Vladimír Fábry
Fábryovci boli známa rodina z Liptovsko-trenčianskeho evanjelického rodu, ktorá sa významne zapísala do dejín Slovenska už v 2 polovici 19 storočia. Jozef Fábry1 (starý otec Vladimíra) bol veľkoobchodník, spolutvorca hospodárskeho centra slovenského národného hnutia v Martine.
Patril medzi zakladateľov Tatra banky a priemyselných podnikov v jej záujmovej sfére, bol členom správnej rady pivovaru, Kníhtlačiarskeho spolku, Tatra nábytku, celulózky, martinskej Sporiteľne. Otvoril vyše 20 obchodov a družstiev. Patril k signatárom Deklarácie slovenského národa, bol aj členom výkonného výboru Slovenskej národnej strany. Mal 6 synov a tri dcéry.
Syn Pavol2 bol tiež právnikom a úspešne pokračoval v podnikateľských aktivitách otca. Oslovil významného architekta Michala Harminca s objednávkou na rodinné sídlo v Bratislave.
Patril medzi zakladateľov Tatra banky a priemyselných podnikov v jej záujmovej sfére, bol členom správnej rady pivovaru, Kníhtlačiarskeho spolku, Tatra nábytku, celulózky, martinskej Sporiteľne. Otvoril vyše 20 obchodov a družstiev. Patril k signatárom Deklarácie slovenského národa, bol aj členom výkonného výboru Slovenskej národnej strany. Mal 6 synov a tri dcéry.
Syn Pavol2 bol tiež právnikom a úspešne pokračoval v podnikateľských aktivitách otca. Oslovil významného architekta Michala Harminca s objednávkou na rodinné sídlo v Bratislave.
Odmalička bol bystrým a vnímavým žiakom, učil sa rýchlo a mal záujem o všetko nové. V jedenástich rokoch sa učil na nižšom piaristickom gymnáziu v Ružomberku. Kvôli maďarčine tam však prepadol a prestúpil na gymnázium v Levoči. Pre „panslavizmus“ bol ako študent vylúčený zo všetkých škôl v Uhorsku. Štúdia na gymnáziách tak dokončil na blízkej Morave v Přerově. Odtiaľ bol už len kúsok do Prahy, kde začal študovať medicínu na Karlovej univerzite. Už ako študent bol členom viacerých spolkov (1984-95 predseda spolku slovenských študentov Detvan).
V roku 1915 prevzal hotovú vilu na Godrovej ulici, ktorá bola odvtedy známa ako vila Fábryovcov. Vyznačuje sa elegantným neoklasicistickým štýlom s bohatou výzdobou a reprezentatívnymi priestormi. Interiér vily bol zariadený s veľkým dôrazom na luxus a pohodlie. Vynikala bohato zdobenými stropmi, mramorovými podlahami a nádherným schodiskom (viac o tejto výnimočnej vile na konci článku).
Pavol Fábry bol splnomocnencom Slovenskej Národnej Rady, nejaký čas aj šarišským a košickým županom a poradcom predsedu československej vlády. V roku 1921 pôsobil ako advokát v Bratislave a 23. novembra 1922 sa mu narodil syn Vladimír3. Pavol sa ako významný podnikateľ (zdedil po otcovi pivovar, obchody, účastiny rôznych podnikov) postavil po bok Milana Hodžu, ktorému robil finančného poradcu. V časoch buržoáznej ČSR bol prívržencom reakčnej čechoslovakistickej ideológie a centralistickej politiky agrárnej strany. Neskôr ho ako odporcu klérofašistického režimu v rokoch 1939 až 1945 väznili a nepohodlným pre vládnu garnitúru sa stal aj po roku 1948, napriek tomu, že bol v roku 1946 vyznamenaný Radom SNP II. triedy.
Vtedy sa jeho syn Vladimír, ktorý bol v tom čase už tiež vyštudovaným právnikom rozhodol, že bude najlepšie, ak celá rodina emigruje do zahraničia. Nová politická situácia na Slovensku totiž neveštila nič dobré. V roku 1948 tak emigrovali do Švajčiarska.
