15.12.2020

Podoby umierania v jazyku

Slovenčina pozná viacero slov, ktoré v podstate vyjadrujú to isté - umieranie či zánik živých tvorov a rastlín. Hlavný rozdiel medzi týmito výrazmi spočíva len v ich štylistickej hodnote, určujúcej vhodnosť použitia toho-ktorého slova v nadväznosti na konkrétnu komunikačnú situáciu.

Slovo hynúť pôsobí v kontexte ďalších dvoch výrazov, ktorým je venovaný tento článok (dochnúť a kapať) najneutrálnejšie.

Vyvinulo sa pravdepodobne z praslovanského tvaru gynǫti alebo gybnǫti (so špeciálnou nosovou samohláskou „ǫ“, ktorej výslovnosť sa podobala výslovnosti samohláskovo-spoluhláskového spojenia „on“), známeho ešte v dobách pred príchodom Cyrila a Metoda na naše územie. Podľa jednej z teórií, presadzovanej etymológmi Josefom Zubatým (1855 – 1931) a Franciszkom Słavskim (1916 – 2001), nastal pri tomto slove významový vývin: „ohýbať sa (od choroby, staroby ap.) ˃ umierať, hynúť“ (porov. KRÁLIK, 2015, s. 215). Inou možnosťou je, že sa význam vyvíjal v smere „hýbať sa ˃ ísť ˃ schádzať zo sveta, zomierať, hynúť“ (porov. KRÁLIK, 2015, s. 215). Od výrazu „hynúť“ boli odvodené rôzne slová ako napríklad „zahynenie“ (zahynutie, zničenie), „zahynujúci“ (t. j. - ten, kto hynie, zaniká, umiera), „zahynulý“ (ktorý umrel/zatratený) a príbuzné je aj s vulgarizmom „zhebnúť“.

V slovenských písomnostiach sa slovo „hynúť“ objavuje od 17. storočia. Po prvý raz bolo preukázateľne zapísané v rukopisnom Turčianskom receptári v rámci spojenia „wodka proti hinuti tela“ (voda proti hynutiu tela). Vo vzťahu ku kazeniu, resp. ničeniu vecí bolo zaznamenané v Cechových artikulách z roku 1609 v spojení „aby njc bratrskeho nehinulo“ (aby nič bratského nehynulo). Avšak výraz „zahynúť“ nájdeme i v starších archívnych materiáloch – napríklad v Žilinskej mestskej knihe, kde sa slovenské zápisy, resp. záznamy v slovakizovanej češtine (v podstate češtine obohatenej o prvky slovenčiny) vyskytujú od 22. januára 1451. Ide o zápis datovaný do roku 1473 a jeho doslovná podoba je: „kdyzto Sodoma zahynula“ (kdežto Sodoma zahynula – vo význame „vziať skazu“/„zničiť sa“/„zaniknúť“ v súvislosti s Božím ortieľom nad mestom Sodoma, popísaným v starozákonnej knihe Genezis 19: 24 – 25).

V 19. storočí zahrnul skloňovanie slova hynúť do gramatickej príručky Nauka reči slovenskej Ľudovít Štúr. Ten ale daný výraz zapisoval výhradne s mäkkým i. Zmena nastala až začiatkom 50. rokov 19. storočia, keď i nahradilo ypsilon.

Vo východoslovenských nárečiach sa však používajú i nespisovné varianty, ako napríklad „hynuc“ (v spojeniach typu: „statëk hynul“ - t. j. dobytok hynul, alebo „hyne za nim“ - t. j. mrie, túži, hynie za ním) a odvodeniny „zahynuc“ (zahynúť), „zahynuce“ (zahynutie) či „zahynuty“ (zahynutý).

Výraz kapať hodnotí Slovník súčasného slovenského jazyka vo vzťahu k chradnutiu alebo umieraniu ľudí ako expresívne slovo. Zrejme existovalo už v praslovančine, predchádzajúcej Cyrilovej hlaholike, kde malo podobu „kapati“ (vo význame „kvapkať“, „stekať“ a pod.). Prvé preukázateľné zápisy tohto výrazu sú v cyrilike, sformovanej okolo roku 900.

Jazykovedec Ľubor Králik vysvetľuje vznik súčasného významu „posunom kvapkať ˃ vytekať (po kvapkách) ˃ strácať sa, miznúť (sneh kape) ˃ prestávať jestvovať (o živých organizmoch)“ (porov. KRÁLIK, 2015, s. 254). V prospech tejto teórie hovoria i nárečové tvary z Východného Slovenska ako napríklad „kapac“ (t. j. kvapať, krvpotne sa namáhať, miznúť) a„kapaci“ (kvápajúci, miznúci) Slovenské písomnosti zachytávajú používanie slova „kapať“ od 17. storočia. Vo vzťahu k hynutiu zvierat bolo zaznamenané napríklad v písomnosti z Ružomberka, datovanej do roku 1602 (v spojení: „často kapalo drobne dobičatko swyn“ - často kapal drobný dobytok svíň).

V súvislosti so zomieraním ľudí sa zachoval trebárs zápis z roku 1764: „my bidny poddany každodenne kapeme a dole gideme“ (my biedni poddaní každodenne kapeme a dole ideme). Známa je tiež listina z roku 1780, v ktorej sa poddaný sťažuje, že pre nariadenia pánov musí obilie „kapat v poli“ - slovo „kapať“ tu teda bolo použité v asociácii s kazením vecí, konkrétne obilia. Text pochádzajúci z mesta Krupina (r. 1694) zasa približuje nepríjemnú situáciu, keď mäsiarovi „meso a slanyna kapalj“ (mäso a slanina kapali – t. j. strácali sa, mizli). Písomný záznam slova skapať (v tvare: skapala) je ešte staršieho dáta – pochádza z roku 1573, keď sa v tvare „skapala“ objavil v písomnosti z obce Sása neďaleko Zvolena.
 
svj
Osoby obvinené z bosoráctva hynuli obzvlášť krutými spôsobmi. Na obrázku je znázornená tzv. „skúška vodou“ archív Pavla Iča.

Čo sa týka jazykových príručiek a slovníkov, heslo „kapať“ zahrnul do Slowára Slowenského Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherského (1825) už tvorca najstaršej známej verzie spisovnej slovenčiny Anton Bernolák, pričom ho uviedol ako synonym k slovu „hinúť“.

Okrem spomenutých nespisovných nárečových tvarov („kapac“, „kapati“) a ich odvodenín („kapane“ - krvopotná námaha, útrapy, miznutie, kvapanie; „kapanina“ - útrapy, námaha, hrdlačenie a i.) poznáme i ustálené slovné spojenia, súvisiace s „kapaním“. Príkladom sú frázy „kapať ako muchy“ (t. j. hromadne zomierať) a „vie/vedieť, od čoho muchy kapú“ (používa sa v 2 významoch – 1. dobre pozná výhody, 2. vie, čo je dobré, chutné – porov. Slovník súčasného slovenského jazyka, heslo „kapať“ v online verzii; niekedy sa „kapú“ nahrádza slovom „dochnú“).

Aj korene slova dochnúť nájdeme ešte v praslovančine. V tomto dávnom jazyku našich slovanských predkov malo podľa etymologických rekonštrukcií podobu „dъchnǫti“, čo sa vyslovovalo približne ako duchnonti s veľmi krátkym u.

