Smrť obostretá tajomstvom
Od smrti „otca“ slovenského národa, Ľudovíta Štúra, uplynulo 165 rokov.
Štúrova mladosť
Ľudovít Štúr uzrel svetlo sveta 28. októbra 1815 v Zay – Uhrovci vo vtedajšom Rakúskom cisárstve (dnes: Uhrovec na severozápade Slovenska). Narodil sa v rodine národne uvedomelého evanjelického učiteľa Samuela Štúra a jeho manželky Anny.
Ako dvanásťročný prišiel študovať do Rábu (dnešný Győr v severozápadnom Maďarsku), kde pod vplyvom profesora Petza prehĺbil svoj záujem o kultúru Slovanov. Vo veku štrnásť rokov prestúpil na bratislavské lýceum, kde prednášal proslovansky orientovaný profesor Juraj Palkovič, zakladateľ Katedry reči a literatúry československej.
V devätnástich rokoch musel vzhľadom na svoju biednu finančnú situáciu štúdium prerušiť a vrátil sa do Uhrovca, kde si privyrábal ako pisár na panstve grófa Karola Zaya, svojho neskoršieho politického a názorového odporcu. Avšak ešte v tom istom roku (1834) sa na naliehanie bývalého spolužiaka Sama Chalupku na lýceum vrátil, aby tu vyučoval mladších žiakov. Dňa 17. decembra 1834 ho zvolili za tajomníka Spoločnosti česko-slovenskej (niekedy uvádzanej v tvare: Spoločnosť česko-slovanská, alebo jednoducho: Slovenská spoločnosť) v Bratislave. Štúr v tomto čase začal intenzívne vnímať národnostný útlak voči Slovákom a čoraz radikálnejšie preto volal po boji za národné práva.
Prednášal, písal články, historické diela, básne a pokúsil sa napísať aj román. Okrem toho si osvojoval rôzne jazyky – hlavne nemčinu, francúzštinu, latinčinu, poľštinu, srbo - chorvátčinu a gréčtinu.
Dvadsaťročný oslovil Jozefa Hurbana (od apríla 1836, po slávnostnom prijatí stredného mena na Devíne, známeho pod menom: Jozef Miloslav Hurban) a získal ho pre národnú vec. Taktiež redigoval almanach Plody, prednášal starším študentom lýcea dejiny Slovanov a na jeseň v roku 1835 bol povýšený do funkcie podpredsedu Spoločnosti česko-slovenskej.
Štúrova mladosť
Ľudovít Štúr uzrel svetlo sveta 28. októbra 1815 v Zay – Uhrovci vo vtedajšom Rakúskom cisárstve (dnes: Uhrovec na severozápade Slovenska). Narodil sa v rodine národne uvedomelého evanjelického učiteľa Samuela Štúra a jeho manželky Anny.
Ako dvanásťročný prišiel študovať do Rábu (dnešný Győr v severozápadnom Maďarsku), kde pod vplyvom profesora Petza prehĺbil svoj záujem o kultúru Slovanov. Vo veku štrnásť rokov prestúpil na bratislavské lýceum, kde prednášal proslovansky orientovaný profesor Juraj Palkovič, zakladateľ Katedry reči a literatúry československej.
V devätnástich rokoch musel vzhľadom na svoju biednu finančnú situáciu štúdium prerušiť a vrátil sa do Uhrovca, kde si privyrábal ako pisár na panstve grófa Karola Zaya, svojho neskoršieho politického a názorového odporcu. Avšak ešte v tom istom roku (1834) sa na naliehanie bývalého spolužiaka Sama Chalupku na lýceum vrátil, aby tu vyučoval mladších žiakov. Dňa 17. decembra 1834 ho zvolili za tajomníka Spoločnosti česko-slovenskej (niekedy uvádzanej v tvare: Spoločnosť česko-slovanská, alebo jednoducho: Slovenská spoločnosť) v Bratislave. Štúr v tomto čase začal intenzívne vnímať národnostný útlak voči Slovákom a čoraz radikálnejšie preto volal po boji za národné práva.
Prednášal, písal články, historické diela, básne a pokúsil sa napísať aj román. Okrem toho si osvojoval rôzne jazyky – hlavne nemčinu, francúzštinu, latinčinu, poľštinu, srbo - chorvátčinu a gréčtinu.
Dvadsaťročný oslovil Jozefa Hurbana (od apríla 1836, po slávnostnom prijatí stredného mena na Devíne, známeho pod menom: Jozef Miloslav Hurban) a získal ho pre národnú vec. Taktiež redigoval almanach Plody, prednášal starším študentom lýcea dejiny Slovanov a na jeseň v roku 1835 bol povýšený do funkcie podpredsedu Spoločnosti česko-slovenskej.
