Katedra etnológie a folkloristiky FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Margita Jágerová

02.04.2016

Predstavy o duši u našich predkov

Duša je pokladaná za základný pojem v rôznych náboženských systémoch, filozofických prúdoch a vo všeobecnosti je definovaná ako nehmotná podstata človeka. Pri popisovaní  pohrebných obyčají akéhokoľvek spoločenstva je potrebné v prvom rade poznať, aké má predstavy o duši (resp. či vôbec verí v jej existenciu), nakoľko od tejto skutočnosti sa odvíjajú ďalšie úkony a rituály spojené s úmrtím a následným pochovaním. Viera v dvojakú podstatu človeka – materiálnu a duchovnú, sa podpísala na vzniku mnohých rituálov a úkonov týkajúcich sa a zabezpečujúcich obe tieto zložky – teda telo, aj dušu. V predkladanom príspevku sa pokúsime aspoň v krátkosti načrtnúť túto nepochybne veľmi zaujímavú, na druhej strane však značne rôznorodú sféru predstáv, pričom základným zdrojom sú etnografické práce a materiály, ktoré mapujú túto problematiku už od konca 19., najmä však v priebehu 20. storočia, hlavne vo vidieckom, agrárnom prostredí.

Hoci táto oblasť poznatkov bola po celé stáročia pod vplyvom jednotlivých cirkví, predstavy našich predkov sa od cirkevného učenia v mnohom diametrálne odlišovali. Jednotlivé cirkvi predostierali veriacim predstavy o odchode duší do záhrobia, v prípade katolíkov do pekla, neba alebo do očistca, pričom táto vrstva predstáv je len jednou z mnohých, ktoré boli zaznamenané. Neraz presvedčenie a „skúsenosti“ veriacich s touto oblasťou boli značne odlišné. V zásade však rozmanitejšie, omnoho variabilnejšie predstavy a ich dlhšie pretrvávanie poznáme najmä z katolíckeho prostredia, v porovnaní s príslušníkmi protestantských cirkví.
 
Naši predkovia verili, že moment smrti je sprevádzaný odlúčením duše od tela. Kresťanstvo zavádza definovanie duše ako neviditeľnej substancie, v tradičných predstavách veriacich však mala podobu vtáka, najčastejšie bielej holubice, ale aj bielej pary, či obláčika, niekedy bola popisovaná ako vánok. Pri umieraní sa duša oddeľovala od tela, bolo potrebné vykonať niekoľko úkonov na jej uspokojenie – napr. v mnohých oblastiach Slovenska máme doložený zákaz hlasitého nariekania pri umieraní, nakoľko by to sťažilo odchod duše na druhý svet. Upokojujúco na ňu mali pôsobiť tichá modlitba, zasvietenie hromničnej sviece, ktorá jej mala osvetľovať cestu na druhý svet, ale i prítomnosť všetkých členov rodiny, ktorí sa prišli s umierajúcim rozlúčiť, v prípade potreby aj zmieriť. Fungovala predstava, že duša zaťažená ťažkými hriechmi zdĺhavo a namáhavo opúšťa telo.

Na margo problematiky vzťahu duší zosnulých k živým možno vo všeobecnosti konštatovať ambivalentné, protichodné spôsoby správania a myslenia. Na jednej strane sa v tomto vzťahu prejavovala úcta, snaha nakloniť si ich priazeň, na druhej strach a snaha zabrániť posmrtnému strašeniu, vracaniu sa duše.

Fungovanie duší po smrti
Rôznorodosť nachádzame aj v predstavách o fungovaní duší po smrti, pričom na základe etnografických materiálov možno konštatovať dva základné okruhy názorov. V rámci prvého duša po smrti funguje nezávisle, odpútaná od tela, žije akoby svoj vlastný život, či už putuje do záhrobia alebo zostáva v blízkosti živých. Preto sa pozostalí snažili dušu vypustiť von, zabezpečiť, aby nezostala v domácnosti. Po smrti sa podľa týchto predstáv duša rozplynie, uletí, podľa kresťanského učenia odchádza ihneď po smrti pred posledný súd. V kontexte s uvedeným boli bezprostredne po skone vykonávané úkony ako otváranie okien, dverí, dokonca poprevracali v dome všetky nádoby hore dnom, aby sa duša niekam neukryla.

