Koľko krát za život si kupujeme náhrobný kameň?

15.08.2011

Pomník nie je lacná vec

Určite mi dáte za pravdu, že asi menej krát ako v prípade áut, ktoré používame v bežnom živote. A predsa sa raz budeme musieť (chtiac-nechtiac), zaoberať aj otázkami ako dôstojne uchovať pamiatku na nášho zosnulého a správne vybrať spôsob úpravy a výzdoby miesta jeho posledného odpočinku. Cintoríny sú plné náhrobných kameňov takých či onakých a na prvý pohľad sa zdá, že problematika výberu a postavenia náhrobného pomníka je jednoduchá a že ju zvládneme takpovediac ľavou rukou.

Poďme sa teda na to pozrieť bližšie, aby sme aj vám, čitateľom poradili, pomohli, ale hlavne otvorene poukázali na niektoré problémy a úskalia súvisiace so stavbou náhrobného pomníka, krypty alebo urnového miesta.

Pred nežnou revolúciou bolo síce kamenárstvo odsunuté na perifériu remesiel, ale starí majstri sa vždy svoje remeslo snažili robiť podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Samozrejme, nedovolil by som si haniť ani dnešných majstrov kamenárov, ale nie je majster ako majster.

Pri vstupe na cintoríny sa nedá prehliadnuť množstvo kamenárskych služieb ponúkajúcich svoje produkty smutným pozostalým. Neraz sa stáva, že Vás doslova ťahajú za rukáv a ponúkajú to najlacnejšie z najlacnejších, niekedy aj modré z neba, len aby Vás presvedčili o tom, že oni sú tí praví a jediní, ktorí splnia vaše sny.
A tak možno po roku ...Vám ostanú len oči pre plač a to doslova nad hrobom a náhrobným kameňom.

Ako teda postupovať?

Rada prvá: Nedajte sa presvedčiť na prvý pokus.

Treba si uvedomiť, že pomník nie je lacná záležitosť a nezriaďujeme ho na pár rokov, ale chceme, aby našej rodine vydržal desaťročia. Aká je terajšia situácia v ponuke a dopyte čo sa kvality týka?

IMG_0023Vybral som sa na skusy, ale za starými majstrami ozajstnými Kamenármi, ktorí sa tomuto remeslu vyučili ešte za oných čias a položil som otázku: „ako sa vám darí v týchto časoch“?
„Ťažko“, znela odpoveď a v očiach mali akýsi nepokoj. „V dnešnej dobe je kamenár pomaly už aj hrobár“, pridali druhým dychom. „Viete čo nepochopíme“? „Prečo sa niektorí ľudia dajú obalamutiť tzv. pseudokamenármi. Oni nám vlastne dehonestujú naše remeslo, ponúkajú tie najlacnejšie materiály hodiace sa len do interiérov a nie na náhrobné kamene.“ Z písacieho stola sa do mojich rúk dostáva reklamný časopis s kvalitnou farebnou propagáciou dovozových náhrobných kameňov z Ázie, Číny. Z mojej strany som okamžite reagoval „Veď sú pekné, čo proti ním máte“?
„Áno sú pekné, ale to je všetko. Treba ich chemickými prostriedkami povrchovo upravovať a ošetrovať. Tieto materiály nie sú odskúšané v našich klimatických podmienkach. Mnohé pod vlivom ostrého slnka a pri nesprávnom ošetrovaní praskajú“ znela odpoveď pričom nezabudli krútiť hlavami.

Rada druhá: Nerobme údržbu vodou a žiadnymi saponátami, nato stačí obyčajná jemná kovová vatička, ktorá tieto nečistoty odstráni a náhrobný kameň zostane pekne lesklý. Skúste sa poradiť s viacerými kamenármi o vašom probléme a až potom sa pustite do údržby.

„Alebo ďalší príklad. Vieme, že naše ženy sú niekedy až príliš čistotné a bez rozmýšľania oblievajú tento kameň, keď je v lete prehriaty slnkom, vodou z vodovodu ktorý má cca 5 °C . Odídu s pocitom dobre vykonanej práce a po dvoch týždňoch zistia že je kameň popraskaný“ ... „Okamžite sa hľadá príčina väčšinou u kamenára, pričom naozajstným dôvodom prasknutia je prudká a náhla zmena teploty materiálu“.

V tejto súvislosti ma napadla otázka: „Aké vlastne druhy materiálov je vhodné používať v našich podmienkach a ktoré by ste ako majstri svojho remesla nikdy nepoužili k stavbe pomníka, náhrobku“?

K môjmu úžasu sa majstri kamenári jednoznačne zhodli na tom, že mramor nieje vhodný materiál na stavbu pomníka.

Mramor je interiérový materiál, náchylný nasiaknuť vodou, a v nízkych teplotách (počas zimy), tieto vodné kryštáliky vytlačia so sebou aj pozlátko s ktorým sme pozlátili písmená. Do dvoch, troch rokov sa preto pravidelne vraciame pozlacovať už vytesané texty na náhrobku. Neveriacky pozerám na kúsok mramoru, ktorý mi dali do ruky pričom som nechtiac konečne navodil úsmev na ich tvárach.
„Žula, švédska žula to je to čo vydrží tridsať - štyridsať rokov a nemáte s ňou žiadny problém. Náš trh ponúka odskúšané materiály ako už spomínaná švédska žula, Inpala, alebo Šluknovský syenyt“.

Rada tretia: Treba si uvedomiť že na cintorín sa hodia v prvom rade tvrdé materiály žulovitého charakteru. Interiérové materiály ako mramory, sadrovce alebo travertíny, to sa naozaj nedá v našich klimatických podmienkach použiť na náhrobky. To čo je pre Vaše oči pekné nemusí byť aj účelové. Nechajte si poradiť od viacerých kamenárov a až potom sa rozhodnite.

Nedalo mi trocha zablúdiť do histórie a to do čias Faraónov v súvislosti s vytesaným textom do kameňa. Pri nedávnej prechádzke cintorínom som si totiž všimol niektoré náhrobné pomníky s mosadznými písmenkami. Na prvý pohľad je to dizajnovo veľmi pekné no na vedľajšom hrobe už písmenká chýbali, žeby vandalizmus ?

„Aj to je možné“, dodávajú majstri kamenári. „Máte pravdu vytesané písmo je číslo jedna, od čias Faraónov sa nič lepšie nevymyslelo! Nuž a tieto moderné písmenká treba vedieť aj dôkladne namontovať. Pri tejto montáži treba totiž navrtávať malé dierky do kameňa a lepiť písmenká, pričom sa samozrejme nevyhneme úskaliam počasia. Voda a mráz jednoducho môže spraviť svoje a je po paráde. Zväčša ide o veci dovozové, z krajín kde nie sú také klimatické podmienky ako v našom zemepisnom pásme. Taliansko a Španielsko odkiaľ sa tieto materiály dovážajú sú v úplne inom prostredí, tak tam sa to naozaj dá použiť a vydrží to dlhé roky“.

„Žiaľ i vandalizmus je častou príčinou miznutia týchto mosadzných vecičiek spolu s mosadznými lampičkami či kahančekmi, ktoré sa potom nahrádzajú klasickými materiálmi“.

Pomaly dopíjame kávu a mne sa hlavou ešte honí množstvo otázok, ale veta o vandalizme mi nedá ďalej pokračovať. Chápu ma, veď ide neraz o umelecké diela ich rúk. „Je to jav ktorú priniesla doba“, hovorí smutne majster a dodáva: „poviem vám kuriozitu spred pár rokov, bol to vrchol umeleckého podvodu tzv. pseudokamenárov!“

„Preto, že my Slováci sme ľudia dôverčiví a pri ponuke, ktorá naoko vyzerá lákavo ide opatrnosť stranou, vznikol biznis priamo na cintoríne. Dobre vyzerajúci pán prechádzajúci sa medzi pomníkmi so zošitom v ruke oslovil babičku, ktorá smútila nad čerstvým hrobom svojho manžela s ponukou, či si nedá urobiť pomník. Slovo dalo slovo a pomaly sa obchod uzatváral priamo nad hrobom. Čo do dnešného dňa je nepochopiteľné, že babička priniesla na druhý deň peniaze na pomník priamo na cintorín! Podnikateľ (kvázi) kamenár sa pustil do diela a do týždňa bol pomník naozaj hotový“.

„Čo by sa babičke ani v najhorších snoch neprisnilo, sa stalo skutočnosťou! Kompletný pomník bol totiž ukradnutý z iného cintorína a jednoducho znova poskladaný, pričom samozrejme nezabudli vymeniť epitafnú dosku s menami! Polícia doličný predmet zhabala a uložila do depozitu, pokiaľ sa prípad nevyrieši. Pri otázke aká vlastne to bola firma, babička nevedela odpovedať lebo biznis robila na cintoríne. Nemá ani pomník, ani peniaze, ostali jej len oči pre plač!“

Rada štvrtá: Pokiaľ neviete zistiť kde má kamenár sídlo (a to trvalé), väčšinou sa jedná o iluzionistov a podvodníkov, narábajte so svojimi finančnými prostriedkami veľmi opatrne!

Nuž po tomto príbehu neveriacky krútim hlavou, ale naozaj je to tak. Pomaly končíme náš debatný krúžok, čas pokročil. Dohodli sme sa, že v našich rozhovoroch budeme pokračovať aj v budúcnosti. Ak by ste mali aj vy svoje skúsenosti, zážitky či aj otázky, neváhajte ich nám položiť prostredníctvom elektronickej pošty alebo i písomne zaslaním na adresu redakcie. Na všetky Vaše otázky a postrehy sa pokúsime korektne odpovedať v najbližšom čísle. Magazín Slovenské pohrebníctvo.

 

Text Ladislav Stríž
Fotografie pavel ondera
© Slovenské pohrebníctvo
 


Späť na tému Kameň na cintorínoch
Podporte náš článok