Egypt a Tibet

08.09.2020

Smrť podľa Egyptskej a Tibetskej knihy mŕtvych

Každá kultúra nahliada na smrť iným, svojským pohľadom. Pozoruhodné predstavy o tom, čo sa deje po smrti, mali aj Egypťania a Tibeťania, ktorí tejto problematike venovali i knižné diela, známe ako knihy mŕtvych.

Posmrtný život z pohľadu starovekých Egypťanov
Egyptská kniha mŕtvych predstavuje výberovú zbierku národného pohrebného diela starovekých Egypťanov.  Vznikala približne od roku 3100 p. n. l. až po začiatok 10. storočia p. n. l., pričom sa zachovala vo viacerých verziách. Podľa náboženstva starých Egypťanov zohráva kľúčovú rolu v posmrtnom svete boh Usir, ktorý bol božského pôvodu a istý čas žil v hmotnom tele na Zemi. Neskôr bol zavraždený a jeho telo rozsekali na kusy, ale jeho sestra, bohyňa Isis, vzala odťaté údy a pomocou magickej formulky ho priviedla opäť k životu. Usir sa stal nesmrteľným a vstúpil do podsvetia, aby tu súdil živých a mŕtvych ako vládca podsvetia, víťaz nad smrťou a boh znovuzrodenia.

Starovekí Egypťania sa nazdávali, že duša je nesmrteľná a verili tiež vo vzkriesenie „duchovného tela“, v ktorom bude žiť duša po smrti hmotného tela. Ďalším princípom ich viery bolo presvedčenie o existencii tzv. dvojníka, sídla citov, nazývaného „Ka“. V podstate ide o astrálneho telo, resp. o akési srdce duše, ktoré sa dokáže pohybovať a má schopnosť usídliť sa v soche. Ka sa vyznačuje aj tým, že môže prijímať potravu, teda presnejšie – jej astrálne vyžarovanie, a práve preto Egypťania vkladali do hrobiek pokrmy a nápoje pre zosnulých. Aj toto astrálne telo je však podobne ako fyzické telo smrteľné a dokáže existovať len určitý čas. Za rovnako smrteľné zložky človeka považovali Egypťania i vitálnu energiu („Sekhem“), uvádzajúcu ľudské telo do pohybu, meno – čiže princíp „Ren“, a nižšiu časť ľudskej mysle a duševného života, nazývanú „Ab“, zaťaženú túžbami a tvoriacemu prameň dobra i zla v človeku. Naopak, za nesmrteľné zložky považovali sídlo čistých myšlienok „Ba“, duchovnú dušu „Khu“ a duchovné telo „Sahu“, stvorené z hmotného tela pomocou modlitieb a mystickej koncentrácie. Nesmrteľné zložky si však uchránil len ten, kto uspel pri tzv. „vážení duše“. V oblasti smrti a umierania bola pre Egypťanov mimoriadne dôležitá i viera v účinnosť magických slov.

Význam a prínos mumifikácie spočíval najmä v tom, že vďaka nej mala duša ľahšie opustiť tento svet. Dbalo sa tiež na zachovanie srdca po smrti, nakoľko bolo dôležité pri „vážení duše“. Strážcu podsvetia nazývali Anubis. Ten býval zobrazovaní s hlavou šakala. Jeho úlohou bolo vážiť ľudské srdce, ktoré ležalo na pravej strane obrovských váh, počas procesu „váženia duše“. Pokiaľ bolo srdce ako centrum myslenia a duchovného života príliš zaťažené hriechmi a misku váh prevážilo pierko bohyne spravodlivosti Maat, zožral ho netvor Ammit s krokodílou hlavou. Potom už nasledovala len záhuba v podobe rozplynutia sa ľudskej duše a jej následnej transformácie do novej podoby. Takýto osud čakal „nižších“ ľudí, ktorí neviedli čistý a spravodlivý život. Po vážení bola duša zomrelého predvedená pred najvyššieho boha podsvetia Usira, ktorý rozhodol o tom, či získa večný život, alebo zanikne – t. j. bude znovuzrodená vo svete ľudí.

Kolobeh znovuzrodzovania a smrti vo viere
P1250065 kopieTibeťanov Autorstvo Tibetskej knihy mŕtvych sa tradične prisudzuje duchovnému učiteľovi menom Padmasambhava, ktorý pricestoval do Tibetu z územia dnešnej západnej Indie, resp. Pakistanu, na pozvanie kráľa Thisong Decäna (vládol zhruba v rokoch 743 - 785) v 8. storočí.

Padmasambhava vysvetlil tento „návod na posmrtný život“ tibetskému prekladateľovi Lü Gjalcchänovi. Text neskôr ukryla majstrova žiačka a životná družka Ješe Cchogjal v tajnej skrýši, nakoľko sa v čase Padmasambhovho pôsobenia v Tibete budhistické učenie medzi obyvateľstvom vlastne ešte len začalo ujímať, o čom svedčí i nepriateľstvo neskoršieho nástupcu Thisong Decäna, panovníka Langdarmu (vo funkcii približne v rokoch 841 – 846) voči budhistickému učeniu. Langdarma chcel totiž prinavrátiť pôvodnú vieru, zvanú bön, ktorá kladie veľký dôraz na uctievanie démonov a praktizovanie mágie. Toto náboženstvo poznali v Tibete už stovky rokov, zatiaľ čo budhizmus sa tu začal zavádzať až od 7. storočia, zásluhou kráľa Songcän Gampa (panoval v rokoch 630 – 650). Iným dôvodom pre ukrývanie takýchto vzácnych spisov bol dlhotrvajúci spor medzi tibetskými a čínskymi vladármi a s ním spojené pustošenie oboch krajín. Podľa tibetskej predstavy sa po smrti môže človek buď znovu narodiť, alebo vymaniť z cyklu znovuzrodzovania, t. j. sansáry.

Každý sa rodí do nového života a získava formu (telo) a schopnosti podľa svojich sklonov. Jestvuje 6 stavov existencie – 1. bohovia, ktorých typickou neresťou je pýcha. 2. polobohovia, ktorí často trpia žiarlivosťou a závisťou. 3. ľudia, podliehajúci najmä pripútanosti k druhým bytostiam a túžbam. 4. zvieratá, vyznačujúce sa tuposťou, nedostatkom rozumu. 5. hladní duchovia, ktorí podliehajú chtivosti. 6. pekelné bytosti, spaľované plameňom nenávisti. Ten, kto sa dokáže z tohto kolobehu vymaniť, dosiahol nirvánu a stáva sa prebudeným, osvieteným budhom. Budhisti považujú prvé 3 zmienené existencie za stavy blaženosti, zatiaľčo zvyšné 3 za mimoriadne nešťastné zrodenia. Cieľom je však nirvána (v prípade tzv. hínajánového budhistického učenia), resp. dosiahnutie stavu vševedúcnosti pre prospech všetkých bytostí a s ním spojené vyslobodenie všetkých bytostí z cyklu znovuzrodzovania, ktoré je vo svojej podstate utrpením (to platí pre tzv. mahájánový smer budhistického učenia). Z hľadiska tibetského, vadžrajánového budhizmu, ktorý je spojením mahajánovej tradície s metódami jogínov, jestvuje 7 medzistavov, v tibetštine nazývaných „bardá“, teda intervalov medzi dvoma udalosťami alebo stavmi. Prvým je interval medzi počatím dieťaťa a jeho narodením (tibetsky: Skje-gnas bar-do). Nasleduje „stav medzi zrodením a smrťou“ (v tibetštine: Skje-ši bar-do), čiže prítomný život.

Tretím je „stav snenia“ (tib.: Rmi-lam bar-do), charakterizovaný ako doba spánku od zaspatia po prebudenie. Po ňom je to „stav sústredenia pri meditácii“ (Bsam-gtan bar-do), pri ktorom človek pozmeňuje úroveň svojho vedomia. Piatym je „stav v okamihu smrti“ (´Čhi-kha´i bar-do) – od začiatku umierania až po oddelenie ducha od tela, čo podľa Tibetskej knihy mŕtvych obvykle trvá 3,5 dňa.

Ďalšou fázou je „poznávanie vlastnej prapodstaty“ (Čhos-ňid bar-do), ktoré zvyčajne trvá 14 dní. Počas tohto stavu sa mŕtvemu zjavujú božstvá vo svojich pokojných a hnevivých podobách, v ktorých by mal zosnulý rozpoznať svoje vlastné sklony. Siedmym a posledným typom barda je „stav vznikania“ (Srid-pa´i bar-do), ktorý môže trvať aj viac ako 3 týždne. V tomto štádiu sa realizujú pokusy o „uzavretie brány lona“ (t. j. o zastavenie znovuzrodzovania), prípadne prípravy na nové zrodenie. Duch zomrelého sa tiež stretáva s Pánom smrti (Jamom), ktorý nahliadne do „zrkadla skutkov“, v ktorom sa jasne ukáže všetko dobré i zlé, čo mŕtvy počas svojho života vykonal. Mimoriadna pozornosť je venovaná „všetko určujúcemu vplyvu myšlienok“, lebo práve tie dokážu mŕtveho povzniesť a umožniť mu, aby dosiahol vyslobodenie v ktorejkoľvek fáze umierania a smrti.

Tibetská kniha mŕtvych sa má rovnako ako jej egyptský náprotivok čítať nahlas a v ideálnom prípade pri tele zosnulého, pričom oba texty obsahujú aj uistenia o účinnosti obradných formuliek a návodov na posmrtný život.

Prezrite si priloženú fotogalériu pod článkom.

Pripravil Mgr. Pavol Ičo © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 09. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku