Elena Maróthy-Šoltésová

06.04.2021

Román o smrti detí a neutíchajúcom žiali

Máloktorá kniha opisuje smútenie matky, ktorá prišla o svoje milované ratolesti, tak verne a citlivo ako román Moje deti od spisovateľky Eleny Maróthy-Šoltésovej.

Život a dielo Eleny Maróthy-Šoltésovej
Elena Maróthy-Šoltésová sa narodila 6. januára 1855 v rodine evanjelického farára a štúrovského básnika Daniela Maróthyho v Krupine. Už vo veku dva a pol roka prišla o mamu a jej otec sa znova oženil. S nevlastnou matkou si ale veľmi nerozumela, oveľa bližšie mala k manželke svojho uja Maxima, Ľudmile Hodžovej-Hudcovej, ktorá podporovala jej záujem o štúdium. Ten v nej zrástol najmä po výuke v obci Veľká (dnes časť mesta Poprad), kde sa zdokonaľovala v nemčine. Macocha ju však vychovávala skôr k praktickým činnostiam, ako pomocníčku v domácnosti.

Zlom v jej živote nastal v roku 1874, keď sprevádzala otca na valné zhromaždenie Matice slovenskej do Martina. Tu ju požiadal o ruku miestny obchodník Michal Šoltés a hoci spočiatku váhala, napokon pod podmienkou, že svojmu nastávajúcemu nebude musieť pomáhať v obchode, so sobášom súhlasila.

Po príchode do Martina sa stala členkou ženského vzdelávacieho spolku Živena, kde neskôr pôsobila vo vedúcich funkciách, pričom hájila právo žien na vzdelávanie a brojila voči dobovým predsudkom vo vzťahu k ženskému pokoleniu. Taktiež začala písať prvé prózy. Jej debut, poviedka Na dedine, získal v roku 1881 prvé miesto v súťaži časopisu Slovenské pohľady. Okrem toho sa venovala výchove dcérky Elenky (narodenej v r. 1876) a jej o dva roky mladšiemu bratovi Ivanovi.

Kratšie prózy a články uverejňovala hlavne v časopisoch Slovenské pohľady, Dennica a Živena. Posledné menované periodikum dokonca v rokoch 1910 – 1922 sama redigovala. Medzi jej najznámejšie knižné diela patria romány Proti prúdu a Moje deti. Šoltésová umrela krátko pred vznikom prvej Slovenskej republiky, dňa 11. marca 1939.
 
ilustracna
Elena Maróthy-Šoltésová podľa ilustrátora Vojtecha Stašíka. (foto: archív Pavla Iča)
Román Moje deti
Kniha Moje deti s výstižným podtitulom: Dva životy od kolísky po hrob. Zápisky a rozpravy. pozostáva z dvoch dielov. V prvom sa autorka sústreďuje na svoju dcéru Elenku a v druhom približuje životné osudy syna Ivana. Prvý diel sa skladá z krátkeho úvodu a štyroch častí, z ktorých najpôsobivejšia a najemotívnejšia je nepochybne posledná časť, nazvaná Prečo? Prečo...?

V úvode približuje autorka svoj zámer zaznamenávať prostredníctvom zápiskov vývin ľudskej duše a pripomína, že tieto poznámky boli od roku 1912 publikované vo viacerých ročníkoch časopisu Živena (výňatky zo zápiskov z 1. dielu románu Šoltésová uverejnila pod názvom Umierajúce dieťa v almanachu Živeny z roku 1885 – tu však nazýva svoju dcéru menom Boženka).

S nefalšovanou skromnosťou navyše spisovateľka podotýka, že ten, kto by v týchto zápiskoch hľadal „nejaké zvláštne vychovávateľské metódy alebo spoľahlivé pravidlá, cítil by sa hodne sklamaným, keď ich prečíta.“ Zároveň pripúšťa, že niektorým čitateľom sa možno miestami budú zdať „prikaždodenné“ a „nudné“. Aj tak sa ich však rozhodla predostrieť čitateľskej verejnosti vo viere, že „nielen zahovoria k srdcu matiek i všetkých priateľov a vychovávateľov mládeže, ale i prispejú k pochopeniu detskej duše.“ Samotné zápisky začínajú dňom Elenkiných tretích narodenín. Šoltésová opisuje svoju dcéru ako neobyčajne bystré a nadané dieťa, no na druhej strane poukazuje aj na jej krehkú fyzickú stránku, slabosť a chorľavosť. Elenka je zvedavá a stále sa na niečo vypytuje. Mladá matka však má vždy „plno roboty“ a navyše sa stará aj o Elenkinho mladšieho brata, takže mnoho otázok ostáva nezodpovedaných.

S príchodom choroby – šarlachu, sa Elenka stáva čoraz vážnejšou a duševne vyspelejšou. Choroba však má i jednu pozitívnu stránku – divoký a zurvalý Ivan sa mení na jemnejšie a trpezlivejšie dieťa, akoby chápal, že situácia je naozaj vážna a už nie je čas na šibalstvá. Avšak potom, čo Elenka prekoná šarlach, sa u nej rozvinie „prsný neduh“ (tuberkulóza), ktorému napokon vo veku osem rokov podľahne. Pred smrťou u nej matka pozoruje mimoriadne zvláštne správanie, teda akési znamenia konca – dievčatko sa napríklad pýta „Kde je nebo?“, láka ju obrázok, „na ktorom anjel unáša do neba dieťa, oddane sa k nemu túliace“, chce rozdať svoje hračky, ktoré si predtým starostlivo chránila, a kreslieva kostlivcov, ktorých následne s úsmevom ukazuje svojim rodičom i mladšiemu bratovi.

Dieťa nerozumie tomu, čo sa s ním deje, vie len, že mu je „zle“. Počúva lekára, dodržiava liečbu, ale bolesť neustáva. Jej mama si však čoraz jasnejšie uvedomuje, že Elenka pomaly umiera. Ani nechápe, ako je možné, že „to biedne tielko ešte trvá – tá vymučená, ubolená malá hromádočka vo veľkej posteli.“
ilustracna
Dcéra Eleny Maróthy-Šoltésovej umrela už v detskom veku. (foto: archív Pavla Iča)

Šoltésová opisuje ako jej dcérka každý deň chradne, ako sa jej stráca pred očami. Ale napriek tomu, ešte i krátko pred smrťou, prejavuje svoju bystrosť a poriadkumilovnosť. Napomína mamu, aby napravila vázičku, hrnček položila na sporák a „lampu do kútika“, túži po škole a chce pomáhať. Užialenej matke v tej bezmocnosti neostáva iné, než plakať. „Keď pozriem na ňu, slzy ma zalejú a nemôžem odísť od nej vyplakať sa niekde.“ hovorí o svojej beznádeji Šoltésová. Predsa však má i jednu túžbu – aby Elenka „otvorila oči s výrazom živej spokojnosti, ktorý by zvestoval: Bolesti pomíňajú, zdravie sa vracia – život sa vracia!“ No zároveň si jasne uvedomuje, že „to je žiadosť, od ktorej sa nádej už celkom odvrátila“, pretože prichádza „rýchly koniec.“

Druhý diel približuje udalosti od roku 1885 (rok po Elenkinej smrti) až po rok 1911, keď Šoltésová prišla aj o syna. Obsahuje štyri časti, ku ktorým je pridaná kapitola úvah nad Ivanovými listami a životom ako takým s názvom Dozvuky, a úplný záver celého románu tvorí krátky protivojnový Dodatok. Tento diel je hlavne ku koncu viac úvahový a filozofický ako prvý a samotná autorka sa nazdávala, že prvý diel – zrejme pre svoj živý, dokumentárny charakter – vyvolá širší čitateľský záujem. Spisovateľka sa v tejto časti sústreďuje na svojho „jedináka“ Ivana.

Spočiatku je to chlapec veľmi nezbedný, nerád sa učí a myslí len na zábavu s kamarátmi. Vekom sa však „umúdri“, začne sa učiť a stane sa z neho doktor práv. Po skončení štúdií sa navyše aj ožení. Ivanovo šťastie pominie až keď sa uňho začnú prejavovať príznaky zákernej choroby (rovnako ako v Elenkinom prípade – tuberkulózy). Pri pohľade na synove utrpenie Šoltésová spolu s manželom žiada, „aby boli z neho sňaté muky.“

Podobne ako pred Elenkinou smrťou sa tiež objavujú podivné znamenia – čierne vrany začnú sadať na stromy a neskôr i na štít domu, pričom sa dívajú „akoby do dverí“ a vodu v studni znehodnotí akýsi „nevídaný čierny kal“. Následne nadíde deň Ivanovho skonu, keď vo veku 33 rokov „Najvyšší priateľ detí, Ježiš Kristus, ho v láske k sebe privinul.“

A práve viera v Kristovu milosť sa stala pre užialenú matku najúčinnejšou útechou: „Keď umrie niekto z našich najbližších, vždy potiahne našu dušu za sebou a nevdojak vnukne nám rozmýšľať o našich vzťahoch k nášmu Pôvodcovi — rozmýšľať po stopách hlbokého citu, z neznáma sa hlásiaceho, a neusudzovať suchým rozumom, znajúcim iba hmotný svet. Smrť našich drahých sama od seba vedie nás k Bohu, k náboženstvu, k viere v posmrtný život. Hľadajúc útechu, nachádzame svoju vieru, svoje náboženstvo, lebo útecha iba prostredníctvom toho je nám daná.“ uvádza Šoltésová.

Podľa autorky človek „svoj konečný cieľ nemôže mať v tomto živote, ani svoj koniec v tejto smrti“, ale pravé naplnenie dosahuje až vo večnom živote, „kde všetko tu zmarené a stratené plní sa v dokonalosť dobroty a krásy.“ Hmotný život na tomto svete, dokonca nepovažuje za hodný žitia.

Napriek viere a láske ku Kristovi, dodávajúcej nádej na opätovné stretnutie s blížnymi na onom svete, sa však nedokáže zbaviť smútku za zosnulými deťmi a manželom, ktorý umrel štyri roky po Ivanovi. Svoj hlboký žiaľ prirovnáva k ostni v srdci, ktorý „neotupel, len sa čoraz zriedkavejšie pohne, je utajený pod prílevom času. Ale keď sa pohne, temer tak rozochveje struny bolesti, ako v prvé časy.“

Poznámka: Dielo E. Maróthy-Šoltésovej Moje deti nájdete v digitalizovanej podobe na tejto adrese: Moje deti

Pripravil Mgr. Pavol Ičo, foto archív autora © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP IV. 2021
Podporte náš článok
Fotogaléria k článku
Kto podľa vás viac riskuje, riskoval z hľadiska ohrozenia vlastného zdravia?

Feminia
auto impex 1
EFFS
Mapa členov - sidebar
sapaks