pre zosnulého ako akýsi symbolický prípitok. K archaickým prejavom patrí aj pohostenie pre dušu, ktoré ešte podnes ojedinele ponechávajú pozostalí po pohrebe na okne alebo na stole v dome. Nalejú nielen pohár s pálenkou, ale odkroja aj kúsok chleba, v minulosti sa ponechávali za týmto účelom aj zvyšky z karovej hostiny. Tieto dary pre dušu ponechávajú v dome aj po tri dni, pričom úkon súvisí so starodávnou predstavou, že duša sa príde po pohrebe domov občerstviť a poďakovať za pohreb.

V prípade úmrtia detí sa pohrebná hostina nekonala, osobitá situácia však nastala pri úmrtí mladých, slobodných ľudí, kedy mala charakter svadobnej hostiny, aj s niekoľkými chodmi, typickým svadobným pečivom, koláčmi. Prednostne boli na ňu pozývaní najmä družbovia a družice – rovesníci zosnulého, neraz boli jej súčasťou aj hudba, spev a tanec. Takáto hostina mala suplovať svadobné veselie, ktorého sa dotyčný mladý človek nedožil. Jej nevykonanie mohlo podľa starších predstáv spôsobiť nespokojnosť duše, nežiaduce navracanie sa medzi živých.

IMG_4660
Ilustračné foto, Pavel Ondera
V súvislosti s rozvojom priestorových možností (kultúrne domy, pohostinstvá, reštaurácie) sa počas druhej polovice 20. storočia zmenilo miesto konania pohrebnej hostiny, narastal počet aj honosnosť ponúkaných jedál, pitia a aj počet účastníkov. V mnohých lokalitách však v tomto období zanikli. Ak sa dnes kar koná, tak najčastejšie mimo domu zosnulého. Pripravujú sa rôzne jedlá – niekde párky či pečená klobása s chlebom, najčastejšie však guľáš, prípadne viacchodové varené jedlo pozostávajúce z polievky a druhého chodu (najčastejšie vyprážaný rezeň so zemiakmi, ale i segedínsky guláš, sviečková na smotane a i.).

Na juhu stredného Slovenska (Hont) boli zaznamenané ďalšie viaceré chody varených jedál (guľáš, vyprážané mäso, kapusta s mäsom...). V niektorých lokalitách sa servíruje len „studené“ občerstvenie – chlebíčky, obložené misy, pagáče a pod. Ak pohreb pripadol na piatok, v katolíckom prostredí pokladaný za pôstny deň, prispôsobilo sa tomu aj pripravované jedlo – v takom prípade sa aj dnes podávajú ryby (napr. rybací šalát s chlebom, vyprážané ryby so zemiakmi alebo zemiakovým šalátom a pod.).

Prirodzenou súčasťou takýchto pohostení sa za posledné desaťročia stali zákusky a rôzne nápoje (alkoholické i nealkoholické), káva, ktorej podávanie v niektorých lokalitách naznačuje ukončenie karu. V severných oblastiach Slovenska, kde je naďalej prítomná domáca produkcia mliečnych výrobkov, sú okrem hlavného chodu súčasťou pohostenia aj korbáčiky, parenice, oštiepky a ďalšie domáce syrové výrobky (napr. Orava, Kysuce).

Konanie pohrebnej hostiny v dome sa v súčasnosti realizuje v prípade menej majetnejších rodín, alebo pri malom počte pozostalých, resp. ak sa v danej lokalite pohrebné hostiny nekonávajú, stretne sa na krátkom pohostení doma aspoň najbližšia rodina, čo nie vždy je realizátormi pokladané za „typický“ kar. Počas terénnych výskumov sme sa stretli aj s ďalšími podobami pohostenia – obložené chlebíčky podávali pri východe z cintorína (Hont) v prípadoch, ak rodina neorganizovala kar, taktiež sa v niektorých lokalitách nalieval alkohol pri východe z cintorína jednotlivým účastníkom pohrebu.

Počet účastníkov karu závisel od viacerých skutočností – vek zosnulého (najväčší počet v prípade zosnulého v produktívnom veku), početnosť príbuzenstva, počet známych, ale aj od miestnych zvykov, obľúbenosti zosnulého, finančných možností pozostalých. Spravidla počas vychádzania z cintorína muž z okruhu najbližšieho príbuzenstva pozýval a podnes pozýva vybraných účastníkov na kar. Inde sa pozvanie realizuje ešte na cintoríne pri hrobe zosnulého, kde niekto z príbuzných poďakuje za účasť a v mene pozostalých pozýva účastníkov pohrebu na kar. Pri takomto „všeobecnom“ type pozvania je už na samotných účastníkoch pohrebu, či sa karu zúčastnia, čo záleží od miestnej etikety, stupňa príbuzenstva, vzťahu k zosnulému, jeho rodine, resp. aj vzdialenosti, ktorú museli dotyční podniknúť na to, aby sa dostali na pohreb. Mnohí z lokality, v ktorej sa odohráva pohreb, nejdú na kar, keď vidia, že na pohrebe je značný počet účastníkov zo vzdialenejších lokalít – takýmto sa dáva neraz na kare prednosť, nakoľko sa pokladá za akési nepísané pravidlo, že títo by mali byť prednostne účastní na pohostení. Počas terénnych výskumov sme zaznamenali rôzny počet, miestami až do 150 – 200 hostí. Z viacerých oblastí Slovenska máme doložené tzv. „zváčky“, ktoré mali za úlohu obísť po pohrebe jednotlivé domy a pozvať ľudí na kar, prípadne urobiť tak už na cintoríne.
 
Kým sa kary konávali v domácom prostredí, z kapacitných dôvodov neraz bolo nutné, aby sa jednotliví účastníci pri stole striedali – najskôr sa najedli pricestovaní hostia s najbližšou rodinou, po ich odchode prichádzali ostatní obyvatelia, susedia, známi z miesta konania pohrebu a pokračovali v pohostení spolu s pozostalými. Miestnosti v dome museli vypratať, nanosiť dovnútra stoly a lavice na sedenie, upraviť patrične priestor tak, aby sa tu zmestil potrebný počet osôb. Neraz sa takéto posedenie odbavovalo na dvore, resp. miestami sa s tým môžeme stretnúť podnes. Ešte pred pár desaťročiami, v niektorých vidieckych lokalitách ešte na zač. 21. storočia, fungovalo oddelené stolovanie mužov a žien – neraz aj v osobitných miestnostiach, pričom rodovo bolo determinované aj pohostenie – pre mužov bol určený „tvrdý“, „tuhý“ alkohol, pre ženy „sladký“ – podľa ich umiestnenia na stoloch si potom následne sadali ženy a muži osobitne, dokonca takýto model stolovania sa neraz presunul aj do kultúrnych domov, či iných nedomácich priestorov.
 
Kar mal a podnes má v mnohých oblastiach predpísaný sled jednotlivých úkonov. Ešte kým býval v dome, pred vstupom do miestnosti umiestnili lavór s vodou a uterákom, určený na umytie rúk. Do vody niekde vkladali aj železný kľúč, alebo iný kovový predmet, aby umývajúci čím skôr zabudli na nebožtíka, aby dlho za ním nesmútili. Podľa starších predstáv si každý mal umyť ruky aj za účelom zmytia hriechov zosnulého, neskôr sa tento úkon interpretoval ako záväzné hygienické pravidlo. Po zhromaždení hostí zaznel smútočný príhovor spolu s modlitbou, nasledovali osobité pohrebné reči s využívaním rôznych biblických podobenstiev. Kar sa končil opätovným modlením účastníkov, spievaním náboženských piesní. Viedol ho najčastejšie významný mužský člen rodiny, prípadne duchovný (ak je účastný), v niektorých lokalitách Slovenska sme sa stretli aj s modleníkmi, predmodlievačkami (speváčkami), ale i tzv. pohrebnými starejšími. Pozostalí si ich museli zajednať a za ich služby im dávali určitú odmenu. Podobne ako v prípade svadby, starejší viedli nielen kar, ale mali na starosti viaceré činnosti počas celého pohrebného cyklu (spev, modlenie, príhovory, pohrebné odobierky, riadenie hostiny...). Uvedenie pohostenia príhovorom a modlitbou za zosnulého sa v mnohých oblastiach Slovenska dodržuje podnes.

Ešte pred pár desaťročiami fungovali finančné zbierky počas karu. Zbieralo sa do taniera podávaného okolo stola pomedzi účastníkov hostiny. Jednak išlo o peniaze určené pre pozostalých za výdavky na pohreb, revanšovanie sa za pohostenie, ale aj zbierky pre potreby miestnej farnosti, „na kostol“, ktoré sa ojedinele môžu vyskytovať podnes. Na oplátku neraz, najmä najbližšia rodina, napr. kmotrovci, dostávali z karu „výslužku“ (najmä pečivo, koláče), podobne ako na svadbe.
 
