Minulosť a súčasnosť

08.06.2020

Kanopy a relikvie

Kanopy
Od čias vzniku sveta človek praktizoval náboženstvo a niektorí z ich lídrov sa stavali do úlohy božích vyvolených, neraz i do role vteleného Boha. Bolo tak za čias pred Kristom i v čase nášho letopočtu. Po svojej smrti museli byť telá mumifikované, aby mohli byť i naďalej sprítomňované a uctievané.

Hádam najznámejšími božskými bytosťami boli egyptskí vládcovia. Kto by nepoznal pyramídy, hrobky panovníkov. Kto by nepoznal ich sarkofágy a umenie egyptských balzamovačov. Kvôli tomu aby sa telo nerozkladalo, museli vyňať všetky vnútorné orgány. Ako hovorí odborník na Egypt Dušan Magdolen, pracovník Ústavu orientalistiky SAV v našom článku z roku 2011:

Herodotos opisuje tri spôsoby mumifikovania, ktoré vychádzali z ekonomických možností rodiny pozostalého. Najdrahší spôsob spočíval v odstránení mozgu z lebečnej dutiny pomocou dlhého kovového háčika. Ďalej nasledovalo narezanie brušnej dutiny, cez ktorú balzamovači vybrali vnútorné orgány. Brušnú dutinu vypláchli palmovým olejom a vyčistili aromatickými látkami a kadidlom. Potom do nej nasypali myrhu, škoricu, voňavé korenie a otvor zašili. Telo následne vystavili pôsobeniu natrónu (lúhu sodného) po dobu sedemdesiatich dní. Po tejto dobe telo opäť umyli a zabalili do plátenných obvínadiel s použitím živice. Takto pripravili múmiu a odovzdali ju príbuzným. Lacnejší spôsob, ktorý Herodotos opisuje, pozostával z toho, že balzamovači vstrekovali cédrový olej cez análny otvor do tela mŕtveho, ktorý z tela zase vypustili v posledný deň balzamovania. Rozpustené vnútorné orgány potom vytiekli z tela von. Natrón rozpustil i svalovinu, takže z tela sa zachovali len kosti a koža. Najlacnejší spôsob podľa Herodota pozostával z vypláchnutia brušnej dutiny reďkovkovým olejom a vysušovania natrónom.

Vybraté vnútorné orgány, črevá, žalúdok, pľúca a pečeň ukladali do štyroch nádob - KANOPY a ponechávali v hrobke. Telesné dutiny vypĺňali aj pilinami, pieskom, látkami. Telá obalené v obvínadlách zdobili maľbou, pokrývali kartonážou s náboženskými motívmi, posmrtnými maskami a podobne. Mumifikovanie si mohli v starovekom Egypte dovoliť len bohaté vrstvy obyvateľstva. Prevažná väčšina ľudí sa pochovávala do jednoduchých jám v zemi. Telo takto uložené v špecifických klimatickým podmienkach sa na rozdiel od umelej mumifikácie mohlo zachovať v podobe múmie v dôsledku prirodzeného pôsobenia okolitého prostredia, v takom prípade hovoríme o prirodzenej mumifikácii.


Srdce ponechávali balzamovači v tele zosnulého, považovali ho za centrum ľudskej inteligencie, rozumu a citov.

Relikvie
Naopak v prípade relikvií RKC ide o reálne každodenné uctievanie a cez tieto pozostatky, o praktiku modloslužobníctva, kedy sa veriaci majú spoliehať na časti tiel a skrze nich si zabezpečovať akési výhody tu na zemi, alebo neskôr v nebi. Na potvrdenie zázračnosti kostí zomrelého sa táto cirkev odvoláva na Bibliu, konkrétne knihu 2 Kráľ  verše 13:20-21 a preto ku kostiam pridala aj všetko ostatné.

RKC zaviedla dokonalý systém:

Kategórie relikvií podľa dôležitosti
Relikvie prvej triedy (tzv. primárne relikvie) sa rozdeľujú na dve kategórie: fyzické ostatky tela svätca a tie, ktoré sa spájajú s udalosťami zo života Pána Ježiša (napr. všetky nástroje jeho umučenia, jeho narodenia,…)
Druhotriedne relikvie (tzv. sekundárne/druhotné relikvie) sú kusy oblečenia a predmety, ktoré boli priamo používané alebo vytvorené svätcom.
Tretia trieda relikvií (tzv. terciárna) je zväčša posvätená vec (napr. zbožný obrázok, krížik, ruženec, medaila alebo obrúčka), ktorá prišla do priameho kontaktu s relikviou prvého stupňa a to dotknutím o telo svätca.
Výraz reliquia memento je určený pre suvenír, spomienkový predmet z posvätného alebo pútnického miesta.


V Kódexe kanonického práva sa o relikviách hovorí:

IV. titul
KULT SVÄTÝCH, POSVÄTNÝCH OBRAZOV A RELIKVIÍ

Kán. 1190 - § 1. Posvätné relikvie sa nesmú predávať.
§ 2. Význačné relikvie a takisto iné, ktorým ľud preukazuje veľkú úctu, nemôžu sa nijakým spôsobom platne scudziť ani natrvalo premiestniť bez dovolenia Apoštolskej stolice.
§ 3. Predpis § 2 platí aj na obrazy, ktorým ľud preukazuje v nejakom kostole veľkú úctu.


Kanopy ukrývajú vnútorné orgány egytských vládcov s výnimkou srdca zomrelého, naopak RKC na Slovensku uchováva takto uložené srdce napríklad v Malackách. V našom článku z roku 2014 o ňom hovoríme:
 
srdce palfiho

Hore: Srdce Jána Pálfiho


Ako povedal Mgr. Martin Macejka, nachádza sa tu napríklad telo Mikuláša 5. Pálfiho, ktorý zomrel v roku 1732, či srdce Jána Pálfiho, ktoré je uložené v striebornej kazete a dnes ho, rovnako ako viacero zachovaných cenností, na požiadanie ukáže miestny pán farár.

Pôvodne sa v kryptách nachádzalo aj srdce palatína Pavla 4, ktorý za zásluhy v boji proti Turkom bol poctený tým, že mohol byť pochovaný v Dóme sv. Martina v Bratislave. Ako povedal historik z MCK Malacky Mgr. Pavol Vrablec, PhD., v dostupnej literatúre sa uvádza, že Pavol 4 chcel, aby jeho srdce bolo uložené v Malackách, pretože má k tomuto mestu blízky vzťah. On sám však v testamente napísal, že chce byť pochovaný v Bratislave v Dóme. Sv. Martina, kde má byť uložené jeho telo v kapucínskom habite a chce, aby srdce bolo vyňaté z tela a uložené vo Viedni u Kapucínov. V skutočnosti však po smrti Pavla 4 bolo srdce dopravené do Malaciek, no nikto nevie prečo.

Vznikla legenda, že srdce krvácalo a malo krvácať, keď sa na Malacky blížili pohromy. Dokonca jedna verzia hovorí, že ak si Pálfiovci voči malackým františkánom neplnili povinnosti, vtedy začalo srdce krvácať. Aká je skutočnosť, nevieme. Podľa odborníkov tento úkaz je aj vedecky vysvetliteľný, lebo pri balzamovaní môže byť na niektorých miestach vrstvička tenšia a krv zvnútra si v istých okamihoch nájde cestičku von.,“ vysvetľuje legendu Mgr. P. Vrablec, PhD., podľa ktorého je veľká škoda, že práve legendárne srdce sa stratilo. Dnes poznáme iba zápis z roku 1830, ktorý uvádza, že srdcia boli dve a počas prestavby boli odvezené do tunajšieho kaštieľa, no naspäť sa vrátilo len jedno. Kde je srdce, prečo sa nevrátilo naspäť na pôvodné miesto, zostáva záhadou.


V každom prípade môžeme konštatovať, že od nepamäti si človek chce zaistiť čo najlepší prechod do večnosti a tomu podriadi každú svoju snahu. Keďže jediné čo má je vlastné telo, snaží sa ho uchovať čo najdokonalejšie aj po smrti. Čím vyššie postavenie v spoločenstve zastával, tým okázalejší spôsob. Pravdu by však mal každý hľadať u toho, ktorý Pravdou je. U Boha, nie u ľudí.

Pozrite si fotogalériu pod článkom.

Pripravil pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 06. 2020
 

Späť na tému Z histórie
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Pohrebné služby sa za posledných 10 rokov

Feminia
sapaks
EFFS
Mapa členov - sidebar
slovak funeral