Vráťme sa o krôčik v čase späť. Vladimír po maturite na gymnáziu študoval na Právnickej fakulte slovenskej univerzity v Bratislave. V máji 1945 odišiel do Prahy pracovať na Ministerstvo vnútorného obchodu stal sa osobným tajomníkom ministra Ivana Pietora. Mal však vyššie ambície, túžil sa pracovne dostať do zahraničia, preto prešiel na Ministerstvo zahraničných vecí a už v lete toho istého roka sa stal riadnym pracovníkom sekretariátu Organizácie Spojených národov v New Yorku. Tam aj padlo rozhodnutie o emigrácii celej rodiny do Švajčiarska napriek tomu, alebo aj vďaka tomu, že otec Pavol bol opäť vo väzení, tentoraz komunistickom.
V januári 1949 Vladimír tajne pricestoval z New Yorku do Bratislavy, aby zorganizoval otcov útek z väzenskej nemocnice. Mama so sestrami boli v tom čase už vo Švajčiarsku. Pavlovi Fábrymu sa podarilo z nemocnice ujsť v mníšskom odeve. Spolu s Vladimírom nasadli do malého lietadla a preleteli do Rakúska. (Niektoré zdroje uvádzajú iné spôsoby úteku, v kamione, vlakom v pivnom sude)4. V emigrácii pracoval Dr. Pavol Fábry v Rade slobodného Československa. V roku 1960 zomrel a pochovaný je spolu s ostatnými členmi rodiny na cintoríne v Ženeve.
Vladimír Fábry bol ako pracovník sekretariátu Organizácie Spojených národov poverený zvláštnymi úlohami. Pôsobil v Togu, Indonézii, Izraeli, Egypte a Kongu. Stal sa členom komisie so sídlom v Džakarte, ktorá na jeseň 1949 sprostredkovala holandsko-indonézsku pracovnú konferenciu v Haagu. Jej výsledkom bola dohoda garantujúca Indonézskej republike suverenitu a rovnoprávne postavenie s ostatnými štátmi. Bol to významný diplomatický úspech OSN.
Vladimír Fábry pracoval v službách OSN po celý zbytok života. Ako člen komisií OSN pôsobil napríklad na Blízkom východe, kde bol priamym svedkom palestínsko-izraelských konfliktov. Neskôr pracoval aj bezpečnostnej rade OSN a bol členom Konciliačnej komisie. Keď v roku 1960 vrcholila občianska vojna v Kongu rozhodol sa do sporu zasiahnuť aj vtedajší generálny tajomník Dag Hammarskjöld. 17. septembra 1961 podvečer nasadol do lietadla spolu so svojimi spolupracovníkmi, medzi ktorými bol aj Vladimír Fábry. Mali namierené do hlavného mesta Konga Ndoly. V lietadle štvormotorového Douglasu DC-6B so 6 člennou posádkou sedeli okrem generálneho tajomníka OSN aj jeho 5 ozbrojení strážcovia, osobný tajomník Ranall poradcovia Wieshofa, Vladimír Fábry, pracovník expozitúry OSN v Kongu a sekretárka. Lietadlo malo pristáť na letisku Ndole okolo polnoci. Nepristálo, asi 15 km od letiska sa zrútilo a začalo horieť. Nikto z pasažierov pád neprežil. JUDr. Vladimíra Fábryho identifikovali podľa prsteňa, ktorý mu darovala krstná mama. Bolo mu 39 rokov.
Pohreb vzdelaného, šikovného diplomata a charakterného priameho človeka sa konal 28. septembra 1961 v Ženeve za účasti príbuzných, priateľov, predstaviteľov československých emigrantských organizácií. V evanjelickom kostole sa s ním pri rakve rozlúčil zástupca generálneho tajomníka OSN a poradca generálneho tajomníka OSN5.
Československá tlačová agentúra meno Vladimíra Fábryho ani nespomenula, keď informovala o smrti generálneho tajomníka OSN. Iba na múriku pri plote bývalej vily Fábryovcov v Bratislave sa objavila malá kytička kvetov. Je to dôkaz toho, že ľudskú pamäť, a najmä srdce nezahatí nijaká železná závora.
Vila Fábryovcov
Pôvodne bola postavená pre známeho bratislavského advokáta Pavla Fábryho, je dnes sídlom Veľvyslanectva Ruskej federácie a predstavuje jeden z najvýznamnejších architektonických skvostov bratislavského Starého Mesta.
Pavol Fábry bol nielen uznávaným advokátom, ale aj významnou osobnosťou bratislavského spoločenského života. Bol dedičom Martinského pivovaru a zastával dôležité funkcie v rôznych spoločnostiach.
Vilu obklopuje záhrada podľa projektu Josefa Vaňeka, ktorý ju plánoval tak, aby vynikla samotná budova. Nezabudol aj na novinku tej doby detské ihrisko a klasiku tu predstavuje fontána. Objekt sa nachádza sa v srdci Bratislavy (na Godrovej ulici) a je súčasťou jej kultúrneho dedičstva.
Po druhej svetovej vojne bola vila znárodnená a slúžila rôznym účelom. Od roku 1945 sa v nej nachádzal Generálny konzulát ZSSR. V roku 1948 bola vila aj s pozemkom odovzdaná do daru Sovietskemu Zväzu, ktorý v nej zriadil Veľvyslanectvo ZSSR. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa budova stala sídlom Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorým zostáva dodnes.
Pôvodne bola postavená pre známeho bratislavského advokáta Pavla Fábryho, je dnes sídlom Veľvyslanectva Ruskej federácie a predstavuje jeden z najvýznamnejších architektonických skvostov bratislavského Starého Mesta.
Pavol Fábry bol nielen uznávaným advokátom, ale aj významnou osobnosťou bratislavského spoločenského života. Bol dedičom Martinského pivovaru a zastával dôležité funkcie v rôznych spoločnostiach.
Vilu obklopuje záhrada podľa projektu Josefa Vaňeka, ktorý ju plánoval tak, aby vynikla samotná budova. Nezabudol aj na novinku tej doby detské ihrisko a klasiku tu predstavuje fontána. Objekt sa nachádza sa v srdci Bratislavy (na Godrovej ulici) a je súčasťou jej kultúrneho dedičstva.
Po druhej svetovej vojne bola vila znárodnená a slúžila rôznym účelom. Od roku 1945 sa v nej nachádzal Generálny konzulát ZSSR. V roku 1948 bola vila aj s pozemkom odovzdaná do daru Sovietskemu Zväzu, ktorý v nej zriadil Veľvyslanectvo ZSSR. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa budova stala sídlom Veľvyslanectva Ruskej federácie, ktorým zostáva dodnes.
Zdroje a literatúra
1 FÁBRY Jozef. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 44. ISBN 095-016-87.
2 FÁBRY Pavol. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 45. ISBN 095-016-87.
3 FÁBRY Vladimír. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 46. ISBN 095-016-87.
4 Foto vily (1992) a informácie z: https://fabryhistory-com.translate.goog/2018/11/30/fabry-family-home-in-bratislava/?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=sc
5 LEIKERT, Jozef. Vladimír Fábry. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.76-78. ISBN 978-80-07-01814-3.
1 FÁBRY Jozef. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 44. ISBN 095-016-87.
2 FÁBRY Pavol. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 45. ISBN 095-016-87.
3 FÁBRY Vladimír. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 46. ISBN 095-016-87.
4 Foto vily (1992) a informácie z: https://fabryhistory-com.translate.goog/2018/11/30/fabry-family-home-in-bratislava/?_x_tr_sl=en&_x_tr_tl=sk&_x_tr_hl=sk&_x_tr_pto=sc
5 LEIKERT, Jozef. Vladimír Fábry. In: Osobnosti Slovenska II diel. 1 vydanie. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010, s.76-78. ISBN 978-80-07-01814-3.
Späť na tému Výročia
