Bez jazyka by sme ako národ neexistovali
Tvorca prvej podoby spisovnej slovenčiny Anton Bernolák zomrel pred 210. rokmi, dňa 15. januára 1813 v Nových Zámkoch.
Nadaný bol už v mladosti
Prostredie hmotne zabezpečenej zemianskej rodiny dalo Antonovi Bernolákovi, ktorý sa narodil 3. októbra 1762 v obci Slanica (podľa niektorých zdrojov o pár dní skôr, pričom uvedený dátum má byť dňom jeho krstu), základné predpoklady na zdravé detstvo a štart úspešnej kariéry.
Literárny talent prejavil ešte počas štúdií na kráľovskej akadémii v Trnave, keď mu v roku 1782 vyšla po latinsky písaná kázeň Jasný kráľ Štefan, veľký apoštol Uhrov. O päť rokov nato bol vysvätený za kňaza a následne začal pôsobiť ako kaplán v Čeklísi (dnes Bernolákovo) neďaleko Bratislavy. Neskôr (v r. 1791) zastával aj funkciu archivára, knižného cenzora, tajomníka arcibiskupskej kancelárie v Trnave i prísažného notára ústrednej cirkevnej stolice.
V roku 1792 spoluzakladal spolok Slovenské učené tovarišstvo, združujúci národne uvedomelých intelektuálov katolíckeho vierovyznania.
Od roku 1797 pôsobil v Nových Zámkoch ako farár a správca hlavnej mestskej školy, stál tiež na čele miestneho cirkevného dekanátu. Vzhľadom na vyčerpanosť, spôsobenú neustálym pracovným vyťažením, ako i časté spory s mestským magistrátom, u neho pred smrťou údajne pozorovali výbuchy hnevu, ktoré striedali záchvaty melanchólie. V tvorivej práci ho však nečakane zastavil srdcový infarkt.
Skonal pri rannom holení dňa 15. januára 1813.
Pochovali ho na starom cintoríne v Nových Zámkoch, kde ležali jeho ostatky do roku 1872, keď ich nechal z dôvodu zrušenia pohrebiska vyzdvihnúť miestny farár Ján Fabián. Potom trvalo dlhých 18 rokov, kým boli zvyšky Bernolákovho tela znovu pochované spolu s pozostatkami novozámockého kňaza Štefana Laura a zakladateľa mestskej dievčenskej školy Michala Flengera v spoločnom hrobe pri kaplnke Najsvätejšej Trojice. Mená pochovaných pripomína pamätná tabuľa osadená na stene kaplnky. V roku 1923 pribudla na fasáde kaplnky ešte jedna pamätná doska na počesť Antona Bernoláka.
Nadaný bol už v mladosti
Prostredie hmotne zabezpečenej zemianskej rodiny dalo Antonovi Bernolákovi, ktorý sa narodil 3. októbra 1762 v obci Slanica (podľa niektorých zdrojov o pár dní skôr, pričom uvedený dátum má byť dňom jeho krstu), základné predpoklady na zdravé detstvo a štart úspešnej kariéry.
Literárny talent prejavil ešte počas štúdií na kráľovskej akadémii v Trnave, keď mu v roku 1782 vyšla po latinsky písaná kázeň Jasný kráľ Štefan, veľký apoštol Uhrov. O päť rokov nato bol vysvätený za kňaza a následne začal pôsobiť ako kaplán v Čeklísi (dnes Bernolákovo) neďaleko Bratislavy. Neskôr (v r. 1791) zastával aj funkciu archivára, knižného cenzora, tajomníka arcibiskupskej kancelárie v Trnave i prísažného notára ústrednej cirkevnej stolice.
V roku 1792 spoluzakladal spolok Slovenské učené tovarišstvo, združujúci národne uvedomelých intelektuálov katolíckeho vierovyznania.
Od roku 1797 pôsobil v Nových Zámkoch ako farár a správca hlavnej mestskej školy, stál tiež na čele miestneho cirkevného dekanátu. Vzhľadom na vyčerpanosť, spôsobenú neustálym pracovným vyťažením, ako i časté spory s mestským magistrátom, u neho pred smrťou údajne pozorovali výbuchy hnevu, ktoré striedali záchvaty melanchólie. V tvorivej práci ho však nečakane zastavil srdcový infarkt.
Skonal pri rannom holení dňa 15. januára 1813.
Pochovali ho na starom cintoríne v Nových Zámkoch, kde ležali jeho ostatky do roku 1872, keď ich nechal z dôvodu zrušenia pohrebiska vyzdvihnúť miestny farár Ján Fabián. Potom trvalo dlhých 18 rokov, kým boli zvyšky Bernolákovho tela znovu pochované spolu s pozostatkami novozámockého kňaza Štefana Laura a zakladateľa mestskej dievčenskej školy Michala Flengera v spoločnom hrobe pri kaplnke Najsvätejšej Trojice. Mená pochovaných pripomína pamätná tabuľa osadená na stene kaplnky. V roku 1923 pribudla na fasáde kaplnky ešte jedna pamätná doska na počesť Antona Bernoláka.
Vychádzal z kultúrnej západoslovenčiny
Koncept spisovnej slovenčiny presadzoval v období, keď ako píše Milan Hodža v knihe Česko-slovenský rozkol silnel výbojný maďarizmus, ktorý vyústil na uhorskom sneme z rokov 1790 – 1791 do opatrení, útočných proti všetkým podmienkam bytia pre Slovákov.
Vzdelaný katolícky kňaz si uvedomoval, že jazyk je jedným z najmarkantnejších znakov národa a bez uceleného jazykového systému bude kultúra jeho krajanov v neustálom ohrození zo strany Maďarov i Rakúšanov. Slováci svoj vlastný štát nemali, opierať sa teda mohli predovšetkým o folklór a svoju reč. A keďže sa zdalo, že evanjelici, ktorí používali českú bibličtinu, akosi zanevreli na myšlienku uzákonenia spisovnej slovenčiny, zhostil sa realizácie tejto idey mladý katolícky teológ Anton Bernolák.
Povzbudený názorom reformného panovníka Jozefa II., že ľud by sa mal vzdelávať v reči, ktorej rozumie, začal skúmať staré slovenské literárne pamiatky v rôznych nárečiach, až napokon zvolil za základ spisovného jazyka tzv. trnavský variant kultúrnej západoslovenčiny, teda reči, používanej vzdelancami v Trnave a okolí. Popritom si osvojil teoretické znalosti o gramatickej stavbe češtiny, latinčiny, gréčtiny, ako i hebrejčiny a venoval sa aj štúdiu slovnej zásoby maďarčiny, angličtiny, francúzštiny, taliančiny, nemčiny či španielčiny. V rámci týchto príprav sa stretol i s predspisovnou kamaldulskou slovenčinou. Tá sa podľa Slavistického ústavu Jána Stanislava „...vyznačuje úsilím používať formy a výrazy bežnej slovenskej hovorenej reči“ a práve preto sa stala základom bernolákovčiny, hoci jej predchádzala o niekoľko desaťročí (najstaršie zachované dielo v tomto jazyku pochádza z rokov 1756 – 1759, ide však len o prepis staršieho textu – pozn. red.).
Plod jeho vytrvalého úsilia uzrel svetlo sveta v roku 1787, keď vyšiel v Bratislave spis Dissertatio philologico-critika de litteris Slavorum (t. j. v preklade z latinčiny: Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách) s pripojeným návrhom pravopisu, ktorým de facto ustanovil prvú podobu spisovnej slovenčiny. Pre úplnosť však treba podotknúť, že na diele pracovali pod Bernolákovým vedením aj jeho kolegovia z bratislavského kňazského seminára, združení v spolku Societas excolendae linguae Slavicae (t. j. Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka). Prevratnou myšlienkou, spomenutou už v úvode textu, je, že kniha má slúžiť aj na očistenie od chýb, prenesených do slovenčiny z českej výslovnosti a pravopisu, čím sa zdôraznila osobitosť slovenského jazyka a spolu s ním i celého národa.
Oproti modernej slovenčine v tzv. bernolákovčine napríklad neexistoval ypsilon (bolo len mäkké i), písmeno „q“ sa zapisovalo ako „ks“ a x ako „ks“. Po tomto spise nasledovalo vydanie učebnice Grammatica Slavica (t. j. Slovenská gramatika) v roku 1790, ktorej súčasťou bola i zbierka slovenských prísloví, napísaných v súlade s pravidlami nového spisovného jazyka. Jeho prácu na poli jazykovedy dopĺňa publikácia Etymologia vocum Slavicarum (t. j. Odvodzovanie slovenských slov) z roku 1791. Píše v nej o slovotvorných kmeňoch, skladaní slov a navrhuje názvy niektorých gramatických termínov (napr. slabiku nazýva „slovka“ atď.).
Priam titanským činom Antona Bernoláka bolo vytvorenie slovníka Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Ním akoby postavil slovenčinu na rovnakú úroveň s češtinou, nemčinou, maďarčinou, ale i starobylou latinčinou. Dokázal tak, že rovnako ako iné národy, i my máme bohatú slovnú zásobu, zdedenú po predkoch. No vydania svojho diela sa nedožil, vyšlo až zásluhou kanonika Juraja Palkoviča v rokoch 1825 – 1827 v šiestich dieloch na 5302 stranách.
Bernolák a Štúr
Napriek tomu, že sa bernolákovčina nevyvinula na celonárodný spisovný jazyk, čo bolo spôsobené jednak uprednostňovaním biblickej češtiny evanjelikmi, nižšou zrozumiteľnosťou niektorých slov pre obyvateľov mimo územia západného Slovenska, ako i odmietaním bernolákovčiny zo strany staršej generácie v katolíckom tábore, ktorá nesúhlasila s tak radikálnym odklonom od češtiny, Ľudovít Štúr sa o Bernolákovi vyjadroval pochvalne.
V knihe Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí vyzdvihuje jeho prínos pre slovenský národ slovami: „Bratia naši slovenskí katolíci pridŕžali sa tiež v dávnejších časoch češtiny, že ale u katolíkov vždy väčšia príchylnosť k svojmu domácemu ako k nedomácemu bola, odstúpili skoro od nárečia českého a chytili sa už dávno nášho vlastného slovenského, počnúc v ňom knihy spisovať a vydávať. Pôvodcovia tohoto povýšenia nárečia nášho boli na konci minulého stoletia: Ignác Bajza, Ďurko Fándli a slávny Anton Bernolák, ktorí cestu prekliesnili slávnemu slovenskému za našich časov spevcovi, Jánovi Hollému, čo dávny a terajší život Slovákov utešene vyspieval. Za týmito obrátili sa bratia naši katolícki a nechali nás evanjelikov pri češtine. Povýšenie nárečia nášho slovenského za reč spisovnú od Bernoláka a požehnaných jeho nástupcov vykonané nevyšlo zo sebevoľnosti, ale z pridŕžania sa domáceho, a z toho poznania, že Slováci len vo svojom vlastnom nárečí dačo vykonať môžu.“
Poznámka: Parafrázy a citácie sú zvýraznené kurzívou. Citáty z bernolákovčiny a štúrovčiny sú uvedené v prepise do súčasnej podoby spisovnej slovenčiny.
Koncept spisovnej slovenčiny presadzoval v období, keď ako píše Milan Hodža v knihe Česko-slovenský rozkol silnel výbojný maďarizmus, ktorý vyústil na uhorskom sneme z rokov 1790 – 1791 do opatrení, útočných proti všetkým podmienkam bytia pre Slovákov.
Vzdelaný katolícky kňaz si uvedomoval, že jazyk je jedným z najmarkantnejších znakov národa a bez uceleného jazykového systému bude kultúra jeho krajanov v neustálom ohrození zo strany Maďarov i Rakúšanov. Slováci svoj vlastný štát nemali, opierať sa teda mohli predovšetkým o folklór a svoju reč. A keďže sa zdalo, že evanjelici, ktorí používali českú bibličtinu, akosi zanevreli na myšlienku uzákonenia spisovnej slovenčiny, zhostil sa realizácie tejto idey mladý katolícky teológ Anton Bernolák.
Povzbudený názorom reformného panovníka Jozefa II., že ľud by sa mal vzdelávať v reči, ktorej rozumie, začal skúmať staré slovenské literárne pamiatky v rôznych nárečiach, až napokon zvolil za základ spisovného jazyka tzv. trnavský variant kultúrnej západoslovenčiny, teda reči, používanej vzdelancami v Trnave a okolí. Popritom si osvojil teoretické znalosti o gramatickej stavbe češtiny, latinčiny, gréčtiny, ako i hebrejčiny a venoval sa aj štúdiu slovnej zásoby maďarčiny, angličtiny, francúzštiny, taliančiny, nemčiny či španielčiny. V rámci týchto príprav sa stretol i s predspisovnou kamaldulskou slovenčinou. Tá sa podľa Slavistického ústavu Jána Stanislava „...vyznačuje úsilím používať formy a výrazy bežnej slovenskej hovorenej reči“ a práve preto sa stala základom bernolákovčiny, hoci jej predchádzala o niekoľko desaťročí (najstaršie zachované dielo v tomto jazyku pochádza z rokov 1756 – 1759, ide však len o prepis staršieho textu – pozn. red.).
Plod jeho vytrvalého úsilia uzrel svetlo sveta v roku 1787, keď vyšiel v Bratislave spis Dissertatio philologico-critika de litteris Slavorum (t. j. v preklade z latinčiny: Jazykovedná kritická rozprava o slovenských písmenách) s pripojeným návrhom pravopisu, ktorým de facto ustanovil prvú podobu spisovnej slovenčiny. Pre úplnosť však treba podotknúť, že na diele pracovali pod Bernolákovým vedením aj jeho kolegovia z bratislavského kňazského seminára, združení v spolku Societas excolendae linguae Slavicae (t. j. Spoločnosť na pestovanie slovenského jazyka). Prevratnou myšlienkou, spomenutou už v úvode textu, je, že kniha má slúžiť aj na očistenie od chýb, prenesených do slovenčiny z českej výslovnosti a pravopisu, čím sa zdôraznila osobitosť slovenského jazyka a spolu s ním i celého národa.
Oproti modernej slovenčine v tzv. bernolákovčine napríklad neexistoval ypsilon (bolo len mäkké i), písmeno „q“ sa zapisovalo ako „ks“ a x ako „ks“. Po tomto spise nasledovalo vydanie učebnice Grammatica Slavica (t. j. Slovenská gramatika) v roku 1790, ktorej súčasťou bola i zbierka slovenských prísloví, napísaných v súlade s pravidlami nového spisovného jazyka. Jeho prácu na poli jazykovedy dopĺňa publikácia Etymologia vocum Slavicarum (t. j. Odvodzovanie slovenských slov) z roku 1791. Píše v nej o slovotvorných kmeňoch, skladaní slov a navrhuje názvy niektorých gramatických termínov (napr. slabiku nazýva „slovka“ atď.).
Priam titanským činom Antona Bernoláka bolo vytvorenie slovníka Slowár Slovenskí Česko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. Ním akoby postavil slovenčinu na rovnakú úroveň s češtinou, nemčinou, maďarčinou, ale i starobylou latinčinou. Dokázal tak, že rovnako ako iné národy, i my máme bohatú slovnú zásobu, zdedenú po predkoch. No vydania svojho diela sa nedožil, vyšlo až zásluhou kanonika Juraja Palkoviča v rokoch 1825 – 1827 v šiestich dieloch na 5302 stranách.
Bernolák a Štúr
Napriek tomu, že sa bernolákovčina nevyvinula na celonárodný spisovný jazyk, čo bolo spôsobené jednak uprednostňovaním biblickej češtiny evanjelikmi, nižšou zrozumiteľnosťou niektorých slov pre obyvateľov mimo územia západného Slovenska, ako i odmietaním bernolákovčiny zo strany staršej generácie v katolíckom tábore, ktorá nesúhlasila s tak radikálnym odklonom od češtiny, Ľudovít Štúr sa o Bernolákovi vyjadroval pochvalne.
V knihe Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí vyzdvihuje jeho prínos pre slovenský národ slovami: „Bratia naši slovenskí katolíci pridŕžali sa tiež v dávnejších časoch češtiny, že ale u katolíkov vždy väčšia príchylnosť k svojmu domácemu ako k nedomácemu bola, odstúpili skoro od nárečia českého a chytili sa už dávno nášho vlastného slovenského, počnúc v ňom knihy spisovať a vydávať. Pôvodcovia tohoto povýšenia nárečia nášho boli na konci minulého stoletia: Ignác Bajza, Ďurko Fándli a slávny Anton Bernolák, ktorí cestu prekliesnili slávnemu slovenskému za našich časov spevcovi, Jánovi Hollému, čo dávny a terajší život Slovákov utešene vyspieval. Za týmito obrátili sa bratia naši katolícki a nechali nás evanjelikov pri češtine. Povýšenie nárečia nášho slovenského za reč spisovnú od Bernoláka a požehnaných jeho nástupcov vykonané nevyšlo zo sebevoľnosti, ale z pridŕžania sa domáceho, a z toho poznania, že Slováci len vo svojom vlastnom nárečí dačo vykonať môžu.“
Poznámka: Parafrázy a citácie sú zvýraznené kurzívou. Citáty z bernolákovčiny a štúrovčiny sú uvedené v prepise do súčasnej podoby spisovnej slovenčiny.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