Odvodené pritom bolo pravdepodobne od slovesa „dýchať“ (odtiaľ významový posun: začať dýchať, dýchnuť ˃ naposledy (vy)dýchnuť ˃ zdochnúť - pôvodne iba vo vzťahu k zvieratám, pričom tvar „dochnúť“ zrejme vznikol až po slove „zdochnúť“ – porov. KRÁLIK, 2015, s. 129). Zaujímavosťou, ktorú si len málokto uvedomuje, je, že slová „nadchnúť sa“ a „dochnúť“ majú rovnaký základ, len pri „nadchnúť sa“ (v praslovančine „na-dъchnǫti sę“) bola pridaná prípona „na“ a zvratné zámeno „sa“, pričom taktiež došlo k inému pohybu významu (nadýchnuť sa ˃ naplniť sa dychom, duchom; oduševniť sa – porov. KRÁLIK, 2015, s. 129).

Najstaršie zápisy slova „dochnúť“ v slovenčine pochádzajú zo 16. storočia. Jedna z archívnych písomnosti obsahuje napríklad túto vetu: „susedom owcze mrelj a dechlj“ (susedom ovce mreli a dochli – r. 1560). O čosi mladšie však sú záznamy, v ktorých môžeme natrafiť na tvar „zdochnúť“, a to i napriek tomu, že je z hľadiska vývinu pravdepodobne staršie ako jeho nedokonavý náprotivok „dochnúť“. Prvý známy zápis slova „zdochnúť“ (v tvare: „zdechel“) pochádza z obce Lietava pri Žiline a datovaný je do roku 1593. Z neskorších období (od 17. storočia) sa navyše zachovali záznamy rôznych príbuzných a odvodených slov („zdochnutie“, „zdochlina“, „zdochlý“, „zdochýnať“ a pod.).

Heslo „dochnúť“ sa v slovníkoch objavilo až v roku 1959, keď bolo zaradené do Slovníka slovenského jazyka. Ani sloveso „zdochnúť“ na tom ale nie je oveľa lepšie – oficiálne sa stalo súčasťou slovnej zásoby Slovákov vďaka Pravidlám slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom v roku 1931.

Tento vo vzťahu k ľuďom mimoriadne hrubý výraz sa uplatňuje aj v ustálených slovných spojeniach „od roboty kone dochnú“ (t. j.: aj v robote treba dodržiavať určitú mieru, netreba pracovať priveľa) a vo variante vyššie spomenutej frázy, v ktorej niekedy býva namiesto slova „kapú“, výraz „dochnú“ - „vie/vedieť, od čoho muchy dochnú“.
 
Literatúra k článku:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. I. diel, A - O. Košice: UNIVERSUM, 2002. 625 s. ISBN 80-89046-04-5.
JAROŠOVÁ, A. - BUZÁSSYOVÁ, K. (red.): Slovník súčasného slovenského jazyka. H – L. Bratislava: Veda, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2011. 1087 s. ISBN 978-80-224-1172-1.
KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 343 s.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. (red.): Historický slovník slovenského jazyka. A – J. Bratislava: Veda 1991. 535 s. ISBN 80-224-0228-1.
MAJTÁN, M. (red.): Historický slovník slovenského jazyka. K – N. Bratislava: Veda, 1992. 616 s. ISBN 80-224-0385-7. PECIAR, Š. (red.): Slovník slovenského jazyka. I. A – K. Bratislava: Vydavateľstvo SAV, 1959. 815 s.
SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1989 (5. vyd.). 272 s. ISBN 80-08-00009-0.
SOKOLOVÁ, M. - MOŠKO, G. - ŠIMON, F. - BENKO, V.: Morfematický slovník slovenčiny. Prešov: Náuka, 1999. 531 s. ISBN 80-968202-1-4.
ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. 1846.
VÁŽNY, V. (ed.): Pravidlá slovenského pravopisu s abecedným pravopisným slovníkom. Praha: Štátne nakladateľstvo, 1931. 364 s.

Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
 

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 12. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku

Dnes je: 24.01.2021

Meniny má: Timotej

auto impex 1
Inzercia
11.01.2021

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
02.12.2020

Mimoriadna ponuka Fiat

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral