O veciach o ktorých sa nehovorí
Tento článok rozhodne nepatrí do kategórie úvah navodzujúcich tradičný pohľad na koncoročné sviatky. Naopak je o veciach o ktorých sa nehovorí.
Onedlho zasadneme k spoločnej večeri. Rodina po rodine ale aj osamotení ľudia sa začnú mimo iného zaoberať spomienkami na svojich blízkych, ktorí tu už s nami nie sú. Niekto ešte s čerstvou bolesťou v srdci, iný s nostalgiou a „doktorom Časom“ vyliečenou bolesťou.
Aj keď len na chvíľu, predsa sa len k nám vkradne myšlienka na náš vymeraný čas. Bude to deň, hodina, roky? Ako to bude vyzerať keď moje miesto pri tomto stole ostane prázdne? Kto ma nahradí? Kto tu bude sedieť? Ako na mňa budú spomínať? V dobrom či zlom, a budú vôbec? Rýchlo sa týchto úvah zbavíme. „Žijeme len raz, tu a teraz“ spieva sa.
A predsa. Čím sme starší tým viac venujeme pozornosť nastupujúcej generácii. Stredobodom sú tí najmenší, až po nich starší a starší. Človek prichádza do veku, kedy už nič pre neho nie je predčasné. Ani tá smrť. Iné to však je v prípade mladších a mladých.
Aby sme si nezapchávali uši, nezatvárali oči a ústa pred tým čo nás stretáva dnes a denne je treba sa pozerať realite priamo do očí. Človek s takýmto postojom má väčšiu úctu k životu, vlastnému i cudziemu.
Onedlho zasadneme k spoločnej večeri. Rodina po rodine ale aj osamotení ľudia sa začnú mimo iného zaoberať spomienkami na svojich blízkych, ktorí tu už s nami nie sú. Niekto ešte s čerstvou bolesťou v srdci, iný s nostalgiou a „doktorom Časom“ vyliečenou bolesťou.
Aj keď len na chvíľu, predsa sa len k nám vkradne myšlienka na náš vymeraný čas. Bude to deň, hodina, roky? Ako to bude vyzerať keď moje miesto pri tomto stole ostane prázdne? Kto ma nahradí? Kto tu bude sedieť? Ako na mňa budú spomínať? V dobrom či zlom, a budú vôbec? Rýchlo sa týchto úvah zbavíme. „Žijeme len raz, tu a teraz“ spieva sa.
A predsa. Čím sme starší tým viac venujeme pozornosť nastupujúcej generácii. Stredobodom sú tí najmenší, až po nich starší a starší. Človek prichádza do veku, kedy už nič pre neho nie je predčasné. Ani tá smrť. Iné to však je v prípade mladších a mladých.
Aby sme si nezapchávali uši, nezatvárali oči a ústa pred tým čo nás stretáva dnes a denne je treba sa pozerať realite priamo do očí. Človek s takýmto postojom má väčšiu úctu k životu, vlastnému i cudziemu.
Takmer nepretržite počúvame o tragédiách, ktorým sa dalo predísť. Jednoducho tým, keby človek nehazardoval, nepovažoval sa za nesmrteľného supermana. Ľudia majú vo svojich pamätiach uložené prípady, kedy niekto iný prežil neprežitelné a vyviazol „so zdravou kožou“, kedy „pri ňom stáli všetci svätí“ a preto logicky predpokladá, že aj on bude mať to isté šťastie.
Na jednej strane sa ľudské telo má k svetu, dokáže zreparovať niektoré poškodené časti alebo vydržať v podmienkach, kedy prežitie sa už rovná zázraku. Na strane druhej je ľudské telo zostrojené tak, že vitálny zdravý jedinec behom sekundy môže skolabovať a prežije len s ťažkou ujmou na zdraví či skončí svoju životnú púť bez ohľadu na svoj vek.
O krehkosti ľudského tela by mohli rozprávať lekári rôznych zameraní hádam najzasvätenejšie lekári anatomickej patológie. Medzi najbanálnejšie príčiny smrti patrí pád zo schodov či z rebríka. Podobne je na vine pošmyknutie sa na ľade či umytej podlahe.
V dnešnej modernej dobe je bežným spôsobom ukončením života vkročenie na prechod, keď svieti červená. Ťažko dokázateľnou príčinou smrti je venovanie sa mobilu počas jazdy, žiaľ, tu platia cenu najvyššiu práve tí nevinní. Medzi dnes už ojedinelé prípady patrí kopnutie koňom, privalenie fúrou sena, alebo vozom s múkou.
Samostatnou kapitolou sú prípady, kedy ľudskou hlúposťou vedúcou k vlastnej smrti sa hlupák sám vyradí z ľudského genofondu, tzv. „najlepším“ je udeľovaná Darwinova cena. Nedávno túto cenu získala mladá gymnastka, ktorá na oslavu svojich sedemnástin pripravila doma trampolínu, aby hosťom predviedla svoje vystúpenie. Počas vystúpenia vyletela z okna na šiestom poschodí.
Na jednej strane sa ľudské telo má k svetu, dokáže zreparovať niektoré poškodené časti alebo vydržať v podmienkach, kedy prežitie sa už rovná zázraku. Na strane druhej je ľudské telo zostrojené tak, že vitálny zdravý jedinec behom sekundy môže skolabovať a prežije len s ťažkou ujmou na zdraví či skončí svoju životnú púť bez ohľadu na svoj vek.
O krehkosti ľudského tela by mohli rozprávať lekári rôznych zameraní hádam najzasvätenejšie lekári anatomickej patológie. Medzi najbanálnejšie príčiny smrti patrí pád zo schodov či z rebríka. Podobne je na vine pošmyknutie sa na ľade či umytej podlahe.
V dnešnej modernej dobe je bežným spôsobom ukončením života vkročenie na prechod, keď svieti červená. Ťažko dokázateľnou príčinou smrti je venovanie sa mobilu počas jazdy, žiaľ, tu platia cenu najvyššiu práve tí nevinní. Medzi dnes už ojedinelé prípady patrí kopnutie koňom, privalenie fúrou sena, alebo vozom s múkou.
Samostatnou kapitolou sú prípady, kedy ľudskou hlúposťou vedúcou k vlastnej smrti sa hlupák sám vyradí z ľudského genofondu, tzv. „najlepším“ je udeľovaná Darwinova cena. Nedávno túto cenu získala mladá gymnastka, ktorá na oslavu svojich sedemnástin pripravila doma trampolínu, aby hosťom predviedla svoje vystúpenie. Počas vystúpenia vyletela z okna na šiestom poschodí.
Žiaden človek na svete nie je tak veľký, aby sa nezmestil na pitevný stôl, žiaden nie je tak veľký, aby ho nevedela prijať zem.
Polemizovaním o smrti sa zaoberalo ľudstvo po celú dobu svojej existencie. Vráťme sa k našim spomienkam.
Pominuteľné ľudské telo, ale aj prežitý život sa z myslí generácií vytratí a (okrem výnimočných osobností histórie zapísaných v análoch/letopisoch, kronikách) si na milióny predkov už nikto nespomenie.
Pravda, sú rodiny, ktoré sa venujú genealogii, investujú svoj čas na zostrojenie rodokmeňa z jednej i druhej partnerskej vetvy. Aj keď sa im podarí zájsť niekoľko storočí do histórie, zväčša ide už len o mená bez ďalšej špecifikácie. Nezistia už povahu svojho predka, jeho životné strasti a radosti, historky vtipné i hrôzostrašné... Čo viac, až na pár výnimiek si nevedia vybaviť jeho podobu, tvár z ktorej sa dá vyčítať viac ako si myslíme.
Po vzniku fotografie a po objave spôsobu jej prenosu na keramiku (Lafond de Camarsac (1821-1905), parížsky fotograf) sa ujal zvyk umiestňovať tieto podobizne na náhrobné kamene (náhrobníky) práve kvôli tomu, aby generácie pozostalých mali predstavu o svojich predkoch a mohli na nich čo najdlhšie spomínať.
Tento spôsob sa zachoval až do dnešných dní a vďaka moderným technológiám sa rozšíril i na podobizne zosnulých v nerozbitnom skle z ktorého môže byť celý náhrobok. Okrem toho sa dnes umiestňuje na pohrebné miesto QR Code (skratka z Quick Response Code), ktorý po nasnímaní zobrazí informácie i fotografie o zosnulom na webových stránkach v ľubovoľnom rozsahu podľa vôle zadávateľa.
Okrem sklenených náhrobkov, ktoré sú už dnes cenovo dostupné a smelo konkurujú klasickým hrobovým príslušenstvám (žula, impala, kameň), nájdeme na cintorínoch i busty, podobizne a výjavy zo života zosnulého vygravírované do kameňa až po sochy v životnej a nadživotnej veľkosti. (Pozri priloženú galériu)
Všetko slúži jednému účelu, zvečniť podobizeň zosnulého na čo najdlhšiu dobu.
Polemizovaním o smrti sa zaoberalo ľudstvo po celú dobu svojej existencie. Vráťme sa k našim spomienkam.
Pominuteľné ľudské telo, ale aj prežitý život sa z myslí generácií vytratí a (okrem výnimočných osobností histórie zapísaných v análoch/letopisoch, kronikách) si na milióny predkov už nikto nespomenie.
Pravda, sú rodiny, ktoré sa venujú genealogii, investujú svoj čas na zostrojenie rodokmeňa z jednej i druhej partnerskej vetvy. Aj keď sa im podarí zájsť niekoľko storočí do histórie, zväčša ide už len o mená bez ďalšej špecifikácie. Nezistia už povahu svojho predka, jeho životné strasti a radosti, historky vtipné i hrôzostrašné... Čo viac, až na pár výnimiek si nevedia vybaviť jeho podobu, tvár z ktorej sa dá vyčítať viac ako si myslíme.
Po vzniku fotografie a po objave spôsobu jej prenosu na keramiku (Lafond de Camarsac (1821-1905), parížsky fotograf) sa ujal zvyk umiestňovať tieto podobizne na náhrobné kamene (náhrobníky) práve kvôli tomu, aby generácie pozostalých mali predstavu o svojich predkoch a mohli na nich čo najdlhšie spomínať.
Tento spôsob sa zachoval až do dnešných dní a vďaka moderným technológiám sa rozšíril i na podobizne zosnulých v nerozbitnom skle z ktorého môže byť celý náhrobok. Okrem toho sa dnes umiestňuje na pohrebné miesto QR Code (skratka z Quick Response Code), ktorý po nasnímaní zobrazí informácie i fotografie o zosnulom na webových stránkach v ľubovoľnom rozsahu podľa vôle zadávateľa.
Okrem sklenených náhrobkov, ktoré sú už dnes cenovo dostupné a smelo konkurujú klasickým hrobovým príslušenstvám (žula, impala, kameň), nájdeme na cintorínoch i busty, podobizne a výjavy zo života zosnulého vygravírované do kameňa až po sochy v životnej a nadživotnej veľkosti. (Pozri priloženú galériu)
Všetko slúži jednému účelu, zvečniť podobizeň zosnulého na čo najdlhšiu dobu.
Zamyslenie
Takmer každý človek žijúci tu svete sa niekedy zamyslel nad tým odkiaľ prišiel a kam smeruje. Vznikali rôzne kulty, sekty, spoločenstvá, viery a náboženstvá. Niektoré sa odvolávali na znovuzrodenie formou reinkarnácie, teda príchod v tele ako nový človek, ktorý má naprávať veci predošlého života, iní veria v duchovné zrodenie, ďalší v život po boku uctievaného boha...
Na cintorínoch nájdeme jednoduché hroby, honosnejšie hroby ale aj hroby bez mena s jednoduchým krížom a evidenčným číslom. Bez ohľadu na to ako človek žil, či bol vrah alebo svätec skončil svoju životnú púť na cintoríne.
Po fyzickom skone je mu úplne jedno, či je jeho hrob luxusným dielom alebo gýčom, či má drevený kríž alebo pozlátený a či vôbec nejaký má. Nech veril počas svojho života čomukoľvek, smrť je čiara spoza ktorej niet cesty späť.
Naše spomienky sú tým jediným čo pre nás po jeho odchode na tomto svete zostalo. Vráťme sa na začiatok tohto článku a zamyslime sa ešte raz. Koľko času nám osobne ako jednotlivcovi ostáva? Žijeme tak, aby na nás naši blízki spomínali v dobrom?
Rada na záver
Pozerajme sa na náš život ako na pár rokov z večnosti, ktorá nás čaká. Prechodom cez hranicu smrť nič nekončí. Naopak, začína. Chceli by sme sa s našimi blízkymi stretnúť aj v tejto dohľadnej budúcnosti? Venujme svoj čas úvahám odkiaľ sme sa tu vzali a kam smerujeme. Ak nájdeme tú správnu odpoveď, nájdeme aj cestu, ktorou sa máme uberať. Odzrkadlí sa to na našom živote tu a teraz a naši blízki budú nielen na nás radi spomínať, ale budú chcieť žiť podobne, aby sa vo večnosti opäť s nami stretli.
Takmer každý človek žijúci tu svete sa niekedy zamyslel nad tým odkiaľ prišiel a kam smeruje. Vznikali rôzne kulty, sekty, spoločenstvá, viery a náboženstvá. Niektoré sa odvolávali na znovuzrodenie formou reinkarnácie, teda príchod v tele ako nový človek, ktorý má naprávať veci predošlého života, iní veria v duchovné zrodenie, ďalší v život po boku uctievaného boha...
Na cintorínoch nájdeme jednoduché hroby, honosnejšie hroby ale aj hroby bez mena s jednoduchým krížom a evidenčným číslom. Bez ohľadu na to ako človek žil, či bol vrah alebo svätec skončil svoju životnú púť na cintoríne.
Po fyzickom skone je mu úplne jedno, či je jeho hrob luxusným dielom alebo gýčom, či má drevený kríž alebo pozlátený a či vôbec nejaký má. Nech veril počas svojho života čomukoľvek, smrť je čiara spoza ktorej niet cesty späť.
Naše spomienky sú tým jediným čo pre nás po jeho odchode na tomto svete zostalo. Vráťme sa na začiatok tohto článku a zamyslime sa ešte raz. Koľko času nám osobne ako jednotlivcovi ostáva? Žijeme tak, aby na nás naši blízki spomínali v dobrom?
Rada na záver
Pozerajme sa na náš život ako na pár rokov z večnosti, ktorá nás čaká. Prechodom cez hranicu smrť nič nekončí. Naopak, začína. Chceli by sme sa s našimi blízkymi stretnúť aj v tejto dohľadnej budúcnosti? Venujme svoj čas úvahám odkiaľ sme sa tu vzali a kam smerujeme. Ak nájdeme tú správnu odpoveď, nájdeme aj cestu, ktorou sa máme uberať. Odzrkadlí sa to na našom živote tu a teraz a naši blízki budú nielen na nás radi spomínať, ale budú chcieť žiť podobne, aby sa vo večnosti opäť s nami stretli.
Viac fotografií v galérii pod článkom