Štúdium na lýceu, kde sa venoval teológii, psychológii, logike, filozofii, estetike, právu, metafyzike, histórii, literárnej vede a filológii, ukončil ako dvadsaťjeden ročný, krátko potom, čo si na Devíne zvolil stredné meno „Velislav“. Zo školy ale neodišiel a začal tu pôsobiť ako námestník profesora Palkoviča.
V období jeho pôsobenia v školstve sa uňho taktiež rozvinula viera, že slovenský národ (alebo, povedané Štúrovými slovami: „slovenský kmeň“), ktorý bol podľa neho podobný mŕtvole, je možné oživiť, ak silné a národne uvedomelé osobnosti vysvetlia ľudu dôležitosť procesu národného obrodenia.
Aby však tento proces prebehol úspešne, je nutné zapojiť doňho čo najviac ľudí. Podľa Štúra totiž hýbu ľudskými dejinami masy, a tak jednotlivec bez podpory ľudu proti národnostnému útlaku veľa nezmôže. V roku 1838, necelé dva roky po úradnom zákaze študentských spolkov a následnom zániku Spoločnosti česko-slovenskej, odišiel do nemeckého Halle, kde sa venoval štúdiu histórie európskych národov, nemeckej filozofii, jazykovede a politike.
Počas dvoch rokov v Halle ešte väčšmi prehĺbil svoj pozitívny vzťah k Heglovej filozofii, ktorá ho priviedla k myšlienke vydobiť pre Slovákov slobodu prostredníctvom usilovnej práce v oblasti vedy a umenia. Heglove názory však neprijal celkom bez výhrad – odmietal napríklad jeho tézu o vyvolenosti nemeckého národa.
Okrem Hegla Štúra ovplyvnil aj Herder. Ten okrem iného hlásal, že v každom veku vedie jeden národ reprezentujúci svetového ducha, čo neskôr inšpirovalo Štúra k napísaniu diela Slovanstvo a svet budúcnosti. V ňom hovorí o Slovanoch ako o „národe budúcnosti“, ktorému sa „čistotou mravov a pohostinnosťou“ nikto nevyrovná.
Štúr bol ovplyvnený aj Kantom, ktorý považoval Slovanov za tichý, mierumilovný a poslušný národ. A v neposlednom rade naňho vplývala aj osobnosť Napoleona, ktorého si vážil ako osloboditeľa utláčaných národov. Po návrate do Uhorska (r. 1840) sa opäť stal zástupcom profesora Palkoviča.
Vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch pôsobil ako redaktor Palkovičovho literárneho časopisu Tatranka a žiadal o povolenie vydávať slovenské politické noviny. Dvadsaťsedemročný Štúr iniciuje v reakcii na silnejúcu maďarizáciu zostavenie Slovenského prostolného prosbopisu a opäť sa snaží získať povolenie na vydávanie novín, no ani tentoraz nie je úspešný. O rok neskôr vyšetruje komisia na Ústave reči a literatúry československej na bratislavskom lýceu údajnú vlastizradnú činnosť.
Vypočúvajú aj Štúra, ktorý na túto provokáciu odpovedá vydaním obrany s názvom Sťažnosti a žaloby Slovanov na protizákonné prechmaty Maďarov. V júli toho istého roku (1843) sa na fare v Hlbokom spolu s Hurbanom a Hodžom dohodne na kodifikácii spisovnej slovenčiny na základe jazyka vzdelancov, mešťanov a šľachticov zo stredného Slovenska (teda na základe tzv. kultúrnej stredoslovenčiny) a všetci traja spolu navštívia spisovateľa Jána Hollého na Dobrej Vode, ktorý s ich nápadom súhlasí, hoci sám používa bernolákovčinu. Na Silvestra v roku 1843 bol Štúr zbavený funkcie námestníka profesora Palkoviča, načo v marci 1844 reagovalo dvadsaťdva študentov odchodom z bratislavského lýcea.
Od roku 1844 pracoval na knihe Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, kde prezentuje svoj pozitívny vzťah k Čechom a myšlienku spojenectva s českým národom. V roku 1845 konečne získal povolenie a založil Slovenskje národňje noviny – prvé slovenské politické noviny.
V roku 1847 sa stal poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Vo svojich snemových rečiach upozorňoval na biedu a útlak ľudu zo strany šľachty a volal po slobode. Pre maďarských radikálov je „tŕňom v oku“, človekom, ktorý sa snaží rozštiepiť jednotnú uhorskú vlasť.
Pre zbedačených Slovákov však predstavuje zosobnené svetielko nádeje v lepšiu budúcnosť. Radí uzavrieť liehovary a pálenice, svoj národ vyzýva k pracovitosti a navrhuje zakladať banky a sporiteľne, ktoré by požičiavali začínajúcim podnikateľom.
V máji 1848 odchádza do Prahy v reakcii na zatykač vydaní na vodcov slovenského národného hnutia – Štúra, Hurbana a Hodžu. Nasleduje založenie Slovenskej národnej rady vo Viedni (september 1848), kde vyhlási nezávislosť slovenského národa od Uhorska a neúspešná revolúcia 1848/49 (viac o tomto povstaní).
Posledné roky
Zmarené ciele revolúcie z rokov 1848 – 49, zánik Slovenskej národnej rady a národných novín, život pod policajným dozorom, ako i smrť otca, brata (obaja zomreli v roku 1851), Štúrovej priateľky Adely Ostrolúckej a matky v roku 1853 zanechali v Ľudovítovej duši hlboké jazvy. Dokazujú to viaceré depresívne básne, ktoré napísal v posledných rokoch života, aj svedectvá o jeho pochmúrnych náladách.
Preto je pochopiteľné, že uvedené okolnosti prispeli k rozšíreniu klebiet o Štúrovom nevydarenom pokuse o samovraždu či streľbe neznámeho páchateľa. Štúr však mal i napriek ťažkostiam vôľu žiť. Stále spriadal plány záchrany slovenského národa a navyše pomáhal pri výchove siedmych detí nebohého brata Karola.
Teóriu o jeho pokuse úmyselne odísť zo sveta, alebo atentáte okrem toho vylučujú spomienkové zápisky Štúrovho brata Janka Štúra a Daniela Lačného z Modry, z ktorých vyplýva, že jeho smrť bola následkom nehody, keď sa postrelil pri preskakovaní priekopy.
Podobne vysvetľuje okolnosti jeho smrti aj dobová matrika a verziu o úmrtí v dôsledku gangrény, resp. inej komplikácie spôsobenej nehodou, potvrdzuje i zachovaná správa o pitve: „Od pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso; ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka (t. j. od hlavice bedrového kĺbu – pozn. red.) nadol bola rozštiepaná.“
Ľudovít Štúr umrel po troch týždňoch nevýslovného utrpenia, dňa 12. januára 1856. Jeho veľkolepý pohreb, konaný o tri dni neskôr, prilákal do Modry, kde je pochovaný, celé zástupy roduverných Slovákov.
V období jeho pôsobenia v školstve sa uňho taktiež rozvinula viera, že slovenský národ (alebo, povedané Štúrovými slovami: „slovenský kmeň“), ktorý bol podľa neho podobný mŕtvole, je možné oživiť, ak silné a národne uvedomelé osobnosti vysvetlia ľudu dôležitosť procesu národného obrodenia.
Aby však tento proces prebehol úspešne, je nutné zapojiť doňho čo najviac ľudí. Podľa Štúra totiž hýbu ľudskými dejinami masy, a tak jednotlivec bez podpory ľudu proti národnostnému útlaku veľa nezmôže. V roku 1838, necelé dva roky po úradnom zákaze študentských spolkov a následnom zániku Spoločnosti česko-slovenskej, odišiel do nemeckého Halle, kde sa venoval štúdiu histórie európskych národov, nemeckej filozofii, jazykovede a politike.
Počas dvoch rokov v Halle ešte väčšmi prehĺbil svoj pozitívny vzťah k Heglovej filozofii, ktorá ho priviedla k myšlienke vydobiť pre Slovákov slobodu prostredníctvom usilovnej práce v oblasti vedy a umenia. Heglove názory však neprijal celkom bez výhrad – odmietal napríklad jeho tézu o vyvolenosti nemeckého národa.
Okrem Hegla Štúra ovplyvnil aj Herder. Ten okrem iného hlásal, že v každom veku vedie jeden národ reprezentujúci svetového ducha, čo neskôr inšpirovalo Štúra k napísaniu diela Slovanstvo a svet budúcnosti. V ňom hovorí o Slovanoch ako o „národe budúcnosti“, ktorému sa „čistotou mravov a pohostinnosťou“ nikto nevyrovná.
Štúr bol ovplyvnený aj Kantom, ktorý považoval Slovanov za tichý, mierumilovný a poslušný národ. A v neposlednom rade naňho vplývala aj osobnosť Napoleona, ktorého si vážil ako osloboditeľa utláčaných národov. Po návrate do Uhorska (r. 1840) sa opäť stal zástupcom profesora Palkoviča.
Vo svojich dvadsiatich šiestich rokoch pôsobil ako redaktor Palkovičovho literárneho časopisu Tatranka a žiadal o povolenie vydávať slovenské politické noviny. Dvadsaťsedemročný Štúr iniciuje v reakcii na silnejúcu maďarizáciu zostavenie Slovenského prostolného prosbopisu a opäť sa snaží získať povolenie na vydávanie novín, no ani tentoraz nie je úspešný. O rok neskôr vyšetruje komisia na Ústave reči a literatúry československej na bratislavskom lýceu údajnú vlastizradnú činnosť.
Vypočúvajú aj Štúra, ktorý na túto provokáciu odpovedá vydaním obrany s názvom Sťažnosti a žaloby Slovanov na protizákonné prechmaty Maďarov. V júli toho istého roku (1843) sa na fare v Hlbokom spolu s Hurbanom a Hodžom dohodne na kodifikácii spisovnej slovenčiny na základe jazyka vzdelancov, mešťanov a šľachticov zo stredného Slovenska (teda na základe tzv. kultúrnej stredoslovenčiny) a všetci traja spolu navštívia spisovateľa Jána Hollého na Dobrej Vode, ktorý s ich nápadom súhlasí, hoci sám používa bernolákovčinu. Na Silvestra v roku 1843 bol Štúr zbavený funkcie námestníka profesora Palkoviča, načo v marci 1844 reagovalo dvadsaťdva študentov odchodom z bratislavského lýcea.
Od roku 1844 pracoval na knihe Nárečja slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, kde prezentuje svoj pozitívny vzťah k Čechom a myšlienku spojenectva s českým národom. V roku 1845 konečne získal povolenie a založil Slovenskje národňje noviny – prvé slovenské politické noviny.
V roku 1847 sa stal poslancom uhorského snemu za mesto Zvolen. Vo svojich snemových rečiach upozorňoval na biedu a útlak ľudu zo strany šľachty a volal po slobode. Pre maďarských radikálov je „tŕňom v oku“, človekom, ktorý sa snaží rozštiepiť jednotnú uhorskú vlasť.
Pre zbedačených Slovákov však predstavuje zosobnené svetielko nádeje v lepšiu budúcnosť. Radí uzavrieť liehovary a pálenice, svoj národ vyzýva k pracovitosti a navrhuje zakladať banky a sporiteľne, ktoré by požičiavali začínajúcim podnikateľom.
V máji 1848 odchádza do Prahy v reakcii na zatykač vydaní na vodcov slovenského národného hnutia – Štúra, Hurbana a Hodžu. Nasleduje založenie Slovenskej národnej rady vo Viedni (september 1848), kde vyhlási nezávislosť slovenského národa od Uhorska a neúspešná revolúcia 1848/49 (viac o tomto povstaní).
Posledné roky
Zmarené ciele revolúcie z rokov 1848 – 49, zánik Slovenskej národnej rady a národných novín, život pod policajným dozorom, ako i smrť otca, brata (obaja zomreli v roku 1851), Štúrovej priateľky Adely Ostrolúckej a matky v roku 1853 zanechali v Ľudovítovej duši hlboké jazvy. Dokazujú to viaceré depresívne básne, ktoré napísal v posledných rokoch života, aj svedectvá o jeho pochmúrnych náladách.
Preto je pochopiteľné, že uvedené okolnosti prispeli k rozšíreniu klebiet o Štúrovom nevydarenom pokuse o samovraždu či streľbe neznámeho páchateľa. Štúr však mal i napriek ťažkostiam vôľu žiť. Stále spriadal plány záchrany slovenského národa a navyše pomáhal pri výchove siedmych detí nebohého brata Karola.
Teóriu o jeho pokuse úmyselne odísť zo sveta, alebo atentáte okrem toho vylučujú spomienkové zápisky Štúrovho brata Janka Štúra a Daniela Lačného z Modry, z ktorých vyplýva, že jeho smrť bola následkom nehody, keď sa postrelil pri preskakovaní priekopy.
Podobne vysvetľuje okolnosti jeho smrti aj dobová matrika a verziu o úmrtí v dôsledku gangrény, resp. inej komplikácie spôsobenej nehodou, potvrdzuje i zachovaná správa o pitve: „Od pŕs počnúc na celom drieku Štúr mal pekné, čisté mäso; ale keď pitvali ranené miesto na nohe, mäso bolo čierne a kosť horného stehna od jablka (t. j. od hlavice bedrového kĺbu – pozn. red.) nadol bola rozštiepaná.“
Ľudovít Štúr umrel po troch týždňoch nevýslovného utrpenia, dňa 12. januára 1856. Jeho veľkolepý pohreb, konaný o tri dni neskôr, prilákal do Modry, kde je pochovaný, celé zástupy roduverných Slovákov.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
