Hrad ožíva

22.10.2015

Alžbeta Báthoryová a Čachtice

 Svedectvá archeologických nálezov dokazujú, že čachtický hradný kopec bol osídľovaný už v praveku. Čachtický hrad sa však preslávil najmä vďaka Alžbete Báthoryovej a legende o stovkách umučených dievčat. Pevnosť od 18. storočia začala pustnúť, v roku 1799 dokonca hrad vyhorel. Čachtický hrad opäť ožíva v júni 2014, keď je po rekonštrukcii znovuotvorený pre návštevníkov.

Stavba stredovekého kamenného hradu súvisela s tatárskym vpádom do Uhorska. Výstavba Čachtického hradu sa začala v 1. polovici 13. storočia na podnet panovníka Bela IV. Hrad bol vybudovaný Kazimírom z rodu Hunt-Poznan v 13. storočí. „V prvých etapách budovania mal hrad dĺžku maximálne 64 metrov. Až neskôr expandoval do jeho súčasnej podoby tak, ako ho môžeme vidieť dnes. Prvý, kto preveril obranu hradu, bol Prěmysl Otakar II., ktorý sa snažil hrad dobyť. Nepodarilo sa mu to však z toho dôvodu, že jeho útok úspešne odrazil Kazimír Hunt-Poznan. Po jeho smrti hrad získali jeho synovia, ktorí sa ďalej zameriavali na budovanie hradu,“ začína hovoriť v úvode prehliadky sprievodca na Čachtickom hrade Marián Imriška.

Darovanie, kúpa, ale aj násilné ovládnutie hradu
Čachtický hrad sa postupne rôznym spôsobom – darom, kúpou, či násilným ovládnutím dostával do rúk viacerých rodov. Na konci 13. storočia sa kráľovského hradu zmocnil Matúš Čák Trenčiansky. V roku 1392 kráľ Žigmund daroval hrad Stiborovi zo Stiboríc za jeho verné služby. Ako ďalej vysvetlil sprievodca Marián Imriška, Stibor si za svoje bývanie vtedy zvolil Beckov a na Čachtickom hrade sa zameral na vybudovanie hospodárskeho predhradia, súčasťou ktorého boli dve hospodárske budovy, ktoré sa využívali na chov koní, oviec a hydiny pre využitie hradu. Druhé poschodie slúžilo ako ubytovanie pre vojakov a obrancov Čachtického hradu. Po Stiborovej smrti hrad vlastnil jeho rovnomenný syn a to až do roku 1434. Pravdepodobne vtedy prikročili k prestavbe jestvujúceho pôvodného hradu a rozšíreniu o veľké nádvorie s gotickou kaplnkou, obkoleseniu hradu parkánovými múrmi s ochodzou a cimburím, hospodárskymi budovami, dielňami a tunelovitým vchodom. Panovníci, aj Stiborovci, dôsledne dbali o to, aby hrad bol pevnosťou, ktorá odolá náporom všetkých nepriateľov.

V roku 1436 daroval hradné panstvo kráľ Žigmund Michalovi Orsagovi de Gut. Tento rod sa tiež staral o hrad a jeho vybavenie. Keďže bol v jeho rukách 130 rokov, zanechal na ňom stopy v podobe ďalších úprav. Prudký rozvoj palných zbraní v 2. polovici 15. storočia podnietil vybudovanie druhého širšieho parkánu, ktorý na juhu vyústil až do predsunutej opevnenej bašty s delovými strieľňami. Keď posledný príslušník rodu Orságovcov – Krištof Orság zomrel bez potomkov, pripadlo hradné panstvo kráľovi Maximiliánovi I., ktorý ho dal v roku 1569 do zálohy Uršule Kanižajovej, vdove po Tomášovi Nádašdym. Jej syn František Nádašdy I. hradné panstvo od panovníka odkúpil v roku 1602.

IMG_7296
Marián Imriška ukazuje na miesto, kde bola podlaha miestnosti s uväznenou Alžbetou Báthoryovou, viac foto v galérii pod článkom
Krvavá čachtická pani
Čachtický hrad sa preslávil vďaka Alžbete Báthoryovej, ktorá sa narodila v roku 1560. Báthoryovci vlastnili rozsiahle majetky v Uhorsku, najmä však v Sedmohradsku. Ich predok Vid v ečedskom močiari zabil podľa legendy draka, preto mali v erbe tri dračie zuby. V 14. storočí sa ich rod rozdelil na dve vetvy: ečedskú a šomlyóovskú. Jej rodičia boli Juraj Báthory z ečedskej línie rodu Báthory a Anna Báthoryová zo šomlyóovskej línie. Manželstvo s Jurajom Báthorym bolo jej tretie. Väčšinu Báthhoryovcov z oboch vetiev charakterizovali výstredné povahové vlastnosti. Viacerí z nich mali sklony k samoľúbosti, pýche, tyranstvu, zmyselnosti a aj k sexuálnej zvrátenosti. Šomlyóovská línia vymrela v roku 1635 a ečedská po meči v roku 1605, kedy zomrel Štefan Báthory, Alžbetin brat. V 15-tich rokoch sa Báthoryová stala manželkou Františka Nádašdyho. Ten bol známy tým, že ako veľký vojvodca a bojovník sa v bojoch preukazoval veľkou statočnosťou a odvahou. Voči Turkom konal pomerne kruto. Po boji prikazoval hromadné popravy zajatcov. Jeho oddiel bol známy tým, že do útoku vyrážal s uťatými hlavami Turkov. V osmanskom vojsku vyvolával veľký rešpekt a bol známy ako Čierny Beg. V hodnosti hlavného veliteľa Zadunajských vojsk sa v roku 1602 zúčastnil bitky o Budín a Pešť proti Osmanskej ríši. Jeho vojská dobyli Pešť a úspešne odrazili predvoj Osmanov pri ich útoku na Budín. Bojoval v pätnásťročnej vojne proti Turkom. Alžbeta mala s Františkom 5 detí: Uršula a Andrej zomreli ako novorodenci. Zostala Anna, Katarína a Pavol. Po smrti Františka Nádašdyho v roku 1604, zdedila panstvo manželka Alžbeta Báthoryová, známa ako krvavá čachtická pani, ktorá však žila v kaštieli v Čachticiach.

Legenda o stovkách umučených dievčat
Alžbeta Báthoryová sa preslávila tým, že mučila mladé dievčatá. Jej agresívne črty povahy mohli byť podľa odborníkov spôsobené tým, že mala rodičov z tej istej rodiny len z iných vetiev, a preto u nej mohla nastať degenerácia mozgu. Alžbete Báthoryovej pri jej konaní pomáhali jej služobníci: Ján Ujvári (prezývaný Ficko), Katarína Benecká, Dorota Sentéšová, Ilona Jó. „Týranie prevádzali takým spôsobom, že dievčatá vyhnali v zime von, oblievali ich studenou vodou, až kým nezamrzli. Ďalej dievčatám kliešťami vytrhávali časti mäsa z tela, alebo ich zväzovali tak silno, že sa im v tele prerušoval krvný obeh. Často ich bičovali na holú pokožku, alebo ich podrobovali dlhodobej hladovke, až kým nezomreli,“ opisuje údajné zverstvá čachtickej panej sprievodca Marián Imriška. Mŕtvoly pochovávali rôzne – na cintoríne, v poli alebo dokonca v obilných jamách. Mnohokrát ich zahrabali tak nedbanlivo, že rozkladajúce sa telá vyhrabali psy a roznosili ich po dvore. Nie vždy dievčatá zabili, ale ich len týrali horiacimi sviečkami, rozpáleným železom, či do nich pichali ihlice. Svedkovia vypovedali, že videli dievčatá také popálené, že nemohli nastúpiť do koča.

Smrť po domácom väzení
Týranie a vraždenie dievčat údajne Alžbeta Báthoryová vykonávala nepretržite v rokoch 1585 až 1610. Mučením oslavovala aj sviatky. Dokonca na svadbe svojej dcéry tesne po Vianociach ju vyslanci palatína Turza pristihli pri mučení, počas ktorého zomreli dve nemecké slúžky. Osudný jej bol deň 29. 12. 1610, keď Báthoryová bola podľa sprievodcu M. Imriška prichytená priamo palatínom Jurajom Turzom pri tom, ako v kaštieli Nádašdyovcov vedľa kostola sv. Ladislava v Čachticiach mučí mladé dievčatá. „Palatín sa následne rozhodol, že šľachtičnú uväzní v obytnej veži Čachtického hradu, pretože ako odsúdená by dostala trest upálenie, čo by bola veľmi veľká hanba a poníženie pre celý šľachtický rod Báthoryovcov. Aj z tohto dôvodu kráľ odďaľoval rozsudok, aby nedošlo k poníženiu. Alžbeta Báthoryová bola väznená od roku 1610 do roku 1614, keď dňa 21. augusta zomrela prirodzenou smrťou na zástavu srdca,“ uviedol sprievodca M. Imriška, podľa ktorého Báthoryová nikdy nebola postavená pred súd, ani nebola nikdy odsúdená za všetky činy, ktoré spáchala.

Ďalší príbeh čachtického hradu
Po smrti Alžbety Báthoryovej vznikli dedičské spory medzi jej deťmi – synom Pavlom Nádašdym a dcérami Katarínou a Annou, vydanými za Juraja Drugeta a Mikuláša Zrínskeho. S opravou a prestavbou hradu v roku 1670 bol najviac zviazaný František Nádašdy II. Po odhalení Vešeléniho sprisahania, v ktorom sa angažoval aj František, panovník nariadil obsadiť Čachtický hrad a skonfiškovať majetok. Pri rabovaní cisárskym vojskom bol hrad poškodený. Skonfiškované majetky pripadli kráľovskej komore, ktorá ich prenajala Révayovcom a Draškovičovcom. V roku 1703 sa majiteľmi hradu stali členovia rodu Forgáčovcov a Berčéniovcov. „Čachtický hrad bol dobytý Františkom Rákocim II. počas Rákociho stavovského povstania, keď sa mu pevnosť podarilo dobyť takým spôsobom, že na kopec oproti postavil ťažké delá a ostreľoval ju z výšky. Dobýjanie hradu, ktorý vtedy dokonca aj vyhorel, trvalo niekoľko dní,“ dodal sprievodca M. Imriška s tým, že po dobytí kuruckými vojskami F. Rákociho 1708 začali čiastočne hrad využívať ako väzenie a neskôr začal pustnúť a v roku 1799 vyhorel. V roku 1765 získali panstvo Erdodyovci, v roku 1855 Bruenerovci a v roku 1887 Springerovci, ktorí sa tu však nezdržiavajú, lebo v tejto dobe je už módne žiť vo vidieckych a mestských sídlach.

Pripravil Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP II. 2015
 
Späť na tému Z histórie

Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 11 fotografií
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Uživateľská zóna

Dnes je: 19.11.2019

Meniny má: Alžbeta

Mapa členov - sidebar
Inzercia
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.