Podnes sa zachováva aj špecifické správanie počas karu – napr. nesmie sa pri pití štrngať, po úvodnom príhovore, kde sa poďakujú všetkým zúčastneným za účasť na pohrebe, pomodlení, sa posedenie mení na spoločenské podujatie, ktoré je naplnené neformálnymi rozhovormi príbuzných a priateľov, využívané na stretnutie rodiny. Ešte pred niekoľkými desaťročiami nebolo ničím výnimočným, že sa kar končil spontánnym spevom necirkevných, svetských piesní, najmä obľúbených piesní zosnulého, s čím sa už prakticky dnes nestretávame. Muži neraz ukončili pohrebné pohostenie spevom aj cestou z neho, prípadne pokračovali v speve a hlučnej zábave v miestnom pohostinstve, kam sa neraz po kare presunuli. Ustúpili do pozadia aj viaceré náboženské prejavy, resp. tvoria jeho menej podstatnú časť. Podstatnejšie sú funkcie spoločenská, reprezentatívna, predovšetkým však plní utilitárnu funkciu – ide o možnosť poskytnúť pohostenie rodine a známym, taktiež všetkým, ktorí prišli na pohreb z väčšej vzdialenosti a po pohrebe ich čaká domov ešte dlhá cesta.

Špecifickým je pohostenie v rómskom prostredí, ktoré sa realizuje prakticky od momentu úmrtia, až do pohrebu. Najmä v prípade významného mužského člena tejto komunity sa schádzajú príbuzní a známi bezprostredne po úmrtí pri pohostení, a to nielen doma, ale často v miestnych kultúrnych domoch, reštauráciách, kde pohostenie pretrváva až do pochovania. Neraz je sprevádzané hlučnou zábavou, tancom, spevom. Najmä v prípade majetných Rómov (najmä tzv. olašskí Rómovia) má takáto hostina značný počet účastníkov (niekedy aj niekoľko stoviek), zastúpené sú najdrahšie značky alkoholu a viaceré typy jedla. Zaujímavé je, že sa tu podnes stretávame s oddeleným stolovaním mužov a žien, čo bol ešte pred niekoľkými desaťročiami jav bežnejší aj v prostredí majoritného obyvateľstva, a to nielen v prípade pohrebných hostín (napr. aj na svadbe sedávali muži oddelene od žien, dokonca v osobitných miestnostiach). Pri pochovávaní Rómovia neraz kropia hrob pálenkou, prípadne nalejú pohárik alkoholu pre zosnulého a vylejú ho do hrobu, alebo počastujú alkoholom aj účastníkov pohrebu priamo na cintoríne.

V súčasnosti viaceré reštauračné zariadenia ponúkajú možnosť zrealizovať pohrebnú hostinu v ich priestoroch, pričom pripravia nielen špecifické menu pre túto príležitosť, ale aj patričnú dekoráciu stolov a celej miestnosti s využitím smútočných farieb a ozdôb (čierne, fialové a pod.). Ak nie sú v obci takéto zariadenia, jedlo si pozostalí objednávajú od rôznych stravovacích firiem, no veľmi často ešte funguje susedská a rodinná výpomoc v tomto smere, či najímanie si miestnych kuchárok z obce, ktoré jedlo pripravia, naservírujú a obslúžia hostí. Takéto pohostenie sa konáva najčastejšie v spoločenských sálach kultúrnych domov, zasadačkách obecných úradov, klubových miestnostiach rôznych spoločenských organizácií či v sálach hasičských zbrojníc a i.

Podnes je kar významnou príležitosťou na stretnutie rodiny a známych, kde sa neraz spomína na zosnulého, ale už len v úsmevnom duchu, rozprávajú sa historky z jeho života, no najčastejšie ide o príležitosť na utuženie vzájomných vzťahov, vyplnenú neformálnymi rozhovormi, ktoré sa vôbec zosnulého nemusia týkať. Pohrebné hostiny sú v mnohých lokalitách naďalej stabilnou a neodmysliteľnou súčasťou pohrebného obyčajového cyklu.

Pripravila doc. PhDr. Margita Jágerová, PhD., Katedra etnológie a folkloristiky v Nitre, foto pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP III. 2015
 
Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Uživateľská zóna

Dnes je: 23.01.2020

Meniny má: Miloš

Mapa členov - sidebar
Inzercia
29.11.2019

Zážitkovo terapeuticky pobyt pre pracovníkov PS

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.