História a súčasnosť

19.01.2015

Domy smútku vo vidieckom prostredí

Domy smútku (márnice) patria k špecifickým priestorom, ktoré sa v slovenskom vidieckom prostredí začali zriaďovať ako objekty určené na realizáciu pohrebných obradov a uloženie tela zosnulého. Začali sa budovať zhruba od prelomu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov 20. storočia, hlavne však v druhej polovici sedemdesiatych a v osemdesiatych rokov. Za predchodcov týchto objektov možno pokladať akési provizórne márnice – malé jednopriestorové, drevené alebo murované stavby, umiestnené na cintoríne. Slúžili predovšetkým ako odkladací priestor na náradie hrobárov (lopaty, povrazy, drúky na nosenie truhly, máry, dosky na vystretie mŕtveho...). V ojedinelých prípadoch tu vystierali cudzích mŕtvych nájdených v chotári obce, alebo tých, ktorí zomreli na následky nebezpečnej nákazlivej choroby a vystretie v ich vlastnom dome nebolo žiaduce. Tieto stavby boli teda určené predovšetkým na odkladanie predmetov, na núdzové umiestnenie mŕtveho, prípadne aj vykonanie súdnej pitvy, nie však na realizáciu obradov, ako je tomu dnes. Staré drevené, prípadne murované márnice, nájdeme v niektorých obciach v priestore cintorína podnes.

Súčasné domy smútku sa na vidieku začali budovať v časoch totalitného režimu, a od začiatku mali byť od cirkvi nezávislými, v určitom zmysle „neutrálnymi“ priestormi, nakoľko boli určené aj na občianske, necirkevné obrady. Nemali byť teda religiózne vyhranené, dokazuje to aj miestami absentujúca náboženská symbolika, čo však nebol na druhej strane všeobecne dodržiavaný úzus. Hlavnými dôvodmi ich výstavby bola snaha oddeliť mŕtveho od živých, napomôcť preklenúť najkritickejšie obdobie pri úmrtí člena rodiny, spoločnosti, zlepšiť tým situáciu pozostalých, ktorí sa ocitli v dome s telom mŕtveho, často poškodeného vážnou chorobou. Vytvorili sa teda priestory, ktoré sú zasvätené smrti a patria dnes k dominantám cintorínov. Príspevok sa zameriava na objasnenie procesu etablovania týchto osobitých objektov v rámci pohrebného obyčajového cyklu, ich význam a vplyv na oblasť pohrebných obyčají. Údaje čerpáme z etnologických terénnych výskumov z rôznych oblastí Slovenska.

jagerova20
Vidiecky dom smútku, foto Margita Jágerová
Potrebu zavádzania domov smútku do života našej spoločnosti spôsobilo viacero faktorov, predovšetkým čoraz zvyšujúce sa nároky na hygienu. Už bolo neúnosné mať mŕtveho počas troch dní doma, takýto stav do značnej miery obmedzoval život členov domácnosti, súkromie pozostalých. Zlepšujúce sa materiálne podmienky a vybavenie interiérov domácností nábytkom, kobercami a i. komplikovalo vypratanie a úpravu domu na adekvátny priestor pre realizáciu pohrebných úkonov za účasti rodinných príbuzných, ale i množstva členov lokálneho spoločenstva.

senkvice_1924
Dom smútku Šenkvice,
foto Pavel Ondera
Hoci tieto objekty presadzovala niekdajšia proticirkevne zameraná štátna moc, ich propagáciu medzi obyvateľmi v značnej časti ponechávala na cirkev, nakoľko, ako v súčasnosti, tak aj v tom čase, bol počet občianskych, necirkevných pohrebov u nás na vidieku zanedbateľný v porovnaní s cirkevnými. Presadzovanie domov smútku vo vidieckom prostredí nebolo vždy bezproblémové. Objavovali sa určité obavy zo strany obyvateľov vyplývajúce najmä zo strachu pred niečím novým, nepoznaným, zo zmeny, ktorá sa vďaka špecifickosti úkonov spojených so smrťou presadzuje oveľa ťažšie v porovnaní s ostatnými obyčajami životného cyklu. Pozostalí neraz vyslovovali obavy, že mŕtvy ostane v noci „sám“, bez rodiny a pozostalých. Vyskytli sa odmietavé postoje jednotlivých obyvateľov umiestňovať sem svojich blízkych, resp. niektorí si to nepriali v prípade vlastnej smrti. Pozostalí v mnohých prípadoch chceli rešpektovať vôľu príbuzných, pričom neraz sa báli aj odsúdenia a nepochopenia zo strany okolia. Neodvážili sa vykonať zmenu v určitom zaužívanom systéme. Vyskytovali sa prípady, kedy dom smútku bol aj niekoľko rokov v obci sprevádzkovaný a obyvatelia ho nevyužívali. Dokonca ponechanie mŕtveho v ňom poniektorí pokladali za prejav zlých vzťahov medzi zosnulým a pozostalými (napr. rodičmi a deťmi), respektíve dôsledok „zlej výchovy“. Najmä najstaršia generácia deklarovala názory, že majú vlastné domy, tam chcú byť vystretí a nevidia dôvod uloženia svojho tela, resp. tela príbuzného, po smrti v „cudzom“, nedomácom priestore. Poniektorí dokonca riešili túto neľahkú situáciu aj akýmsi kompromisom – prvú noc nechávali zosnulého doma a druhú ho previezli do domu smútku.

Jagerova foto
PhDr. Margita Jágerová PhD., etnologička, pracovníčka Katedry etnológie a etnomuzikológie FF UKF v NITRE. Venuje sa oblasti duchovnej kultúry, obyčajovej tradícii, najmä so zameraním na obyčaje životného cyklu (pohrebné obyčaje). Je autorkou knižnej monografie na túto tému (Posledné zbohom... Súčasné pohrebné obyčaje. Nitra 2008) a viacerých odborných príspevkov na túto tému.
Dom smútku v tomto smere poskytol zlepšenie podmienok z hľadiska hygienického, ale i pri realizácii pohrebných obyčají. Zrušili sa zdĺhavé sprievody obcou, ktoré sa realizovali kedysi v prípade akéhokoľvek počasia. Pohreb sa začal odohrávať v uzavretých, niekde aj vykurovaných, resp. aspoň strechou krytých priestoroch. V neposlednom rade sa sprevádzkovaním týchto objektov do značnej miery skrátilo jeho trvanie. Okrem celého komplexu zmien (napr. v dome a na dvore sa prestali realizovať obyčajové úkony a náboženské obrady, zanikol sprievod z domu, stráženie, „vartovanie“ mŕtveho, niekde aj modlenie a spievanie pri mŕtvom, pohostenie s tým spojené...), najmä najstaršia a stredná generácia si uvedomuje rozdielny stav a odlišný postoj k mŕtvemu, ktorý spôsobila práve zmena priestoru vystretia mŕtveho. Domy smútku sa včlenili do pohrebného obyčajového cyklu a väčšina obyvateľov ich pokladá za potrebné. Obyvatelia, ktorí však zažili vystretie a opatrovanie mŕtveho v dome, konštatujú, že priestor domu smútku už nevyžaduje toľko úcty a pozornosti voči mŕtvemu, také vyjadrovanie žiaľu, ako tomu bolo doma. Neraz sa môžeme stretnúť s konštatovaním, že v danom priestore ľudia už inak prežívajú smútok, správajú sa kontrolovanejšie, nedochádza tu až tak k uvoľneniu citov, ako tomu bolo v dome, kde boli pozostalí v permanentnom kontakte s mŕtvym.

Domy smútku sa naďalej budujú i v súčasnosti, sú obyvateľmi žiadané a stali sa nevyhnutnou súčasťou života každej obce. Dokonca už za čias socializmu boli niektoré domy smútku využívané aj ako bohoslužobný priestor v obciach, ktoré nemajú kostol. Aj keď v čase totalitného režimu to nebolo vždy možné, dnes sa kríže a religijné symboly umiestňujú do všetkých domov smútku, už pri samotnom riešení interiéru sa spravidla ráta s danou skutočnosťou. Ale i tam, kde absentovala náboženská symbolika, nastupuje od začiatku deväťdesiatych rokov 20. stor., a to bez ohľadu na to, či je pohrebný obrad cirkevný alebo necirkevný. Najmä nové domy smútku už nie sú len provizórne jednoduché budovy (staršie neraz tvorila len jedna malá obradná miestnosť a mraziaci box), ale ide o vkusné objekty s patričným usporiadaním a členením priestoru, výzdobou. Často sa v nich buduje vyvýšené miesto, ako v prípade oltára v kostole.

vojka_5804
Dom smútku Vojka nad Dunajom,
foto Pavel Ondera
Primárnou úlohou domov smútku je poskytnúť priestor pre dočasné uloženie mŕtveho a realizáciu podstatnej časti pohrebných obradov. Hoci ide jednoznačne o objekt zasvätený špecifickej situácii spojenej s úmrtím jedinca, aj v tomto smere možno badať určitý vývoj a aktivity, ktoré daný stav môžu určitým spôsobom načas narušiť. Neskôr niektoré domy smútku rozšírili možnosti svojho využitia a napriek pôvodnému zámeru začali naberať nové funkcie. Najmä od deväťdesiatych rokov 20. storočia sa ojedinele začali využívať aj ako priestor pre kultúrne podujatia (koncerty, výstavy, nedeľné, či vo sviatok konané bohoslužby...). Išlo však o väčšie, moderné objekty, do značnej miery pripomínajúce priestor kostola.  Primárna funkcia – uskladnenie mŕtvych a vykonávanie pohrebných obradov, sa však nemení.

Na záver je nutné skonštatovať, že hoci sa v priebehu zhruba vyše polstoročia rapídne zlepšili možnosti bývania, najmä čo sa týka veľkosti rodinných domov, počtu jednotlivých izieb, pre mŕtveho v nich z rôznych, najmä hygienických dôvodov neostalo miesto. Sprevádzkovaním domov smútku sa dom „oslobodil“ od mnohých úkonov. Vďaka nemocniciam už nie je ani miestom narodenia, často ani miestom úmrtia, taktiež ani vystretia a vyprevadenia mŕtveho z „nášho“ sveta.
 
dom-smutku-brezno_0062
Moderný dom smútku Brezno,
foto Pavel Ondera
Hlavným zámerom pri zavádzaní tohto objektu do života lokalít bolo oddeliť živých od mŕtvych. Vznikol teda smútočný priestor vyhradený aktuálnemu zosnulému, pričom nahradil obradovú a symbolickú funkciu domu v čase pohrebných obradov. Presunuli sa sem predovšetkým obyčaje kedysi vykonávané v dome a na dvore (modlenie pri mŕtvom, rozlúčky, samotné pohrebné obrady...), supluje, resp. nahradil v tomto smere priestor domu. Parafrázujúc autora významného diela Dejiny smrti Phillippe ARIÈSA (2000, s. 361) – priniesol duchovným, rodinám, lekárom a zdravotným sestrám úľavu, pretože z nich sňal starosť o nebožtíka v kostole, doma a v nemocnici. Parafrázujúc jednu z množstva výpovedí, ktoré zazneli v priebehu nášho výskumu na danú tému – „dom ostáva čistý, keď je dom smútku v dedine“.
 
Na záver je nutné zdôrazniť, že analyzovaný objekt je bezpochyby jeden z najvýznamnejších fenoménov, ktoré mali podiel na závažných zmenách v systéme pohrebných obyčají za posledné desaťročia. V súčasnosti už aj vo vidieckom prostredí pokladáme tento priestor za samozrejmú súčasť vybavenosti obce a priestor nevyhnutný pre realizáciu pohrebných obyčají.

Späť na tému O cintorínoch
Podporte náš článok
Pracovníci v pohrebníctve by mali byť ako riziková skupina očkovaní tak ako zdravotníci

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral