Zmysel pre čierny humor je výsadou
Mohli sme ju vidieť, snáď na všetkých slovenských javiskách, a aj v mnohých slovenských a českých filmoch, či seriáloch. Zatiaľ čo vo svojich rolách stvárňuje širokú škálu rôznych charakterov v súkromí je to skromný a pokojný človek. Dokáže si s pôžitkom užiť každý okamih a s optimizmom a humorom brať nielen divadelné, ale aj životné peripetie.
To, čo ma inšpirovalo urobiť rozhovor práve s Janou Oľhovou do tohto časopisu, bola jej posledná seriálová rola, ktorú si určite budete pamätať. V prvej sérii seriálu Zita na krku totiž stvárnila správkyňu cintorína.
Ako sa pohrebná tematika rieši na javiskách slovenských divadiel?
Nedávno sme ju práve riešili v martinskom divadle. Bola to komédia Ivana Stodolu Čaj u pána senátora. Dej sa odohráva v pohrebníctve manželov Slivkovcov. Mali sme možnosť poležať si v truhlách z rôznych materiálov (dub, višňa, smrek...) s vankúšikmi i bez vankúšikov. Keď prvýkrát priviezli truhly na javisko, bol to zvláštny pocit, ale postupným skúšaním sme si zvykli. V závere skúšania nám to už nerobilo žiadny problém.
Akú postavu ste stvárnili v tejto hre?
V Čaji u pána senátora som hrala učiteľku, ktorá manželov Slivkovcov vyučuje spoločenskú etiketu a pomáha im dostať sa do „lepšej” spoločnosti.
V akých hrách ste sa ešte stretli s témou smrti?
Dávnejšie sa hrávala hra Zberné stredisko Dušana Kovačieviča, kde postavy prechádzajú z tohto sveta do iného. Je to vlastne tiež tragikomédia. V tejto hre, okrem iného, zaznela aj pesnička Jara Filipa - Nepátraj čo bude potom, ktorá sa odvtedy spieva na každom pohrebe herca. Pamätám si tiež, že raz tu hralo trnavské divadlo hru Mamička zomrela dvakrát, kde sa riešili veci dedičstva v rodine. Tiež to bola pomerne krutá tematika príbehu, ale veľmi humorná, práve svojím ľudským rozmerom a zosmiešnením charakterov chamtivcov v tomto pozemskom pachtení.
Hrali ste nejakú postavu ktorá zomiera pred zrakmi divákov?
Zomrela som viackrát. V divadelnej verzii Alžbeta Báthory, som zomrela samozrejme štylizovane v takom zvláštnom kŕči… Vo filmovej verzii Juraja Jakubiska som bola upálená, spolu s ďalšou slúžkou verejne na námestí. Točilo sa to v krásnom českom mestečku Telč. V Moliérovej hre Don(a) Juan(a) som sa zároveň topila vo vode a okolo mňa boli zapálené plynové horáky. Vyzeralo to naozaj vizuálne pôsobivo. V známej hre od Racina - Faidra - som sa zase pre zmenu otrávila.V seriáli Zita na krku hráte správkyňu cintorína. Ako sa to prejavovalo na tejto postave?
Bola to vďačná úloha, lebo napriek svojmu trochu nevšednému povolaniu som chodila oblečená výstredne. Kostýmová výtvarníčka pojala tento charakter ako výzvu a dodávala Darine určitú noblesu klobúkmi a výrazným oblečením. Často krát som nosila v ruke urnu a parte.
Nemali ste problém s takouto nadsázkou?
Bol to samozrejme čierny humor, ale občas som mala problém s nejakou tou replikou. Napríklad, „Vysyp tú urnu do záchoda. U nás už máme upchaté trubky…”
Aký máte vy vzťah k čiernemu humoru?
Ako vidíte, celkom pozitívny. Viem, že nie každý čiernemu humoru rozumie a aj to som rada, že je to vlastne „výsada” určitej skupiny ľudí. Humoru sa treba naučiť rozumieť.
Kde vás v súčasnosti môžu diváci vidieť?
Hrávam v martinskom divadle, ktoré je moje materské. Ale tak isto účinkujem aj v Žiline, Banskej Bystrici, ale aj v bratislavskom DPOH a Aréne. Čiže vidíte, že som „rozptýlená” po viacerých územiach Slovenska.
Ďakujem Vám za rozhovor a prajem veľa úspechov.
Zhovárala sa Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
