Prednosť v jazde má ...

Začínali dlhé zimné večery, tak ako teraz, a veľa aktivít sa v tomto čase veru nedalo robiť. Ani ja a ani Jozífek tieto dlhé zimné večery nemáme v láske, a to je vlastne jediné, v čom sa ako šéf a zamestnanec zhodneme.

Treba vedieť, že Jozífek mal v živote dva ciele. Prvý – vyhrať už konečne súťaž kariet v mariáši a druhý – vždy byť stredobodom pozornosti. To druhé bolo jednoduchšie ako prvé, lebo v kartách mu to nijako nešlo, aj keď sa veľmi snažil. Kartové súťaže sa odohrávajú väčšinou v hospodách, pri pohároch piva alebo borovičky. A vtedy sa sálou ozývajú vety ako: „Toš to co robíš...kontra! Né..! Seš blbéj, nebo co?“

Po dvoch borovičkách a dvoch pivách Jozífek zistil, že je na krásnom predposlednom mieste a môže znova len snívať o kukurici, ako to prasa v chlieve, že sú vlastne na rovnakej úrovni, akurát on je na tom lepšie, pretože aspoň rozpoznáva karty a farby.

S výkrikom nevôle kdesi v hlbinách mysle... „toš to, raz to musí prísť“, prešiel do protiútoku a po veľkom glgu piva začal: „To bili krásne časy, keď sme vyťahovali rakvu spod autobusu,“ zaznelo zadymenou sálou. Slovíčko „rakva“ spôsobila, že hospoda okamžite stíchla a oči prítomných sa zamerali na  jedného z novodobých bratov Grimmovcov, rozprávačov rozprávok pre deti...

Jozífek v jemnom stave opilosti spustil svoj monológ o nevydarenom pohrebe, ktorý sa konal v roku pána 80-teho minulého storočia, ešte za totáča. „Panečku to vám bila zima ako na Sibíry... mínus nekoľko... já už ani nevým keho sme pochovávali, ale toš rakva nám spadla počas sprievodu na cinteri. Keby eném spadla“, pokračoval Jozífek v monológu, „ona potvora sjela po kopci ako sánky rovno na cestu pred autobus!“

Smiech v sále nedal na seba dlho čakať, no Jozífek sa nenechal vyviesť z miery a pokračoval:
„No lidičky, co vám povím, šofér autobusu s vytreščenýma očama brzdil jak o život a rakva s neboštíkem se zastavila akurátne pred kolesem autóbusu.“ „Kecáš!“ zneli výkriky neveriacich Tomášov z druhej strany hospody. „Toš co bych kecál,“ ohradzoval sa Jozífek vehementne. „Eném sa zeptaj Pištabáčiho, ten ci poví, veď tam bili aj príslušníci VB, a šofér autobusu dostal na míste ešte aj pokutu!“

Slovo pokuta zrejme podráždilo poniektorých prítomných a z monológu sa odrazu stal dialóg medzi okolitým podnapitým obecenstvom.

„Hospodský! Toš ješte jedno pivo a borovičku,“ kričal Jozífek z rohu sály.
„A to za čo dostal pokutu?“ zneli výkriky spoza stolov.
Jozífek si zvlažil hrdlo čerstvo prineseným pivom, utrel si penu z fúzov a pokračoval: „Toš to víte né? Bila tam akuráte križovatka a ten blbec nedal prednosť rakve prichádzajúcej z prava!“ Sálou sa rozoznel neuveriteľný smiech, pričom hospodskému spadlo čapované pivo na zem.

„Toš to ešte nic nebilo!“ pokračoval Jozífek. „Bili to ful noví policajté, eném včera došli ze školy,“ tvrdil Jozífek so smrteľne vážnou tvárou. „Hodinu rekognoskuvali terén, potém konštatovali smrť zosnulého. Až potém sme mohli pokračovať v pohrebe, panečku to bila šou!“ ukončil Jozífek svoju prednášku o starých dobrých časoch.

Chlapi ešte chvíľu diskutovali, čo keby miesto križovatky bol kruhový objazd a čo keby to a keby tamto...

Jozífek bol spokojný, karty síce nevyhral, čo nebolo nič nového, ale to hlavné je, že bol opäť stredobodom pozornosti a odchádzal z „hospúdky“ ako hrdina večera.
 

Späť na tému Zo života