Pišta báči & fotka
Vrtím sa na posteli ako osa na bonbóne a nie a nie zaspať. V tú krásnu mesačnú noc to nebolo inak a keď som si ešte spomenul, že som dostal nového zamestnanca „Pištu báčiho“ mi tiež nijako nepridalo na spokojnom spaní. V tej dobe som robil správcu niekoľkých cintorínov a onen Pišta báči sa už ani neviem akým spôsobom (pri jeho pokročilom veku) dostal do dôležitej funkcie ,,Zametač cintorína!“ Vekový rozdiel a funkcie, ktoré sme zastávali, zapríčinili, že Pišta báči tiež nemohol pokojne spať. Svojho šéfa si nezabudol uctiť každý deň pozdravom ,,dobré ráno“ v bráne cintorína s metlou v ruke...
Verte mi, keby som sa dostavil do roboty o štvrtej ráno on tam bude... aj s metlou. Jedinú radosť z neho mali hádam len ženičky prichádzajúce polievať svojich nebožtíkov, lebo Pišta báčiho humor a šarm bol úžasný, aj napriek pokročilému veku. Pamätám si, že v tej dobe vyskočila spotreba vody na cintoríne na dvojnásobok, čo vyvolalo istú nevôľu u mojich nadriadených. Nuž čo už, aj šarm môže spôsobovať vyššiu spotrebu vody. Moja snaha o akési izolované zamestnanie pre neho bola bezúspešná, ale raz to muselo prísť...
Bola jeseň a listy zo stromov sa samovražedne vrhali na chodníky cintorína. Pišta báči v zúfalstve poletoval s metlou ako Harry Poter s Nimbusom 2000. Nebolo času na nič a tobôž už nie na zúfalé pohľady ženičiek s kanvičkami upravujúcich hroby svojich predkov.
„Pišta báči ako sme na tom s kontajnermi na odpad?“
„Ráno ušliapem neboj sa, nebudeme ich predsa vyvážať poloprázdne no nie?!“
„Aha, na pozajtra môžeš objednať auto na vývoz... napracem to tam... neboj sa.“
To slovíčko ,,neboj sa“ mi akosi utkvelo v pamäti a verte neverte, už som zaspával aj s lepšími myšlienkami v posteli. Pretože nad ránom spŕchlo, slávnostná ceremónia pri vstupe do práce sa nekonala a keďže som bol pomerne dosť zaneprázdnený svojimi povinnosťami (bolo pred dušičkami), akosi som pozabudol na Pišta báčiho.
Bolo už neskoré popoludnie, keď teta Eržika nesmelo, ale predsa položila otázku: „Kdeže je náš Pišta báči?“ Ozaj kde je ? začalo mi vŕtať hlavou. Beriem do ruky dáždnik, pričom horlivo zamykám svoju kanceláriu. Cintorín som obehol dvakrát, ale Pišta báči nikde. Nuž s heslom „do tretice všetko dobré“ som sa pustil ešte raz do hľadania nezvestného. Pri letmom pohľade na zadný kontajner mi niečo začalo vadiť. Neladil mi kúsok modrej farby so zelenou farbou, ktorou bol kontajner natretý. Modrá rádionka! To je ono, čo mi nesedí! Takú predsa nosí Pišta báči! Bez tejto ozdoby neodišiel ani na krok, aj keď mne pripomínala zašlú slávu milicionárov za oných čias.
Po bližšej rekognoskácii terénu som zistil nasledovné. Pišta báči v snahe ušliapať listy v kontajneri akosi pozabudol na skutočnosť, že oplechovanie kontajnera z vnútornej časti je hladké a že je potrebné a priam žiaduce sa poistiť vyprosťujúcim prostriedkom s názvom rebrík. Trápnosť situácie bola očividná. Okoloidúci si nemohli nevšimnúť moju konverzáciu s kontajnerom, čo
v niektorých prítomných vzbudzovalo pochybnosti o mojej duševnej rovnováhe. Tento stav zapríčinil i fakt, že Pišta báčiho hrdosť mu nedovoľovala poprosiť o pomoc prípadných okoloidúcich, ale sa jednoducho prikrčil v kontajneri tak, aby ho nebolo vidieť
a čakal na zázrak. Jeho nedobrovoľná spoločenská hra trvala asi tri hodiny v príjemnej spoločnosti vypálených svietnikov, vencov, ale hlavne opadaných tlejúcich listov. Napokon sa vyslobodzovacia akcia skončila úspešne, a ani jeho sebavedomie nekleslo tak hlboko ako lístie. Aj keď bolo trocha pošramotené, nesmelo, ale hrdo skonštatoval: „ale som to ušliapal, čo?!“
Táto malá ukážka charakteru a dobrej povahy Pišta báčiho bola ničím s porovnaním toho čo nasledovalo, to sa mi ani v najhoršom sne nemohlo prisniť!
