23.07.2020

O pôvode slov smútok a žiaľ

Úmrtie blízkeho človeka zákonite sprevádza smútok.

Z jazykového hľadiska ide o výraz odvodený od slovesa smútiť, ktoré malo v staroslovienčine používanej za čias Cyrila a Metoda podobu СЪМѪТИТИ, čo sa vyslovovalo ako „sъ-mǫtiti“ s tzv. tvrdým jerom, čiže ultrakrátkym u po písmene s. Uvedené slovo pritom malo význam „uviesť do zmätku, vydesiť, otriasť“, pričom v staroslovienčine existoval aj iný, príbuzný výraz СЪМѪТИТИ СѦ, t. j.: „sъ-mǫtiti sę“, ktorý znamenal „zľaknúť sa, zarmútiť sa, byť psychicky pohnutý“. Slovania teda vnímali proces smútenia ako jav negatívne ovplyvňujúci psychiku, ako stav zákonite narúšajúci pokoj človeka.

V slovenčine sa slovo smútok vyskytuje od 16. storočia, keď bolo v tvare „smútkem“ (smútkom) zaznamenané vo verši: „s velkú žalostí a s velkým smútkem toho litovala“.

Zhruba o storočie neskôr, v roku 1652, sa tento výraz objavil aj v rukopise Petra Benického s názvom Wersse slowenské (Verše slovenské) v rámci spojenia: „czerna smutek nese“ (t. j.: čierna (farba) smútok nesie). V súčasnej spisovnej podobe bolo toto slovo preukázateľne zapísané v roku 1701, v súvetí: „znám takých ludí, kterí se dívali na tanec, smútku se zbavili“ (t. j.: poznám takých ľudí, ktorí sa dívali na tanec, smútku sa zbavili), na ktoré možno natrafiť v Antológii staršej slovenskej literatúry od Jána Mišianika. O „jazere smútku“, čiže o veľkom trápení, sa zasa môžeme dočítať v rukopisnej zbierke náboženských prejavov od Dávida Mokoša, datovanej do roku 1758. Z 18. storočia taktiež pochádza prvý známy zápis príslovia po smiechu býva plač, ktoré sa v podobe „tak se običegne wodj, za weselym smutek chodj“ (t. j.: tak sa obyčajne vodí, za veselým smútok chodí) objavilo v knihe latinských prísloví so slovenským prekladom s názvom Sententiae.

Okrem uvedených príkladov je v starých slovenských písomnostiach možné nájsť i prídavné meno smútočné, ktoré zhruba pred tristo rokmi zaznamenal neznámy autor listiny pochádzajúcej z Nového mesta nad Váhom v spojení „smutkowe ssaty“ (t. j.: smútočné šaty), či prívlastok smútkový, ktorého význam definuje Kamaldulský slovník z roku 1763 slovami: „čo smutek anebo zarmútek činj“ (t. j.: čo spôsobuje smútok alebo zármutok).

Slovo smútok je taktiež jedným z hesiel Slowára Slowensko Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherského z roku 1825, ktorého autorom bol prvý známy tvorca spisovnej podoby slovenčiny Anton Bernolák. Ten však nepoznal tento výraz v súčasnom spisovnom tvare, ale zapisoval ho ako „smutek“. Až vďaka zásahu kodifikátora neskoršieho variantu spisovnej slovenčiny, Ľudovíta Štúra, v 40. rokoch 19. storočia, bol napokon definitívne určený odlišný spôsob zápisu tohto pojmu a čechizmus „smutek“ nahradilo rýdzo slovenské slovo „smútok“.

V slovenčine sa ale dodnes zachovali aj staré nárečové výrazy ako napríklad „smutëčëk“ (smutné dieťa), smutëčny (smútočný), „smutko“ (stále smutná osoba) alebo „smutnec“ (osmutnievať).

Slovo žiaľ existovalo už v praslovančine, na základe ktorej neskôr vytvorili Solúnski bratia Cyril a Metod staroslovienčinu. V tomto starodávnom jazyku mal výraz žiaľ pravdepodobne podobu „žalь“, čo sa vyslovovalo ako „žali“ s veľmi krátkym i na konci. Uvedené slovo však bolo odvodené z ešte staršieho, indoeurópskeho pojmu „gṷel“ (s takmer nepatrným u po písmene g), ktorý označoval bodanie a bodavú bolesť. Slovo žiaľ teda nadobudlo význam „intenzívny smútok“, v akom je dnes obvykle vnímaný, až prenesením pôvodného indoeurópskeho zmyslu slova „gṷel“ do sféry psychiky.

V slovenských písomnostiach je možné nájsť tento výraz od čias 15. storočia. Po prvý raz bolo preukázateľne zaznamenané v podobe „zel“ v písomnosti z obce Plaveč, datovanej do roku 1455, pričom v tomto texte nebol uvedený výraz použitý vo význame podstatného mena označujúceho zármutok, ale ako vetná príslovka vyjadrujúca postoj ľútosti k obsahu výpovede (konkrétne v rámci súvetia: „lony gste my gednu wes pobraly a dnes druhu, a to my gest zel“ – t. j.: minulý rok ste mi jednu dedinku zobrali a dnes druhú, a to mi je žiaľ).

O žiali ako prejave hlbokého smútku ale hovoria písomnosti z nasledujúceho storočia, ako napríklad rukopis s názvom Bystrická agenda z roku 1585, či písomný záznam starej slovenskej balady Išli hudci horou, zaradený do výberu zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie Amor diktoval, lásku spisoval, kde sa slovo žiaľ spomína vo veršoch: „tak wy, hudci, chojte/pred mej mamky wrata,/a tak geg zahragte,/žalu geg dodagte“ (t. j.: tak vy, hudci, choďte/pred mojej mamky vráta,/a tak jej zahrajte,/žiaľu jej dodajte). Okrem toho ešte možno v starých slovenských textoch nájsť trebárs príbuzné sloveso žialiť (v tvare „zaliss“ – žiališ a vo význame pociťovať žiaľ, smútiť), ktoré bolo použité v rukopisnej zbierke kázní z Jasova, pochádzajúcej z 18. storočia.

V celkom inej súvislosti, vo význame: sťažovať sa, sa toto slovo objavilo v slovenskom rukopisnom preklade diela francúzskej spisovateľky Jeanne-Marie Le Prince de Beaumontovej z roku 1795 s názvom Ďetinná spratoweň (Detinská rozprava).

Z ďalších odvodenín od slova žiaľ zaznamenaných v starých slovenských písomnostiach ešte možno spomenúť príslovku žiaľne, ktorá bola preukázateľne po prvý raz zapísaná v knihe Jána Zachariáša Kabarecza Tres et triginta sermones (Tridsaťtri kázní) z roku 1753 (v podobe: „želnie“) alebo príbuzné sloveso želieť, ktoré sa vo význame „ľutovať niečo“ vyskytlo v slovenskom preklade Lutherovho Malého katechizmu z roku 1581.

Pozoruhodná je tiež skutočnosť, že hoci sa slovo žiaľ dokázateľne objavilo v uvedenom tvare už v písomnosti z Martina, datovanej do roku 1755, u prvých dvoch tvorcov systému spisovnej slovenčiny by sme aktuálnu kodifikovanú podobu tohto slova hľadali márne.

Anton Bernolák totiž uprednostňoval tvar „žál“ a Ľudovít Štúr „žjal“. Až počas tzv. Hodžovsko-hattalovskej jazykovej reformy z 50. rokov 19. storočia tento výraz konečne nadobudol kodifikovanú formu používanú i v súčasnosti. Avšak okrem spisovnej podoby slovenčina pozná aj rôzne nárečové tvary tohto slova a jeho odvodenín.

Mnohí Východniari dodnes používajú dialektizmy „žaľ“ a „žalosc“ (obidve vo význame: žiaľ), prídavné meno žiaľny nahrádzajú nespisovným „žalobny“, príslovku žalostne nahrádzajú slovom „žalośne“, vo funkcii slovies žalostiť a žialiť im často slúži slovo „žaloscic“, a poznajú tiež obmenu slovesného podstatné mena žalostenie - „žaloscene“.

Literatúra k článku:
BERNOLÁK, A.: Slowár Slowenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí. 1825. Dostupný online: <http://www.juls.savba.sk/ediela/bernolak/>.
HALAGA, O. R.: Východoslovenský slovník: historicky dokumentovaný (921-1918); paralely české, slovenské ekvivalenty. II. diel, P - Ž. Košice: UNIVERSUM, 2002. 768 s. ISBN 80-89046-05-3.
KRAJČOVIČ, R.: Vývin slovenského jazyka a dialektológia. Bratislava: Slovenské pedagogické nakladateľstvo, 1988. 343 s.
KRÁLIK, Ľ.: Stručný etymologický slovník slovenčiny. Bratislava: Veda, 2015. 704 s. ISBN 978-80-224-1493-7.
MACHEK, V.: Etymologický slovník jazyka českého a slovenského. Praha: Vydavatelství ČSAV, 1957. 627 s.
MAJTÁN, M. – KUCHAR, M. – SKLADANÁ, J. (red.): Historický slovník slovenského jazyka V, R – rab. Š – švrkotať. Bratislava: Veda, 2000. 692 s. ISBN 80-224-0628-7. Dostupný online: <http://slovniky.juls.savba.sk/?d=hssjV>.
MAJTÁN, M. – KUCHAR, M. – SKLADANÁ, J. (red.): Historický slovník slovenského jazyka VII, Z – Ž. Dodatky. Bratislava: Veda, 2008. 542 s. ISBN 978-80-224-1003-8.
MINÁRIK, J.: Amor diktoval, lásku spisoval. Výber zo slovenskej rukopisnej ľúbostnej poézie 1560 – 1860. Bratislava: Vydavateľstvo Tatran, 1979. 367 s.
MIŠIANIK, J. (red.): Antológia staršej slovenskej literatúry. Bratislava: Veda, 1964. 872 s.
ŠTÚR, Ľ.: Náuka reči slovenskej. 1846. Dostupné online:
<http://zlatyfond.sme.sk/dielo/1808/Stur_Nauka-reci-slovenskej/1#axzz4lsUDzSCn>.

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 07. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku

Dnes je: 02.12.2020

Meniny má: Bibiána

Mapa členov - sidebar
Inzercia
02.12.2020

Vianočná ponuka Fiat

Zobraziť viac >
06.11.2020

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >

sapaks
sutaz vo vykope
EFFS
slovak funeral