Pôvod slov

06.08.2020

Odkiaľ sa vzali mŕtvi a nebohí?

Slovo mŕtvy poznali už starí Slovania v podobe „mьrtvъ“, so špeciálnymi znakmi – mäkkým jerom vyslovovaným ako veľmi krátke i po písmene m a tzv. tvrdým jerom, ktorý sa vo výslovnosti realizoval ako takmer nepatrné u na konci.

Uvedený slovanský výraz však pravdepodobne vznikol z ešte staršieho tvaru „mr̥-to“, ktorý je príbuzný so synonymným staroindickým pojmom „mr̥táh“, ako aj s arménskym slovom „mard“, slúžiacim na označenie smrteľníka. Čo sa týka spomenutého starobylého výrazu „mr̥-to“, ten pravdepodobne vznikol ako odvodenina od vyše 4000 – ročného indoeurópskeho koreňa „mer“, čiže mrieť. V slovenských písomnostiach sa slovo mŕtvy preukázateľne objavuje od 15. storočia. Najstarší známy zápis tohto výrazu pochádza z textu, ktorý zaradil literárny vedec Ján Mišianik do zbierky s názvom Antológia staršej slovenskej literatúry (v tvare: „mrtwého“ - mŕtveho), a v podobe „mrtwy“ bolo zaznamenané v písomnosti z Nitry, datovanej do roku 1654.

Znepokojujúci zápis súvisiaci s mŕtvymi obsahuje text z Krupiny, pochádzajúci z roku 1684. Ide o súvetie: „striebra stareho, co nazbyeral z hrobuw mrtwych“ (striebra starého, čo nazbieral z hrobov mŕtvych), svedčiace o nekalých praktikách niektorých návštevníkov cintorínov v minulosti.

No v archívnych dokumentoch sú zachytené aj rôzne odvodeniny od slova mŕtvy. Jednou z nich je výraz mŕtvenie (t. j. trýznenie, umŕtvovanie tela, utrpenie), ktorý bol zaznamenaný v tvare „mrtwenj“ v rukopise nazvanom Cantus et orationes (Spevy a modlitby) zo 17. storočia a v rovnakej podobe sa vyskytlo v knihe Farár politicus aneb zběhlý a včený cžlowěk a idiota, to gest sprosťak a nevečný cžlowěk gruntowně o gednospasytedlneg wjre rozmluwagj (Farár politik alebo zbehlý a učený človek a idiot, to jest hlupák a neučený človek, dôkladne o spasiteľnej viere diskutujú) od Bartolomeja Maradu z roku 1744.

Mŕtvinu (vo význame: mŕtvica) zasa popisuje nasledovný zápis z roku 1788: „zánět obrátil se w roznět, až y w mrtwinu, když bolest nesnesytedlná za 36 hodin trwala“ (zápal sa rozšíril, až prerástol i v mŕtvicu, keď neznesiteľná bolesť trvala 36 hodín) a približne z rovnakého obdobia pochádza prvý známy písomný záznam slova mŕtvica, ktoré sa objavilo v knihe receptov z Nitry, uloženej v tamojšom Štátnom oblastnom archíve. Písomnosti z 18. storočia taktiež poskytujú dôkazy o používaní dnes už neexistujúcich výrazov mŕtvokostný (t. j.: majúci mŕtve kosti) a mŕtvoobetovanie (t. j.: obetovanie mŕtvym).

Ďalšiu známu odvodeninu – slovo mŕtvola, nájdeme až v Bernolákovom Slowári Slowensko Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskom z roku 1825, nakoľko ho v textoch zo starších období nahrádza spomenutý výraz mŕtvina. Tento prvý kodifikačný slovník slovenčiny zároveň obsahuje heslo mŕtvy, avšak v podobe „mrtwí“, ktorú neskôr zmenil Ľudovít Štúr na: „mŕtvi“ s i v jednotnom aj množnom čísle. Ypsilon k tomuto slovu v singulári pridal až reformátor štúrovčiny, jazykovedec Martin Hattala, v 50. rokoch 19. storočia.

Slováci ale poznajú i rôzne dialektizmy súvisiace s mŕtvymi – napríklad východoslovenské mrec/mric (umierať), mrene (vymieranie) a nárečové slovné spojenia „mric zos psoty“ (umierať pre biedu) či „mrec zos žaľu“ (umierať od žiaľu). No v slovenčine sa okrem uvedených výrazov používajú i ustálené spojenia, vzťahujúce sa na umieranie, ako je to v prípade porekadiel: „zastať na mŕtvom bode“ (vo význame: byť v nehybnosti, nijako nepostupovať) alebo: „ani žiť, ani mrieť“ (t. j. ťažko je rozhodnúť sa, situácie je bezvýchodisková), a tak isto i knižnej frázy „mŕtve duše“ (teda: neužitoční, nikomu nepotrební ľudia).

Výraz nebohý pôvodne označoval najmä nešťastnú osobu, ktorú už na tomto svete nič dobré nečaká, a až neskôr sa začal používať i v súvislosti s mŕtvolou. V praslovančine, ktorá predchádzala Cyrilovej a Metodovej staroslovienčine, malo toto slovo pravdepodobne podobu „nebogъ“. Tento výraz je zloženinou, pozostávajúcou z praslovanskej predpony „ne-“, ktorej význam sa zachoval až dodnes, a slova „bogъ“ (vyslovované ako bogu s ultrakrátkym u na konci), čo v reči starých Slovanov znamenalo „podiel“.

Doslovne teda „nebogъ“ znamenalo „nemajúci podiel“ a vzťahovalo sa na nemajetných ľudí, ktorých naši slovanskí predkovia vnímali ako nešťastníkov. Na území Slovenska bolo toto slovo v tvare „neboheho“ (nebohého) a vo význame mŕtvy po prvý raz preukázateľne zapísané v roku 1576, keď sa objavilo v texte z obce Nemecká Ľupča (dnes Partizánska Ľupča). Okrem toho máme k dispozícii staré zápisy rôznych príbuzných slov. Takým je napríklad výraz neborák, ktorý sa v minulosti, rovnako ako dnes, vzťahoval predovšetkým na poľutovaniahodného, úbohého človeka (v hovorovej reči niekedy aj na zomrelú osobu). V podobe „nieborak“ bolo zaznamenané v písomnosti z panstva Makovica, ktoré sa rozprestieralo v severovýchodnej časti Šarišského regiónu, datovanej do roku 1590. Zachované literárne pamiatky však podávajú svedectvo o tom, že sa u nás používali i zdrobneniny „neboráčik“ a „neboráček“. Čo sa týka prídavného mena neborký, prvý preukázateľný zápis pochádza z rukopisnej zbierky slovenských piesní z roku 1786, kde je zaznamenané v podobe „neborka“ (neborká).

Iný, avšak príbuzný prívlastok nebožanký (t. j. poľutovaniahodný, úbohý) bol zapísaný v písomnosti z obce Bodorová, pochádzajúcej z roku 1638, v rámci spojenia: „nebožankich Modranou“ (nebožankých Modranov, t. j. úbohých obyvateľov obce Modra). Slovo nebožiatko, utvorené od nárečového výrazu „neboža“, ktoré jestvovalo ešte v praslovanskom jazyku (zrejme v tvare „nebožę“), bolo dokázateľne zapísané v podobe „nebožátko“ a význame „poľutovaniahodné stvorenie“ už oveľa skôr ako slovo nebohý, a to v roku 1380 (v súvislosti s dospelým zomrelým). Vo vzťahu k mŕtvemu dieťaťu sa však tento výraz objavil až v rukopise Počynagi se pjsne rannj, pred gidlem y po gidle a k tomu tež y wečernj (Začínajú sa piesne ranné, pred jedlom i po jedle a k tomu tiež i večerné) z roku 1723. O nebožkom (mŕtvom) pánovi sa zmieňuje písomnosť z mesta Jelšava, datovaná do roku 1593 a nebožku matku spomína vyše 300-ročný text z Trstína.

Ďalší príbuzný výraz, nebožtičký (t. j. nebohý, mŕtvy), zaznamenal neznámy pisár z Liptovského Trnovca v roku 1592 a slovo nebožtík, ktoré je zdrobneninou praslovanského „nebožьcь“ (nebožec), sa v podobe „nebosscziczka“ (nebožtíčka) vyskytlo v Žilinskej mestskej knihe, v rámci zápisu z roku 1464. Viaceré z uvedených slov poznali už „otcovia spisovnej slovenčiny“ - Anton Bernolák a jeho nástupca Ľudovít Štúr.

Bernolák napríklad zapisoval výraz nebohý ako „nebohí“. Štúr zasa uprednostňoval tvary „ňebohí“ a „ňebožťík“. Pravopis týchto slov sa zmenil až počas tzv. Hodžovsko-hattalovskej reformy slovenčiny z 50. rokov 19. storočia, keď boli uzákonené ich súčasné podoby. Okrem kodifikovaných tvarov ale slovenčina pozná i rôzne nárečové výrazy súvisiace s nebohými, ako napríklad „nebožčik“ (nebožtík), „nebožačka“ (nebožtíčka), „nebožatëčko“ (nebožiatko) atď.

Literatúra k článku:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825. Dostupný online: <http://www.juls.savba.sk/ediela/bernolak/>.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. I. diel, A - O. Košice: UNIVERSUM, 2002. 625 s. ISBN 80-89046-04-5.
KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 343 s.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, vydavateľstvo SAV, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. (red.): Historický slovník slovenského jazyka. K – N. Bratislava: Veda, 1992. 616 s. ISBN 80-224-0385-7.
MIŠIANIK, J. (red.): Antológia staršej slovenskej literatúry. Bratislava: Veda, 1964. 872 s.
SMIEŠKOVÁ, E.: Malý frazeologický slovník. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1989 (5. vyd.). 272 s. ISBN 80-08-00009-0.
SOKOLOVÁ, M. - MOŠKO, G. - ŠIMON, F. - BENKO, V.: Morfematický slovník slovenčiny. Prešov: Náuka, 1999. 531 s. ISBN 80-968202-1-4.
ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. 1846. Dostupné online:
<http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1808/Stur_Nauka-reci-slovenskej/1#axzz4lsUDzSCn>

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku

Dnes je: 02.12.2020

Meniny má: Bibiána

Mapa členov - sidebar
Inzercia
06.11.2020

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

sapaks
sutaz vo vykope
EFFS
slovak funeral