Krátko po akcii v kontajneri ochorel pán, čo nosil pri pohreboch kríž pred sprievodom k hrobu. Jednoduchá funkcia, pomyslel som si a tak som poprosil Pištu báčiho, aby zaňho zaskočil. A to sa nemalo stať!
„Kedy to bude vedúci?“ Bolo očividné, že ho to potešilo a očičká mu svietili od radosti ako malému chlapcovi.
„Idem sa domov prezliecť a dám si nové montérky dobre?!“ Vo mne až hrklo... „No určite! Prezliecť do nedeľného!“ kričím za ním.
Presunuli sme sa v danom čase na druhý cintorín a začal som s prípravami na pohreb. Atmosféra v obradnej miestnosti mi vždy pripomínala, že úcta k zosnulým a dôstojnosť pietneho aktu, je tým prvým a najdôležitejším, čo pre našich zosnulých môžeme ešte pred spustením do hrobu urobiť. Pištu báčiho som poučil čo a ako sa bude odohrávať a pokračoval som v obvyklej činnosti predchádzajúcej samotný obrad. Zosnulý pán v stredných rokoch (nech mu je zem ľahká), mal jednu z tých rekordných rozlúčok, čo sa počtu smútiacich týka. Rakva bola pre verejnosť uzavretá a zosnulého fotka ho pripomínala na katafalku pred rakvou. V bráne sa objavila postava pána farára aj s miništrantmi, čo bol jasný znak toho, že rakvu aj s katafalkom treba kvôli početnej návštevnosti premiestniť pred obradnú miestnosť.
Pišta báči si plnil svoju funkciu a s prenosným krížom stál pri rakve v pozore ako vojak. V priestore už nastalo hrobové ticho
a pán farár sa práve chystal nadýchnuť, aby vyslovil prvé vety, keď v tom sa niekto z pozostalých obrátil na Pištu báčiho so slovami: „Pišta báči fotka!“
„Čo hovoríš moja?“ znela ozvena pred obradnou miestnosťou. „Pišta báči fotku... fotku!“
Oprel o stenu prenosný kríž a dôstojne odpochodoval späť do obradnej miestnosti. V tom momente som začal mať akési zlé tušenie, aj časový harmonogram bol už prekročený a napätie sa dalo doslova krájať, čo umocňovalo dramatické ticho. Pišta báči ešte cestou niečo zamrmlal v tom zmysle, že: „Ja som to vedel že to bude treba,“ a o chvíľu niečím zahrkotal v odľahlom rohu obradnej siene.
To čo som o chvíľu uvidel spolu s ostatnými prítomnými mi doslova vyrazilo dych! Pišta báči bol razom hlavným hrdinom dňa, čo dňa, celého obradu, aj zosnulý sa dostal do pozadia diania! Dôstojným pochodovým krokom ako na červenom koberci niekde na filmovom festivale kráčal v ústrety smútiacim príbuzným pričom v jednej ruke zvieral fľašu s nápisom ,,VODKA“ a v druhej čistý sklenený štamperlík!
V nemom úžase sme sledovali ako to dopadne. Začali sa mi podlamovať kolená, farár si pomaly, ale iste prikrýval tvár vreckovkou, aby ako tak maskoval srdcervúci ošiaľ smiechu, ktorému nemohol čeliť v momente nalievania onoho vzácneho moku s názvom ,,VODKA“, a to prosím priamo chudere vdove!
Pišta báči ako správny záchranca a puntičkár podával štamperlík vdove, pričom okolo stojaci padali do kolien od smiechu, len chudera vdova do mdlôb! No čo povedať, tragédia sa razom zmenila na komédiu nedbajúc na dôstojnosť chvíle!
„Pišta báči nie VODKU, ale FOTKU!“ oborila sa na neho jedna z prítomných v snahe zachrániť niečo, čo sa už vlastne ani nedalo.
„Áá táák, FOTKU!“ začínalo to teraz dochádzať aj nášmu novopečenému hrdinovi a s úžasnou eleganciou strčil pohár aj s fľašou protestujúcej pozostalej do ruky.
Pri tomto vyvrcholení programu farárovi vypadla z ruky modlitebná knižka a v záchvate smiechu sa držal improvizovaného kecpultu, nedbajúc na svoje okolie, ktoré sa tiež usilovalo v celku neúspešne maskovať nežiaduce prejavy smiechu. To bol hádam jediný pohreb po dlhej dobe, kde úprimne jediné oko nezostalo suché.
Už ani neviem ako, ale tá fotka sa nakoniec dostala tam, kde bolo treba a mohlo sa začať s obradom. Situáciu dostal pod kontrolu nakoniec pán organista, ktorý zahral dve, asi najdlhšie skladby od Beethovena ktoré poznal, len aby nastolil tomuto slzavému údoliu akú takú vážnu atmosféru.
Hlavný hrdina Pišta báči sa v ten deň viezol domov pohrebným vozom sediac vzadu na plechových lištách s prázdnou fľaškou vodky v ruke, ktorú mu na počesť úspešného ukončenia obradu pomohli vypiť prítomní vysmiatí nosiči. Do dnešného dňa mi nie je jasné, prečo si v ten deň Pišta báči zaobstaral fľašu vodky a nie napríklad borovičky. Nikdy nám to neprezradil a toto tajomstvo si zobral so sebou na onen svet. Ešte dodnes si spomenieme na Pištu báčiho pri našich stretnutiach so spoločnými veteránmi pri pive a keď si niekto z nás objedná vodku, ako keby mu zapálil symbolickú sviečku na jeho hrobe.
Čo k tomu dodať? Koniec dobrý všetko dobré, hádam mu to zosnulý na onom svete odpustí. Veď oni si to tam určite sami medzi sebou vysvetlia. Povedzme si na rovinu, nie každému sa podarí odísť z tohto sveta so smiechom, no nie?
© Slovenské pohrebníctvo
Verte mi, keby som sa dostavil do roboty o štvrtej ráno on tam bude... aj s metlou. Jedinú radosť z neho mali hádam len ženičky prichádzajúce polievať svojich nebožtíkov, lebo Pišta báčiho humor a šarm bol úžasný, aj napriek pokročilému veku. Pamätám si, že v tej dobe vyskočila spotreba vody na cintoríne na dvojnásobok, čo vyvolalo istú nevôľu u mojich nadriadených. Nuž čo už, aj šarm môže spôsobovať vyššiu spotrebu vody. Moja snaha o akési izolované zamestnanie pre neho bola bezúspešná, ale raz to muselo prísť...
Bola jeseň a listy zo stromov sa samovražedne vrhali na chodníky cintorína. Pišta báči v zúfalstve poletoval s metlou ako Harry Poter s Nimbusom 2000. Nebolo času na nič a tobôž už nie na zúfalé pohľady ženičiek s kanvičkami upravujúcich hroby svojich predkov.
„Pišta báči ako sme na tom s kontajnermi na odpad?“
„Ráno ušliapem neboj sa, nebudeme ich predsa vyvážať poloprázdne no nie?!“
„Aha, na pozajtra môžeš objednať auto na vývoz... napracem to tam... neboj sa.“
To slovíčko ,,neboj sa“ mi akosi utkvelo v pamäti a verte neverte, už som zaspával aj s lepšími myšlienkami v posteli. Pretože nad ránom spŕchlo, slávnostná ceremónia pri vstupe do práce sa nekonala a keďže som bol pomerne dosť zaneprázdnený svojimi povinnosťami (bolo pred dušičkami), akosi som pozabudol na Pišta báčiho.
Bolo už neskoré popoludnie, keď teta Eržika nesmelo, ale predsa položila otázku: „Kdeže je náš Pišta báči?“ Ozaj kde je ? začalo mi vŕtať hlavou. Beriem do ruky dáždnik, pričom horlivo zamykám svoju kanceláriu. Cintorín som obehol dvakrát, ale Pišta báči nikde. Nuž s heslom „do tretice všetko dobré“ som sa pustil ešte raz do hľadania nezvestného. Pri letmom pohľade na zadný kontajner mi niečo začalo vadiť. Neladil mi kúsok modrej farby so zelenou farbou, ktorou bol kontajner natretý. Modrá rádionka! To je ono, čo mi nesedí! Takú predsa nosí Pišta báči! Bez tejto ozdoby neodišiel ani na krok, aj keď mne pripomínala zašlú slávu milicionárov za oných čias.
Po bližšej rekognoskácii terénu som zistil nasledovné. Pišta báči v snahe ušliapať listy v kontajneri akosi pozabudol na skutočnosť, že oplechovanie kontajnera z vnútornej časti je hladké a že je potrebné a priam žiaduce sa poistiť vyprosťujúcim prostriedkom s názvom rebrík. Trápnosť situácie bola očividná. Okoloidúci si nemohli nevšimnúť moju konverzáciu s kontajnerom, čo
v niektorých prítomných vzbudzovalo pochybnosti o mojej duševnej rovnováhe. Tento stav zapríčinil i fakt, že Pišta báčiho hrdosť mu nedovoľovala poprosiť o pomoc prípadných okoloidúcich, ale sa jednoducho prikrčil v kontajneri tak, aby ho nebolo vidieť
a čakal na zázrak. Jeho nedobrovoľná spoločenská hra trvala asi tri hodiny v príjemnej spoločnosti vypálených svietnikov, vencov, ale hlavne opadaných tlejúcich listov. Napokon sa vyslobodzovacia akcia skončila úspešne, a ani jeho sebavedomie nekleslo tak hlboko ako lístie. Aj keď bolo trocha pošramotené, nesmelo, ale hrdo skonštatoval: „ale som to ušliapal, čo?!“
Táto malá ukážka charakteru a dobrej povahy Pišta báčiho bola ničím s porovnaním toho čo nasledovalo, to sa mi ani v najhoršom sne nemohlo prisniť!
Krátko po akcii v kontajneri ochorel pán, čo nosil pri pohreboch kríž pred sprievodom k hrobu. Jednoduchá funkcia, pomyslel som si a tak som poprosil Pištu báčiho, aby zaňho zaskočil. A to sa nemalo stať!
„Kedy to bude vedúci?“ Bolo očividné, že ho to potešilo a očičká mu svietili od radosti ako malému chlapcovi.
„Idem sa domov prezliecť a dám si nové montérky dobre?!“ Vo mne až hrklo... „No určite! Prezliecť do nedeľného!“ kričím za ním.
Presunuli sme sa v danom čase na druhý cintorín a začal som s prípravami na pohreb. Atmosféra v obradnej miestnosti mi vždy pripomínala, že úcta k zosnulým a dôstojnosť pietneho aktu, je tým prvým a najdôležitejším, čo pre našich zosnulých môžeme ešte pred spustením do hrobu urobiť. Pištu báčiho som poučil čo a ako sa bude odohrávať a pokračoval som v obvyklej činnosti predchádzajúcej samotný obrad. Zosnulý pán v stredných rokoch (nech mu je zem ľahká), mal jednu z tých rekordných rozlúčok, čo sa počtu smútiacich týka. Rakva bola pre verejnosť uzavretá a zosnulého fotka ho pripomínala na katafalku pred rakvou. V bráne sa objavila postava pána farára aj s miništrantmi, čo bol jasný znak toho, že rakvu aj s katafalkom treba kvôli početnej návštevnosti premiestniť pred obradnú miestnosť.
Pišta báči si plnil svoju funkciu a s prenosným krížom stál pri rakve v pozore ako vojak. V priestore už nastalo hrobové ticho
a pán farár sa práve chystal nadýchnuť, aby vyslovil prvé vety, keď v tom sa niekto z pozostalých obrátil na Pištu báčiho so slovami: „Pišta báči fotka!“
„Čo hovoríš moja?“ znela ozvena pred obradnou miestnosťou. „Pišta báči fotku... fotku!“
Oprel o stenu prenosný kríž a dôstojne odpochodoval späť do obradnej miestnosti. V tom momente som začal mať akési zlé tušenie, aj časový harmonogram bol už prekročený a napätie sa dalo doslova krájať, čo umocňovalo dramatické ticho. Pišta báči ešte cestou niečo zamrmlal v tom zmysle, že: „Ja som to vedel že to bude treba,“ a o chvíľu niečím zahrkotal v odľahlom rohu obradnej siene.
To čo som o chvíľu uvidel spolu s ostatnými prítomnými mi doslova vyrazilo dych! Pišta báči bol razom hlavným hrdinom dňa, čo dňa, celého obradu, aj zosnulý sa dostal do pozadia diania! Dôstojným pochodovým krokom ako na červenom koberci niekde na filmovom festivale kráčal v ústrety smútiacim príbuzným pričom v jednej ruke zvieral fľašu s nápisom ,,VODKA“ a v druhej čistý sklenený štamperlík!
V nemom úžase sme sledovali ako to dopadne. Začali sa mi podlamovať kolená, farár si pomaly, ale iste prikrýval tvár vreckovkou, aby ako tak maskoval srdcervúci ošiaľ smiechu, ktorému nemohol čeliť v momente nalievania onoho vzácneho moku s názvom ,,VODKA“, a to prosím priamo chudere vdove!
Pišta báči ako správny záchranca a puntičkár podával štamperlík vdove, pričom okolo stojaci padali do kolien od smiechu, len chudera vdova do mdlôb! No čo povedať, tragédia sa razom zmenila na komédiu nedbajúc na dôstojnosť chvíle!
„Pišta báči nie VODKU, ale FOTKU!“ oborila sa na neho jedna z prítomných v snahe zachrániť niečo, čo sa už vlastne ani nedalo.
„Áá táák, FOTKU!“ začínalo to teraz dochádzať aj nášmu novopečenému hrdinovi a s úžasnou eleganciou strčil pohár aj s fľašou protestujúcej pozostalej do ruky.
Pri tomto vyvrcholení programu farárovi vypadla z ruky modlitebná knižka a v záchvate smiechu sa držal improvizovaného kecpultu, nedbajúc na svoje okolie, ktoré sa tiež usilovalo v celku neúspešne maskovať nežiaduce prejavy smiechu. To bol hádam jediný pohreb po dlhej dobe, kde úprimne jediné oko nezostalo suché.
Už ani neviem ako, ale tá fotka sa nakoniec dostala tam, kde bolo treba a mohlo sa začať s obradom. Situáciu dostal pod kontrolu nakoniec pán organista, ktorý zahral dve, asi najdlhšie skladby od Beethovena ktoré poznal, len aby nastolil tomuto slzavému údoliu akú takú vážnu atmosféru.
Hlavný hrdina Pišta báči sa v ten deň viezol domov pohrebným vozom sediac vzadu na plechových lištách s prázdnou fľaškou vodky v ruke, ktorú mu na počesť úspešného ukončenia obradu pomohli vypiť prítomní vysmiatí nosiči. Do dnešného dňa mi nie je jasné, prečo si v ten deň Pišta báči zaobstaral fľašu vodky a nie napríklad borovičky. Nikdy nám to neprezradil a toto tajomstvo si zobral so sebou na onen svet. Ešte dodnes si spomenieme na Pištu báčiho pri našich stretnutiach so spoločnými veteránmi pri pive a keď si niekto z nás objedná vodku, ako keby mu zapálil symbolickú sviečku na jeho hrobe.
Čo k tomu dodať? Koniec dobrý všetko dobré, hádam mu to zosnulý na onom svete odpustí. Veď oni si to tam určite sami medzi sebou vysvetlia. Povedzme si na rovinu, nie každému sa podarí odísť z tohto sveta so smiechom, no nie?
© Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
