Sakrálna hudba a smútočné obrady

04.04.2011

Majster Peter Selecký

Hra na organe je pre laika nevýslovne zložitou a ťažkou. Množstvo tiahiel, prepínačov, kláves pod rukami a do konca i pod nohami vzbudzuje dojem komplikovanosti, náročnosti. Vybrali sme sa za jedným z najznámejších organistov venujúceho sa sakrálnej hudbe v chrámoch i na smútočných obradoch. Dnes vám prinášame jeho zaujímavý profil. Predstavujeme majstra Petra Seleckého. Narodil sa v roku 1949 v Trenčíne, študoval na stavebnej priemyslovke v Bratislave; na Rímsko-katolíckej bohosloveckej fakulte na Kapitulskej ulici a na konzervatóriu.

Prešli ste z teologickej fakulty rovno na miesto organistu. Kde ste sa naučili hrať?

i_1006205Vyrastal som pri organe. Môj otec Anton bol regenschori a hudobný skladateľ v Trenčíne od roku 1937. Od malička som bol denne v styku s organovou hudbou. Najskôr ma otec učil na klavír, neskôr na organe. V roku 1963 sa naša rodina presťahovala do Bratislavy. Otec bol organista a regenschori v Dóme svätého Martina a tak som sa od tej doby pohyboval v jeho blízkosti. Tu ma učil hrať na historickom organe, ktorého postavenie inicioval sám slávny Franz Liszt a realizáciu v rokoch 1881-82 uskutočnil bratislavský majster organár, Vincent Možný. Tento istý majster uskutočnil aj prestavbu rokokového organu v kostole sv. Jána z Mathy (Trojičný kostol), v ktorom dodnes hrávam. V roku 1968 som začal študovať na bohosloveckej fakulte, odkiaľ som v roku 1970 odišiel. Vtedy sa ma ujal račiansky farár Ján Zabák, ktorý mi ponúkol miesto organistu. Samozrejme, organista nehral iba pri bohoslužbách. Mojou povinnosťou bolo hrať i na sobášoch, pri krstoch, birmovkách a aj v smutnejších chvíľach pri pohreboch. Vtedy som sa zasvätil práci v pohrebníctve. Od tej doby prakticky stále účinkujem pri smútočných obradoch na cintorínoch ako aj v krematóriu.

Dnes pracujete ako profesionálny organista na voľnej nohe hlavne pre obradné siene v sfére pohrebníctva. Odkedy sa začala písať táto vaša kariéra?

i_1006199V roku 1984 som nastúpil do Pohrebnej služby mesta Bratislavy, samozrejme ako organista. Od tej doby som už s cintorínmi a pohrebmi spätý až dodnes, aj keď v deväťdesiatom druhom roku som ukončil svoj riadny pracovný pomer v Pohrebnej službe a prešiel na živnosť. Medzitým som študoval na bratislavskom ľudovom Konzervatóriu, rád si spomínam na profesorku Masarikovú. Stal som sa členom Slovenskej kremačnej spoločnosti, kde som zastával funkciu predsedu kontrolnej a revíznej komisie. Za túto prácu mi bolo udelené Čestné uznanie v rokoch 1987, 89, 95 a pamätné plakety pri príležitosti 80-tého a 85-tého výročia vzniku Slovenskej kremačnej spoločnosti. Pri príležitosti mojich šesťdesiatin mi Pohrebníctvo mesta Bratislavy udelilo Čestné uznanie za 25-ročnú hudobnú produkciu v bratislavskom krematóriu.

Aký priebeh mala práca na cintorínoch, kde samotnej rozlúčke predchádza cirkevný obrad?

Takmer na každom cintoríne bol nejaký ten organ, jedno-manuálový, poprípade harmónium. Nuž, neboli to ľahké časy. Domy smútku boli zväčša nevykurované, vrtochy počasia nám dávali riadne zabrať zvlášť v dňoch kedy bol prehustený program. Vtedy sme na cintorínoch trávili prakticky celé dni.

Ak by ste mohli porovnať, zmenil sa repertoár skladieb, ktorí si pozostalí žiadajú?

V podstate nie, nezmenil. Pri cirkevných rozlúčkach prevládajú nábožné piesne, pri civilných, občianskych, je to zmiešané, napr zaznie Ave Maria a doplní ju časť Smetanovej Mé vlasti, alebo hrám len čisto svetské piesne, Osudovú od Bethovena, Sonátu mesačného svitu a pod.. Za čias socializmu sa ľudia báli požadovať nábožné piesne. Raz prišla akási pani, ktorá mi zakázala hrať akúkoľvek nábožnú skladbu a paradoxne trvala na Zbore Židov z Verdiho opery Nabucco (smiech), v nevedomosti si objednala pieseň, ktorá je vlastne modlitbou Židov k Bohu.

Zostaňme ešte chvíľu v socializme. Bolo všeobecne známe, že súdruhovia boli neveriaci, alebo sa len tak tvárili. Máte nejaký zážitok, ktorý ako ste už naznačili súvisel s prejavom viery a ateizmu?

i_1006207Raz pred pohrebom nejakého funkcionára KSČ v krematóriu, nás požiadala manželka, či by sme mohli urobiť cirkevnú rozlúčku tajne. Dali sme hlavy dokopy a skutočne sme pripravili rozlúčku dolu v miestnosti pri peciach. Hore sa pomaly schádzali straníci a dole prebiehal cirkevný obrad. O pár desiatok minút neskôr sa už s nebohým lúčili v obradnej sieni, pri katafalku stáli milicionári so samopalmi a rečník vyzdvihoval stranícku vernosť drahého súdruha. Na záver zaznela čestná salva a rakva zasypaná červenými karafiátami zostupovala do podzemia. Ľudia vtedy žili životmi dvoch tvárí.

Rozdiely boli aj medzi oboma národmi. Konali sa aj husitské rozlúčky, kde prichádzal z Hustopečí páter Drtina, husitský kňaz. Už pri prvom obrade som zaradil skladby „Dvořákovo Largo“ a na záver „Kdož jste boží bojovníci“. Po obrade za mnou prišiel páter Drtina: „Pane varhaníku a to vy můžete veřejně hrát takové skladby, u nás je to zakázáno“? Odpovedal som mu, „Otče, my tu na Slovensku si můžeme dělat co chceme“! Usmiali sme sa na seba, on moju iróniu pochopil a na druhej strane sa pozeral s rešpektom na to, že ak išlo o cirkevný obrad, na Slovensku kde som pôsobil bol vykonaný obrad tak ako prináleží, bez ohľadu na nariadenia a hroziace postihy. S podivom, vždy nám to prechádzalo. Raz po občianskom straníckom obrade som nechal zvoniť. Vtedy za mnou dobehli súdruhovia s tým, ako sa opovažujem zvoniť na občianskom obrade. Položil som im otázku: „Súdruhovia, keď mal v Moskve pohreb súdruh Brežnev, čo znelo v celom meste? No predsa zvony! Tak vy chcete byť pápežskejší od pápeža“? Odišli s dlhým nosom.

Iste ste za tie roky prišli do kontaktu i so známymi osobnosťami politického a kultúrneho života. I keď sa jedná o smutné chvíle, aké máte spomienky na tieto okamihy?

Vcelku dobré. Hádam preto, lebo ide o vážnu chvíľu v živote človeka, tam idú rozdielne názory bokom. Pamätám si na pohreb Gustáva Husáka. Zišla su tu prakticky celá elita komunistickej éry na čele s Jakešom, Obzinom a inými. Na pohrebe Šimečka staršieho som poznal Václava Havla. Rozlúčky uskutočňovali arcibiskup Sokol, biskup Vrablec, husitský biskup Hradil, evanjelický generálny biskup Filo, súčasný biskup Miloš Klátik. Pohrebníctvo je obor, ktorý sa dotýka každého, či je vo vedení štátu, alebo vedúcim v samoobsluhe... preto niet sa čo čudovať, že pri mojej profesii prídem do styku aj s verejne známymi osobnosťami.

Dobre, poďme k záveru. Zvykneme sa pýtať na sny a nejaké krédo do budúcna týkajúce sa vašej profesie. Nebude tomu inak ani dnes. Vaša odpoveď?

Hral som vo väčšine najznámejších chrámoch v Bratislave. Najlepšia akustika je v Dóme sv. Martina, u Františkánov i v kostole sv. Jána z Mathy (Trojičný kostol), v ktorom hrávam dodnes. Čo sa mňa týka, budem rád, pokiaľ mi budú sily stačiť, odprevádzať našich drahých zosnulých na druhý svet a zmierňovať žiaľ pozostalých. Tak ako to robil môj otec po celý svoj život, otec, ktorý ešte tesne pred svojím odchodom do večnosti v máji 1985, odprevádzal zosnulého vo Slávičom údolí. Otec bol mojím veľkým vzorom. Čo sa týka budúcnosti. Máme dobrých organistov, o tom sa môžu návštevníci chrámov presvedčiť denne. Organová hudba je však len súčasťou obradov a tie pohrebné u ktorých som zakotvil sú zvlášť náročné. Momentálne nevidím nijakého nástupcu vo svojom okolí. A to ma mrzí. Viete, človek sa pre túto profesiu, kde sa skĺbi talent pre organ s talentom ľudskej spolupatričnosti, cítenia a prejavu, musí narodiť. Naučiť sa to nedá. Môžete byť dobrý organista, môžete byť dobrý rečník a môžete byť vynikajúci spevák, ktorý dojme k slzám celé námestie. Ak však ide o tak intímnu záležitosť, ako je odchod drahého, blízkeho človeka, tu je treba viac. Verím, že časom sa na scéne objaví človek, ktorému budem môcť svoje skúsenosti odovzdať.

 

Text a fotografie pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo


 

Späť na tému Profesionáli

 

Podporte náš článok

Dnes je: 01.12.2020

Meniny má: Edmund

Mapa členov - sidebar
Inzercia
06.11.2020

Očakávané výstavy, akcie

Zobraziť viac >
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

sapaks
sutaz vo vykope
EFFS
slovak funeral