Ivan Tuli Vojtek
Meno Ivana Vojteka - Tuliho, je pre mňa spojené predovšetkým s komickými rozprávkovými postavičkami, ktorých stvárnil v slovenských inscenáciách nespočetné množstvo. Na svojom konte má však i veľa dramatických postáv. Či už divadelných, alebo televíznych a filmových. Diváci ho mali možnosť vidieť na doskách DAB v Nitre, na Novej scéne v Bratislave, v L+S, Divadla Wüstenrota inde. Od februára 2011 je členom Slovenského Národného Divadla v Bratislave, kde ho môžeme vidieť v inscenáciách Lakomec a Coriolanus.
Ak sa v predošlom čísle Jana Oľhová vyjadrila, že zmysel pre čierny humor je výsadou určitej skupiny ľudí, tak Ivan Vojtek do nej určite patrí. Na stretnutie v divadelnom bufete dorazil športovo - na bicykli. Od prvého kontaktu pôsobí bezprostredne a na všetko si nájde nejaký fórik, či slovnú hračku. Hneď na úvod vyrozprával veselý zážitok spojený so smutnou udalosťou, čím nastolil príjemné humorné ladenie nášho nasledujúceho rozprávania.
Na svoj prvý kontakt s pohrebnými službami mám takú úsmevnú spomienku. Keď umrel môj tatko, zašiel som v Dunajskej Strede do pohrebníctva, ktoré v tom čase vlastnila moja bývalá spolužiačka z gymnázia. Keďže sme sa dlhšiu dobu nevideli, prvé čo povedala, keď ma uvidela vo dverách, bolo: "A ty tu čo robíš?" tak som jej vysvetlil prečo ľudia obyčajne navštívia pohrebnú službu "Zomrel mi tato", a ona na to "A inak ako?" Takže som pochopil, že aj takáto práca má zrejme svoje veselšie stránky.
Vy ste sa pred nedávnom stali krstným otcom časopisu Slovenské Pohrebníctvo. Ako to, že práve Vy ste boli k takejto funkcii prizvaný?
Je to dlhší príbeh, poviem vám ho pekne od začiatku. Ako som už spomenul, zomrel mi tato a po piatich rokoch i mamka. Ich urny boli uložené v urnovom háji bratislavského krematória. No, ťažko sa to veru hľadalo, najmä v zime udržiavalo. V Malinove, kde bývam, bolo pred pár rokmi vybudované kolumbárium. Tak som presvedčil svojich dvoch starších bratov, aby sme rodičov presťahovali tam. Najstarší brat spočiatku nesúhlasil, aby sme nenarušili pokoj ich duší. Ale ja som si ako najmladší brat postavil hlavu. Dušičky odpočívajú v pokoji, ale urny s telesnými pozostatkami môžeme presunúť.
A zhodou okolností správu nad cintorínom,ergo i nad kolumbáriom v Malinove prebral Lacibáči (pán Ladislav Stríž – majiteľ pohrebníctva). A on je tiež taká veselá kopa, aj napriek tomu čo robí, ale chvála pánu bohu, že aj napriek tomu čo robí. A tak sme si nejako padli do oka a hneď sme začali žartovať na tú tému. No a vzniklo z toho kamarátstvo.
Tak sme nakoniec rodičov presťahovali. Poviem vám, to kolumbárium je úžasná vec. Nenaprší na to, nenapadá na to lístie, je to pekné, je to dôstojné. Ten kúsoček miesta vyčlenený pre tých zosnulých. Ja som skutočne rád, že mám tých rodičov tak blízko. V rámci prechádzky s manželkou, zoberieme sviečky, kvietky a je to príjemné. Je to lepšie ako urnový háj. Každý cintorín by mal mať takúto pietnu stenu.
Ako dlho už teda trvá vaše kamarátstvo s pánom Strížom?
No, sú to už tri roky. A tak som bol nakoniec poctený aj tým, že môžem byť krstným otcom tohto časopisu. A som tiež rád, že poznám človeka, ktorý aj mňa možno raz pochová. Tak Lacibáči by mi určite vystrojil krásny pohreb s veľkou poctou, ale tú radosť mu ešte neurobím. A teším sa veru aj na ten veľtrh - Slovak Funeral ktorý bude v novembri. Len, ako vravím, treba dožiť.
A čo na javisku? Zahrali ste si nejaké to umieranie?
Áno, bol som dokonca dvakrát zavraždený. Prvý raz to bolo v hre Škoda že je pobehlica. Režíroval to vtedy Emil Horváth. A ešte raz v historickej hre Kráľ Ján. Tiež to zhodou okolností režíroval Emil Horváth. Neviem prečo ma ten Emil vždy nechal zavraždiť? V "Pobehlici" ma Fredy Swan zavraždil kopijou do chrbta vo vrúcnom objatí svojej milej. To je strašná smrť, to vám poviem, to si neviem predstaviť. No a v druhej hre bol mojím vrahom Robo Roth. Obe hry boli inscenované na Novej Scéne.
To boli komédie,predpokladám...
Práve naopak, boli to drámy. Ale skúšky boli samozrejme veľmi komické. Umieranie na javisku je pre herca naozaj výzva. Nastali aj situácie, že si vrah zabudne dýku. No potom mu neostáva nič iné, len škrtiť...
V SND som od februára minulého roku a tam som ešte nezomrel. A ani v Nitrianskom divadle, kde som bol dlhé roky. Keď sa na tým takto zamyslím, zomieral som naozaj len na Novej scéne. To je zvláštne.
A vy ste niekedy vraždili?
To nie, toto sa mi ešte v živote nestalo. Ani vo filme, ani v televíznej inscenácii, ani v divadle. Uvidíme čo ma ešte čaká.
A dovolím si ešte jednu poznámočku v rámci témy smrti: Vedzte že aj smrť si musí človek zaslúžiť. Ale ja vám žičím ešte dlhého žitia. (sorry Lacibáči, ale patrí sa).
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa krásnych rolí
Zhovárala sa Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Ak sa v predošlom čísle Jana Oľhová vyjadrila, že zmysel pre čierny humor je výsadou určitej skupiny ľudí, tak Ivan Vojtek do nej určite patrí. Na stretnutie v divadelnom bufete dorazil športovo - na bicykli. Od prvého kontaktu pôsobí bezprostredne a na všetko si nájde nejaký fórik, či slovnú hračku. Hneď na úvod vyrozprával veselý zážitok spojený so smutnou udalosťou, čím nastolil príjemné humorné ladenie nášho nasledujúceho rozprávania.
Na svoj prvý kontakt s pohrebnými službami mám takú úsmevnú spomienku. Keď umrel môj tatko, zašiel som v Dunajskej Strede do pohrebníctva, ktoré v tom čase vlastnila moja bývalá spolužiačka z gymnázia. Keďže sme sa dlhšiu dobu nevideli, prvé čo povedala, keď ma uvidela vo dverách, bolo: "A ty tu čo robíš?" tak som jej vysvetlil prečo ľudia obyčajne navštívia pohrebnú službu "Zomrel mi tato", a ona na to "A inak ako?" Takže som pochopil, že aj takáto práca má zrejme svoje veselšie stránky.
Vy ste sa pred nedávnom stali krstným otcom časopisu Slovenské Pohrebníctvo. Ako to, že práve Vy ste boli k takejto funkcii prizvaný?Je to dlhší príbeh, poviem vám ho pekne od začiatku. Ako som už spomenul, zomrel mi tato a po piatich rokoch i mamka. Ich urny boli uložené v urnovom háji bratislavského krematória. No, ťažko sa to veru hľadalo, najmä v zime udržiavalo. V Malinove, kde bývam, bolo pred pár rokmi vybudované kolumbárium. Tak som presvedčil svojich dvoch starších bratov, aby sme rodičov presťahovali tam. Najstarší brat spočiatku nesúhlasil, aby sme nenarušili pokoj ich duší. Ale ja som si ako najmladší brat postavil hlavu. Dušičky odpočívajú v pokoji, ale urny s telesnými pozostatkami môžeme presunúť.
A zhodou okolností správu nad cintorínom,ergo i nad kolumbáriom v Malinove prebral Lacibáči (pán Ladislav Stríž – majiteľ pohrebníctva). A on je tiež taká veselá kopa, aj napriek tomu čo robí, ale chvála pánu bohu, že aj napriek tomu čo robí. A tak sme si nejako padli do oka a hneď sme začali žartovať na tú tému. No a vzniklo z toho kamarátstvo.
Tak sme nakoniec rodičov presťahovali. Poviem vám, to kolumbárium je úžasná vec. Nenaprší na to, nenapadá na to lístie, je to pekné, je to dôstojné. Ten kúsoček miesta vyčlenený pre tých zosnulých. Ja som skutočne rád, že mám tých rodičov tak blízko. V rámci prechádzky s manželkou, zoberieme sviečky, kvietky a je to príjemné. Je to lepšie ako urnový háj. Každý cintorín by mal mať takúto pietnu stenu.
Ako dlho už teda trvá vaše kamarátstvo s pánom Strížom?
No, sú to už tri roky. A tak som bol nakoniec poctený aj tým, že môžem byť krstným otcom tohto časopisu. A som tiež rád, že poznám človeka, ktorý aj mňa možno raz pochová. Tak Lacibáči by mi určite vystrojil krásny pohreb s veľkou poctou, ale tú radosť mu ešte neurobím. A teším sa veru aj na ten veľtrh - Slovak Funeral ktorý bude v novembri. Len, ako vravím, treba dožiť.
A čo na javisku? Zahrali ste si nejaké to umieranie?
Áno, bol som dokonca dvakrát zavraždený. Prvý raz to bolo v hre Škoda že je pobehlica. Režíroval to vtedy Emil Horváth. A ešte raz v historickej hre Kráľ Ján. Tiež to zhodou okolností režíroval Emil Horváth. Neviem prečo ma ten Emil vždy nechal zavraždiť? V "Pobehlici" ma Fredy Swan zavraždil kopijou do chrbta vo vrúcnom objatí svojej milej. To je strašná smrť, to vám poviem, to si neviem predstaviť. No a v druhej hre bol mojím vrahom Robo Roth. Obe hry boli inscenované na Novej Scéne.
To boli komédie,predpokladám...
Práve naopak, boli to drámy. Ale skúšky boli samozrejme veľmi komické. Umieranie na javisku je pre herca naozaj výzva. Nastali aj situácie, že si vrah zabudne dýku. No potom mu neostáva nič iné, len škrtiť...
V SND som od februára minulého roku a tam som ešte nezomrel. A ani v Nitrianskom divadle, kde som bol dlhé roky. Keď sa na tým takto zamyslím, zomieral som naozaj len na Novej scéne. To je zvláštne.
A vy ste niekedy vraždili?
To nie, toto sa mi ešte v živote nestalo. Ani vo filme, ani v televíznej inscenácii, ani v divadle. Uvidíme čo ma ešte čaká.
A dovolím si ešte jednu poznámočku v rámci témy smrti: Vedzte že aj smrť si musí človek zaslúžiť. Ale ja vám žičím ešte dlhého žitia. (sorry Lacibáči, ale patrí sa).
Ďakujem za rozhovor a prajem veľa krásnych rolí
Zhovárala sa Kristýna Krásniková © Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