peter-pauk-00091
Ilustračné foto Peter Pauk Photo Gallery
Druhú skupinu tvoria predstavy o zotrvávaní duše pri tele zosnulého dovtedy, kým nezotlie (tzv. predstava o duši pripútanej), až potom sa definitívne od neho oslobodzuje. Jej základom bola viera, že mŕtvy len spí hlbokým spánkom, všetko počuje a vníma, čo sa okolo neho deje. Duša teda ostáva pri mŕtvom, pohybuje sa v jeho blízkosti, pokiaľ nie je pochovaný. Preto platil zákaz otvárať okná, dvere bezprostredne po skone, taktiež boli zabezpečené a zatvorené všetky otvory v dome, aby neodišla skôr, kým telo nie je vynesené z domu a pochované. Verili, že duša kľačí pod truhlou, kým je zosnulý vystretý v dome. Na základe týchto predstáv, po vynesení tela z domu sa sídlom duše stane cintorín. Duša posledného zomrelého strážila vchod do tohto priestoru a odovzdávala túto funkciu nasledujúcemu, celý priestor cintorína bol plný duší zomrelých, preto nebolo vhodné zdržiavať sa tam, najmä po zotmení. Od týchto dvoch základných typov predstáv sa potom odvíjali aj následné pohrebné obyčaje.
 
Jednou z vrstiev predstáv o fungovaní duše po smrti je jej odchod do záhrobia, ktorý sa koná po tom, ako sa duša príde ešte posledný raz rozlúčiť s pozostalými. Naši predkovia boli presvedčení, podnes i mnohí súčasníci naďalej veria, že duša príde večer alebo v noci po pohrebe, prípadne na tretí deň od pohrebu, rozlúčiť sa, pozrieť živých a poďakovať sa za vystrojenie pohrebu. Chystali jej preto občerstvenie, najčastejšie chlieb a pálenku. Po tomto úkone sa odoberie do záhrobia, pričom počas tejto cesty prekonáva rôzne prekážky, putuje rôzne dlhý čas (napr. v prostredí pravoslávnej cirkvi 40 dní), najčastejšie cez vodné toky. Na ceste ju sprevádzali rôzni pomocníci, ktorí jej pomáhali prekonávať prekážky.

Diametrálne odlišnými boli názory, že duša zosnulého predka nikam po smrti neodchádza, ale je neustále prítomná pri svojej rodine, v blízkosti domu, stráži ju a bdie nad ňou. Za sídlo duší predkov pokladali ohnisko, pec alebo prah domu, či kúty izby, ktoré boli významnými kultovými miestami v domácnosti. Ľudia verili v prepojenie živých s mŕtvymi a v skutočnosť, že duše predkov neustále udržujú kontakty so živými, dávajú o sebe vedieť prostredníctvom rôznych prejavov. Najmä v prípade blížiaceho sa nebezpečenstva upozorňujú živých naň a určitým spôsobom dohliadajú na členov svojho spoločenstva. Živí sa im odmeňovali nielen splnením ich prianí a želaní (sprostredkovaných napr. prostredníctvom snov, videní...), ktoré boli pre pozostalých záväzné, ale i rôznymi obetami a darmi. Tie pre duše predkov ponechávali na rozličných miestach v dome, na povale, alebo priamo na hroboch.
 
V rámci etnografických výskumov máme doloženú širokú škálu predstáv o prítomnosti duší v domácnosti, množstvo príbehov o ich aktivitách po pochovaní dotyčného zosnulého. Akékoľvek nezvyčajné udalosti v domácnosti, ako napr. nevysvetliteľný pád predmetov, zlomenie nejakého predmetu, prasknutie zrkadla, skla, steny, odvalenie kusu muriva, časti pece, nezvyčajné zvuky na povale, neobvyklé správanie sa zvierat, samovoľné zhasnutie sviece, svetla, buchnutie dverí, okna, zlomenie nohy na stoličke... – boli pripisované aktivitám duší predkov, ktorí tak živých vopred upozorňovali na blížiacu sa situáciu. Častým signálom veštiacim blízku smrť je zjavenie sa mŕtveho príbuzného tomu, kto mal zomrieť, pričom forma úkazu mohla byť rôzna. Jednak verili, že sa im môže zjaviť samotný mŕtvy tak, ako bol pochovaný, ale aj v podobe zvieraťa, najčastejšie však prostredníctvom snov s mŕtvym a spomínaných nezvyčajných udalostí. Sledovanie týchto javov patrilo ku každodenným samozrejmostiam, obzvlášť ak doma, resp. v rodine, bol niekto ťažko chorý.

Z nášho územia máme doložené aj predstavy o prevteľovaní sa duší, napr. duša gazdu mohla vojsť do vola alebo aj do muchy. Preto platil napr. zákaz zabíjať muchu, ktorá sa objavila na Štedrý večer – predpokladalo sa, že zosnulý rodinný príslušník sa v takejto podobe prišiel pozrieť do domácnosti. Viera v možnosť prevtelenia sa duše človeka do iného živočícha naznačuje aj zákaz zdržiavania sa zvierat (napr. psa alebo mačky) pri zomierajúcom, nakoľko sa verilo, že duša umierajúceho môže prejsť do týchto zvierat. Dokonca v starších materiáloch nachádzame aj predstavy, že duša zosnulého nikam do záhrobia po smrti neodchádza, ale prejde do ďalšieho novonarodeného človeka v obci a funguje určitý kolobeh duší v rámci jedeného lokálneho spoločenstva.
 
Zaujímavými v tejto súvislosti sú predstavy o tzv. domovom hadovi. V minulosti naši predkovia verili, že každý dom má svojho ochrancu, hada, najčastejšie bielej farby, ktorý sa zdržuje v jeho blízkosti a ochraňuje nielen jeho členov, ale i celé gazdovstvo. Verili, že prebýva pod prahom domu, ktorý bol pre členov domácnosti posvätným kultovým miestom. Platil prísny zákaz zabíjať ho a tešil sa všeobecnej úcte zo strany členov domácnosti. Práve existencia tohto hada bola odvodzovaná od duše prvého gazdu, ktorý daný dom postavil. Aj duša prvej gazdinej mala v predstavách našich predkov konkrétnu podobu, išlo o tzv. domovú lasicu, ktorá sa údajne zdržiavala v okolí stajne a bola ochrankyňou dobytka. Išlo o duše, ktoré boli vnímané pozitívne, ich hlavnou funkciou bola ochrana žijúcich.
 
Inou kapitolou sú predstavy o navracaní sa duší zosnulých do domu v rámci určitých významných termínov kalendárneho obyčajového cyklu, ktoré boli očakávané a brané za samozrejmú súčasť týchto termínov. Dialo sa tak v čase významných výročných sviatkov napr. Vianoce, Veľká noc, Turíce, Dušičky..., kedy ľudia verili v navracanie sa a prítomnosť duší predkov v domácnosti. Podriaďovali tomu aj svoje správanie – napr. počas príprav na štedrovečernú hostinu nemali jednotliví členovia rodiny robiť prudké pohyby, aby náhodou nezranili dušu zosnulého, ktorá sa mohla v izbe zdržiavať. Chystali pre nich pohostenie, kŕmili ich (napr. hádzali orechy, prípadne strukoviny do kútov miestnosti), rátali s ich účasťou na spoločnom stolovaní členov domácnosti, dokonca sa nám zachovali obradové formuly na pozývanie duší predkov ku stolu. Prípadne im ponechávali jedlo a pitie na stole, na okne, spolu so zasvieteným svetlom, aby duše „trafili“ domov.

V staršom období máme doložené aj spoločné hodovanie na hroboch, ktorého sa zúčastňovali všetci členovia domácnosti a počítali aj s účasťou duší, pre ktoré ponechávali jedlo a pitie na tomto mieste. Pozostatkom tejto obyčaje je ponechávanie jedál a pitia na hroboch, ktoré sa najdlhšie udržalo v prostredí pravoslávnych veriacich, najmä na Balkáne a u východných Slovanov.

Ďalšou témou v tejto zložitej problematike je nechcený návrat duší zosnulých medzi živých. Ten mohol byť spôsobený rôznymi udalosťami, ktoré predchádzali úmrtiu alebo vyplývali zo spôsobu úmrtia (v prípade samovrahov, násilne zosnulých), či vznikli pri vystrojení pohrebu. Ak napr. niekto odišiel z tohto sveta bez náležitého rozlúčenia s rodinou, bez usporiadania určitých sporov, rodinných vzťahov, alebo majetkových záležitostí, s nejakým tajomstvom bez toho, aby ho počas života niekomu odovzdal, jeho duša sa podľa vtedajších predstáv mohla vracať a znepokojovať živých. Tak isto sa tak dialo v prípade, ak pozostalí intenzívne dlhodobejšie oplakávali zosnulého ešte aj po pohrebe, čo sa neodporúčalo, nakoľko ľudia verili, že mŕtvy má zmáčaný hrob a takéto správanie pozostalých ho vyrušuje. Duša matky, ktorá po sebe nechala siroty, sa údajne k nim v noci navracala, v prípade malých detí ich aj dojčila, kolísala a dávala na ne pozor. Nežiaduci návrat duše mohli spôsobiť aj nedbalo vykonané pohrebné obrady, ak sa pri nich na niečo dôležité zabudlo, mŕtvy nebol patrične obradne oplakaný, prípadne mu nedali niečo potrebné do truhly. Fungovala predstava, že si to príde pýtať po smrti, resp. že je potrebné dodatočne mŕtvemu danú vec dať – neraz tak urobili zahrabaním daného predmetu do hrobu, alebo vec „poslali“ po ďalšom zosnulom (vložili do truhly ďalšieho zosnulého). Duša mŕtveho mohla prísť znepokojovať živých aj v prípade, ak z hrobu, resp. z cintorína niekto niečo odcudzil.
     
Osobitou skupinou predstáv spojenou s dušami zosnulých je problematika upírov, vampírov. Išlo o duše ľudí, ktoré mohli posmrtne negatívne pôsobiť na pozostalých a členov daného spoločenstva. Verilo sa, že sa vracajú medzi živých, neraz berú na seba podobu zvierat (psi, vlci), cicajú ľuďom krv, bijú ich, spôsobujú pohromy, neúrodu, choroby, mor. Upír sa dal údajne rozoznať už počas života – boli to ľudia, ktorí sa neradi kontaktovali a komunikovali so svojim okolím, mali stále zamračenú tvár, po smrti ich tvár nevybledla, ale ostali im červené líca, čo sa považovalo za znak toho, že majú dve srdcia (jedno zomrelo a druhé naďalej funguje).

Aj na Slovensku máme doložených viacero predstáv, ale i konkrétnych praktík zhodných so všeobecne celoeurópsky rozšírenými, ktorých účelom bolo zamedzenie ich posmrtného vplyvu na živých. Mnohé ochranné praktiky bolo potrebné vykonať už pri pochovávaní človeka podozrievaného z vampirizmu. Používali sa nielen magické úkony s využitím rôznych ochranných predmetov (napr. makové a petržlenové semená sypané do truhly, za truhlou počas sprievodu, sväteniny – voda, soľ, zelinky, ďalej cesnak, čierne korenie...), ale i rôzne úkony zamedzujúce negatívne pôsobenie na živých – pribíjanie takéhoto zosnulého o dno truhly klincami, poviazanie mŕtvoly, otočenie dolu tvárou, napichanie tŕňov do chodidiel dotyčného, ovinutie tela, prípadne len chodidiel tŕním v truhle, až po zapichovanie dreveného kola do hrude, úst, prípadne oddelenie hlavy od tela. Najvyšším možným stupňom ochrany bolo spálenie takéhoto zosnulého, čo sa dialo najmä v prípade samovrahov, ale i násilne zosnulých, taktiež stríg, čarodejníkov, ktorí boli pokladaní za hrozbu pre živých. V prípade samovrahov sa telo pochovávalo v dávnejších dobách na mieste, kde dotyčný skonal, nakoľko jeho umiestnením na cintorín by sa znesvätila pôda cintorína. Predstava, že sa duša zdržuje na takomto mieste násilnej smrti a nenájde svoj pokoj vo forme odchodu do záhrobia, funguje u mnohých súčasníkov podnes.
 
Ďalším okruhom predstáv súvisiacich s dušami bola viera
v rôzne démonické bytosti, existenciu ktorých odvodzovali naši predkovia práve od duší zosnulých, ktorí nešťastne umreli, najčastejšie neprirodzenou násilnou smrťou, resp. smrťou v „nie pravý“, „vhodný“ čas (napr. v prípade mladých ľudí). Ich duše uviazli tak medzi svetom živých a mŕtvych a dostali v predstavách našich predkov konkrétnu, najčastejšie antropomorfnú podobu. Napr. víly boli podľa starších predstáv duše dievčat zosnulých v čase ohlášok alebo tesne pred svadbou. Svetlonosom, prejavujúcim sa ako bludné, mihotajúce svetielko, lákajúce ľudí mimo cesty, do bažín, močiarov, sa stávala duša dieťaťa, ktoré zomrelo pred krstom alebo bolo zavraždené matkou. Prípadne to boli duše ľudí, ktorí počas svojho života odorávali iným medze, zememeračov, ktorí zle pomerali zem, či duše kostolníkov, ktorí doma svietili sviecami určenými do kostola. Postava Smrti bola odvodzovaná z duše zosnulých žien, ktoré zomreli v období šestonedelia, pred tzv. vádzkou, úvodom – rituálnou očistou po pôrode, prípadne žien, ktoré zomreli slobodné. Poludnica – démonická bytosť strážiaca posvätnosť poludnia a zákaz pracovať v tento čas dňa – jej existenciu odvodzovali taktiež od duší dievčat zomrelých v ohláškach, či žien, rodičiek, zosnulých v období šestonedelia.
 
Ako už bolo v úvode avizované, snažili sme sa prezentovať predovšetkým staršie predstavy o duši a zistenia z materiálov, ktoré túto problematiku mapovali už od konca 19. storočia. Určite by bolo zaujímavé sledovať, ako sa táto oblasť vyvíja naďalej smerom k súčasnosti, akými predstavami v tomto smere disponujú príslušníci nielen rôznych vierovyznaní, ale i rôzne vekové, rodové skupiny, rôzneho vzdelania a svetonázoru. Na to nám však chýbajú podrobnejšie kvalitatívne výskumy.
 
doc. PhDr. Margita Jágerová, PhD., Katedra etnológie a folkloristiky FF Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre, Margita Jágerová © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2015
 
Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Kto podľa vás viac riskuje, riskoval z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia?

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks