Stál pri Štúrovi až do posledných chvíľ
Od narodenia spisovateľa, učiteľa a národného buditeľa Jána Kalinčiaka uplynulo dvesto rokov.
Ján Kalinčiak sa narodil v obci Horné Záturčie (od roku 1971 mestská časť mesta Martin), dňa 10. augusta 1822.
Jeho otec, Ján, pôsobil ako evanjelický farár, matka Terézia Ruttkayová (uvádzaná aj ako Terézia Ruttkay de Nedecze) bola zemankou zo starej zemianskej rodiny.
Už Kalinčiakov starý otec pracoval ako učiteľ a mal veľkú záľubu v umení a štúdiu, k čomu viedol i svojho syna a ten zasa svojho potomka. Aj preto strávil dlhé roky na školách. Od roku 1836 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, v rokoch 1839 – 1843 navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave a následne odišiel na univerzitu v nemeckom Halle, kde sa venoval štúdiu filozofie a histórie.
Prvé literárne diela začal písať počas štúdia v Bratislave a v tomto období začal publikovať aj svoje literárne práce v časopise Buben. Lákali ho najmä historické povesti, k čomu ho inšpirovala jeho matka, ktorá, ako uvádza vo Vlastnom životopise: „...podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje. Čítavala veľmi rada, a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim.“
No hoci sa so starými slovenskými povesťami stretol ešte v detskom veku, národné povedomie sa uňho začalo rozvíjať až na levočskom lýceu, keď si ako poznamenáva v autobiografii všimol, že: „Žiaci, predtým „amici“ (t. j. v latinčine „priatelia“ – poznámka red.) začali sa deliť na Maďarov a Slovákov a bočiť jeden od druhého.“
V Bratislave, kde stretol svojho učiteľa a dobrého priateľa Ľudovíta Štúra, sa jeho vlastenectvo prehĺbilo. Aktívne sa zapájal do činnosti tunajšieho Ústavu reči a literatúry československej a pod vplyvom svojho učiteľa sa zaberal históriou i gramatikou slovanských „nárečí“, čiže rôznymi slovanskými jazykmi.
Keď doštudoval, zhruba rok pôsobil ako súkromný vychovávateľ a v rokoch 1846 – 1858 riadil gymnáziu v Modre. Odtiaľ sa presťahoval do Tešína (dnes mesto rozdelené na Český Tešín v českom Moravsko-sliezskom kraji a Cieszyn v Poľsku), pričom tam zastával funkciu riaditeľa miestneho nemeckého gymnázia.
Vzdialený od domoviny často podliehal nostalgii, oporou sa mu však stalo priateľstvo s Michalom Miloslav Hodžom, ktorý našiel v Tešíne útočisko potom, čo musel na nátlak maďarských šovinistov opustiť Uhorsko. Po odchode z Tešína (r. 1869) Kalinčiak ukončil svoju životnú púť v meste Martin, kde pôsobil od až do svojej smrti v roku 1871 ako redaktor mesačníka Orol.
Jeho hrob sa nachádza na Národnom cintoríne v Martine, kde odpočíva po boku najvýznamnejších osobností Slovenska.
Medzi jeho najznámejšie literárne práce patrí historická povesť Milkov hrob, humoreska Reštavrácia a báseň Bojovník. Popri umeleckej tvorbe sa tiež venoval literárnej teórii a kritike a svoje práce publikoval vo viacerých časopisoch (Lipa, Sokol, Slovenské pohľady, Tatranka, v tešínskom týždenníku Gwiazdka Cieszyńska a inde).
Ján Kalinčiak sa narodil v obci Horné Záturčie (od roku 1971 mestská časť mesta Martin), dňa 10. augusta 1822.
Jeho otec, Ján, pôsobil ako evanjelický farár, matka Terézia Ruttkayová (uvádzaná aj ako Terézia Ruttkay de Nedecze) bola zemankou zo starej zemianskej rodiny.
Už Kalinčiakov starý otec pracoval ako učiteľ a mal veľkú záľubu v umení a štúdiu, k čomu viedol i svojho syna a ten zasa svojho potomka. Aj preto strávil dlhé roky na školách. Od roku 1836 študoval na evanjelickom lýceu v Levoči, v rokoch 1839 – 1843 navštevoval evanjelické lýceum v Bratislave a následne odišiel na univerzitu v nemeckom Halle, kde sa venoval štúdiu filozofie a histórie.
Prvé literárne diela začal písať počas štúdia v Bratislave a v tomto období začal publikovať aj svoje literárne práce v časopise Buben. Lákali ho najmä historické povesti, k čomu ho inšpirovala jeho matka, ktorá, ako uvádza vo Vlastnom životopise: „...podaniami o rodinách zemianskych celej Turčianskej stolice od nepamäti sveta a povesťami národnými ustavične zošľachťovala detinstvo moje. Čítavala veľmi rada, a to hlboko do noci, a prečítané vypravovala dietkam svojim.“
No hoci sa so starými slovenskými povesťami stretol ešte v detskom veku, národné povedomie sa uňho začalo rozvíjať až na levočskom lýceu, keď si ako poznamenáva v autobiografii všimol, že: „Žiaci, predtým „amici“ (t. j. v latinčine „priatelia“ – poznámka red.) začali sa deliť na Maďarov a Slovákov a bočiť jeden od druhého.“
V Bratislave, kde stretol svojho učiteľa a dobrého priateľa Ľudovíta Štúra, sa jeho vlastenectvo prehĺbilo. Aktívne sa zapájal do činnosti tunajšieho Ústavu reči a literatúry československej a pod vplyvom svojho učiteľa sa zaberal históriou i gramatikou slovanských „nárečí“, čiže rôznymi slovanskými jazykmi.
Keď doštudoval, zhruba rok pôsobil ako súkromný vychovávateľ a v rokoch 1846 – 1858 riadil gymnáziu v Modre. Odtiaľ sa presťahoval do Tešína (dnes mesto rozdelené na Český Tešín v českom Moravsko-sliezskom kraji a Cieszyn v Poľsku), pričom tam zastával funkciu riaditeľa miestneho nemeckého gymnázia.
Vzdialený od domoviny často podliehal nostalgii, oporou sa mu však stalo priateľstvo s Michalom Miloslav Hodžom, ktorý našiel v Tešíne útočisko potom, čo musel na nátlak maďarských šovinistov opustiť Uhorsko. Po odchode z Tešína (r. 1869) Kalinčiak ukončil svoju životnú púť v meste Martin, kde pôsobil od až do svojej smrti v roku 1871 ako redaktor mesačníka Orol.
Jeho hrob sa nachádza na Národnom cintoríne v Martine, kde odpočíva po boku najvýznamnejších osobností Slovenska.
Medzi jeho najznámejšie literárne práce patrí historická povesť Milkov hrob, humoreska Reštavrácia a báseň Bojovník. Popri umeleckej tvorbe sa tiež venoval literárnej teórii a kritike a svoje práce publikoval vo viacerých časopisoch (Lipa, Sokol, Slovenské pohľady, Tatranka, v tešínskom týždenníku Gwiazdka Cieszyńska a inde).
Vzťah so Štúrom
Priateľstvo Jána Kalinčiaka s Ľudovítom Štúrom si prešlo viacerými fázami a v určitých okamihoch sa v ňom objavili i nedorozumenia. Začnime teda po poriadku, od čias ich prvého stretnutia.
Vo Vlastnom životopise pri obhliadnutí za svojim pobytom v Bratislave na Štúrovu adresu nešetrí slovami chváli: „S jeho príchodom začal nový život medzi žiactvom slovenským, bo nielen že hľadel ducha národného budiť u mládeže, ale ju i v škole, i v súkromnom živote za vedeckosť oduševňoval. On nielen viedol učenie Ústavu, ale spolu prednášal gramatiku slovanskú podľa vzorov Boppovských, t. j. gramatiku porovnávajúcu (…) Prednášal ďalej Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. (…) Štúr ale hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť; vystúpil teda obzvlášť oproti racionalistickému smeru a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: Hľadel vzbudiť a obživiť vieru.“ píše o svojom učiteľovi Kalinčiak, ktorý dokonca so Štúrom v Bratislave zdieľal spoločný byt.
No obrat v ich priateľstve nastal v roku 1845 po Kalinčiakovom príchode z Halle, keď sa mal stať spolupracovníkom Štúrových Slovenských národných novín (t. j. Slovenskje národňje novini, vydávané v rokoch 1845 – 1848). Potom, ako uvádza v biografii: „...neznám prečo, upadol som odrazu do neľúbosti Štúrovi i prepustil ma a nechcel ma viacej.“
Vysvetlenie tohto „ochladenia“ v ich vzťahu podáva list Ľudovíta Štúra spisovateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi z októbra 1845, kde Štúr kritizuje Kalinčiakovo nedostatočné vlastenectvo a poukazuje na to, že odmietol vstúpiť do spolku Tatrín, združujúceho národne uvedomelých Slovákov, aby „...svoje šťesťja ňezhubiu a takto vraj čím skuor do úradu prísť a sa oženiť mohou.“
Práve táto skutočnosť teda bola pre Štúra rozhodujúca, ale ako dodáva v spomenutom liste, nebola jedinou okolnosťou ich rozkolu: „K tomuto všetkjemu pristúpilo i to že som pri ňom istotňe menšú vnímavosť vecí našich spozoruvau ako predtím a naposledok puosobiu tu aj muoj rigoristickí princíp, ktorí znáťe (t. j. prísny mravný princíp, sexuálna zdržanlivosť, abstinencia – pozn. red.). Všetko toto rozhodlo tím viac že mi on na dvoje ponuknťje, abi čím skuor k novinám prišjeu, najmenšej odpovede nedau. Rozišli sme sa teda, ale rozišli sme sa pre princíp...“
Štúrov hnev však čoskoro pominul a už v nasledujúcom roku sa za Kalinčiaka prihovoril na modranskom gymnáziu, vďaka čomu získal miesto rektora.
No netrvalo dlho a medzi oboma mužmi vypukol nový spor, keď Kalinčiak nevstúpil do dobrovoľníckeho zboru v revolučných rokoch 1848 – 49. Okrem toho sa rozchádzali i v estetických názoroch – zatiaľ čo Štúr považoval slovesnú ľudovú tvorbu za umenie, Kalinčiak bol presvedčený, že „...pieseň a povesť národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, citu, letoru, ruch duše istého národa, a (…) vždy musí byť základom umenia národného; ale predsa preto – nikdy nie je umením.“
Kalinčiakovi sa takisto nepozdávalo Štúrovo vyzdvihovanie Slovanov na úkor ostatných národov. Na margo tohto konfliktu si poznamenal: „...národ slovanský stojí vraj na vyššom stupni len preto, že jeho národná pieseň trvá až podnes... Ale Štúr zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň, a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“
Napriek nezhodám však pri Štúrovi stál až do posledných chvíľ. V životopise pripomína ako uňho Štúr počas pobytu v Modre (r. 1851 – 1856) hľadal útechu, keď ho prepadol smútok, aj to ako sa zhovárali, kým „tma z duše jeho nezišla.“
„ Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval — pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.“ napísal o ich priateľstve v Modre Kalinčiak.
Priateľstvo Jána Kalinčiaka s Ľudovítom Štúrom si prešlo viacerými fázami a v určitých okamihoch sa v ňom objavili i nedorozumenia. Začnime teda po poriadku, od čias ich prvého stretnutia.
Vo Vlastnom životopise pri obhliadnutí za svojim pobytom v Bratislave na Štúrovu adresu nešetrí slovami chváli: „S jeho príchodom začal nový život medzi žiactvom slovenským, bo nielen že hľadel ducha národného budiť u mládeže, ale ju i v škole, i v súkromnom živote za vedeckosť oduševňoval. On nielen viedol učenie Ústavu, ale spolu prednášal gramatiku slovanskú podľa vzorov Boppovských, t. j. gramatiku porovnávajúcu (…) Prednášal ďalej Štúr históriu jazyka česko-slovenského, ale pravdu hovoriac, nebola to história literatúry, lež filozofický návod k zachádzaniu s históriou vôbec. Okrem toho hľadel Štúr v mládeži vzbudiť cit pre antickú krásu v umení a literatúre, a vidiac, že sa v škole menovite gréčtina zanedbáva, prekladal nám týždenne dva razy Homéra a iných gréckych klasikov. (…) Štúr ale hľadel spolu i náboženský cit a náboženský život u mládeže obživiť; vystúpil teda obzvlášť oproti racionalistickému smeru a snažil sa v mládeži vzbudiť vedecké spytovanie a zošľachtenie srdca na poli náboženskom a teológie protestantskej: Hľadel vzbudiť a obživiť vieru.“ píše o svojom učiteľovi Kalinčiak, ktorý dokonca so Štúrom v Bratislave zdieľal spoločný byt.
No obrat v ich priateľstve nastal v roku 1845 po Kalinčiakovom príchode z Halle, keď sa mal stať spolupracovníkom Štúrových Slovenských národných novín (t. j. Slovenskje národňje novini, vydávané v rokoch 1845 – 1848). Potom, ako uvádza v biografii: „...neznám prečo, upadol som odrazu do neľúbosti Štúrovi i prepustil ma a nechcel ma viacej.“
Vysvetlenie tohto „ochladenia“ v ich vzťahu podáva list Ľudovíta Štúra spisovateľovi Samovi Bohdanovi Hroboňovi z októbra 1845, kde Štúr kritizuje Kalinčiakovo nedostatočné vlastenectvo a poukazuje na to, že odmietol vstúpiť do spolku Tatrín, združujúceho národne uvedomelých Slovákov, aby „...svoje šťesťja ňezhubiu a takto vraj čím skuor do úradu prísť a sa oženiť mohou.“
Práve táto skutočnosť teda bola pre Štúra rozhodujúca, ale ako dodáva v spomenutom liste, nebola jedinou okolnosťou ich rozkolu: „K tomuto všetkjemu pristúpilo i to že som pri ňom istotňe menšú vnímavosť vecí našich spozoruvau ako predtím a naposledok puosobiu tu aj muoj rigoristickí princíp, ktorí znáťe (t. j. prísny mravný princíp, sexuálna zdržanlivosť, abstinencia – pozn. red.). Všetko toto rozhodlo tím viac že mi on na dvoje ponuknťje, abi čím skuor k novinám prišjeu, najmenšej odpovede nedau. Rozišli sme sa teda, ale rozišli sme sa pre princíp...“
Štúrov hnev však čoskoro pominul a už v nasledujúcom roku sa za Kalinčiaka prihovoril na modranskom gymnáziu, vďaka čomu získal miesto rektora.
No netrvalo dlho a medzi oboma mužmi vypukol nový spor, keď Kalinčiak nevstúpil do dobrovoľníckeho zboru v revolučných rokoch 1848 – 49. Okrem toho sa rozchádzali i v estetických názoroch – zatiaľ čo Štúr považoval slovesnú ľudovú tvorbu za umenie, Kalinčiak bol presvedčený, že „...pieseň a povesť národná síce charakterizuje názor sveta, spôsob myslenia, citu, letoru, ruch duše istého národa, a (…) vždy musí byť základom umenia národného; ale predsa preto – nikdy nie je umením.“
Kalinčiakovi sa takisto nepozdávalo Štúrovo vyzdvihovanie Slovanov na úkor ostatných národov. Na margo tohto konfliktu si poznamenal: „...národ slovanský stojí vraj na vyššom stupni len preto, že jeho národná pieseň trvá až podnes... Ale Štúr zabudol, že aj iné národy majú národnú pieseň, a že nie je všetko slovanské, čo je národné.“
Napriek nezhodám však pri Štúrovi stál až do posledných chvíľ. V životopise pripomína ako uňho Štúr počas pobytu v Modre (r. 1851 – 1856) hľadal útechu, keď ho prepadol smútok, aj to ako sa zhovárali, kým „tma z duše jeho nezišla.“
„ Ja som ho opatroval v nemoci, ja som bol jeho dôverníkom, ja som ho pochoval — pri pomoci našich priateľov. Pomáhal som mu často v jeho prácach; tak sme spolu prešli národné spievanky slovanské cyrilikou písané, keď on ich sám v zime pre slabosť očí prejsť nemohol; ba ja som prepracoval dielo jeho „O národních písních a pověstech plemen slovanských“ do češtiny, ktoré na môj návod česky bolo vydané.“ napísal o ich priateľstve v Modre Kalinčiak.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
