Reálny stav

07.01.2021

Depresie, samovraždy a týranie v období Vianoc a nového roka

Vianoce častokrát nie sú len časom radosti a veselosti. Pre osamelých, utrápených a týraných ľudí predstavujú mimoriadnu psychickú záťaž, ktorá neraz vedie až k samovražde. Sláviť najkrajšie sviatky roku bez blízkych a priateľov rozhodne nie je príjemná predstava. Pre mnohých z nás však ide o krutú realitu. Pocit clivoty spolu s beznádejou tvoria živnú pôdu pre samovražedné myšlienky a s nimi spojené pokusy o definitívne ukončenie trápenia. Tie, ako dokazujú štatistické údaje Národného centra zdravotníckych informácií (NCZI), sa uskutočňujú vo vysokej miere v januári (podľa údajov NCZI z rokov 2008 až 2019 spáchalo na Slovensku najviac ľudí samovraždu v januári 2012 – celkovo 105 osôb).

Zdá sa teda, akoby nový rok, ako symbol pretrvávajúceho trápenia a životnej etapy smútku a úzkosti, vzbudzoval u depresívnych ľudí ešte väčšiu beznádej. No v uvedenej súvislosti nemožno opomenúť skutočnosť, že k mnohým samovraždám dochádza i počas jarných mesiacov, v čase rozkvetu prírody.

Vo vzťahu k zvýšenému riziku páchania samovrážd vo Vianočnom a novoročnom období nedávno uverejnil pozoruhodné video aj hollywoodsky herec Kevin Spacey (video si môžete pozrieť tu), držiteľ dvoch Oscarov a mnohých ďalších filmových ocenení, známy napríklad z filmu American Beauty.

V krátkom filmovom šote, ktorý Spacey publikoval na svojom youtubovom kanáli práve na Štedrý deň, vyzýva k hľadaniu iného riešenia, než je samovražda. „Ak si myslíte, že pre vás niet inej cesty, nech je už situácia akákoľvek, sľubujem vám, že tu cesta je“, prízvukuje hviezda strieborného plátna a dodáva, že časom sa všetko zlepší. Pritom hovorí aj o svojich ťažkostiach, čím naráža na rôzne obvinenia z užívania drog a sexuálneho obťažovania voči jeho osobe, a súciti s tými, ktorí trpia, cítia krivdu alebo hanbu, či bojujú so svojou identitou. Video končí odkazom na americkú národnú linku prevencie samovrážd.

Taktiež i v Austrálii patria vianočné sviatky a nadchádzajúci nový rok medzi rizikové obdobia z hľadiska páchania samovrážd, na čo ešte v roku 2006 upozornil vtedajší viceprezident Austrálskeho lekárskeho zväzu Choong-Siew Yong.
 
Ilustracne
Aj rodičovské hádky sú jedným z javov, ktoré narúšajú čaro vianočných sviatkov - foto Pavol Ičo

O hrozbe uskutočnenia samovraždy v zimných mesiacoch svedčí i narastajúci počet volaní na Krízovú linku pomoci občianskeho združenia IPčko – len v novembri 2020 zaznamenali viac ako 240 volajúcich, ktorí sa vyhrážali zabitím. Zvýšené množstvo volaní na linky pomoci však nesúvisí len s vianočnou a novoročnou depresiou. Tento trend pozorujú slovenskí psychológovia a poradcovia už od vypuknutia pandémie vírusu COVID-19 v marci 2020.

Obrovské množstvo ľudí prišlo o prácu, ďalších zmieta neistota a obavy vo vzťahu k budúcnosti. To všetko prispieva k vzniku a prehĺbeniu depresie a zvyšuje riziko samovraždy.

Samovražda ale nie je jedinou hrozbou, ktorá na nás môže číhať vo vianočnom období. Známe sú i prípady obzvlášť desivých vrážd.

Na prvý sviatok vianočný v roku 1929 vyvraždil 43-ročný Charles Lawson z Germantonu v Severnej Karolíne svoju manželku a šesť detí vo veku od 4 mesiacov po 17 rokov. Následne sa zabil aj on sám. Prežiť sa podarilo iba jeho 16-ročnému synovi Arthurovi, ktorého poslal krátko pred strašnou popravou preč z domu.

Priamo na Vianoce v roku 2008 sa zasa odohral masaker na predmestí mesta Los Angeles. 45-ročný Bruce Jeffrey Pardo, oblečený v kostýme Santa Clausa, vtedy pomocou plameňometu a dvoch pištolí usmrtil svoju bývalú manželku a osem členov jej rodiny, vrátane niekdajších svokrovcov. Potom sa v skorých ranných hodinách zastrelil. Na rozdiel od motívu Charlesa Lawsona, ktorý dodnes ostáva v rovinách špekulácií, sa pri Pardovi vyšetrovatelia zhodujú na tom, že jeho konanie zrejme zapríčinil rozvod, pri ktorom jeho bývalá manželka vysúdila 10 000 amerických dolárov, čo bola pre nezamestnaného Parda nesmierne vysoká suma.

Kuriózny prípad vianočnej vraždy sa stal na Štedrý večer aj v škótskom Edinburghu v roku 2013. Tridsaťsedemročného transsexuála, ktorý sa necháva oslovovať menom Melissa Young, rozčúlil darček od jeho suseda (kalendár a pohlavne nerozlíšiteľné unisex športové topánky) natoľko, že ho v záchvate zúrivosti dvadsaťdeväťkrát bodol nožom. Transsexuál bol za svoj čin odsúdený na 20 rokov väzenia, pričom sa mu môže táto trestná sadzba aj zvýšiť – v závislosti od jeho správania. Od samovrážd a obzvlášť závažných trestných činov sa napokon dostávame k poslednému bodu nášho článku, ktorým je týranie.

V minulosti sa domáce násilie pomerne často odohrávalo počas vianočných sviatkov a na nový rok, keď boli rodiny pokope, čo v tom čase nebolo také bežné, ako dnes. Napríklad v roku 2016 zaregistrovala Národná linka pre ženy zažívajúce násilie počas Vianoc 47 volaní, cez Silvester a v dňoch predĺženého víkendu – 6. až 8. 1. 2017 – ďalších 85 núdzových telefonátov. V súčasnosti je však situácia iná.

Štatistiky dokazujú, že v porovnaní s obdobím pred vypuknutím pandémie na Slovensku stúpol počet prípadov domáceho násilia zhruba o tretinu. Za zvýšeným počtom obetí týrania zrejme stoja vládne nariadenia, ako uzatvorenie prevádzok, domáca karanténa, či prechod na dištančnú výučbu. Členovia domácností spolu trávia viac času, než obvykle, pričom častokrát podliehajú nervozite i úzkosti pri pomyslení na prípadnú stratu práce.

Nemenej zanedbateľná je otázka týrania mužov. Podľa doktora Karola Kleinmanna zo psychologického centra Salvus v Bratislave je na Slovensku týraný pravdepodobne každý desiaty muž. Toto týranie sa zväčša neprejavuje fyzickou agresiou, ako je to bežné v prípade domáceho násilia páchaného na ženách, ale skôr psychicky. Ženy – tyranky napríklad neustále poukazujú na mužove zlyhania a pochybenia, ohovárajú ho, kritizujú a zastrašujú, čo môže viesť až k tomu, že psychicky zlomený muž, zbavený sebavedomia, skončí ako bezdomovec.

Srdcervúce vyjadrenia týraných osôb nájdeme i na stránke združenia IPčko. Jedno z nich znie takto: „Manželovi hrozí prepustenie z práce, ja som na OČR-ke, deti nechodia do školy, všetci sme doma, je tu dusno. Je stále agresívnejší, kričí na mňa, aj na deti, so všetkým trieska, uráža ma, ponižuje, nadáva nám, deti sa ho boja a ja sa bojím tiež, každý deň je to horšie a horšie. Už som aj pár schytala. Za čo? To nikto nevie, len tak, lebo chcel, musel a mohol. Toto nie je karanténa, toto je väzenie. Neviem, ako dlho to vydržíme.“

 


Pripravil Mgr Pavol Ičo, © Slovenské pohrebníctvo
publikované v elektronickej forme 12/2020

Späť na tému Súčasnosť
 
Viac fotografií v galérii pod článkom
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Kto podľa vás viac riskuje, riskoval z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia?

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks