Osobnosti Slovenska

18.07.2014

Opäť na Národnom cintoríne

V minulom diele o Národnom cintoríne v Martine sme vám predstavili miesta posledného odpočinku spisovateľov Janka Kráľa, Svetozára Hurbana Vajanského a Martina Kukučína. Dnes sa s nami pozrite na hroby ďalších významných slovenských spisovateľov. J. Cíger Hronský, Štefan Krčméry a Ján Bodenek sú pochovaní na Národnom cintoríne v Martine, ktorý je miestom odpočinku vyše 300 významných osobností slovenského kultúrneho, vedeckého a národného života. Národný cintorín je národnou kultúrnou pamiatkou a nájdete ho v centre Martina na Sklabinskej ulici.

martin_narodny_0121J. C. Hronský (* 23. február 1896, Zvolen – † 13. júl 1960)
Bol slovenský spisovateľ, učiteľ, maliar, redaktor, nakladateľ, publicista, autor literatúry pre mládež, neskôr tajomník a správca Matice slovenskej. Narodil sa vo Zvolene v rodine tesára Petra Pavla Cígera a Jozefíny Cígerovej, rodenej Markovej. Začínal písaním noviel a krátkych próz, ktoré neskôr vyšli v zbierkach U nás, Domov, Medové srdce alebo Podpolianske rozprávky. Vo svojich dielach opisuje obyčajných slovenských ľudí, často sa vracia k spomienkam na detstvo, takže niektoré jeho diela sú silne autobiografické. Do svojich diel pre deti vkladá dobrodružstvá a učenie o kresťanskej láske. Často sa sústreďoval na historický motív, no väčšinou skĺzol do oblasti legiend, hoci v jeho príbehoch vystupujú reálne postavy z dejín. Taktiež upravoval slovenské ľudové rozprávky, no vytváral aj svoje vlastné, ktoré ale úplne odbočujú od klasickej schémy ľudových rozprávok, skôr dávajú vyniknúť fantázii, humoru. Niektoré jeho diela vyšli v angličtine, maďarčine, češtine, poľštine alebo ruštine.

Ako predseda Matice slovenskej priviedol túto národnú inštitúciu na nebývalý stupeň rozvoja a prosperity, naplno rozvinul jej vydavateľskú a výskumnú činnosť. V roku 1944 ho počas Slovenského národného povstania povstalci zatkli a uväznili. Napriek tomu, že ho po krátkom čase prepustili, začiatkom roku 1945 sa presťahoval z Martina do Bratislavy, odkiaľ onedlho utiekol do emigrácie z obáv pred trestným stíhaním.

V roku 1945 sa vydal najskôr do Rakúska, kde žil v americkej zóne. Neskôr sa rozhodol odísť do Talianska, kde v Ríme ostal až do februára 1948. Po zatknutí talianskou políciou sa mu podarilo utiecť a odišiel do Argentíny, kde sa usadil v meste Luján. V roku 1956 sa stal predsedom Slovenskej národnej rady v zahraničí a bol menovaný čestným predsedom Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí. V roku 1959 založil Zahraničnú Maticu slovenskú. Po páde komunizmu bola jeho osobnosť plne rehabilitovaná. Znova a v úplnosti začína vychádzať aj jeho literárne dielo. Roku 1993 previezli jeho telesné pozostatky do Martina a uložili ich na Národnom cintoríne. Symbolicky ho pochovali spolu so Štefanom Krčmérym, lebo milovali tú istú ženu.

martin_narodny_0122Štefan Krčméry (* 26. december 1892, Mošovce – † 17. február 1955, Pezinok)
Inšpirátorská osobnosť slovenskej literatúry a kultúry ako básnik, literárny historik a kritik, prekladateľ, publicista, redaktor a organizátor. Bol správcom Matice slovenskej a jedným zo signatárov Martinskej deklarácie z 30. októbra 1918. Publikovať začal v roku 1913, pričom prispieval do viacerých časopisov (Slovenské pohľady, Dennica, Živena, Národné noviny, Mladé Slovensko a i.). Debutoval v roku 1920 zbierkou básní Keď sa sloboda rodila. Inšpiroval sa Hviezdoslavom a štúrovcami, ale taktiež európskymi romantickými básnikmi. Okrem kritického realizmu používal i prvky symbolizmu. Svojou poéziou spájal literárnu tradíciu s básnickou modernou. Venoval sa písaniu vlasteneckej a ľúbostnej lyriky, ale tiež spirituálnej lyrike.

V jeho básňach sa často vyskytujú symboly tmy a svetla, ale tiež symbolický uzavretý priestor tmavých hôr, ktorý vyjadruje pocit neodvratného, bezvýchodiskového, osudového smerovania človeka. V prozaickej tvorbe lyrické obrázky a úvahy zakomponoval do osobných vyznaní vo forme listov budúcej manželke. Jeho najvýznamnejším teoretickým dielom sú dvojzväzkové dejiny slovenskej literatúry 150 rokov slovenskej literatúry (spomína významné i menej významné osobnosti 18. a 19. storočia). Okrem toho publikoval množstvo štúdií a príspevkov o literatúre, umení a kultúre v slovenských periodikách. Mimoriadne zásluhy si získal ako redaktor Slovenských pohľadov (1922 – 1932), okolo ktorých sústredil takmer všetkých starších i začínajúcich autorov.

Ako tajomník Matice slovenskej sa pričinil o organizovanie jej vedeckých a umeleckých odborov, v rámci Ústredia slovenských ochotníckych divadiel i matičných miestnych odborov aktivizoval divadelnú a osvetovú činnosť na celom Slovensku. Venoval sa aj prekladaniu poézie z maďarčiny, nemčiny, francúzštiny, zo slovanských literatúr, ako aj poézie iných národov.

martin_narodny_0132Ján Bodenek (* 6. marec 1911, Vrútky – † 20. november 1985, Banská Bystrica)
Bol slovenský spisovateľ, prekladateľ a autor literatúry pre deti a mládež. Narodil sa v rodine stolára vo Vrútkach a skončil Obchodnú akadémiu v Martine. Pracoval ako úradník v Matici slovenskej, redaktor vo vydavateľstve UNÁS v Bratislave, no po dvoch rokoch sa vrátil späť do Martina a Matice slovenskej, kde pracoval ako redaktor časopisu Slniečko. Počas 2. svetovej vojny sa aktívne zúčastnil SNP. Po skončení vojny sa stal vedúcim vydavateľstva Matice slovenskej, redaktorom edície Dobré slovo a v rokoch 1953 –1958 riaditeľom vydavateľstva Osveta. V roku 1963 sa presťahoval do Banskej Bystrice a stal sa redaktorom Stredoslovenského vydavateľstva, odkiaľ musel v čase normalizácie odísť. V roku 1971 odišiel do dôchodku.

Do literatúry sa uviedol prózou Ivkova biela mať (1938). Potom sa na dlhší čas odmlčal. V 50. rokoch sa venoval úpravám starších zápisov ľudových rozprávok, pre menšie deti v roku 1960 vydal knižku Žeriavček a roku 1975 román pre mládež Leto na Rovniach. Sociálna atmosféra medzivojnového obdobia ho motivovala v románe Zapálené srdce (1939). V zbierke noviel Svetlá na bublinách (1942) rezignoval na sociálnu problematiku a pod vplyvom postupov lyrizovanej prózy sa sústredil na psychický svet svojich intelektuálskych postáv. Po románe Kríž profesora Hunku (1945), koncipovanom ako konfrontácia ľudskej autentickosti s deformovanou morálnou praxou malomestskej spoločnosti, vydal zbierku povstaleckých poviedok Z vlčích dní (1947). Túto tému spracoval aj v románe s kriminálnou zápletkou Pod horami biele pláne (1962). Po satirickom románe zo športového prostredia Katastrofa (1961) sa v nasledujúcich knihách – poviedky Medzi nami (1967), román Vina (1968), novely Keď zanikol čas (1977) a Dom s manzardkou (1980) – usiloval preniknúť k spoločensko-mravným konfliktom súčasníka.

Pripravil Marcel Lincényi, foto Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované vo vydaní SP marec 2014
 
Späť na tému Z histórie
 
Podporte náš článok
Uživateľská zóna

Dnes je: 17.10.2019

Meniny má: Hedviga

Mapa členov - sidebar
Inzercia
31.07.2019

Pohrebné vozidlo Mercedes

Zobraziť viac >
19.06.2019

Miesto pre vašu inzerciu

Zobraziť viac >

Straty a nálezy

Výsledky ankiet

Ak sa rozhodnete niektorý výsledok našej ankety použiť na svojich stránkach, uveďťe zdroj a link na náš web.

Zobraziť výsledky predchádzajúcich ankiet

Členovia sapaks

Predstavujeme Vám členov SAPaKS. Nachádzajú sa tu iba členovia, ktorí prejavili záujem o svoju prezentáciu.

Pozrite si všetkých členov.