Spisovateľ, evanjelický kňaz, filológ.

28.02.2022

170. výročie úmrtia Jána Kollára

Od úmrtia národného buditeľa, filológa, spisovateľa a evanjelického kňaza Jána Kollára uplynulo 170 rokov.

Kollárov životopis
Život jedného z najvýznamnejších Slovákov, Jána Kollára, popisujú jeho spomienkové zápisky.

Kollár sa narodil 29. júla 1793 v obci Mošovce neďaleko Turčianskych Teplíc. Matka Katarína, rod. Frndová, pochádzala z rodiny remeselníkov a podomových predavačov, otec Matej Kollár bol vzdelaný gazda, ktorý sa vyznal v Biblii, ovládal latinčinu a pôsobil aj ako radca, notár a richtár v Mošovciach.

Avšak ako pripomína vo svojich pamätiach, popri týchto výborných vlastnostiach mal otec dve veľké chyby – bol vznetlivý a sebecký. Preto sa zaoberal iba tým, ako naučiť svoje deti hospodáriť.

Keď sa Ján Kollár vrátil ako 15-ročný zo štúdií na nižšej latinskej škole v Kremnici, jeho otec usúdil, že už sa ďalej vzdelávať nepotrebuje.

Mladého literáta však gazdovanie nelákalo, odišiel z rodného domu a na ďalšie štúdium si zarábal sám.

V roku 1810 nastúpil na gymnázium v Banskej Bystrici, potom pokračoval na evanjelickom lýceu v Bratislave. Študijné náklady si hradil z príjmov, ktoré mal ako pomocný učiteľ, doučovateľ a vychovávateľ. Univerzitu navštevoval v nemeckom Jene, kde sa mu podarilo získať štipendium. Tu sa venoval filozofii, teológii, histórii a jazykovede.

Na územie dnešného Slovenska sa vrátil na jar 1819. Priniesol si so sebou spomienky na dcéru evanjelického farára Frederiku Schmidtovú, ktorú zvečnil v postave Míny – ideálnej slovanskej devy - v diele Slávy dcéra. So Schmidtovou sa neskôr, v roku 1835, aj oženil. Okrem toho sa však v Nemecku stretol s miestnymi nacionalistami, ktorí pohŕdali ostatnými národmi, v čom videl potenciálne ohrozenie Slovanov.

Pod vplyvom obáv z rastu nemeckého šovinizmu rozpracoval koncept všeslovanskej vzájomnosti, spočívajúci v túžbe po zjednotení slovanských národov na čele s Ruskom. V roku 1819 nastúpil ako evanjelický kňaz na slovenskú faru v Pešti (dnes súčasť Budapešti), kde strávil takmer 30 rokov. Vo veku 32 rokov tu takmer podľahol ťažkej chorobe a dokonca spísal aj závet.

Potom, čo v roku 1848 v Uhorsku vypukla revolúcia, sa presťahoval do Viedne, kde pracoval ako radca cisárskeho dvora a od nasledujúceho roku ako univerzitný profesor slovanskej archeológie. Tu ho zastihla i smrť. Ján Kollár zomrel 24. januára 1852 vo Viedni. O päťdesiatdva rokov neskôr boli jeho pozostatky prevezené do Prahy na Olšanské cintoríny, kde spočívajú dodnes. Pri príležitosti nedávneho 170. výročia jeho úmrtia sa v Prahe (v dňoch 22. a 23. januára) a v Mošovciach (24. januára) uskutočnili spomienkové akcie.

Kollárovo meno nesie vyše sto ulíc a námestí na Slovensku a jeho pamiatku pripomína i pamätná izba v Mošovciach, zriadená v kamennej sýpke, ktorá ako jediná v roku 1863 počas požiaru jeho rodného domu nevyhorela.
 
kollar
Socha Jána Kollára v jeho rodných Mošovciach. (zdroj: sk.wikipedia.org), poskytol autor článku Pavol Ičo
Spor o jazyk
V čase formovania slovenčiny sa objavil aj jazyk, spájajúci prvky reči oboch bratských národov, nazývaný čechoslovenčina.

Jej používanie presadzoval najmä Ján Kollár. Ten pocítil intenzívnu potrebu vytvoriť nový spisovný jazyk už ako sotva tridsaťročný mladík pri hľadaní názvu pre zbierku ľudových piesní, ktorú redigoval spolu so svojím priateľom Pavlom Jozefom Šafárikom (o živote a diele P. J. Šafárika sa na našej stránke dočítate tu: Život v tieni bolesti a smútku.

Šafárik však uznával osobitosť slovenčiny a rázovitosť slovenského ľudu, sám občas písal dialektom rodným, východogemerským, a z tohto dôvodu navrhol nazvať spomínanú zbierku: „Slovenskié svetskié piesně“. Naproti tomu Kollár neuznával osobitosť slovenčiny, považoval ju len za nárečie češtiny a vyjadroval sa o nej ako o „trpačine“, „sprostačine“ a „bačovine“, pričom Slováci boli podľa neho len akousi odnožou jednotného československého národa. Vzhľadom na uvedené neprekvapuje, že zbierku nazval Písně světské lidu slovenského v Uhřích – a pod týmto titulom kniha napokon v roku 1823 vyšla.

Môže sa zdať paradoxné, že zbierka slovenských ľudových piesní, z ktorých väčšina je písaná v stredoslovenskom nárečí, bola vydaná pod českým názvom. Na druhej strane je to však pochopiteľné, keďže v Kollárových časoch existovala jediná kodifikovaná podoba slovenčiny – bernolákovčina, používaná slovenskými katolíkmi, ktorá bola pre evanjelikov Kollára a Šafárika neprijateľná, pretože vychádzala z nárečia vzdelancov žijúcich na západnom Slovensku, a mnoho Slovákov jej nerozumelo. Predobrazom bernolákovčiny bola kamaldulská slovenčina, taktiež vytvorená na základe kultúrnej západnej slovenčiny, v ktorej bol v polovici 18. storočia zhotovený aj prvý známy slovenský preklad Biblie. Popri tom ešte na Slovensku existoval zvláštny jazyk, akýsi „zlepenec“ stvorený spisovateľom Jozefom Ignácom Bajzom, ktorý obsahoval prvky slovenčiny, nemčiny, češtiny a latinčiny.

Kollár a Šafárik sa tak v podstate ocitli v bezvýchodiskovej situácii, keď nemohli písať rodnou rečou, lebo žiadne pravopisné príručky pre slovenčinu, na ktorých by sa zhodli slovenskí katolíci aj protestanti, neexistovali, a neostávala im teda iná možnosť, než písať po česky. Ale napriek tomu, že obaja používali ako literárny jazyk hlavne češtinu, obávali sa, že slovenský ľud český jazyk za svoju reč pravdepodobne neprijme.

Kollár sa preto usiloval vytvoriť nový jazyk, čechoslovenčinu - reč spájajúcu prvky ako slovenského, tak i českého jazyka, ktorá mala prispieť k utuženiu jednoty medzi Čechmi, Slovákmi a Moravanmi v boji proti národnostnému útlaku. Rozhodol sa spísať jej pravidlá a v tomto jazyku následne vydal svoju Čítanku (1825). No českým kritikom sa nepáčilo použitie množstva slovenských slov, ktoré označili za odpornejšie ako germanizmy v češtine. A kritický bol voči Kollárovej čechoslovenčine aj Šafárik, ktorý si uvedomoval, že takáto umelo vytvorená reč sa s najvyššou pravdepodobnosťou nikdy neujme. Zároveň však on sám plánoval kodifikáciu slovenčiny na základe systému českého spisovného jazyka. Šafárikova slovenčina teda v podstate mala byť len akousi obdobou čechoslovenčiny.

Kollár v snahe nájsť kompromisné riešenie reagoval na nespokojné hlasy presadzovaním návratu k slovakizovanej češtine (český jazyk so slovenskými prvkami), používanej na území Slovenska najmä v 15. storočí, pretože rozkol s Čechmi preňho neprichádzal do úvahy. Obával sa totiž toho, že pokiaľ si Slováci pokazia vzťahy s Čechmi, slovenský národ bude vydaný napospas Rakúsku a Maďarom, neubráni sa a zanikne. Z tohto dôvodu tiež odmietal Štúrovu slovenčinu, ktorú vnímal ako provokáciu a kodifikáciu štúrovčiny považoval za spiatočnícky krok vedúci k vyvolaniu rozporu s Čechmi a Moravanmi.

Odkaz Slovanom
Táto výnimočná osobnosť odkázala Slovanom a teda i Slovákom mnoho kázní. V jednej z nich, napísanej začiatkom 20. rokov 19. storočia, adresoval Slovanom nasledujúce slová: „Tým, čo iné národy majú dobré, neopovrhujme, ale uznajme a usilujme sa privlastniť; ale nikdy sa príliš nezháňajme po cudzích veciach, nikdy nebežme za cudzím životom ako malé deti za vozom na ulici, nikdy sa neprilepujme k cudzím národom ako biela záplata na čierny plášť. Len otvorme oči a dajme pilný pozor na blízke okolnosti, na vlastné veci a dedičstvo, a nájdeme i na roli nášho národa krásne semená, jadrá a púpence, ktoré môžu niesť v budúcnosti výborné ovocie a z ktorých sa o krátky čas rozvinie utešený národný život na údiv všetkých cudzincov a na zahanbenie všetkých nepriateľov. V najnovšom čase začína sa hýbať v celom veľkom slovanskom národe nový život, nová horlivosť a učenlivosť, ktorá onedlho možno na seba oči celého sveta upúta a nový vek v histórii človečenstva spôsobí. Lebo také sú cesty božieho riadenia: jeden národ vädne, druhý sa začína zelenať, jeden odkvitá, druhý rozkvitá, jeden mizne, umiera, hnije, druhý sa opäť na jeho hrobe narodí a žije...“ (Ján Kollár: Dobré vlastnosti národu slovanského, 1822 – úryvok)

Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
 

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 02. 2022
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku